znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 332/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   ktorou   namieta   porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/63/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 v spojení   s   čl.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/63/2011 a jeho uznesením   zo 16. novembra   2011   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012.

Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy a uložení povinnosti Mestu K. (ďalej len „Mesto“), aby vo veci konania   o zmenkovom   inkase   a proteste   vedenom   pod   č.   2545/2011   riadne   konalo a vykonalo relevantné procesné úkony.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na uznesenie č. k. I. ÚS 67/2012-8 z 8. februára 2012, ktorým ústavný súd odmietol jeho sťažnosť pre nedostatok právomoci, ktorá sa týkala postupu   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 21   S/63/2011   a jeho uznesenia zo 16. novembra 2011.

V súvislosti so zachovaním lehoty na podanie sťažnosti proti postupu krajského súdu v   namietanom   konaní   a   jeho   uzneseniu   zo   16.   novembra   2011   poukázal   sťažovateľ na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 455/2011, III. ÚS 441/2011, III. ÚS 162/2011 a   tiež   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike z 12. novembra 2002.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu označených práv a článkov ústavy, dohovoru a dodatkového   protokolu   došlo   tým,   že   krajský   súd   „svojvoľne   contra   legem   zastavil konanie..., čím odňal sťažovateľovi časť procesných práv a znemožnil mu tak riadne konať pred   príslušným   súdom   v   jeho   zákonnom   zložení,   čo   predstavuje   porušenie   ústavného zákazu denegatio iustitiae... I. a IV. výrok napadnutého uznesenia považujem za neprípustný a ústavne nekonformný v rozpore s relevantnými procesnými ustanoveniami OSP... Obdobne   právny   názor   Krajského   súdu   Žilina,   že   v   správnom   súdnictve   je neprípustné nariadiť predbežné opatrenie, považujem za nesprávny a ústavne nekonformný, hoci ust. § 246c ods. 1 OSP explicitne neustanovuje subsidiárnu aplikáciu druhej časti OSP,   nakoľko   v   súlade   s   ust.   čl.   152   ods.   4   Ústavy   a   princípom   procesnej   analógie prípustnej in genere, možno aplikovať aj ustanovenia druhej časti druhej hlavy OSP, ak sú dané   hmotnoprávne   a   procesné   podmienky.   Príkladmo   možno   poukázať   na   správne súdnictvo v ČR, kde je prípustné nariadiť predbežné opatrenie i v správnom súdnictve... Bolo   by   nepochybne   diskriminačné,   ak   by   účastník   (spravidla   žalobca)   nemal   rovnaké procesné prostriedky ochrany svojich práv ako má iný účastník konania mimo piatej časti OSP, hoci sa aplikuje ten istý procesnoprávny predpis (OSP) postavený na úplne totožných základných zásadách platných pre všetky jednotlivé časti OSP, len preto, že žalovaným je správny orgán štátu a tým ho vlastne zvýhodňovať v procesnom postavení...“.

Výrok   namietaného   uznesenia,   ktorým   krajský   súd   nepripustil   zmenu   žalobného návrhu, považuje sťažovateľ za „vadný, nakoľko ním súd nerešpektuje dispozičné právo (dispozičnú zásadu) žalobcu (sťažovateľa) a jeho autonómnu vôľu ako súčasť súkromnej sféry pod ochranou relevantných práv v zmysle čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 ústavy či čl. 8 ods. 1 dohovoru, pričom sa súd snaží neprípustným a nehospodárnym spôsobom štiepiť jeden   napadnutý   proces   žalovaného,   na   niekoľko   samostatných,   bez   logického a presvedčivého   zdôvodnenia,   navyše   v   príkrom   a   extrémnom   rozpore   so   skutkovým a právnym stavom i obsahom súdneho spisu učebnicovo odôvodňujúcim legálnu a ústavne konformnú   prípustnosť   zmeny   petitu,   ktorý   bol   navyše   procesne   vadný   pre   neúplnosť a zmenou by došlo ku konvalidácii tohto nedostatku petitu žaloby. Opačný postup súdu signalizuje   zjavnú   svojvôľu   a   marenie   práva   na   súdnu   ochranu...   nepripustením   zmeny návrhu došlo v nepripustenej časti k odmietnutiu spravodlivosti... a odňatiu možnosti konať pred príslušným súdom, pričom tvrdenie, že doterajšie výsledky konania údajne nemôžu byť podkladom   o   zmenenom   návrhu   je   nepravdivé,   nesprávne   v   extrémnom   rozpore so skutočnosťou,   čo   potvrdzuje   ako   fakt   vágne   a   formálne   zdôvodnenie   napadnutého uznesenia...

