znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 333/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., D., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 Cb 5/2010 zo 7. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 14/2011 z 25. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. Ľ. H., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Cb 5/2010 zo 7. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 14/2011 z 25. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému súdu 15. februára 2010 sa obchodná spoločnosť H. a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), domáhala zaplatenia peňažnej sumy 3 801,95 € s príslušenstvom voči sťažovateľovi ako odporcovi v 2. rade.

Skutkový stav a právne posúdenie veci, ktoré boli dôvodom na podanie sťažnosti ústavnému súdu, sú v sťažnosti popísané od podania žaloby okresnému súdu až po konečné rozhodnutie   krajského   súdu.   Sťažovateľ   zároveň   uvádza   aj   chronológiu   úkonov uskutočnených   v   konaní   pred   okresným   súdom   a   krajským   súdom   s   vymedzením   ich obsahu.

Z podkladov predložených sťažovateľom vyplýva, že okresný súd v danej veci vydal 10. marca 2010 platobný rozkaz, ktorý bol následne na základe podaného odporu zo strany sťažovateľa (odporcu v 2. rade) zrušený a okresný súd v danej veci nariadil pojednávanie.

Sťažovateľ podstatu argumentácie v konaní pred okresným súdom zhrnul takto: „... okolnosť doplnenia údajov konkretizujúcich ručiteľa, ako aj základných údajov o ručiteľovi treťou osobou je jednoznačným preukázaním skutočnosti, že ručiteľský vzťah bol vytvorený dodatočne,   neoprávnenou   osobou   z   ručiteľského   vzťahu,   len   z   dôvodu   zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu, a to aj napriek nedostatku prejavu vôle a konania sťažovateľa.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v konaní pred okresným súdom argumentoval aj tým, že „... neexistuje písomné vyhlásenie, ktorým ručiteľ na seba berie voči veriteľovi povinnosť, že   pohľadávku   uspokojí,   ak   ju   neuspokojí   dlžník“. Sťažovateľ   tiež   poukázal   na   to,   že absentuje presná špecifikácia záväzku, za ktorý by mal ručiť.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cb   5/2010   zo   7.   decembra   2010   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   následne   vyhovel   návrhu   navrhovateľa   a   takto rozhodol:

„I/   Odporcovia   v   I/   a   II/   rade   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.801,95 EUR s 0,05 % - ným úrokom z omeškania denne zo sumy 3.801,95 EUR od 01. 08. 2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu. II/   Odporcovia   v   I/   a   II/   rade   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 480,92 EUR, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu.“

Okresný   súd   ku   skutkovému   stavu   v   časti   relevantnej   pre   účely   tohto   konania uviedol: «Odporca v II/ rade potvrdil, že podpísal objednávku na dodávku betónovej zmesi od   navrhovateľa   a   to   na   základe   telefonického   dohovoru   a   na   základe   generálneho plnomocenstva,   ktoré   mal   ako   stavbyvedúci   vystavené   konateľom   odporcu   v   I/   rade. Nenamietal ani, že vlastnoručne napísal do oboch kolóniek za kupujúceho, aj za ručiteľa paličkovým písmom „Ing. H.“ a nečitateľne sa podpísal (pravosť nečitateľného podpisu pred súdom potvrdil).»

Okresný súd z uvedeného vyvodil toto: „K tejto skutočnosti súd uzatvára, že podpisy ako kupujúceho,   tak ručiteľa na objednávke sú podpismi odporcu v II/ rade, ktorý ich pravosť potvrdil.“

Okresný   súd   k   ďalším   námietkam   sťažovateľa   uviedol,   že   sťažovateľ „...   sa   aj oboznámil so všeobecnými   podmienkami navrhovateľa,   ktoré   boli   súčasťou   objednávky, a kde v bode 9.1 je uvedené, že zmluvný vzťah sa spravuje ObZ, v bode 9.7 je uvedené, že za účelom   zabezpečenia   splnenia   všetkých   povinností   kupujúceho   vyplývajúcich   zo   zmluvy a VDPP   sa   zmluvné   strany   dohodli,   že   kupujúci   zabezpečí   ručenie   tretej   osoby,   ktorá podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí všetky pohľadávky predávajúceho voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy a VDPP, ak ich neuspokojí kupujúci. Preto aj zabezpečenie záväzku ručením sa spravuje ustanoveniami ObZ.“.

