znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 332/2014-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Toš 6/2008   a jeho   rozsudkom   z 30. marca   2010   a v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 TdoV 22/2012 a jeho uznesením z 26. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. januára 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b),   c)   a   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 22/2012 a jeho uznesením z 26. marca 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špeciálneho súdu   v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp.   zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008 uznaný   za   vinného   z trestného   činu   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej skupiny   podľa   §   185a   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   účinnom do 30. júna 2002   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   organizátorstva   a pomoci   k   trestnému činu neodvedenia dane a poistného podľa § 10 ods. 1 písm. a) a c) a § 148 ods. 1 alinea 2, ods. 4   Trestného   zákona   spolupáchateľstvom   podľa   §   9   ods.   2   Trestného   zákona. Podľa § 227 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdom (trestný poriadok) účinného do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok   účinný   do   31.   decembra   2005“) špeciálny   súd   sťažovateľovi   neuložil   trest,   pretože   po   právoplatnosti   rozsudku   sp.   zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, trestné stíhanie v tejto veci zastavil podľa § 231 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 223 ods. 2 a § 172 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, keďže trest, ku ktorému môže viesť stíhanie, je celkom bez významu popri treste, ktorý bol obvinenému pre iný čin už uložený. Sťažovateľ však trval na prerokovaní veci, a preto špeciálny súd pokračoval v konaní.

Uznesením   sp.   zn.   3   Toš   6/2008   z 30.   marca   2010   najvyšší   súd   zamietol odvolanie sťažovateľa.   O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Tdo V 22/2012 z 26. marca 2013 tak, že ho odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   namieta,   že   v trestnom   konaní   došlo   k pochybeniam   orgánov činných v trestnom   konaní   a súdu,   ktoré   vyústili   do   porušenia   jeho   základných   práv zaručených   ústavou   a   práv   zaručených   dohovorom.   Sťažovateľ   uvádza,   že   ihneď po zadržaní   7.   februára   2002   si   zvolil   obhajcu   J.   S...,   ktorý   mu   12.   decembra   2002 vypovedal plnú moc, pretože nebol schopný uhrádzať zálohové platby za výkon obhajoby, a túto skutočnosť oznámil aj Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 13. decembra   2002.   Okresný   súd   ustanovil   sťažovateľovi   obhajcu   opatrením z 22. septembra 2004. Sťažovateľ namieta, že v uvedenom období, keď nemal ustanoveného obhajcu, nemal prístup k účinnej právnej pomoci. Najvyšší súd posúdil tvrdenia sťažovateľa v tejto časti ako nepravdivé, s čím sťažovateľ nesúhlasí a s odvolaním sa na § 36 ods. 2 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok účinného od 1. januára 2005 (ďalej len „Trestný   poriadok“)   namieta,   že právna   pomoc   poskytnutá   advokátskou   koncipientkou nemôže   byť   považovaná   na   účinnú   právnu   pomoc,   navyše   keď   išlo   o koncipientku advokáta,   ktorý   mu   vypovedal   plnú   moc.   Sťažovateľ   poukazuje,   že v uzneseniach o vznesení obvinenia nebol poučený o povinnej obhajobe.

Sťažovateľ ďalej namieta, že nemal možnosť vypočuť v trestnom konaní svedkov J. Ch. a J. M., ktorých navrhoval a ktorých výpovede považoval za kľúčové pre objasnenie založenia a činnosti spoločnosti J. R. J., spol. s r. o., so sídlom v Žiline, neskôr so sídlom v Bratislave, s činnosťou ktorej je spájaný na základe toho, že pri prehliadke jeho vozidla bola   nájdená   pečiatka   tejto   firmy.   Špeciálny   súd   konštatoval   na   hlavnom   pojednávaní, že uvedení   svedkovia   nemôžu   byť   vypočutí,   pretože   zomreli.   Sťažovateľ   uvádza, že na hlavom   pojednávaní   boli   prečítané   ich   výpovede   z prípravného   konania   urobené v čase,   keď   nemal   obhajcu   a podľa   jeho   názoru   neobsahovali   žiadne   tvrdenia,   ktoré by preukazovali   jeho   vinu   a   motív.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   po   právoplatnosti   rozsudku sa dozvedel, že svedok J. Ch. žije, čo vyplýva zo zápisnice o jeho výsluchu z 28. júla 2009 v konaní vedenom   pod   ČVS:   KRP-4/OVK-ZA-2008.   Sťažovateľ   tiež   namieta,   že nemal možnosť vypočuť aj ďalších svedkov, ktorých navrhoval, pretože špeciálny súd jeho návrhy zamietol. V konaní sa nemal možnosť vyjadriť ani k 44 kusom písomností zaistených v jeho byte,   s ktorých   obsahom   nebol   oboznámený   v prípravnom   konaní   ani na hlavnom pojednávaní.

