znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 333/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011 prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   D.,   N.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   P.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb/74/2008 a jeho rozsudkom z 12. októbra 2009, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. D., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Cb/74/2008   a jeho   rozsudkom z 12. októbra 2009, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: „Sťažovateľ na strane žalobcu označený ako Ing. J. D. proti žalovanému: Mgr. J. Š. v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb/74/2008 na Okresnom súde Nové Zámky sa domáhal zaplatenia 216.742,68 EUR z titulu náhrady škody.

Okresný   súd   Nové   Zámky   vec   prejednal   a   rozsudkom   zo   dňa   4.   2.   2009   žalobu sťažovateľa   zamietol.   V   odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   že   subjektívna   štvorročná premlčacia lehota uplynula 31. 12. 2006. V tejto súvislosti okresný súd poznamenal, že subjektívna premlčacia doba nepredlžuje objektívnu premlčaciu dobu, pretože uplynutím subjektívnej premlčacej doby dôjde k premlčaniu aj vtedy, keď objektívna premlčacia doba ešte neuplynula. Štvorročná premlčacia doba podľa názoru okresného súdu platila aj pre právo na náhradu škody, ktorú si sťažovateľ uplatnil predmetným návrhom. Na základe uvedených skutočností okresný súd žalovaným vznesenú námietku premlčania akceptoval a nárok sťažovateľa z tohto dôvodu zamietol.

Proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Cob/77/2009 rozsudok Okresného súdu Nové Zámky uznesením zo dňa 8. 7. 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že okresný súd považujúc námietku premlčania za dôvodnú, žalobu zamietol. Vôbec pritom nezisťoval existenciu práva. Podľa názoru krajského súdu až po pozitívnom zistení takejto existencie možno vysloviť, či právo je   alebo   nie   je   premlčané.   Ak   právo   neexistuje,   niet   dôvodu   zaoberať   sa   námietkou premlčania.   Krajský   súd   uložil   okresnému   súdu   povinnosť,   aby   vyriešil   otázku   základu predmetu sporu. Až po pozitívnom zistení danosti právneho základu sporu malo byť nutné zaoberať sa uplatnenou námietkou premlčania a až následne (ak uplatnené právo nie je premlčané) aj rozsahom nároku.

Okresný súd po zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom zo dňa 12. 10. 2009 opätovne žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému trovy   konania   vo   výške   6.527,94   EUR.   V   odôvodnení   rozhodnutia   okresného   súdu   sa uvádza, že v danom spore nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného – súd nezistil existenciu   práva.   Žalovaný   ako   fyzická   osoba   nemohol   len   tak   svojím   konaním   znížiť hodnotu   akcií,   pretože   v   prípade   spoločnosti   E.   a.   s.   rozhodovalo   o   uvedených skutočnostiach predstavenstvo tejto spoločnosti. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že takáto žaloba nemôže smerovať proti žalovanému. Môže smerovať len proti obchodnej spoločnosti, ktorá by prípadne na takúto náhradu škody mohla byť pasívne legitimovaná.

Proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Cob/9/2010 rozsudok Okresného súdu Nové Zámky rozsudkom zo dňa 8. 7. 2009 potvrdil. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku sa uvádza, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vo veci vykonal potrebné dokazovanie, ktoré odôvodňovali správnosť dôvodov uvedených v jeho rozhodnutí vo veci samej. Rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Cb/74/2008 zo dňa 12. 10. 2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/9/2010 zo dňa 10. 2. 2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 4. 2010 a vykonateľnosť 10. 4. 2010.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/9/2010 zo dňa 10. februára 2010 a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Cb/74/2008 zo dňa 12. októbra 2009 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Cb/74/2008 zo dňa 12. októbra 2009 a rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/9/2010 zo dňa 10. februára 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.

3.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Cb/74/2008, keď nebolo odvolanie voči rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia predložené   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Nitre   a   následne   po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej bolo sťažovateľovi uznesením č. k. 14 Cb/74/08 zo dňa   13.   4.   2010   uložené   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie   proti   predbežnému opatreniu   vo   výške   33   €   porušené   bolo.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané zadosťučinenie vo výške 10.000 € (slovom desaťtisíc eur).

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ ďalej doplnil pôvodnú sťažnosť podaním z 22. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Následne dňa 10. 6. 2010 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie Krajského súdu v   Nitre   č.   k.   15   Cob/107/2010   zo   dňa   31.   5.   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   napadnuté uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Zámky   č.   k.   14   Cb/74/08-209   zo   dňa   29.   1.   2009 o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sa uvádza, že proti uzneseniu podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote odvolanie majúc za to, že súd prvého stupňa nesprávne vyvodil zmysel predbežného opatrenia.