Okresný súd následne vec právne posúdil   v súlade s § 303 a nasl. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov tak, že sťažovateľ (odporca v 2. rade) „ručiteľský záväzok prevzal,   išlo o platný   záväzok a taktiež   nebol   spochybnený   právne   relevantným spôsobom obsah ani rozsah záväzku, na jeho splnenie bol veriteľom vyzvaný po tom, ako na výzvu veriteľa dlžník záväzok nesplnil“.

Sťažovateľ v zákonnej lehote proti napadnutému rozsudku okresného súdu (vo veci samej) podal odvolanie, v ktorom namietal správnosť rozhodnutia okresného súdu. Podstata argumentácie uvedená v odvolaní proti rozsudku okresného súdu bola takáto:

«Nie je možné sa stotožniť s názorom konajúceho súdu, že môj klient Ing. Ľ. H. ako odporca v II/ rade (ďalej len „odporca v II/ rade“) podpísal s navrhovateľom objednávku nielen   ako   objednávateľ,   ale   aj   ako   ručiteľ,   pričom   sa   oboznámil   so všeobecnými podmienkami navrhovateľa, ktoré boli súčasťou objednávky, teda aj bodom 9.7.

Odporca   v   II/   rade   počas   pojednávania   jednoznačne   vyhlásil,   že   objednávku podpísal len ako objednávateľ resp. poverený zástupca odporcu v I/ rade. Na objednávke figuruje len jeden podpis a to pri kolónke kupujúci, kde je súčasne tlačeným písmom pre zrozumiteľnosť   uvedené   meno   podpisujúcej   osoby,   čo   nie   je   možné   považovať   za   ďalší podpis. Ostatné 2 údaje napísané tlačeným písmom, z ktorých jeden s označením dátumu narodenia /nesprávneho/ pri kolónke ručiteľ odporca II/ ani nevypísal a ako sa v konaní preukázalo bol tam doplnený bez jeho vedomia treťou osobou, nie je možné považovať za ďalšie podpisy zakladajúce existenciu ďalšieho právneho vzťahu ručiteľstva/.»

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Nie je tiež pravda, že sa odporca I resp. II./ oboznámil so všeobecnými podmienkami navrhovateľa. Tieto v čase podpisu k predmetnej objednávke vôbec   neboli   priložené,   o   čom   svedčí   aj   fakt,   že   samotné   všeobecné   podmienky   nie   sú opatrené žiadnym podpisom odporcu I/ resp. II/.“

Sťažovateľ argumentáciu v odvolaní uzatvára takto: „Ak opomenieme skutočnosť, že ručiteľ nebol v žiadnom prípade jednoznačne určený a ani vznik jeho záväzku, identita, obsah a rozsah záväzku nikde špecifikované nie sú. Ide o základné atribúty, ktoré musia byť pri   vzniku   ručiteľského   záväzku   jednoznačne   určené   a   vyjadrené.   Nikde   v   bode   9.7. všeobecných   podmienok   navrhovateľa,   ale   ani   na   predmetnej   objednávke   nie   je   bližšia špecifikácia   rozsahu   príp.   istej   identity   prevzatého   záväzku   vyjadrením   jeho   konkrétnej sumy, ktorú by sa ručiteľ prehlasoval uspokojiť. Na objednávke sa nenachádza ani len suma objednaných služieb, ktorú by bolo možné ponímať ako istý rozsah prevzatého záväzku.“

Sťažovateľ   v   odvolaní   proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   vo   vzťahu k vydaniu   konečného   (meritórneho)   rozhodnutia   žiadal,   aby   odvolací   súd   rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne a zaviaže ho nahradiť trovy konania.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 14 Cob 14/2011 z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) napadnutý rozsudok okresného   súdu   potvrdil   a   sťažovateľa   (odporcu   v   2.   rade)   zaviazal   nahradiť   trovy odvolacieho konania na účet právnej zástupkyne navrhovateľa.

Krajský súd sa stotožnil tak so skutkovými, ako aj právnymi závermi okresného súdu a   na   podporu   správnosti   záverov   okresného   súdu   nad   rámec   dôvodov   uvedených v napadnutom rozsudku okresného súdu uviedol ďalšie dôvody (pozri nižšie).

