znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 333/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. B. (...), t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr.   J.   V.,   V.,   ktorou   namieta   porušenie   čl. 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu   Veľký   Krtíš   sp. zn.   8 T 119/07   z 18.   februára   2008   a   zo 7.   mája   2008,   ako   aj uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn.   3 To 64/2008   z 19. marca   2008 a sp. zn. 3 To 146/2008 z 11. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2008 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy   uzneseniami   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 8 T 119/07 z 18. februára 2008 a zo 7. mája 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   3 To 64/2008   z 19. marca   2008   a sp. zn.   3 To 146/2008   z 11.   júna   2008   (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   označenými   uzneseniami   zamietol sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu sp. zn. 8 T 119/2007 z 18. februára a zo 7. mája 2008, ktorými boli zamietnuté jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav, ktorý ho viedol k podaniu sťažnosti, a to od 23. februára 2007, keď bolo uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru V. začaté trestné stíhanie proti jeho osobe za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1   Trestného   zákona, až do doručenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn. 3 To 146/2008 z 11. júna 2008 o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 T 119/2007 zo 7. mája 2008, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby.

Ďalej sťažovateľ cituje čl. 127 ods. 1 ústavy (kompetenčné ustanovenie zakladajúce právomoc ústavného súdu vrátane princípu subsidiarity), poukazuje aj na § 20 a § 50 zákon Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   (náležitosti   sťažnosti),   na   judikatúru ústavného súdu (napr. II. ÚS 55/98, avšak bez bližšieho ozrejmenia väzby na ňu vo vzťahu k obsahu sťažnosti), ako aj na niektoré ustanovenia Trestného poriadku (§ 76, § 37 ods. 1).

V závere sťažnosti uviedol: „Je zrejmé, že v prípravnom konaní boli porušené moje práva na obhajobu, kedy po dobu takmer 2 mesiacov od vzatia do väzby mi nebol ustanovený obhajca a tak isto doba trvania väzby v mojom prípade je podľa môjho názoru neoprávnená a umelo predlžovaná, pričom som namietal protiprávnosť ďalšieho trvania väzby z dôvodov procesných chýb, ktoré   sa   udiali   v mojom   prípade   z dôvodov   toho,   že   podľa   môjho   názoru   súd   nekoná priebežne a pokiaľ je odročované pojednávanie v dlhších časových úsekoch, tak je zrejmé, že sa jedná na úkor legálnosti ďalšieho trvania väzby (...), pričom sa súdy nezaoberali ani mojim   podaním   zo   dňa   10. 6. 2008,   kde   súd   nerozhodol   o mojej   žiadosti   o prepustenie z väzby, pretože táto sa v predmetnom spise nenachádzala s tým, že pokiaľ môj obhajca preukázal   odtlačkom   prezentačnej   pečiatky,   že   táto   moja   sťažnosť   bola   riadne   a včas doručená súdu, tak krajský súd na takéto pochybenie okresného súdu nereagoval

Obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe, vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať, alebo ju naďalej v nej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach a nie na abstraktnej úvahe.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal toto rozhodnutie:

„Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   uzneseniami   3 To 64/2008   zo   dňa   19. 3. 2008 a uznesením To 146/2008 zo dňa 11. 6. 2008, ktorým boli zamietnuté sťažnosti obvineného J. B.   (...)   proti uzneseniam Okresného súdu Veľký Krtíš 8 T 119/07 zo dňa 18. 2. 2008 a uzneseniami Okresného súdu 8 T 119/2007 zo dňa 7. 5. 2008 porušil jeho práva podľa čl. 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   základné   právo   podľa   čl. 17   ods. 5   Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil   za porušovateľa   svojich   práv   [(čl. 2   ods. 2   ústavy),   napr. m. m.   III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05].   Napriek   kvalifikovanému   právnemu   zastúpeniu   sťažovateľa   bol   petit sťažnosti formulovaný nejednoznačne. Keďže v záhlaví sťažnosti označil sťažovateľ ako porušovateľov svojho základného práva okresný súd a krajský súd, ústavný súd vymedzil predmet sťažnosti tak, že ním je tvrdenie sťažovateľa o porušení čl. 5 ústavy, ako aj jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uzneseniami okresného súdu sp. zn. 8 T 119/07 z 18. februára   2008   a zo   7.   mája   2008,   ako   aj   uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn. 3 To 64/2008 z 19. marca 2008 a sp. zn. 3 To 146/2008 z 11. júna 2008.