Sťažovateľ namieta, že v jeho veci rozhodoval špeciálny súd, ktorý nebol nezávislý a nestranný, v súvislosti s čím poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20.   mája   2009.   Celé   trestné   konanie   bolo   ovplyvnené   zo   strany   orgánov   činných v trestnom   konaní   a politickej   kampane   prostredníctvom   prezentácií   na   tlačových konferenciách, ako aj vyhotovením a odvysielaním relácií „Rozpustení“ a „Rozpustení 2“ v televízii Markíza s cieľom ovplyvniť svedkov. Nahrávku relácie „Rozpustení 2“ navrhla obžaloba vykonať na hlavnom pojednávaní ako jeden z dôkazov. Sťažovateľ tiež poukazuje na   to,   že   J.   H.,   ktorý   bol   predsedom   senátu   špeciálneho   súdu   konajúceho   v jeho   veci, a J. M.,   ktorý   bol   predsedom   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   v jeho   veci, sa v novembri 2004, t. j. po podaní obžaloby, zúčastnili relácie „Pod Lampou“, ktorej témou bola trestná činnosť tzv. kyselinárov, kde sa vyjadrovali k tejto veci. Sťažovateľ vzniesol námietky zaujatosti týchto sudcov, ktoré boli zamietnuté.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv aj postup špeciálneho súdu, ktorý vylúčil niektoré skutky uvedené v obžalobe na samostatné konania, čím „rozdelil“ obžalobu na tri   časti   a prerokoval   ich   v   samostatných   konaniach; v konaní vedenom   pod   sp.   zn. PK 2 Tš 9/2005 trestný čin vraždy, v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 17/2005 trestný čin vraždy a lúpeže a v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 ekonomickú trestnú činnosť a trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Sťažovateľ namieta, že týmto postupom bol porušený princíp prezumpcie neviny, pretože „súdy potom zase   moje   odsúdenie   vo   veci   tzv.   ekonomickej   tr.   činnosti   odôvodnili   už   existujúcimi rozsudkami vo veciach vrážd... čo by relatívne mohlo byť akceptovateľné, ak by v procese o vraždách súdy neargumentovali mojou vinou vo veci žalovanej ekonomickej tr. činnosti.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný   súd ustanovil   v konaní právneho zástupcu a aby rozhodol nálezom, že postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   TdoV   22/2012   a jeho   rozhodnutím   z   26.   marca   2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 a jeho rozhodnutím z 30. marca 2010 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 a čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   v prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je   lehota   na   podanie   sťažnosti   ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ak je podaná v lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr.   vtedy,   ak   zákon   výslovne   vylučuje   možnosť   podania   dovolania   k rozhodnutiu všeobecného   súdu   ako   celku).   V takom   prípade   nemožno   sťažnosť   smerujúcu proti právoplatnému   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010).

Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   bolo   sťažovateľovi   doručené 27. novembra 2013, sťažnosť ústavnému súdu bola podaná 24. januára 2014. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Riadiac sa princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, sa ústavný súd následne zaoberal posúdením, či sťažovateľ mal proti napadnutému rozhodnutiu súdu druhého stupňa k dispozícii účinný opravný prostriedok, teda či mohol predložiť svoje námietky proti rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,   v rámci   dovolacieho   konania.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to, že v konaní   o sťažnosti   je   viazaný   princípom   subsidiarity   a neprináleží   mu   vyjadrovať sa k tým námietkam, ktorých súdny prieskum patrí do rozhodovacej kompetencie funkčne príslušného   všeobecného   súdu   v rámci   mimoriadneho   opravného   konania.   Iný   prístup by popieral zmysel a účel mimoriadneho opravného konania ako aj princípov, na ktorých je budovaný systém súdnej ochrany základných práv a slobôd, a znamenal by atrahovanie si právomoci, ktorá pri rešpektovaní princípov súdnej ochrany ústavnosti patrí najvyššiemu súdu.

Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Vychádzajúc   z obsahu   dovolania   sťažovateľa   z 10.   septembra   2012,   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ odôvodnil svoje dovolanie námietkami, ktoré sú totožné s jeho argumentáciou v podanej sťažnosti, okrem námietky, že v jeho veci rozhodovali sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania. Táto námietka však mohla byť   predložená   ako   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   e)   Trestného   poriadku, resp. sťažovateľ mohol a mal vzniesť v trestnom konaní námietku zaujatosti podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku proti tým sudcom, u ktorých boli podľa jeho názoru splnené podmienky na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31 Trestného poriadku.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   vzniesol   námietku   zaujatosti   sudcu   J.   H. v konaní vedenom   pod sp.   zn. PK   2   Tš 9/2005   a J. M.   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 2 Toš 33/2006, a teda nie v konaniach, ktoré sú napadnuté touto sťažnosťou. Sudca J. M. nebol   zákonným   sudcom   v odvolacom   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 3 Toš 6/2008, ktoré je napadnuté touto sťažnosťou.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný   prostriedok   (dovolanie)   na   ochranu   svojich   práv   proti   napadnutému rozsudku najvyššieho   súdu.   Vychádzajúc   z obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 TdoV 22/2012 z 26. marca 2013, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa zaoberal, neodmietol ho ako neprípustné, jeho námietky posúdil, dospel však k záveru,   že   nespĺňajú   žiadny   z dôvodov   dovolania.   Keďže   námietky   sťažovateľa posudzoval   najvyšší   súd,   ústavný súd   dospel   k záveru,   že   nemá   právomoc   na   ich preskúmanie, pretože právomoc na ich posúdenie mal v tomto prípade najvyšší súd.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 22/2012 z 26. marca 2013

Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   posúdil   arbitrárnym   spôsobom   tieto   jeho námietky predložené v dovolacom konaní:

1. v prípravnom konaní malo byť porušené jeho základné právo na obhajobu tým, že určitú   dobu   nemal   ustanoveného   obhajcu,   hoci   boli   splnené   podmienky   povinnej obhajoby,

2. v konaní   nemal   možnosť   vypočuť   svedkov,   ktorých   výpovede   boli   podstatné, a nemohol sa vyjadriť k obsahu dôkazov (44 kusov písomností), pretože nebol oboznámený s ich obsahom,

3. v jeho veci rozhodoval špeciálny súd, ktorý nebol nezávislý a nestranný,

4. k porušeniu jeho práv malo dôjsť aj tým, že špeciálny súd vylúčil časti obžaloby na samostatné konanie.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   riadil   svojou judikatúrou,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces je aj povinnosť všeobecného súdu   uviesť   v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky   rozhodnutia   (napr.   m.   m.   III.   ÚS   328/05, III. ÚS 116/06).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu najvyšší súd uviedol:

„Po preskúmaní spisu dovolací súd zistil, že jeho (sťažovateľove, pozn.) tvrdenia nie sú pravdivé. Obvinený od začiatku konania aktívne využíval možnosti osobnej i obhajoby prostredníctvom obhajcu. Z obsahu spisu je nesporné, že aj v čase od 13. decembra 2002 do 22. septembra 2004 mal priestor ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu sa vyjadriť, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, byť na procesných   úkonoch   osobne   i prostredníctvom   obhajcu,   vypočúvať   svedkov,   ktorých navrhol sám alebo jeho obhajca a klásť im otázky.

V tomto   smere   treba   poukázať   na   zápisnicu   o výpovedi   obvineného   J.   K. (zo 6. marca,   24.   apríla,   5.   júna,   21.   októbra   2003   a 3.   februára   2004),   na   ktorých sa zúčastňoval J.   S.   ako jeho   obhajca,   resp.   splnomocnená   koncipientka   S.   Skutočnosť, že išlo o obhajcov, ktorí mu poskytovali právnu pomoc, potvrdzuje zápisnica o výpovedi obvineného J. K. z 21. októbra 2010 (č. l. 105-109, zv. 20), kde je uvedené, že S. požiadala vyšetrovateľa o rozhovor so svojím klientom, obvineným K., bez prítomnosti tretej osoby, ako aj zápisnica z konfrontácie medzi obvineným K. a L. zo 6. novembra 2003 (č. l. 239- 245, zv. 22), ktorej obsahom je aj prehlásenie obvineného K. o tom, že trvá na prítomnosti svojho obhajcu J. S. Výsluch bol preto prerušený do 8.40 hod., kedy sa dostavil obhajca a požiadal   o rozhovor   s klientom   K.   (trval   10   minút).  ... S.,   resp.   jeho   koncipientka,   sa aktívne zúčastňovali aj na ďalších vyšetrovacích úkonoch, výsluchov a konfrontácii iných obvinených   a svedkov   (svedkov   M.   S.   z 15.   januára   2003,   K.   Ž.   z 23.   októbra   2010, konfrontácia K. so Ž. a T. z 5. júna 2003 atď.).