Neústavnosť uznesenia Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžo 51/2011 spočíva rovnako tak v...   odmietnutí   možnosti   konať   pred   odvolacím   súdom...   resp.   odňatí   práva   na   prístup k odvolaciemu súdu a zákonnému sudcovi, popri porušení ústavnej zásady dvojinštantnosti súdneho konania aplikáciou protiústavných ustanovení § 250t ods. 7 a § 250v ods. 7 OSP... Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov namietam z dôvodu procesných obštrukcií Krajského súdu Žilina zavinených protiústavnými rozhodnutiami, ako aj   sekundárnou   právnou   zodpovednosťou   právne konzumujúcou   primárnu zodpovednosť správneho orgánu (Mesta K.) a jeho nečinnosť, ktorú mal a mohol Krajský súd ex officio odstrániť.“.

K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu a k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   sťažovateľ   uviedol,   že   krajský   súd   včas   nezasiahol predbežným opatrením „do protiprávnej nečinnosti (správneho) protestného orgánu ako žalovaného, ktorý zavinil nesplatnosť zmenkovej pohľadávky a jej príslušenstva, druhotnú platobnú   neschopnosť   a   nemožnosť   uplatniť   majetkové   zmenkové   práv   a   na   súde... v neprospech sťažovateľa ako veriteľa, čím súd sekundárne zodpovedá a právne konzumuje primárnu právnu zodpovednosť za skutočnú škodu a ušlé zisky spôsobené mestom vo forme nevzniku   príslušenstva,   oddiaľovania   splatnosti   a   s   tým   súvisiaca   druhotná   platobná neschopnosť, nelikvidita a sankciovanie sťažovateľa v iných záväzkových vzťahoch“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   Najvyšší   súd   SR...   uznesením   č.   k.   5   Sžo   51/2011   zo   dňa   26.   januára   2012 a Krajský súd v Žiline... uznesením č. k. 21 S 63/2011-38 zo dňa 16. 11. 2011 a postupom jemu   predchádzajúcim   ako   iným   zásahom   porušili   základné   právo   sťažovateľa...   podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy tak samostatne ako aj v spojení s porušením princípov ústavnosti, zákonnosti, spravodlivosti a právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy,   práva...   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   v   spojení   s   čl.   1   Dohovoru,   práva   na nedotknuteľnosť   súkromia   osoby   v   spojení   s   právom   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 19 ods. 2 Ústavy a čl. 8 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a základným právom vlastniť majetok, jeho rovnaký zákonný obsah a ochranu podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy a práva podľa čl. 13, Dohovoru.

... zrušuje... uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžo 51/2011 zo dňa 26. januára 2012 ako aj... uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 63/2011-38 zo dňa 16. novembra 2011, vo výroku I, III a IV a vec vracia späť na ďalší... postup; súčasne sa Krajskému súdu Žilina v k. č. 21 S 63/2011 prikazuje bezodkladne, ak je to právne možné, obnoviť stav pred porušením práv(a) pred zásahom s účinkami ex tunc.

... priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie... vo výške stotisíc eur spolu   s   všeobecným   úrokom   z   omeškania...   z   denného   súčtu   (priznaného)   finančného zadosťučinenia v omeškaní a s úhrnu (nezaplatených) úrokov z omeškania v omeškaní a to odo dňa uplynutia lehoty na plnenie podľa tohto nálezu až do doby zaplatenia vrátane, ktoré sa zaväzuje vyplatiť Krajský súd v Žiline do 15 dní od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu, k rukám sťažovateľa.

... Krajský súd v Žiline sa zaväzuje k náhrade všetkých prípadných trov konania sťažovateľa a štátu do 15 dní od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.“

Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ktorým   rozhodne tak,   že   sa „odkladá vykonateľnosť... uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 63/2011-38... zo dňa 16. 11. 2011 až do doby meritórneho rozhodnutia; súčasne sa Krajskému súdu v Žiline ukladá povinnosť   zdržať   sa   ďalšieho   postupu   v   k.   č.   21   S   63/2011   až   do   doby   meritórneho rozhodnutia“.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ tou skutočnosťou, že „neexistuje možnosť navrátenia do predošlého právneho a faktického stavu   ani   antidatovaním   procesnoprotestných   a   hmotnoprávnych   úkonov   protestného orgánu, ktoré reálne platne neboli realizované lege artis...“.