Podľa   čl. 5 ústavy nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon (ods. 1). Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli (ods. 2).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu čl. 5 ústavy a základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uzneseniami okresného súdu sp. zn. 8 T 119/07 z 18. februára 2008 a zo 7. mája 2008

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavnosti. Z už citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zo   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   proti   napadnutým   uzneseniam okresného   súdu   sťažnosti,   o ktorých   bol   v zmysle   príslušných   ustanovení   Trestného poriadku   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   v danom   prípade   vylučuje   právomoc ústavného   súdu   rozhodovať   o ústavnosti   uznesení   okresného   súdu   sp. zn.   8 T 119/07 z 18. februára 2008 a zo 7. mája 2008, a preto v tejto časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu čl. 5 ústavy a základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 64/2008 z 19. marca 2008

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 3 To 64/2008 z 19. marca 2008 bolo sťažovateľovi doručené 1. apríla 2008 a jeho obhajcovi 31. marca 2008.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom označeného   článku   ústavy a základného   práva   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 3 To 64/2008 z 19. marca 2008 je sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 22. júla 2008 podaná zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej pre takýto druh konania. Preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

3. K namietanému porušeniu čl. 5 ústavy a základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 146/2008 z 11. júna 2008

3.1 Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie čl. 5 ústavy (nadobúdanie a strata štátneho občianstva), pričom bol ústavným súdom vyzvaný na zosúladenie petitu sťažnosti s jej odôvodnením, keďže obsah čl. 5 ústavy, porušenie ktorého namietal, nekorešpondoval s odôvodnením jeho sťažnosti. Napriek uvedenému aj vo vyjadrení z 22. septembra 2008, ktorým   právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   výzvu   ústavného   súdu,   upresnil   petit sťažnosti tak, že v texte ponechal aj čl. 5 ústavy.

V   zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z   dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi označeným základným   právom   alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva   alebo   slobody   na   strane   druhej (napr.   I. ÚS 20/97,   I. ÚS 87/97,   I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98, II. ÚS 214/05, III. ÚS 248/05).

Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu nezistil príčinnú súvislosť s namietaným porušením čl. 5 ústavy, bolo treba sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   rozhodnutie III. ÚS 138/02).

3.2   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 5 ústavy aj tým, že „sa súdy nezaoberali... podaním zo dňa 10. 6. 2008, kde súd nerozhodol o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, pretože táto sa v predmetnom spise nenachádzala s tým,   že   pokiaľ   môj   obhajca   preukázal   odtlačkom   prezentačnej   pečiatky,   že   táto   moja sťažnosť bola riadne a včas doručená súdu, tak krajský súd na takéto pochybenie okresného súdu nereagoval“.

Podľa sťažovateľa porušenie jeho označeného základného práva spočíva v tom, že krajský súd v uznesení z 11. júna 2008 „na pochybenie okresného súdu“, ktorý nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 10. júna 2008, „nereagoval“.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   sp. zn.   Spr. 754/08   z 26.   augusta   2008 k uvedenému uviedol:

„Pokiaľ ide o podanie obžalovaného zo dňa 10. 06. 2008, ktorým sa mal domáhať prepustenia z väzby na slobodu, toto podanie sa v spise sp. zn. 8 T 119/2007 nenachádza. V spise je zažurnalizované podanie obžalovaného z 09. 06. 2008 označené ako Doplnenie žiadosti, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v B. Bystrici dňa 10. 06. 2008.“