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a napadnutým rozsudkom krajského súdu „bolo porušené jeho základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/ ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a jeho základné právo zakotvené v čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR č. 460/1992 Zb.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Dolnom   Kubíne   zo   dňa   7.   12.   2010,   č.   k. 2Cb/5/2010-115   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   25.   1.   2012,   č.   k. 14Cob/14/2011 bolo porušené jeho základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/ úst. zákona č. 23/1991 Zb. v platnom znení a rovnako i v čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR č. 460/1992 Zb. v platnom znení.

...   rozhodnutie   Okresného   súdu   v   Dolnom   Kubíne   zo   dňa   7.   12.   2010,   č.   k. 2Cb/5/2010-115   a   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   25.   1.   2012,   č.   k. 14Cob/14/2011 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.  

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a čl. 11   ods.   1   listiny   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Cb   5/2010 zo 7. decembra 2010

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade preskúmal časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   označeného   základného   práva napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov   je   ústavou   založená   primárne   a   právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictva právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu účinný opravný   prostriedok   (odvolanie)   na   dosiahnutie   nápravy   ním   tvrdeného   porušenia základného práva (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   základného   práva   sťažovateľa vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak   sťažovateľ   nemal   inú   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a čl. 11   ods.   1   listiny   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Cob   14/2011 z 25. januára 2012

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ďalej   preskúmal   časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu posúdil túto časť sťažnosti, súc viazaný petitom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a poukazujúc na to, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený ním zvolenou advokátkou, ako aj na svoju stabilizovanú judikatúru (m. m. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce z   čl.   46   až čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   O   prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (m. m. IV. ÚS 326/07). Sťažovateľ v sťažnosti porušenie týchto základných práv   a   ústavnoprocesných   pravidiel   nenamietal,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Uplatňujúc však   materiálne chápanie   ochrany   ústavnosti   v   rozhodovacej   činnosti ústavného súdu (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07) ústavný súd napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti výslovne neuvádza, že napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a   prípadne   aj   postupom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, a rešpektujúc závery vyplývajúce   zo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   v   zmysle   ktorej   základné   právo   zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 11 listiny) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o listinu), nedodržanie ktorých môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivého súdneho   konania   (čl.   6   ods.   1   dohovoru,   m.   m.   I.   ÚS   23/01,   III.   ÚS   328/05),   v tejto súvislosti   posúdil,   či   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z tohto   pohľadu   zodpovedá ústavnoprávnym požiadavkám.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd posudzoval, či krajský súd svoj rozsudok sp. zn.   14   Cob   14/2011   z   25.   januára   2012   primeraným   spôsobom   odôvodnil   a   či   ho nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľný a neudržateľný.

Pre   účely   komplexného   posúdenia   sťažnosti   ústavný   súd   najprv   vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa, na základe ktorej opieral dôvodnosť v sťažnosti vymedzeného petitu,   aby   v   intenciách   uvedeného   bolo   možné   následne   z   ústavnoprávneho   hľadiska preskúmať správnosť tak skutkových, ako aj právnych záverov všeobecných súdov.

K   dôvodom   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľ   uviedol: „Napadnutými rozsudkami bolo porušené vyššie cit. právo sťažovateľa v tom, že aj napriek tomu, že sťažovateľ objednanie tovaru na objednávke podpísal ako splnomocnená osoba žalovaného I., bez jeho ďalšieho vedomia bol jeho podpis a samotné uvedenie jeho osoby na objednávke použité v prospech žalobcu, ako ručiteľa žalovaného v I/ rade, keďže tento mal pochybnosti o možnom uspokojení svojej pohľadávky od žalovaného v I/ rade. Žalobca uvedomujúc   si   zrejme   svoje   nedostatočné   zabezpečenie   predmetného   záväzku, prostredníctvom tretej osoby, avšak ním splnomocnenej, doplnil svojvoľne osobné údaje sťažovateľa uvedením jeho vysokoškolského titulu, mena, priezviska a dátumu narodenia a priradil ich bez vedomia sťažovateľa, k dodatočne doplneným kolónkam slúžiacim na podpis   ručiteľa.   Uvedené   protiprávne   konanie   žalobcu   je   preukázané   aj   uvedením nesprávneho dátumu narodenia sťažovateľa.“