To, že išlo o obhajcu tohto obvineného potvrdzuje aj úradný záznam o preštudovaní vyšetrovacieho   spisu   v I.   z 28.   júna   2004,   z ktorého   vyplýva,   že   J.   S.   sa síce   dostavil až na záver   úkonu,   uviedol   však,   že   si   spis   preštuduje   pri   obvinenom   R. Š.   (tiež   ho zastupoval) a záznam podpísal ako obhajca obvineného K. (č. l. 251, zv. 47). Nepravdou je i to, že obvinený nevedel podať kvalifikované návrhy sám, lebo z obsahu spisu je zrejmé (č.   l.   287,   zv.   47),   že   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   (okrem   obvineného   K.)   podal aj obhajca J. S., avšak tieto boli zamietnuté.

Podľa čl. 6 Dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu. Obhajoba obvineného musí byť predovšetkým skutočná a účinná (rozsudok ESĽP – Pavlenko proti Grécku z 6. septembra 2007, sťažnosť č. 22021/05, Prehn proti Nemecku z 24. augusta 2010, sťažnosť č. 40451/06, oddiel A, Mayzit proti Rusku z 20. januára 2005, sťažnosť č. 63378/00, § 65). Predmetom úpravy čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru vo vzťahu k právu na obhajobu je efektívna právna pomoc obhajcu, nie jeho samotné ustanovenie. Ustanovenie obhajcu samo o sebe nezaisťuje účinnosť jeho pomoci. Ako vyplýva zo spisu, efektívna právna pomoc bola dovolateľovi poskytnutá počas celého trestného konania, vrátane konania prípravného, teda i v čase, kedy tvrdil, že kvalifikovanú právnu pomoc nemal.

Podľa § 371 ods. 3 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už   v pôvodnom   konaní   a nenamietal   ju   najneskôr   v konaní   pred   odvolacím   súdom. Obvinený K. argumentáciu o neposkytnutí právnej pomoci použil až v dovolaní. Vzhľadom na charakter a závažnosť tejto námietky, dovolací súd bližšie rozviedol okolnosti, pre ktoré by dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 naplnený nebol.“

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť citované závery najvyššieho súdu. Sťažovateľ poukazuje na § 36 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého pri úkonoch trestného   konania   sa   môže   dať   obhajca   zastúpiť   advokátskym   koncipientom,   ak s   tým obvinený   súhlasí,   a to   v   prípravnom   konaní,   ak   ide   o   konanie   o   prečine   a   zločine s výnimkou obzvlášť závažného zločinu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že prípravné konanie   vo veci   sťažovateľa   bolo   skončené   27.   októbra   2004,   keď   bola   podaná obžaloba. Prípravné   konanie   bolo   teda   vykonávané   podľa   Trestného   poriadku   účinného do 31.   decembra   2005,   ktorý   neobsahoval   ustanovenie   vylučujúce   možnosť   zastúpenia advokáta   advokátskym   koncipientom   v konaní   o obzvlášť   závažnom   zločine.   Podľa prechodného   ustanovenia,   a to §   564   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006 trestné stíhanie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a úkony v ňom vykonané majú rovnaké účinky ako trestné stíhanie začaté a úkony vykonané podľa tohto zákona. Argumentácia sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu v súvislosti s tým, že v prípravnom konaní sa na úkonoch trestného konania vedeného pre obzvlášť závažný zločin zúčastňovala advokátska koncipientka, nie je preto opodstatnená.

Najvyšší súd sa podrobne zaoberal posúdením, či námietka sťažovateľa o porušení jeho   práva   na obhajobu   v súvislosti   s povinnou   obhajobou   by   mohla   spĺňať   dovolací dôvod podľa   § 371 ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku.   Na   ten   účel   preskúmal postup a úkony orgánov   prípravného   konania   a konfrontoval   námietky   sťažovateľa so zisteniami z vyšetrovacieho   spisu.   Sťažovateľ   sa   snaží   spochybniť   tieto   zistenia argumentáciou o neúčinnosti obhajoby poskytnutej prostredníctvom advokáta J. S. a jeho advokátskej koncipientky,   ktorú   však   uplatnil   až   v súvislosti   s výsledkom   konania,   teda až po právoplatnom skončení konania, hoci mal možnosť predniesť svoje námietky v konaní pred súdom prvého stupňa aj v odvolacom konaní, v ktorých vystupoval ako jeho obhajca iný,   súdom   ustanovený   advokát.   Na   základe   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru, že najvyšší   súd   sa   nedopustil   formalizmu   a   reštriktívneho   výkladu   §   371   ods.   1   a 3 Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   augusta   2011,   naopak,   napriek   zisteniu, že sťažovateľ   uplatnil   námietku   porušenia   práv   obhajoby   v prípravnom   konaní až v dovolaní, preskúmal jej dôvodnosť a svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil v súlade so zárukami, ktoré sú obsahom práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Podľa názoru ústavného súdu je preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v tejto časti ústavne akceptovateľné.