Krajský súd sa vyjadril listom sp. zn. Spr. 1359/08 z 3. septembra 2008, v ktorom uviedol:

«Okresný súd rozhodol o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu 7. 5. 2008 tak, že jeho žiadosť zamietol podľa § 79 ods. 3 Tr. por. Obžalovaný podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť v písomnej forme a krajský súd určil termín neverejného zasadnutia v tejto veci na 11. 6. 2008. Deň predtým, teda 10. 6. 2008, bolo krajskému súdu doručené   písomné   podanie   obžalovaného   s   názvom   a   aj   obsahom   písomnosti   ako „doplnenie sťažnosti“ obžalovaného podanej proti uzneseniu okresného súdu zo 7. 5. 2008. V tomto podaní sa obžalovaný zaoberá údajnými prieťahmi vo veci samej, tiež v konaní o väzbe, ktoré prieťahy vznikli bez jeho zavinenia. Krajský súd v rámci konania o sťažnosti nezistil prieťahy v konaní v takej forme, že by boli zavinené subjektívne konaním okresného alebo krajského súdu a tieto námietky krajský súd považoval v súvislosti s rozhodovaním o väzbe za neopodstatnené a nemajúce vplyv na dôvodnosť trvania väzby u obžalovaného v danej konkrétnej veci.

Podanie obžalovaného z 10. 6. 2008 nebolo teda formulované a ani nazvané ako nová žiadosť o prepustenie z väzby a v tomto období od 7. 5. 2008 do 11. 6. 2008 nebola preukázateľne   okresnému   súdu   a   ani   krajskému   súdu   doručená   žiadna   iná   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej by sa nekonalo. V predmetnom štádiu konania ani nebolo dokladované obhajcom alebo obžalovaným, že by iná žiadosť bola podaná či už na okresnom, alebo krajskom súde. Tvrdenie obžalovaného, resp. jeho obhajcu v podaní na Ústavnom súde SR považujeme za nepravdivé a nepodložené žiadnym dôkazom.»V súvislosti s uvedeným krajský súd poukázal na § 79 ods. 3 Trestného poriadku, podľa   ktorého   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať   o   prepustenie   na   slobodu. Ak v prípravnom   konaní   prokurátor   takej   žiadosti   nevyhovie,   predloží   ju   bez   meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak   sa   žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený,   ak   v   nej   neuvedie   iné   dôvody,   opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo   dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z citovaného ustanovenia potom podľa vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že ak „by aj   bol   obžalovaný   podal   novú   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   dňa 10. 6. 2008,   resp.   v   čase   pred   právoplatným   rozhodnutím   súdu   o   jeho   predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, bez splnenia podmienky § 79 ods. 3 Tr. por. o nových dôvodoch žiadosti, okresný súd by jednoznačne o tejto žiadosti nerozhodoval pre prekážku uvedenú v § 79 ods. 3 Tr. por. a krajský súd rovnako z dôvodu, že išlo o podanie na krajskom   súde   vo   veci   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a   nebol   by   vecne príslušný na rozhodnutie ako odvolací súd on, ale súd prvého stupňa vo veci konajúci. Podľa   súdneho   výkladu   ust.   § 79   ods. 3   Tr. por.   okresný   súd   by   o   žiadosti obžalovaného   o   prepustenie   z väzby   na   slobodu   vôbec   nerozhodoval,   poukazujúcich   aj na stanoviská a judikatúru Najvyššieho súdu SR.“.