Sťažovateľ ďalej uviedol: „Je zrejmé, že samotným doplnením uvedených údajov sťažovateľa a označenia náležitostí osoby ručiteľa, nemohol sťažovateľ vstúpiť ako ručiteľ do   vzťahu   ručenia.   Uvedenému   vzniku   právneho   vzťahu   ručenia   zo   strany   sťažovateľa chýba   okrem   iného   aj   jeden   zo   základných   predpokladov,   ktoré   zákon   ustanovuje   pre ručiteľský vzťah - prejav vôle.“

Sťažovateľ ešte uviedol, že „v predmetnom prípade sťažovateľa nie je možné hovoriť o žiadnej zrozumiteľnosti právneho vzťahu ručenia, konkrétnosti, bezchybnej identifikácie ručiteľského   záväzku   a   existencie   právnej   istoty,   ktorá   má   sprevádzať   vznik   právnych vzťahov, akým je aj ručenie“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje tieto závery: „Sťažovateľ bez svojho pričinenia a vedomia   bol   ako   fyzická   osoba   v   pozícií   ručiteľa,   vtiahnutý   do   právneho   vzťahu v prospech žalobcu. Rozsudkom prvostupňového súdu a rozsudkom odvolacieho súdu bolo sťažovateľovi siahnuté a obmedzené vlastnícke právo v časti, ktorá predstavuje sumu, ktorú žalobca nevedel vymôcť od žalovaného I.“ Týmto mal byť sťažovateľ podľa jeho tvrdení postihnutý na „majetkovom práve, ktoré požíva ochranu podľa Ústavy SR, ako aj podľa Listiny základných ľudských práv a slobôd.“

Na   základe   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   podstatou   argumentácie   sťažovateľa uvedenej   v   sťažnosti   je   spochybňovanie   existencie   (ručiteľského)   záväzkovoprávneho vzťahu medzi ním a navrhovateľom. Sťažovateľ svoju argumentáciu zakladá v prvom rade na tom, že v danom prípade chýbal jeho prejav vôle, a v druhom rade na tom, že právny vzťah medzi ním a navrhovateľom je nezrozumiteľný, nie je konkrétny a chýba bezchybná identifikácia ručiteľského záväzku.

Napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti indikuje porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodu, na ktorom   sťažovateľ   zakladá   ťažisko   svojej   argumentácie,   je   zrejmé,   že   len   pokračuje v argumentácii prezentovanej v konaní pred okresným súdom a krajským súdom,   ktorú následne neprípustne prenáša do konania pred ústavným súdom, a od ústavného súdu tak očakáva, že túto argumentáciu podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov   a ústavného súdu   v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych   veciach   (vrátane   obchodnoprávnych   vecí)   patrí   do   právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   právnych   predpisov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   podústavných   právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im   predchádzali,   sú   riadne   odôvodnené.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal a následne zhodnotil   napadnutý rozsudok krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a v súlade s § 219 ods. 2 OSP odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku   okresného súdu   krajský súd uviedol   ďalšie dôvody   potvrdzujúce správnosť postupu a rozsudku okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Vo všeobecnosti k otázke ručenia   podľa   úpravy   v   §   303   a   nasl.   OBZ   odvolací   súd   okrem   dôvodov   uvádzaných v napadnutom rozsahu okresného súdu poukazuje, že nevyhnutnou náležitosťou vyhlásenia o ručení   je   vyjadrenie   osoby   prijímajúcej   ručiteľský   záväzok,   že   veriteľovi   splní   určitý, vo vyhlásení   vymedzený   záväzok   dlžníka,   pokiaľ   ho   nesplní   dlžník.   Ručiť   možno   aj   za záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti. Záväzok dlžníka, za ktorého sa ručenie preberá, musí byť dostatočne identifikovaný, napr. uvedením jeho konkrétnej výšky, resp. zmluvou, z ktorej zabezpečovaný záväzok vyplýva (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. októbra 2008, sp. zn. 3 Obo 246/2007). Uvedené atribúty ručiteľské vyhlásenie na strane žalovaného II/ spĺňalo.“

K otázke sťažovateľom namietaného nedostatku prejavu vôle krajský súd uviedol: «... išlo o jeho písomný prejav vôle podpisom na listine - objednávke k textu „ako ručiteľ“, čím bola dodržaná zákonom vyžadovaná forma ručiteľského vyhlásenia».