Sťažovateľ   tiež   navrhol,   aby   ústavný   súd   pripustil   do   konania   o   jeho   sťažnosti „na stranu sťažovateľa GP SR a VOP (ombudsmana) ako vedľajších účastníkov“ a tiež navrhol, aby ústavný súd prerušil konanie o jeho sťažnosti a postúpil „plénu ústavného súdu návrh na zaujatie stanoviska o ne/súlade ust. § 250t ods. 7 OSP, § 250v ods. 7 OSP a § 246c ods. 1 veta druhá a tretia OSP s čl. 46 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 141 a nasl. ústavy.

Návrh   na   pripustenie   GP   SR   a   VOP   zdôvodňujem   ich   základnými   ústavnými právomocami a kompetenciami, čím je ex lege daný právny záujem...

Návrh na prerušenie vznášam z dôvodu spornej prejudiciálnej ústavnoprávnej otázky o dvojinštantnosti konaní v správnom súdnictve v rámci ústavnej zásady dvojinštantnosti konania, prístupu k odvolaciemu súdu a zákonnému sudcovi (senátu)...“.

Týmto návrhom sťažovateľ žiadal vyhovieť „ex officio“.

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   z   26.   januára   2012,   ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa, uviedol:

«Návrhom   došlým   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   dňa   29.   júla   2011   sa navrhovateľ   domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi   podľa   §   250t   ods.   4   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bezodkladne, najneskôr do konca prvého pracovného dňa   po   doručení   rozhodnutia,   v   konaní   o   zmenkovom   proteste   vedenom   pod   sp.   zn. 2545/2011 riadne konať a vykonať relevantné protestné úkony, resp. protest ako aj podľa § 250v   ods.   4   OSP   odporcovi   v   konaní   o   zmenkovom   proteste   vedenom   pod   sp.   zn. 2545/2011   bezodkladne,   inak   do   konca   prvého   pracovného   dňa   po   právoplatnosti (doručení)   rozhodnutia,   zakázať   pokračovať   v   nečinnosti,   ohrozovaní   a   porušovaní navrhovateľovho zákonného práva na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s porušovaním práva na majetok, jeho ochranu a pokojné užívanie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   EDĽP v spojení   s   porušením   princípov   ústavnosti,   zákonnosti,   spravodlivosti   a   právnej   istoty podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy; súčasne sa prikazuje obnoviť stav pred nezákonným a protiústavným zásahom, ak je to možné.

Z uvedeného je zrejmé, že v danej veci bolo jej predmetom konanie proti nečinnosti orgánu verejnej   správy podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP a konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa piatej hlavy piatej časti OSP s tým, že vecne a miestne príslušným súdom je Krajský súd v Žiline, ktorému bola vec aj postúpená na   konanie   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   29.   júla   2011,   sp.   zn. 5Sžnč/5/2011.

Na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t a § 250u OSP) a na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom verejnej správy (§ 250v OSP) sa v súlade s ustanovením § 250t ods. 8 OSP a § 250v ods. 8 OSP použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy piatej časti OSP len subsidiárne.

V konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP ani v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa piatej hlavy piatej časti OSP nie je proti rozhodnutiu súdu prípustný opravný prostriedok (§ 250t ods. 7 OSP, § 250v ods. 7 OSP).

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy ako aj o ochrane pred nezákonným zásahom verejnej správy je teda vzhľadom na ustanovenie § 250t ods. 7 OSP a § 250v ods. 7 OSP konaním jednostupňovým, a to bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie meritórne alebo rozhodnutie procesnej povahy vydané počas konania vedeného podľa § 250t OSP, resp. 250v OSP.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora uvedenému dodáva,   že aj ustanovenie § 246c ods. 1 OSP vzťahujúce sa vzhľadom na svoje systematické zaradenie na všetky typy konania   v   správnom   súdnictve   výslovne   ustanovuje   prípustnosť   opravného   prostriedku v správnom súdnictve len voči tým rozhodnutiam súdov, pri ktorých to zákon explicitne uvádza, a zároveň v ustanovení § 250t ods. 7 OSP a § 250v ods. 7 OSP zákon právo podať opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiam   vydaným   v   konaní   proti   nečinnosti   správneho orgánu a v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, výslovne nepripúšťa, potom právny záver, že proti takému rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné nemožno ani kvalifikovať ako arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   možno   potom   uzavrieť,   že   výklad   a   následná aplikácia   citovaných   ustanovení   nemôžu   porušiť   požiadavku   ochrany   práv   a   právom chránených záujmov odvolateľa.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poznamenáva,   že   skutočnosť   nesprávneho poučenia   účastníkov   konania   o   prípustnosti   opravného   prostriedku   proti   napadnutému uzneseniu zo strany krajského súdu, nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 204 ods. 2 poskytuje účastníkom konania ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia súdu o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie (opravný prostriedok) v zákonom predĺženej trojmesačnej lehote plynúcej od doručenia potenciálne odvolaním napadnutého rozhodnutia.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   súd   odvolanie   podané navrhovateľom odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení § 246c ods. 1 OSP veta prvá, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.».

