znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 333/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 72/2007 a uznesením z 23. januára 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 CoE 174/2012 a uznesením z 28. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Er 72/2007 a uznesením z 23. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 CoE 174/2012   a uznesením   z 28.   septembra   2012   (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej   doložky   alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom   postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky, aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu peňažnej   pohľadávky   a   uložil   dlžníkovi   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkovi   na   základe rozsudkov   Stáleho   rozhodcovského   súdu   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa   splatenia   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku,   pozn.).   Okresný   súd   poveril   súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil; na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti právnym záverom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právnu vec, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o zastavení uvedených   exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   bolo   predtým   prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej   únie   o   rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   čl. 267   Zmluvy   o   fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v napadnutom   konaní sťažovateľka osobitne v sťažnosti zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský   súd   nenariadil   pojednávanie, „aj   keď   k   tomu   bol   podľa   zákona   povinný... a... neprihliadol   k odvolacím   dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní... prakticky   prevzal   závery   a nadväznú   argumentáciu   súdu   prvého   stupňa,   pričom   však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením,   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a   krajského   súdu   zruší   a   vec   vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti zistil, že 23. januára 2013 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 9909/2013, v ktorej žiadala o vydanie rozhodnutia, ktorým by rovnako ako v tomto prípade ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Er 72/2007 a uznesením   z 23.   januára 2012, ako aj postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 174/2012 a uznesením z 28. septembra 2012, zrušil toto   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následnom zastavení exekúcie vedenej v prospech sťažovateľky, a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 9909/2013 a sp. zn. Rvp 9910/2013 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postup okresného súdu a krajského súdu v totožnom súdnom (exekučnom) konaní a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých práv, priznať   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov   konania.   V sťažnosti   podanej 23. januára 2013 vedenej pod sp. zn. Rvp 9910/2013 navyše sťažovateľka žiada vysloviť porušenie aj ďalších práv vyplývajúcich z ústavy, resp. z dohovoru a zrušiť aj rozhodnutia okresného súdu.

Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti, ktorá je predmetom prerokovania ústavného súdu, keď podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie začína, t. j. 23. januára 2013, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 9909/2013 konanie začaté 23. januára 2013. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 9910/2013 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9910/2013 doručená ústavnému súdu 23. januára 2013 obsahuje rozsiahlejšiu   argumentáciu,   ako   aj   formuláciu   petitu,   než   sťažnosť   vedená   pod   sp. zn. Rvp 9909/2013 doručená ústavnému súdu taktiež 23. januára 2013, pretože o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru by bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   ústavný   súd   vyslovil,   že   zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom   na   tieto   zistenia   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013