Krajský   súd   k   otázke   sťažovateľom   namietanému   nedostatku   zrozumiteľnosti a určitosti   ručiteľského   vyhlásenia   uviedol   toto: «Súčasne   predmet   ručenia   (záväzok ručiteľa) bol dostatočne a určite identifikovaný obsahom samotnej objednávky, v ktorej vyplýval   druh,   množstvo   i   cena   objednaného   tovaru.   Išlo   o   ručiteľský   záväzok   za kupujúceho,   ktorý   v   objednávke   výslovne   uviedol:   „Objednávam   tovar   podľa   vyššie uvedenej   špecifikácie   a   zaväzujem   sa   zaplatiť   zaň   dohodnutú   kúpnu   cenu“.   Bolo   teda zrejmé,   čo   bolo   predmetom   záväzku   kupujúceho   -   žalovaného   I/   a   tým   bol   dostatočne identifikovaný i predmet ručenia čo do určitosti, v súlade s § 303 OBZ. Z tohto zákonného ustanovenia,   správne   citovaného   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu, vyplýva, že ručenie vzniká vyhlásením ručiteľa, ktoré musí mať písomnú formu, smeruje voči veriteľovi a obsahuje výslovný záväzok toho, kto vyhlásenie urobil, že pokiaľ dlžník svoj   záväzok   voči   veriteľovi   nesplní,   uspokojí   veriteľovi   pohľadávku   sám.   Z predchádzajúcich záverov odvolacieho súdu je zrejmé, že súčasťou kúpnej zmluvy z 27. 05. 2009 (objednávky) boli VOP platné od 01. 04. 2009 a s ktorými žalovaný II/ i „ako ručiteľ“ svojim podpisom prejavil súhlas, teda vrátane bodu 9.7 VOP, z obsahu ktorého vyplývalo, že tretia osoba (ručiteľ) „podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí všetky pohľadávky predávajúceho voči kupujúcemu vyplývajúce z tejto zmluvy a VDPP, ak ich neuspokojí kupujúci“. Okresný súd správne vyvodil z takto formulovaného vyhlásenia vo VOP   ako   súčasti kúpnej zmluvy   (objednávky) z   27.   05.   2009,   že ide   o platné a   určité ručiteľské vyhlásenie žalovaného II/, zodpovedajúce ust. § 303 OBZ, ktoré tvorilo skutkový a právny základ napadnutým rozsudkom stanovenej povinnosti žalovaného II/ ako ručiteľa za nesplnené pohľadávky žalobcu voči žalovanému I/ v žalovanom rozsahu. Z obdobných, vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd nepovažoval za opodstatnený ani odvolací dôvod o absencii dohody o výške priznaných úrokov z omeškania, ak predmetné VOP, obsahujúce v bode 6.5 a) dojednanie predajúceho a kupujúceho o výške úrokov z omeškania, boli súčasťou kúpnej zmluvy z 27. 05. 2009. K dojednaniu výšky úrokov z omeškania v zmysle § 369 ods. 1 OBZ medzi žalobcom a žalovaným I/ teda došlo a i v tejto časti bolo napadnuté rozhodnutie   okresného   súdu   vecne   správne.   Ak   splatnosť   žalovaných   faktúr   nastala u najneskôr vystavenej faktúry 31. 07. 2009, potom okresný súd správne zistil a vyhodnotil i začiatok omeškania s platením žalovanej pohľadávky najneskôr 01. 08. 2009.»

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

V nadväznosti na uvedené posúdil ústavný súd namietaný rozsudok krajského súdu.

Ako už bolo uvedené, krajský súd sa plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu   a   v   súlade   s   §   219   ods.   2   OSP   odkázal   na   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti bolo tiež úlohou ústavného súdu preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu v intenciách uvedených ústavnoprávnych hľadísk.