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu,   ktorý   podľa   neho   nesprávne   posúdil   prípustnosť   odvolania   proti namietanému uzneseniu krajského súdu zo 16. novembra 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že vzhľadom na obsah návrhu sťažovateľa a jeho petit predmetom konania bolo konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa piatej hlavy piatej časti OSP. Najvyšší súd poukázal na to, že v správnom súdnictve je opravný prostriedok prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti OSP (§ 246c ods. 1 OSP) s tým, že podľa § 250t ods. 7 OSP a § 250v ods. 7 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok. V odôvodnení tiež hodnotil účinok nesprávneho poučenia krajského súdu   v   namietanom   uznesení   zo   16.   novembra   2011   a uviedol,   že   nesprávne   poučenie o možnosti   podať   odvolanie   nezakladá   účastníkovi   konania   toto   právo,   ak   je   podanie opravného prostriedku zo zákona vylúčené. Zákonná ochrana podľa § 204 ods. 2 OSP sa účastníkovi poskytuje len proti nesprávnemu poučeniu o tom, že odvolanie nie je prípustné. Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoj   právny   záver   primeraným   spôsobom odôvodnil,   tento   záver   je   spätne   preskúmateľný,   logický   a   vychádzajúci   z   aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 250t ods. 7 OSP a § 250v ods. 7 OSP), nie je zjavne neodôvodnený a ani arbitrárny, preto je ústavne udržateľný. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy   (a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   namietaným   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/63/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu v poradí prvú sťažnosť smerujúcu proti postupu krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   S/63/2011   a   jeho   uzneseniu zo 16. novembra 2011 už 29. decembra 2011 s tým, že ústavný súd túto sťažnosť odmietol uznesením č. k. I. ÚS 67/2012-8 z 8. februára 2012 pre nedostatok právomoci ústavného súdu. V odôvodnení tohto uznesenia ústavný súd poukázal na skutočnosť, že „sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže v rozsahu namietaných skutočností nepodal   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   odvolanie   (krajský   súd v napadnutom   rozhodnutí   sťažovateľa   výslovne   poučil,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   je možné podať odvolanie)“. Sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského súdu podal odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžo/51/2011 z 26. januára 2012 odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP prvou vetou, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty v zásade neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   a   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že namietané   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   22.   novembra   2011 a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžo/51/2011   z 26.   januára   2012   nadobudlo právoplatnosť 15. februára 2012, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu v poradí druhú sťažnosť, ktorá je predmetom predbežného prerokovania, 20. marca 2012.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   tiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o tomto právnom prostriedku bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru namietaným uznesením krajského súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú tak, ako to vyplýva z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   a z doterajšej judikatúry ústavného súdu   [s.   7 (I.   ÚS   66/98 tiež napr. I.   ÚS   4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07)]. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Krajský súd namietaným uznesením zo 16. novembra 2011

- konanie o návrhu sťažovateľa z 20. júla 2011 na vydanie predbežného opatrenia zastavil,

- návrh sťažovateľa z 13. augusta 2011 na prerušenie konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 21 S/63/2009 zamietol,

- podľa § 95 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP nepripustil zmenu žalobného návrhu,

-   konanie   o   vstupe   vedľajšieho   účastníka   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky,   verejného   ochrancu   práv,   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky a Krajskej prokuratúry v Ž. do konania vedeného pod sp. zn. 21 S/63/2011 zastavil. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako krajský súd právne posúdil jeho jednotlivé podania, o ktorých rozhodol krajský súd namietaným uznesením, namieta   nesprávnu   aplikáciu   a   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku a tvrdí, že mu postupom krajského súdu bola v zásade odňatá možnosť konať pred súdom.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   poukázal   na   obsah   žaloby sťažovateľa a uviedol:

„Dňa 17. 08. 2011 prijal súd návrh na ochranu proti nečinnosti orgánu verejnej správy   zo   dňa   20.   07.   2011,   postúpený   tunajšiemu   súdu   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky.