K námietke týkajúcej sa vykonávania dokazovania najvyšší súd uviedol: „Neprípustným   v dovolacom   konaní   je   aj   namietanie   nevykonania   navrhnutých dôkazov (výsluch svedkov Ch. a M.), pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pre meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 166 ods. 1, § 216 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006). nemožno preto úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 iba na podklade tohto, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Najvyšší súd i v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvineného o porušení jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom, nie je možné akceptovať.

Obvinený poukázal na naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 tým, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia   (správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť), avšak tieto žiadnou argumentáciou neodôvodnil. Najvyšší súd preto a vzhľadom na obmedzený revízny princíp, ktorý platí v dovolacom konaní, uplatnené dovolacie dôvody ďalej nepreskúmaval. So zreteľom na to, že v danej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods.   1 písm.   c),   g),   i) Tr.   por.   účinného do 31.   augusta 2011,   dovolací súd dovolanie obvineného J. K. podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.“

Z odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008 vyplýva,   že   výpovede   J.   Ch.   a J.   M.   boli   na   hlavnom   pojednávaní   prečítané,   pretože svedkovia   v priebehu   trestného   stíhania   zomreli   a bol   oboznámený   aj obsah   44   kusov písomností   zaistených   pri   domovej   prehliadke   a prehliadke   motorového   vozidla u sťažovateľa. Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku špeciálneho súdu poukazoval na to, že nebol   na   hlavné   pojednávanie   predvolaný   a vypočutý   svedok   J.   M.,   nenamietal nepredvolanie   svedka   J.   Ch.,   ktorého   úmrtie   spochybňoval   v dovolaní.   Najvyšší   súd sa s námietkami   sťažovateľa,   ktorými   sa   v odvolaní   snažil   spochybniť   výsledky dokazovania, vysporiadal v rozsudku sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010, na s. 21 takto: „Neobstojí obhajoba obžalovaných, že žiaden spoluobžalovaný ani väčšina svedkov ich zo spáchania trestnej činnosti neusvedčuje. Všetci obžalovaní v tejto veci spáchanie trestnej činnosti popierajú, čo je ich právo. Napriek tomu sa vo svojich výpovediach vo viacerých prípadoch   nevyhli   tomu,   aby   poukázali   na   to,   že   spoluobžalovaní   sa   trestnej   činnosti dopustili, resp. že v tomto smere zneužili ich osoby. Čo sa týka svedkov, tak obžalovaní argumentujú výpoveďami svedkov, ktorí neboli do veci zainteresovaní, resp. nemali zrejme ani   tušenie   o skutočnej   činnosti   organizácie.   Naproti   tomu   obžalovaní   nedôvodne bagatelizujú a spochybňujú výpovede svedkov, ktorí boli do činnosti zainteresovaní a boli informovaní aj o ďalšej, podstatne závažnejšej trestnej činnosti niektorých obžalovaných v predchádzajúcich prípadoch, za ktorú už boli právoplatne odsúdení (svedkovia S., Ch., L.).“

Ústavný súd nepovažuje uznesenie najvyššieho súdu ani v tejto časti za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ nesúhlasí s tým, akým spôsobom boli vykonané označené   dôkazy   na   hlavnom   pojednávaní,   jeho   námietky   však   nijako   nespochybňujú, že mal   možnosť   už   počas   prípravného   konania   najneskôr   v rámci   preštudovania   spisov sa s týmito   dôkazmi   oboznámiť,   možnosť   vyjadriť   sa   k   nim   a namietať   ich   obsah mal aj na hlavnom pojednávaní aj v odvolacom konaní. Ústavný súd posúdil preto aj túto námietku ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k ostávajúcim   námietkam   (nedostatok   nezávislosti   špeciálneho   súdu a rozdelenie   obžaloby)   sťažovateľ   v dovolaní   namietal,   že   najvyšší   súd   sa   s týmito námietkami,   ktoré   predložil   už   v odvolacom   konaní,   vo   svojom   rozhodnutí   nijako nevysporiadal.