Okresný súd ku skutkovému stavu v rozsahu, v ktorom ho sťažovateľ spochybňuje z dôvodu   absencie   prejavu   vôle   s   poskytnutím   ručenia   za   záväzky   odporcu   v 1.   rade, uviedol: «Odporca v II/ rade potvrdil, že podpísal objednávku na dodávku betónovej zmesi od   navrhovateľa   a   to   na   základe   telefonického   dohovoru   a   na   základe   generálneho plnomocenstva,   ktoré   mal   ako   stavbyvedúci   vystavené   konateľom   odporcu   v   I/   rade. Nenamietal ani, že vlastnoručne napísal do oboch kolóniek za kupujúceho, aj za ručiteľa paličkovým písmom „Ing. H.“ a nečitateľné sa podpísal (pravosť nečitateľného podpisu pred súdom potvrdil).... K tejto skutočnosti súd uzatvára, že podpisy ako kupujúceho, tak ručiteľa na objednávke sú podpismi odporcu v II/ rade, ktorý ich pravosť potvrdil.»Okresný   súd   ďalej   uviedol,   že   sa „...   oboznámil   so   všeobecnými   podmienkami navrhovateľa, ktoré boli súčasťou objednávky, a kde v bode 9.1 je uvedené, že zmluvný vzťah sa spravuje ObZ, v bode 9.7 je uvedené, že za účelom zabezpečenia splnenia všetkých povinností kupujúceho vyplývajúcich zo zmluvy a VDPP   sa zmluvné strany dohodli,   že kupujúci zabezpečí ručenie tretej osoby, ktorá podpisom na zmluve ako ručiteľ vyhlasuje, že uspokojí   všetky   pohľadávky   predávajúceho   voči   kupujúcemu   vyplývajúce   z tejto   zmluvy a VDPP, ak ich neuspokojí kupujúci. Preto aj zabezpečenie záväzku ručením sa spravuje ustanoveniami ObZ.“.

K uvedenému ústavný súd uvádza, že takto formulovaný záver okresného súdu nemá prvky svojvôle, a nie je ani zjavne neodôvodnený.

K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej spochybňuje existenciu jeho prejavu vôle so vznikom   ručiteľského   záväzku,   ústavný   súd   uvádza,   že   dôvod,   na   základe   ktorého sťažovateľ   spochybňuje   správnosť   záverov   krajského   súdu   (doplnenie   identifikačných údajov pod vlastnoručný podpis sťažovateľa treťou osobou), nie je relevantný vo vzťahu k dôvodom, na základe ktorých ustálil, že sťažovateľ prejavil vôľu so vznikom ručiteľského záväzku   (vlastnoručný   čitateľný,   prípadne   aj   nečitateľný   podpis   sťažovateľa   v   kolónke „Ako ručiteľ“), a teda uvedená námietka sťažovateľa vo väzbe na sťažovateľom označené základné práva nie je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   a   sťažovateľom   označeným základným právom (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny).

Krajský   súd   neustálil   prejav   vôle   sťažovateľa   s   ručiteľským   záväzkom   na   tom základe,   ako   to   uvádza   sťažovateľ   (doplnenie   identifikačných   údajov   pod   vlastnoručný podpis   sťažovateľa   treťou   osobou),   ale   na   tom   základe,   ktorý   sťažovateľ   ani nespochybňoval, že tak čitateľný, ako aj nečitateľný podpis (prejav vôle) sťažovateľa na listine v kolónke „Ako ručiteľ“ je podpisom sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa tak nie je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a porušením sťažovateľom označených základných práv, keďže sťažovateľ namieta také vady rozsudku, ktoré z rozsudku krajského súdu jednoznačne nevyplývajú. Navyše, závery krajského   súdu   v spojení   so   záverom   okresného   súdu   logicky   vyplývajú   z   vykonaných dôkazných prostriedkov a nenesú v tejto súvislosti žiadne prvky svojvôle.