S uvedenou argumentáciou sa ústavný súd stotožnil v celom rozsahu a konštatoval, že nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali možnému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   s poukazom   na   už   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa zjavnej   neopodstatnenosti   preto   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

3.3 Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy tým, že v prípravnom konaní mu „po dobu takmer 2 mesiacov od vzatia do väzby... nebol ustanovený obhajca“. Tento mu bol ustanovený až 18. apríla 2007, s ktorým sa „prvýkrát... kontaktoval... až dňa 25. 4. 2007, kedy... k veci za jeho prítomnosti aj vypovedal“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   označeného základného   práva   v prípravnom   konaní,   t. j.   postupom   vyšetrovateľa   Policajného   zboru, pričom za rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu tohto základného práva, označuje rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, t. j. ktorým bolo rozhodnuté o jeho osobnej slobode.

Keďže   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   sťažovateľom označeného základného práva a napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré vôbec nebolo spôsobilé porušiť označené základné právo sťažovateľa, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.4 Podstatou ďalšej sťažovateľovej námietky je tvrdenie, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   nie   je   založené   na   konkrétnych skutočnostiach, ale na abstraktnej úvahe súdu, t. j. nie je riadne odôvodnené, čo podľa jeho názoru znamená porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako   zo   zákonného   dôvodu   a na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu   vyplýva   priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,   ale   aj   počas   jej   trvania.   Obvinený   môže   byť   do   väzby   vzatý   a   v nej   držaný len z tých   zákonných   dôvodov,   ktoré   sú   uvedené   vo   výrokoch   súdnych   rozhodnutí (III. ÚS 7/00, III. ÚS 77/05).

Ústavný   súd   s poukazom   na   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť   uvádza,   že v prípadoch, v ktorých sa už aj v minulosti zaoberal možným porušením základného práva na osobnú   slobodu   v zmysle   čl. 17   ústavy   rozhodnutím   súdu   konajúceho   o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou taktiež konštatoval, že v ustanovení čl. 17 ods. 5 ústavy týkajúceho sa práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy)   je   obsiahnuté   aj   právo obvineného podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   väzby   a nariadil   prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp.   primeranú dobu)   alebo byť prepustený   počas   konania. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie základného práva garantovaného v ustanovení čl. 17 ods. 5 ústavy u osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   väzbou   preto   nevyhnutne   zahŕňa   zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Dohovor vo svojom čl. 5 zakotvuje právo na slobodu a bezpečnosť. Je evidentné, že čl. 17   ústavy   a čl. 5   dohovoru   sa   svojím   obsahom   týkajú   osobnej   slobody   jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva,   ale   ustanovuje   jasné   limity   pre   štát   v prípade   zásahov   do   osobnej   slobody jednotlivca. To však neznamená, že z čl. 17 ústavy nevyplývajú práva alebo oprávnenia konkrétnej   osoby,   naopak,   tieto   práva   sú   tam   zakotvené   a   možno   ich   vyvodzovať výkladom.

Z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce na posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace pre a proti   väzbe   a rozhodnúť   s poukazom   na   právne   kritériá,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979).

Na   základe   uvedeného   treba   konštatovať,   že   aj   z čl. 17   ods. 2   ústavy,   porušenie ktorého   však   sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   nenamietal,   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia.   Vo   vzťahu   k posudzovanému   prípadu   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   s týmto konštatovaním úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:„V prvom rade treba zdôrazniť, že obžalovaný je trestne stíhaný pre viacej skutkov a trestných činov,   ktoré sú obžalobou kvalifikované ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1,   2   písm. a)   Tr. zák.   sčasti   dokonaný   a   sčasti   v   štádiu   pokusu   podľa   § 14   ods. 1 Tr. zák., ďalej zo zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. sčasti dokonalého a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a z prečinu porušovania domovej   slobody   podľa   § 194   ods. 1,   2   písm. d)   Tr. zák.,   ktorých   sa   mal   dopustiť 21. 2. 2006,   18. 3. 2006,   11. 12. 2006   a   18. 12. 2006   spôsobom   bližšie   popísaným aj v napadnutom uznesení.

