znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 333/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť mesta M., zastúpeného primátorom Ing. S. B., M., právne zastúpeného   advokátom   JUDr. V.   J.,   M.,   ktorou   namietal,   že   ustanovením   §   4   zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných, stredných škôl a školských zariadení v znení zákona č. 523/2004 Z. z. bolo zasiahnuté do veci územnej samosprávy mesta M., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. augusta 2004 doručená sťažnosť mesta M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal, že ustanovením § 4 zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských   zariadení v znení zákona   č. 523/2004   Z.   z.   (ďalej len   „zákon   o financovaní škôl“) bolo zasiahnuté do veci územnej samosprávy mesta M.

Neústavný   a   nezákonný   zásah   do   veci   samosprávy   vidí   sťažovateľ   v   tom, že s «účinnosťou od 1. júla 2002 v zmysle § 1 a § 2 písm.   g) zákona č.   416/2000 Z.   z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   sa   upravil prechod pôsobností - výkon štátnej správy na úseku škôl a školských zariadení na obce. Systém   financovania   preneseného   výkonu   štátnej   správy   v oblasti   základného   školstva upravuje s účinnosťou od 1. januára 2004 zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl,   (...)   v predchádzajúcej právnej úprave zákon č.   506/2001   Z.   z.   Podľa   § 1 ods.   1 písm. a)   zákona   č.   597/2003   Z.   z.   „právo   na   bezplatné   vzdelanie   zaručuje   Slovenská republika   občanom   v školách   zriaďovaných   podľa   osobitných   predpisov,   pre   ktoré zo štátneho rozpočtu podľa tohto zákona zabezpečuje financovanie výchovno-vzdelávacieho procesu, prevádzky a riešenia havarijných situácií.“ Podľa § 4 zákona o financovaní škôl objem   finančných   prostriedkov   poskytnutých   zriaďovateľom   škôl   vychádza   z normatívne určených finančných príspevkov pre jednotlivé školy. Pri ich určovaní sa vychádza z počtu žiakov a normatívov na žiaka pre jednotlivé druhy a typy škôl. Normatív určuje ročný objem finančného   príspevku   na   jedného   žiaka   a pozostáva   zo   mzdového   normatívu a prevádzkového   normatívu.   Tieto   uvedené   finančné   prostriedky   poskytnuté   obciam   ako zriaďovateľom škôl sa chápu ako prostriedky na financovanie preneseného výkonu štátnej správy,   ale   nepredstavujú   náklady   preneseného   výkonu   štátnej   správy,   ktoré   v zmysle Ústavy SR uhrádza štát».

Podľa   sťažovateľa   Ústava   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) «na   jednej strane zaručuje, že náklady pri prenesených kompetenciách uhrádza štát, ale na strane druhej   tieto   náklady   vyjadruje   v zákone   o financovaní   základných   škôl   prostredníctvom normatívov,   pričom   takto   zvolané   kritérium   –   normatív,   nie   je   vyjadrením   skutočne potrebných   nákladov   na   prenesené   kompetencie,   čím   vzniká   rozdiel   medzi   dotáciou zo štátneho rozpočtu a skutočnými nákladmi na povinné vzdelávanie, prevádzku a riešenie havarijných situácií škôl. Štát teda neuhrádza náklady preneseného výkonu štátnej správy, ale len istý „podiel sumy“ - kvantitatívne vyjadrený normatívom, ktorá je na regionálne školstvo   vyčlenená   v štátnom   rozpočte.   Pri   takejto   legislatívnej   úprave   financovania prenesených kompetencií na úseku základného školstva, mesto M. z prostriedkov mesta musí hradiť „mínusy“ ktoré vzniknú z rozdielu medzi dotáciou zo štátneho rozpočtu na prenesené kompetencie a skutočnými nákladmi na základné vzdelanie, čo má pre mesto nepriaznivý ekonomický dopad». Financie, ktoré sú takto dané školstvu, nepokrývajú náklady, ktoré skutočne školy na vzdelanie, prevádzku a riešenie havarijných situácií potrebujú.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „sťažnosti vyhovel a svojím rozhodnutím napravil súčasný právny stav“.

II.

Podľa   čl.   127a   ods.   1   ústavy   „Ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   orgánov územnej   samosprávy   proti   neústavnému   alebo   nezákonnému   rozhodnutiu   alebo   inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd“.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí.

Sťažovateľ tvrdí, že prijatím zákona o financovaní škôl bolo nezákonne a v rozpore s ústavou zasiahnuté do veci územnej samosprávy. V danom prípade sťažovateľ nenapadá konkrétne rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah vydaný v konaní, ktorého bol účastníkom, t.   j.   v konaní   pred   ústavným   súdom   nenapadá   individuálny   právny   akt   ale   normatívny právny akt (zákon).

Článok   130   ods.   1   písm.   a)   až   e)   ústavy   a   §   18   ods.   1   písm.   a)   až   e)   zákona o ústavnom súde taxatívne vymedzuje procesne legitimované subjekty, ktoré ak dospejú k záveru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.   Návrh   na   začatie   konania   musí   obsahovať   okrem   všeobecných   náležitostí uvedených v § 20 zákona o ústavnom súde náležitosti podľa § 37 ods. 2 písm. a) a b) citovaného zákona.

Podľa   §   18   ods.   1   písm.   f)   zákona o ústavnom   súde   môže návrh   podať „každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a čl. 127a ústavy“.

Z čl. 127a ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej   samosprávy   proti   neústavnému   alebo   nezákonnému   rozhodnutiu   alebo   inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

V zmysle citovaného článku ústavy sťažovateľ môže ústavnému súdu podať sťažnosť proti neústavnému a nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému a nezákonnému zásahu orgánu verejnej moci, nie však proti normatívnemu právnemu aktu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   zásah   orgánu   verejnej   moci   do   veci   územnej samosprávy   nemožno   považovať   legislatívnu   činnosť,   z dôvodu   ktorého   nemohlo   byť porušené ani sťažovateľom namietané právo.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol už po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004