V odôvodnení sa ďalej uvádza, že v predmetnej veci konanie skončilo právoplatným rozhodnutím vo veci samej, ktorým bola žaloba zamietnutá. Mal teda za nepochybné, že v tomto štádiu konania nie je možné predbežné opatrenie nariadiť. Preto sa odvolací súd nemohol zaoberať dôvodmi odvolania žalobcu a skúmať ich relevantnosť.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ podal opravný prostriedok v zákonnej lehote, pričom odvolanie náležite odôvodnil. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd však nemohol   o   odvolaní   proti   napadnutému   uzneseniu   rozhodnúť   inak,   než   ho   ako   vecne správne potvrdiť, keďže rozhodnutie vo veci samej nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 4. 2010. Sťažovateľ   týmto   preukazuje,   že   namietané   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   ako   je uvedené v bode 3 je dôvodné.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   14   Cb/74/2008-370 z 12. októbra 2009.

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o   návrhoch,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych   predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa   je   tu   ešte   iný   súd   (čl.   127   ods.   1   ústavy),   ktorý   je   oprávnený   a   povinný rozhodovať o tom, či došlo k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu na krajskom súde, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd.   Vychádzajúc   z   týchto   záverov   ústavný   súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení s čl.   20   ods.   1   ústavy)   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   14   Cb/74/2008-370 z 12. októbra 2009, pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010.

Článok 46 ods.   1 ústavy   a čl. 6 ods.   1 dohovoru je východiskom   pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa na riadny súdny proces tým, že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje ochranu viacerých záujmov, predovšetkým právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), ale aj vtedy, ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s napadnutým   súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010 ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 14 Cb/74/2008-370 z 12. októbra 2009. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv   označeným rozsudkom krajského súdu z toho dôvodu,   že   ho   považuje   za   rozhodnutie,   ktoré „vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia   veci,   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam a taktiež súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy.“

Sťažovateľ   uviedol   v   odvolaní   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   tieto dôvody, pre ktoré ho napáda:

„i) v súlade s ust. § 205 ods.2 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

ii) v súlade s ust. § 205 ods.2 písm. d) zákona č. 99/ 1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, poukazuje na to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

iii) v súlade s ust. § 205 ods.2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok poukazujeme na to, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy.“

V odôvodnení odvolania sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „návrh vo veci samej bol   formulovaný   tak,   že   sa   jedná   o   právny   vzťah   medzi   akcionármi,   spočiatku   s vyrovnanými podielmi ovládajúcimi 10 % akcií. V roku 2000 sa tento pomer jednoznačne zmenil v prospech žalovaného, ktorý protiprávne odstúpil od zmluvy o odplatnom prevode akcií   na   doručiteľa   spoločnosti   E.   a.   s.   a   následne   si   nechal   zaregistrovať   21%   akcií. Uvedené konanie bolo prejavom vôle žalovaného ako zakladateľa spoločnosti a akcionára, a   nie   konaním   predstavenstva.   Súd   prvého   stupňa   sa   vôbec   nezaoberal   vzťahmi   medzi žalobcom a žalovaným ako akcionármi a taktiež vzťah súvisiaci s protiprávnym úkonom žalovaného. Zníženie hodnoty akcií bolo v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, čo malo byť predmetom vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa sa nezaoberal skutočným základom sporu, ktorým bolo ovládnutie spoločnosti žalovaným na základe protiprávnej manipulácie s akciami žalobcu. V súvislosti so zmenou hodnoty akcií bolo potrebné vykonať pomerne   rozsiahle   dokazovanie   výsluchom   štatutárnych   orgánov   spoločnosti,   členov dozornej rady a taktiež konateľa a vlastníka spoločnosti U., s. r. o.“.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Odvolací   súd   prejednal   podané   odvolanie   podľa   ustanovenia   §   212   OSP   bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s použitím ustanovenia § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   zákonné   ustanovenie,   teda   odvolací   súd   dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vo veci vykonal potrebné dokazovanie, ktoré odôvodňovali správnosť dôvodov uvedených v jeho rozhodnutí vo veci samej.

Odvolací súd preto rozhodol podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia...“

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa krajský súd ako odvolací súd vysporiadal so   sťažovateľom   podaným   odvolaním   ústavne akceptovateľným spôsobom,   t.   j.   či   jeho stotožnenie   sa   so   závermi   okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o zistenie   skutkového   stavu, identifikáciu vzťahu sťažovateľa ako žalobcu so žalovaným, ako aj s právnymi názormi vyslovenými   v   rozsudku   okresného   súdu   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za udržateľné.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok   spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. K. c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť,   že   sa   krajský   súd   v zásade   stotožnil   s odôvodnením   okresného   súdu spôsobom,   ktorý   zákon   umožňuje   (§   219   ods.   2   OSP),   nemohla   mať   automaticky za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 75/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Ústavný súd preto vyhodnotil závery okresného súdu napadnuté sťažovateľom podaným odvolaním z hľadiska ich ústavnej akceptovateľnosti.