Podaným návrhom sa žalobca domáha, aby súd uložil odporcovi podľa § 250t ods. 4 O.   s.   p.   bezodkladne,   najneskôr   do   konca   prvého   pracovného   dňa   po   doručení   tohto rozhodnutia, v konaní o zmenkovom proteste vedenom pod sp. zn. 2545/2011 riadne konať a vykonať relevantné protestné úkony, resp. protest.

Zároveň   sa domáha,   aby súd   podľa   § 250v   ods.   4   O.   s.   p.   odporcovi   v konaní o zmenkovom proteste vedenom pod sp. zn. 2545/2011 bezodkladne, inak do konca prvého pracovného   dňa   po   právoplatnosti   doručenia   tohto   rozhodnutia,   zakázal   pokračovať v nečinnosti, ohrozovaní a porušovaní navrhovateľovho zákonného práva na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušovaním práva na majetok, jeho ochranu a pokojné užívanie podľa či. 20 ods. 1 Ústavy SR ako aj podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č.   1 k Európskemu   dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd v spojení s princípom ústavnosti, zákonnosti, spravodlivosti a právnej istoty podľa čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR; súčasne sa prikazuje obnoviť stav pred nezákonným zásahom, ak je to možné.“

Výrok o zastavení konania o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia krajský súd odôvodnil takto:

„Zároveň navrhovateľ v návrhu uviedol, že žiada vydať predbežné opatrenie podľa § 250t ods. 8 v spojení s § 246c ods. 1 v spojení s § 76 ods. 1 písm. f), ktorým súd prikáže vykonať odporcovi relevantné protestné úkony a súčasne uloží odporcovi povinnosť zdržať sa nečinnosti, ohrozovania a pokračovania porušovania navrhovateľových práv v konaní o zmenkovom proteste vedenom pod sp. zn. 2545/2011 do doby meritórneho rozhodnutia. Z obsahu podaného návrhu mal súd jednoznačne preukázané,   že navrhovateľ   sa domáhal nariadenia predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 O. s. p.

Postup   súdov   na   základe   podaných   žalôb   a   opravných   prostriedkov   proti rozhodnutiam správnych orgánov, ktorými sa navrhovatelia, resp. žalobcovia domáhajú preskúmania rozhodnutí správnych orgánov a postup súdov pri preskúmavaní nečinnosti a zásahov orgánov verejnej správy je komplexne upravený v piatej časti O. s. p. - Správne súdnictvo.

Podľa § 246c ods. I vety prvej O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 103 O.   s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Právna úprava predbežných opatrení je upravená v druhej časti O. s. p. V správnom súdnictve je vylúčené použitie druhej časti O. s. p.- predbežné opatrenie a zabezpečenie dôkazu, preto v konaní podľa piatej časti O. s. p. nemožno vydať predbežné opatrenie. (Zhodne aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 38 S 122/97-12)

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   súd   nemohol   o   návrhu   navrhovateľa na nariadenie   predbežného   opatrenia   meritórne   rozhodnúť,   a   preto   konanie   o   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia pre nedostatok podmienok konania podľa ust. § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. zastavil.“

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd svoj právny záver o tom, že nemožno nariadiť predbežné opatrenie v systéme správneho súdnictva, primerane odôvodnil, tento záver založil na aplikácii § 246c ods. 1 prvej vety OSP. Aplikácia a výklad uvedeného ustanovenia   zodpovedá   pravidlám   logiky,   neprieči   sa   zmyslu   a   účelu   uvedenej   právnej normy. Tento právny názor nie je arbitrárny, teda svojvoľný, nie je zjavne neodôvodnený, je preto ústavne udržateľný.