Nad rámec a pre bližšie ozrejmenie uvedených úvah je potrebné dodať, že podstatou argumentácie   sťažovateľa   aj   v   konaní   pred   krajským   súdom   nebolo   spochybňovanie pravosti   čitateľného podpisu („Ing.   H.“) uvedeného v kolónke „Ako ručiteľ“, prípadne nečitateľného podpisu, ktorý kryl aj uvedenú kolónku, ale len to, že údaje týkajúce sa tak mena a priezviska, ako aj dátumu narodenia   nachádzajúce sa pod   čitateľným podpisom sťažovateľa   nevpísal   sťažovateľ.   Z   toho   možno   dospieť   k   záveru,   že   argumentácia sťažovateľa   o   svojvoľnom   doplnení   osobných   údajov   (vysokoškolského   titulu,   mena, priezviska sťažovateľa a nesprávneho dátumu narodenia sťažovateľa) a pod nimi uvedený čitateľný   podpis   („Ing.   H.“),   ktorého   pravosť   navyše   sám   potvrdzoval,   nemôže   byť spôsobilá spochybniť správnosť záverov krajského súdu. Ďalej je potrebné uviesť, že bez ohľadu na to, či by tieto údaje boli, alebo neboli vpísané pod čitateľný podpis sťažovateľa („Ing.   H.“),   tak   táto   skutočnosť   sama   osebe   nemohla   mať   vplyv   na   správnosť   záveru krajského súdu, že sťažovateľ svojím čitateľným podpisom („Ing. H.“) nachádzajúcim sa v kolónke   „Ako   ručiteľ“   jednoznačne   prejavil   vôľu   prevziať   ručiteľský   záväzok.   K uvedenému   je potrebné ešte   dodať,   že   na   listine   sa   nachádzal   aj nečitateľný   podpis,   o ktorom v konaní neboli ani len najmenšie pochybnosti, že patrí sťažovateľovi a ktorý tiež kryl aj kolónku „Ako ručiteľ“.

Ústavný   súd   v   danej   súvislosti   uvádza,   že   argumentácia   sťažovateľa   z   pohľadu dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie krajského súdu, je nepodstatná a správnosť úsudku   sťažovateľa   je   určitým   a   zrozumiteľným   spôsobom   vyvrátená   v   odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu a potvrdená v časti napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej krajský súd uviedol ďalšie dôvody na podporu vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu. Pre posúdenie otázky vzniku ručiteľského záväzkovo-právneho vzťahu   bolo   rozhodujúce,   čo   sťažovateľ   sám   potvrdil,   že   čitateľný   podpis   „Ing.   H.“ nachádzajúci   sa   v   listine   (objednávke)   v   kolónke   „Ako   ručiteľ“,   prípadne   nečitateľný podpis, ktorý kryje túto kolónku, je podpisom sťažovateľa (odporcu v 2. rade). Tieto závery zo strany sťažovateľa neboli spochybňované.

K druhej námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uvádza, že „v predmetnom prípade sťažovateľa   nie   je   možné   hovoriť   o   žiadnej   zrozumiteľnosti   právneho   vzťahu   ručenia, konkrétnosti,   bezchybnej   identifikácie   ručiteľského   záväzku   a   existencie   právnej   istoty, ktorá má sprevádzať vznik právnych vzťahov, akým je aj ručenie“, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ tieto námietky vôbec nekonkretizuje a neodôvodňuje.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v   rozsahu,   či rozhodovanie   nebolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   rozsudok krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   takého   prvky   neobsahuje a   plne zodpovedá   ústavnoprávnym   požiadavkám   kladeným   na   kvalitu   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov. K uvedenému je potrebné dodať, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu má dostatočný racionálny základ, interpretácia a   aplikácia   použitých   právnych   predpisov   je   v   súlade   s   ústavou,   prípadne   aj s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, právne závery nie sú   v   rozpore   so   skutkovými   zisteniami,   krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými relevantnými   námietkami   sťažovateľa,   a preto   možno   konštatovať,   že   sú   riadne odôvodnené.

Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľom vymedzených námietok, ktorými indikoval porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny v kontrapozícii so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu   a   krajského   súdu,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   z   ústavnoprávneho   hľadiska nemožno   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s napadnutým   rozsudkom okresného súdu hodnotiť ako ústavnoprávne neakceptovateľný, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené skutočnosti, ktoré viedli krajský súd k záveru, že medzi sťažovateľom a navrhovateľom vznikol záväzkovo-právny vzťah z titulu ručenia. Skutkové zistenia majú dostatočný   racionálny   základ,   interpretácia   a   aplikácia   použitých   právnych   predpisov zo strany krajského súdu je v súlade s ústavou a možno tiež konštatovať, že aj právne závery krajského súdu nie sú v rozpore so skutkovými zisteniami. Sťažovateľom vznesené námietky   tak   nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej nezlučiteľnosti namietaného rozsudku krajského súdu.

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť   vysloviť jeho porušenie po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce   nesúhlasí,   ale   podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   je   náležite odôvodnený, na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na   základe   uvedených   skutočností   a   záverov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods.   1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny rozsudkom   krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 14 Cob 14/2011 z 25. januára 2012 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012