Z   doteraz   vykonaného   dokazovania   v   prípravnom   konaní,   ale   aj   na   hlavnom pojednávaní   treba   uviesť,   že   skutočne   obžalovaný   priznal,   alebo   uznal   vinu   pokiaľ   ide o majetkovú trestnú činnosť, kladenú mu za vinu obžalobou, prieťahy v konaní na hlavnom pojednávaní spočívajú v náročnosti zabezpečovania svedkov a ďalších dôkazov na hlavnom pojednávaní, a teda sú mimo subjektívneho zavinenia sudcom okresného súdu. Na druhej strane s prihliadnutím na rozsah a charakter trestnej činnosti, hlavne pokiaľ ide o násilnú trestnú činnosť, ktorej spáchanie obžalovaný popiera, treba zdôrazniť, že v tomto smere taktiež možno z doteraz vykonaného dokazovania dôvodne predpokladať, že obžalovaný je páchateľom   aj   týchto   skutkov.   Dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   nie   je   možné vyhodnotiť v prospech obžalovaného, ako sa toho domáha obžalovaný, pokiaľ ide o násilnú trestnú činnosť, pretože neboli na hlavnom pojednávaní produkované žiadne také dôkazy, ktoré   by   vážnejším   spôsobom   spochybňovali   dôvodnosť   podozrenia,   že   obžalovaný   je páchateľom aj týchto skutkov násilnej trestnej činnosti.

Z týchto dôvodov, s poukazom na dôvody v predchádzajúcich uznesenia, naďalej pretrváva   obava,   že   obžalovaný   by   v   prípade   prepustenia   z   väzby   na   slobodu   mohol pokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti,   nielen   násilnej,   sexuálneho   charakteru,   ale   aj majetkovej trestnej činnosti, čím sú dané dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1. Z týchto dôvodov nebolo možné teraz a ani v minulých rozhodnutiach prijať sľub obžalovaného, nakoľko náhradu za väzbu ponúknutú obžalovaným v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Nie je možné akceptovať ani námietky obžalovaného v zmysle procesných pochybení pri rozhodovaní o jeho žiadosti, resp. dĺžke trvania väzby, a To od 23. 2. 2007, ktorým dňom bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu vo Veľkom Krtíši z 26. 2. 2007 sp. zn. Tp 5/2007 z dôvodov ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

V závere napadnutého uznesenia krajský súd konštatoval, že uznesenie súdu prvého stupňa   považuje   v celom   rozsahu   za   zákonné   a   sťažnosť   sťažovateľa   ako   nedôvodnú zamietol.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 315/05).

Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti   tvorili   podklad   na   jeho   rozhodnutie,   akými   ustanoveniami   zákona   sa   riadil a k akému   právnemu   záveru   odôvodnenému   skutkovými   okolnosťami   dospel.   Keďže úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve   aj   v tomto   smere   sa   rozhodnutie   krajského   súdu   z hľadiska   sťažovateľovej námietky   o neexistencii   zákonných   dôvodov   ďalšieho   trvania   väzby   javí   ako akceptovateľné.

Pokiaľ ide o fakt, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkázal aj na   dôvody   uvedené   v predchádzajúcich   uzneseniach,   ústavný   súd   uvádza,   že   spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože obsah predchádzajúcich rozhodnutí je dotknutým stranám známy ich oznámením, prípadne   môže   byť   známy   využitím   inštitútu   nazretia   do   spisu (obdobne   III. ÚS 241/07, II. ÚS 271/07, I. ÚS 92/08).

Po   preskúmaní spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Ústavný   súd   je   preto   toho   názoru,   že   namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu sp. zn. 3 To 146/2008 z 11. júna 2008, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova sťažnosť proti prvostupňovému   rozhodnutiu   o zamietnutí   jeho žiadosti   o prepustenie z väzby, nemožno vytknúť také pochybenia, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s prípadným porušením sťažovateľovho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

S prihliadnutím na už uvedené možno napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako celok po jeho preskúmaní považovať za ústavne akceptovateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2008