Výrok,   ktorým   krajský   súd   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   zamietol, odôvodnil takto:

„Podaním zo dňa 13. 08. 2011 sa navrhovateľ domáhal prerušenia konania podľa § 250t ods. 8 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 109 ods. 2 písm. c) do doby právoplatného a riadneho prešetrenia podnetu na Okresnej prokuratúre Ž. sp. zn. Pd 137/2011 ako aj sťažnosti,   podanej u odporcu proti jeho nečinnosti a nesprávnemu úradnému postupu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania do rozhodnutia odporcu o sťažnosti a prokuratúry o podnete podľa názoru súdu nerieši v preskúmavanom prípade otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 21S/63/2011, nakoľko v čase   vydania   rozhodnutia   o   prerušení   konania   už   súd   bol   oboznámený   s výsledkom prešetrenia podnetu Okresnou prokuratúrou Ž. č. Pd 137/2011, tak že neboli zistené dôvody na vykonanie prokurátorského opatrenia, prokurátor podnet navrhovateľa odložil. Prerušenie do rozhodnutia sťažnosti proti postupu odporcu pri vykonávaní protestu, podanej   u   odporcu   nepovažuje   súd   za   potrebné,   keďže   výsledok   prešetrenia   sťažnosti nemôže mať vplyv na konečné rozhodnutie vo veci.“

Krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým   zamietol   návrh sťažovateľa na prerušenie konania, odôvodnil na jednej strane tým, že v čase rozhodovania o návrhu sťažovateľa poznal výsledky prešetrenia podnetu sťažovateľa Okresnou prokuratúrou Ž., a tiež tým, že „výsledok   prešetrenia   sťažnosti   nemôže   mať   vplyv   na   konečné   rozhodnutie   vo   veci“. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoj právny názor primerane odôvodnil, nemožno ho preto   považovať   za   zjavne   neodôvodnený,   nie   je   prejavom   svojvôle,   preto   je   ústavne udržateľný.   Ústavný   súd   tiež   poukazuje na to,   že   §   109   ods.   2   OSP   upravuje prípady fakultatívneho prerušenia konania v špecifikovaných situáciách. Všeobecný súd v prípadoch vymedzených   v   §   109   ods.   2   OSP   nie   je   povinný   prerušiť   konanie   –   je   vecou   úvahy všeobecného súdu, aký postup zvolí (možnosť prerušenia konania, prípadne iné vhodné opatrenie).

Výrok o nepripustení zmeny žalobného návrhu odôvodnil krajský súd takto:„Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 29. 09. 201 sa navrhovateľ domáhal povolenia zmeny žaloby, aby súd odporcovi podľa § 250t ods. 1 v konaní o zmenkovom inkase a proteste vedenom pod č. 2545/2011 uložil povinnosť bezodkladne, najneskôr do konca prvého pracovného dňa po právoplatnosti tohto rozhodnutia riadne konať a vykonať všetky relevantné procesnoprotestné úkony antidatované ku dňu prvej žiadosti objednávky doručenej   odporcovi,   inak   reálne   datované   v   platobnom   mieste   prostredníctvom legitímneho zákonného orgánu.

Súd posúdil toto podanie ako návrh na zmenu žaloby. Podľa § 95 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným, účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa § 95 ods. 2 O. s. p. súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia. Súd   nepripustil   zmenu   žalobného   návrhu,   keďže   výsledky   doterajšieho   konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, v zmysle odôvodnenia ktorého sa navrhovateľ domáha prieskumu protestu vydaného odporcom dňa 08. 08. 2011 na základe druhej žiadosti zo dňa 04. 08. 2011- objednávky protestu, pričom predmetom konania pod sp. zn. 21 S/63/2011 je preskúmanie nečinnosti odporcu pri prejednaní prvej žiadosti zo dňa 27. 06. 2011.“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ 1. júla 2011 doručil Mestu žiadosť o vykonanie zmenkového protestu podľa § 44 a § 79 a nasl. zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový   a   šekový   v znení   neskorších   predpisov,   ku   ktorej   bola   pripojená   aj   zmenka z 1. januára   2005.   Mesto   na   túto   žiadosť   sťažovateľa   reagovalo   vyjadrením   pod č. 2545/2011.   Následne,   na   základe   opakovanej   žiadosti   sťažovateľa   doručenej   Mestu 4. augusta 2011, vykonalo Mesto protest zmenky spísaný primátorom Ing. J. H.