K námietke   sťažovateľa,   že   v jeho   veci   rozhodoval   špeciálny   súd,   ktorý nebol nezávislý,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   ani   prípadné nedostatočné odôvodnenie rozsudku   najvyššieho súdu   z 30. marca 2010, a v nadväznosti na to aj nevysporiadanie   sa   s touto   námietkou   v uznesení   o odmietnutí   dovolania z 26. marca 2013, nemá vplyv na ústavnú akceptovateľnosť uznesenia najvyššieho súdu napadnutého v tejto   časti   sťažnosti,   a to   vzhľadom   na   závery   ústavného   súdu   v   náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, v ktorom sa uvádza:

„Vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu,   keď   zásadné   dôvody   rozhodnutia ústavného   súdu   o   nesúlade   navrhovateľom   napadnutých   právnych   predpisov   s   ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu,   nepredstavujú   hmotnoprávny   základ   rozsudkov   Špeciálneho   súdu   v   jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté.“

Argumentácia   sťažovateľa   odvolávajúca   sa   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 17/08   preto   nemôže   spochybniť   zákonnosť   a ústavnosť   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu o dovolaní, a teda nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho práv (obdobne napr. IV. ÚS 361/09), a sťažnosť je vo vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd neposúdil ako relevantnú ani námietku týkajúcu sa postupu špeciálneho súdu, ktorý vylúčil časti obžaloby na samostatné konania a v samostatných konaniach o nich rozhodol.   Je   nepochybné,   že   takýmto   „rozdelením“   veci   nestratili   jednotlivé   skutky vzájomnú   súvislosť   a nevyhnutne   sa   to   muselo   prejaviť   aj   v priebehu   dokazovania. Vychádzajúc z obsahu rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010, ústavný súd konštatuje, že dokazovanie v napadnutom konaní sa týkalo ekonomickej trestnej činnosti a špeciálny súd   podrobne   odôvodnil,   ktoré   dôkazy   boli   v tomto   konaní   vykonané,   ako   ich hodnotil, k akým skutkovým záverom dospel na ich základe, aj akými úvahami sa spravoval pri   hodnotení,   či   zistené   skutočnosti   napĺňajú   znaky   skutkových   podstát   žalovaných trestných   činov.   Vylúčenie   veci   na   samostatné   konanie   je   Trestným   poriadkom predpokladaný a upravený postup, ktorý nemá vplyv na rozsah dokazovania v jednotlivých konaniach. Ústavný súd preto nepovažuje ani túto námietku za opodstatnenú.

V   okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   dovolanie ako mimoriadny   opravný   prostriedok   v   rámci   trestného   konania   je   spôsobilé   privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V tomto smere ústavný súd plne akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na   základe   samotného   vymedzenia   dovolacích   dôvodov   (§ 371   Trestného   poriadku účinného   od 1. januára   2006)   predurčený   na   úplný   prieskum   rozsudkov   nižších   súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu   tretí   stupeň   s plnou   jurisdikciou,   neustanovil   by   katalóg   dovolacích   dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ospravedlňuje reštriktívny   prístup   najvyššieho   súdu   k   dovolacím   dôvodom.   Z   uvedených   dôvodov vo všeobecnosti   platí,   že selektívne   chápanie   dovolania   nepredstavuje   ani   odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru. Dohovor nežiada, aby bolo zabezpečených   viac   opravných   prostriedkov.   Požadovaný   jeden   opravný   prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese Slovenskej republiky inštitút odvolania. Slovenská republika   nemusí   mať   v súvislosti   s   dohovorom   žiadnu   tretiu   inštanciu   trestného súdnictva. Môže   ju   mať   preto   (argumentum   ad   maiori   a   minus)   zriadenú   len   pre korekcie zákonodarcom určených chýb pri realizovaní trestnej represie (pozri I. ÚS 402/08, IV. ÚS 294/2010).

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   TdoV   22/2012   a jeho   uznesením z 26. marca   2013   sú zjavne   neopodstatnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v uznesení sp. zn. 1 TdoV 22/2012 z 26. marca 2013 nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Ústavný súd nezistil dôvod pre zásah do sféry pôsobnosti najvyššieho súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04), a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd preto rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v celom   rozsahu   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 5. júna 2014