K ťažiskovým   otázkam,   ktoré   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   okresný   súd v označenom rozsudku uviedol:

a) K zistenému skutkovému stavu: „Súd v rámci dokazovania, ktoré vykonal výsluchom účastníkov a oznámením obsahu priložených listín tak, ako sú vyššie špecifikované, zistil tento skutkový stav:

Žalobca uviedol, že jeho právo voči žalovanému mu vzniklo protiprávnym úkonom žalovaného,   t.j.   odobratím akcií.   Žalobca si nebol vedomý,   že spoločnosť prišla o svoj majetok. Ďalším dôvodom, podľa ktorého má právo domáhať sa plnenia od žalovaného je skutočnosť, že žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným akciám a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR bolo potvrdené, že práve on je vlastníkom týchto akcií. Po právoplatnosti tohto rozsudku dal žalobca zostaviť konsolidovanú účtovnú závierku tak, ako to vyžaduje zákon o účtovníctve.

Žalobca   ďalej   uviedol,   že   ak   by   predstavenstvo   spoločnosti   E.,   a.   s.,   konalo s náležitou odbornou starostlivosťou a nezvýhodňovalo len časť akcionárov, bola by celá situácia   iná.   Poukázal   na   skutočnosť,   že   E.   a O.   dodnes   riadne   fungujú.   Efekt   z   tohto podnikania by pri fungovaní E., a. s. mali všetci akcionári a nielen manažment a osoby blízke žalovanému. Ďalej uviedol, že žalovaný nadobudol akcie nezákonným spôsobom, na valných zhromaždeniach presadzoval svoju vôľu previesť akcie na svojho syna ako aj ďalší majetok a spáchal komplot nielen voči nemu ale aj voči všetkým akcionárom spoločnosti E., a. s. a týmito svojimi počinmi žalovaný zaviazal predstavenstvo spoločnosti E., a. s., k takému konaniu ako chcel on sám.“

b) K identifikácii vzťahu žalobcu (sťažovateľa) a žalovaného:

„Žalovaný uviedol, že v tomto spore je žalovaný ako fyzická osoba, avšak o všetkom, čo sa týkalo spoločnosti E., a. s. rozhodovalo predstavenstvo spoločnosti ako kolektívny orgán,   pretože   on ako   fyzická   osoba   nemal žiadne   predpoklady na   to,   aby   svojvoľným spôsobom takéhoto rozhodovania usmerňoval....

V   danom   prípade   po   prehodnotení   všetkých   skutočností   súd   dospel   k   záveru,   že takáto   žaloba   nemôže   smerovať   proti   žalovanému.   Môže   smerovať   len   proti   obchodnej spoločnosti, ktorá by prípadne na takúto náhradu škody mohla byť pasívne legitimovaná. Vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného súd ďalej neriešil ostatné skutkové okolnosti uvádzané oboma účastníkmi a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.“

c) K právnemu záveru: „V   prejednávanom   spore   sa   žalobca   domáhal   voči   žalovanému   náhrady   škody vo výške   216.742,68   EUR,   ktorá   mu   mala   vzniknúť   tým,   že   žalovaný   si   neoprávnene zaregistroval v Stredisku cenných papierov 9 kusov akcií na doručiteľa v menovitej hodnote 331,94 EUR/ kus ( 10.000,- Sk), pričom tieto akcie patrili žalobcovi.

Existenciu všetkých troch predpokladov zodpovednosti za škodu - protiprávny úkon, vznik   škody   a   príčinnú   súvislosť   musí   preukázať   poškodený,   ten   kto   škodu   spôsobil, preukazuje   okolnosti   vylučujúce   jeho   zodpovednosť.   Ak   ich   preukáže,   oslobodí   sa   od povinnosti škodu nahradiť.

Škodou   je   majetková   ujma   predstavujúca   zmenšenie   majetku   existujúceho   pred porušením povinnosti. O príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody ide   vtedy,   ak   je   protiprávne   konanie   príčinou   vzniku   škody   a   vznik   škody   následkom takéhoto konania.   Musí ísť o takú súvislosť,   ak škoda vzniká nevyhnutne ako následok konkrétneho porušenia právnej povinnosti.

Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že v danom spore nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného - súd nezistil existenciu práva. Žalovaný ako fyzická osoba nemohol len tak svojim konaním znížiť hodnotu akcií, pretože v prípade spoločnosti E., a. s., rozhodovalo o uvedených skutočnostiach predstavenstvo tejto spoločnosti. Keďže žalovaný nie je pasívne legitimovaný, nie je možné posúdiť ani vznik premlčania. Práve z nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného súd nemal dôvod premlčanie ako také skúmať. Zo záverov rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, ktorým je súd viazaný v zmysle § 226 Občianskeho súdneho poriadku musel súd skúmať prioritne existenciu práva a až potom sa zaoberať námietkou premlčania a ďalšími uvádzanými skutočnosťami.“

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   resp. s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného   práva   pritom   nemožno   považovať   neúspech   v konaní;   obsahom   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať   nevyhovenie   návrhu   v   konaní   pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   nezistil   existenciu   takých skutočností,   ktoré   by   nasvedčovali   tomu,   že   by   namietaný   rozsudok   krajského   súdu v spojení   s označeným   rozsudkom   okresného   súdu   (potvrdením   správnosti   jeho argumentácie) bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý   by popieral   zmysel   práva na súdnu   ochranu. Podľa   názoru   ústavného súdu právne   názory   okresného   súdu   vyjadrené   v odôvodnení   jeho   rozsudku,   s ktorými   sa stotožnil   krajský   súd,   a týkali   sa   tak   zistenia   a vyhodnotenia   skutkového   stavu,   ako   aj identifikácie vzťahu medzi sťažovateľom ako žalobcom a žalovaným a aj právnych záverov, sú ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery namietaného odvolacieho rozhodnutia. Pretože   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu nevykazuje znaky svojvôle, v tejto situácii ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru   krajského   súdu   (podobne   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04),   zhodného   s právnym názorom prvostupňového súdu.

V prípade sťažovateľa teda nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   jeho   základných   práv,   ale   o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa sťažovateľových   subjektívnych   názorov.   Vychádzajúc z uvedeného   je ústavný súd   toho názoru,   že   medzi   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   a namietanými   právami sťažovateľa   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie umožnila reálne vysloviť ich porušenie (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi rozsudkom   krajského súdu č. k. 15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V   nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07), a preto aj túto časť sťažnosti odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu z dôvodu, že jeho odvolanie z 20. februára 2009 (doručené okresnému súdu 23. februára 2009) proti uzneseniu o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   č.   k.   14   Cb/74/2008-209 z 29. januára 2009 nebolo predložené na rozhodnutie krajskému súdu včas.

Okresný   súd   doručil   sťažovateľovi   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za odvolanie   proti   uzneseniu   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia 21. apríla 2010 a spis postúpil krajskému súdu 7. mája 2010, ktorému bol s odvolaním sťažovateľa   doručený   12.   mája   2010.   O   predmetnom   odvolaní   krajský   súd   rozhodol uznesením   č.   k.   15   Cob/107/2010-404   z   31.   mája   2010,   ktorým   potvrdil   napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 14 Cb/74/2008-209 z 29. januára 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že „okresný súd na základe svojho svojvoľného právneho názoru o neodôvodnenosti nároku sťažovateľa, odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia krajskému súdu nepredložil a neučinil tak ani potom, čo bolo jeho rozhodnutie zrušené a vrátené na ďalšie konanie“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv jedine z dôvodu   nečinnosti   okresného   súdu   v súvislosti   s   predkladaním   jeho   odvolania   proti označenému   uzneseniu   okresného   súdu   krajskému   súdu,   t.j.   namieta   porušenie   svojho základného práva, ktoré je chránené čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ však porušenie tohto základného práva nenamieta.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   okresného   súdu a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nečinnosťou okresného súdu pri predkladaní odvolania   sťažovateľa   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   krajskému   súdu konštatuje, že napriek tomu, že sa sťažovateľ v ďalšom priebehu konania dozvedel (mohol a mal dozvedieť, napr. aj v súvislosti s pojednávaniami uskutočnenými na krajskom súde 17. júna 2009 a 8. júla 2009, resp. aj v neskoršom období po vrátení veci okresnému súdu) o tom, že okresný súd nepredložil jeho odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia krajskému súdu, hoci vo vzťahu k účelu predbežného opatrenia tak urobiť mal, nevyužil právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných   práv   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   bol   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.   V   konkrétnom   prípade   sťažovateľ   nepreukázal   (a   nijakým   spôsobom   to nevyplýva ani zo súdneho spisu), že podal sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu jeho predsedovi (orgánu štátnej správy súdov) podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorú je predseda povinný vybaviť v lehote 30 dní. Z uvedeného hľadiska preto ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa podanú ústavnému súdu v časti týkajúcej sa námietky nepredloženia odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie z 29. januára 2009 krajskému súdu včas ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Keďže ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako celok,   bolo už ďalej   bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011