Krajský súd v odôvodnení tejto časti uznesenia konštatoval, že podanie sťažovateľa doručené 29. septembra 2011 vyhodnotil ako návrh na zmenu žaloby. Po posúdení obsahu tohto podania uviedol, že pôvodná žaloba sťažovateľa sa týkala preskúmania postupu Mesta v súvislosti   s jeho prvou   žiadosťou   o vykonanie protestu,   kým ďalšie podanie, ktorým sťažovateľ žiadal zmenu žaloby, smerovalo proti postupu Mesta súvisiacemu s jeho druhou žiadosťou   a   tiež   s vykonaním   protestu.   Na   základe   týchto   zistení   dospel   krajský   súd k záveru,   že   výsledky   doterajšieho   konania   nemôžu   byť   podkladom   na   konanie   o zmenenom návrhu podľa § 95 ods. 2 OSP, preto nepripustil zmenu žaloby. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatuje, že krajský súd svoj právny záver primerane odôvodnil, vychádza z primeranej aplikácie § 95 ods. 2 OSP. Výklad a aplikácia tohto ustanovenia rešpektuje jeho znenie a účel, postup krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárny, t. j. svojvoľný, preto je ústavne udržateľný.

Výrok o zastavení konania o vstupe označených vedľajších účastníkov do konania odôvodnil krajský súd takto:

„Definície   účastníkov   sú   v   správnom   súdnictve   pri   jednotlivých   konania   takmer výlučne upravené špeciálnou úpravou piatej časti O. s. p. okrem spôsobilosti účastníkov, ktoré   sú   upravené   v   prvej   časti   O.   s.   p.   (spôsobilosťami   účastníkov   sa   rozumie procesnoprávna subjektivita a procesná spôsobilosť).

Podľa názoru súdu je otázka účastníctva v konaní podľa IV. hlavy, V. časti O. s. p. výlučne upravená v § 250t ods. 1 O. s. p. Subsidiárne použitie § 93 ods. 1 je vylúčené. Inštitút vedľajšieho účastníctva je v konaní podľa IV. hlavy, V. časti neprípustný, súd preto   nemohol   o   vstupe   vedľajšieho   účastníka   meritórne   rozhodnúť,   resp.   nemohol   ani výzvu navrhovateľa na vstup do konania urobenú prostredníctvom súdu doručiť vedľajším účastníkom,   a   preto   konanie   o   vstupe   vedľajšieho   účastníka   pre   nedostatok   podmienok konania podľa ust. § 250t ods. 8, § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p., zastavil.“

Rozhodnutie   o   návrhu   sťažovateľa   na   vstup   uvedených   vedľajších   účastníkov do konania   odôvodnil   krajský   súd   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   definícia   účastníkov v správnom súdnictve je špeciálne upravená v jednotlivých hlavách piatej časti OSP s tým, že pre štvrtú hlavu piatej časti je definícia účastníkov konania upravená v § 250t ods. 1 OSP. Krajský súd tiež uviedol, že všeobecné ustanovenia o účastníkoch konania možno použiť   v   zásade   len   vo   vzťahu   k   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   a   k   procesnej spôsobilosti.   Podľa   krajského   súdu   vedľajšie   účastníctvo   v   správnom   súdnictve   nie   je prípustné,   preto   je   vylúčená   aj   aplikácia   §   93   ods.   1   OSP.   Z   týchto   dôvodov   konanie o návrhu sťažovateľa o vstupe vedľajších účastníkov zastavil pre nedostatok podmienok konania. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nie je zjavne neodôvodnené,   krajský   súd   svoj   právny   názor   primerane   odôvodnil   aj   v   tejto   časti. Rozhodnutie o zastavení konania v tejto časti vychádza predovšetkým z aplikácie § 250t ods. 1 OSP, výklad a aplikácia tohto ustanovenia zodpovedá jeho zmyslu a účelu, pričom krajský súd prihliadol pri právnom hodnotení aj na charakter správneho súdnictva. Právne posúdenie   uvedeného   procesného   návrhu   a   na   to   nadväzujúce   rozhodnutie   o   zastavení konania je logické,   je odôvodnené spôsobom,   ktorý   umožňuje spätne preskúmať úvahy krajského súdu, rozhodnutie v tejto časti nie je arbitrárne, preto je ústavne udržateľné.

Po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, každého výroku tohto uznesenia dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd odôvodnil svoje uznesenie a jeho výroky primeraným spôsobom a jeho právne hodnotenie a právne závery sú logické. Právne   posúdenie   jednotlivých   podaní   sťažovateľa   je   založené   na   primeranej   aplikácii a výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, tento výklad je logický, zodpovedá   zmyslu   a   účelu   krajským   súdom   uvedených   ustanovení.   Krajský   súd   svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   právny   názor   vyslovený   už   aj v tomto uznesení (s. 11), že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Tak, ako už bolo uvedené v tomto uznesení (s. 11), o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/63/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/63/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012 došlo k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhajiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako aj nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1), krajský súd ani najvyšší nemohli porušiť ani právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred   vnútroštátnym   orgánom   každému,   kto   sa   dovoláva   základných   práv   a   slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (III. ÚS 86/05).

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   S/63/2011   a   jeho   uznesením zo 16. novembra 2011 alebo postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 21 S/63/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok...

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patria aj základné práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesenie z 26. januára 2012, a rovnako tak ani postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesenie zo 16. novembra 2011 nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo postupom týchto súdov v namietaných konaniach a ich uzneseniami dôjsť ani k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

5. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy

Sťažovateľ tiež tvrdí, že namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/63/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012 došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a   preto   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy len   v   spojení   s   porušením   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody.   Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

6. K namietanému porušeniu čl. 1 dohovoru

Sťažovateľ tiež tvrdí, že namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/63/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo/51/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012 došlo k porušeniu čl. 1 dohovoru.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   čl.   1   dohovoru,   tento   článok   má   deklaratórny charakter, neupravuje žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva (m. m. III. ÚS 222/2010), medzi jeho obsahom a namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 alebo namietaným postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 26. januára 2012 nie je nijaká príčinná súvislosť, a teda neexistuje možnosť, aby (a to aj s prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru) ústavný súd mohol pri meritórnom prerokovaní sťažnosti jeho porušenie vysloviť.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

7. K návrhu na vstup vedľajších účastníkov na strane sťažovateľa do konania

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol o tom, že „podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 93 ods. 2 a 3 OSP pripúšťa do predmetného konania na stranu sťažovateľa GP SR a VOP (ombudsmana) ako vedľajších účastníkov“.

V   súvislosti   s   týmto   návrhom   sťažovateľa   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poukázať na charakter konania o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   bežným   opravným prostriedkom,   ktorý   je k   dispozícii   všetkým   subjektom,   resp.   stranám predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Predmetom ústavnej   sťažnosti   je   rozhodovanie   o   tom,   či   napadnuté   orgány   verejnej   moci   svojím postupom a rozhodnutím rešpektovali alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil jej základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého konania.

Vzhľadom na povahu konania o sťažnosti fyzických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno aplikovať § 93 OSP o účasti vedľajšieho účastníka v konaní. V zmysle § 93 OSP vedľajším účastníkom je ten, kto má právny záujem na výsledku konania, ktorý sa prejaví v tom, že právne postavenie tejto osoby bude ovplyvnené výsledkom konania. Z hľadiska povahy sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a konania o nej je vylúčené, aby do tohto konania vstúpil vedľajší účastník na strane toho, kto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podáva.   Ústavný   súd   poukazuje   na   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   použijú   primerane   aj   na   konanie   pred ústavným   súdom,   ak   to   povaha   veci   nevylučuje.   V   tomto   prípade   povaha   konania o sťažnosti fyzických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje aplikáciu § 93 OSP.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   návrhu   sťažovateľa   na   vstup   vedľajších účastníkov do konania nevyhovel a sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

8.   K   návrhu   na   prerušenie   konania   o   sťažnosti   sťažovateľa   pred   ústavným súdom

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že „podľa   §   31a   zákona o ústavnom   súde   v   spojení   s   §   109   ods.   1   písm.   b   OSP   prerušuje   predmetné   konanie a postupuje plénu ústavného súdu návrh na zaujatie stanoviska o ne/súlade ust. § 250t ods. 7 OSP, § 250v ods. 7 OSP a § 246c ods. 1 veta druhá a tretia OSP s čl. 46 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 141 a nasl. ústavy“.

V   súvislosti   s   týmto   návrhom   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje v   prvom   rade na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala) na posudzovaný prípad   aplikovať   (porovnaj   I.   ÚS   39/96,   I.   ÚS   259/07,   III.   ÚS   225/04,   IV.   ÚS   2/08, IV. ÚS 50/2010). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma, ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   to,   že   nemá   právomoc   z   vlastného   podnetu (ex offo) začať konanie o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1 písm. a) a ž f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde].

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania a na postúpenie veci plénu ústavného súdu na rozhodnutie o súlade vymedzených právnych noriem s ústavou nevyhovel a sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012