znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 332/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/12/2010 zo 17. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co/12/2010 zo 17. marca 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co/12/2010 zo 17. marca 2010 ako súd odvolací bez nariadenia pojednávania rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn.   17 C/402/2008   z 22.   septembra   2009,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľa   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o pôžičke   (uzavretej   15.   novembra   2001)   pre nepreukázanie jeho naliehavého právneho záujmu na takomto určení.

Okresný súd považoval za preukázané, že „otázka platnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 15. 11. 2001   bola   vyriešená   v   konaní   prebiehajúcom   na   tunajšom   súde   pod   č. k. 17 C/190/2006 a v tomto konaní tunajší súd právoplatným rozsudkom zo dňa 19. 11. 2008 pod č. k. 17 C/190/2006-283 žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej sumu 765 500,- Sk spolu s 13 %-ným úrokom od 01. 02. 2003 a taktiež na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 1 300 000,- Sk za obdobie od 01. 04. 2002 do 30. 01. 2003 vo výške 15,5 % ročne a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co/7/09-331 a uznesením Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č. k.   12 Co/7/09-339,   pričom   rozsudok   nadobudol právoplatnosť   dňa 12. 05. 2009 do istiny   s príslušenstvom.   Súd   v tomto konaní zmluvu o pôžičke zo dňa 15. 11. 2001 považoval za platne uzavretú vzhľadom k tomu, že na základe tejto zmluvy zaviazal žalobcu na plnenie...

Tunajší súd teda dospel k záveru, že žalobca v danom prípade nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení a jeho žalobu treba v dôsledku toho považovať za neúčelnú a procesné neprípustnú.“.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozsudkom prvostupňového súdu, ako aj s dôvodmi zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke.

K otázke splnenia podmienky naliehavého právneho záujmu pri žalobách o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), krajský súd uviedol:

„Podľa právnej teórie vo všeobecnosti platí, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vtedy, ak by bez takéhoto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený alebo ak by sa jeho právne postavenie stalo neistým. V   danom   prípade   nemožno   konštatovať,   že   by   právne   postavenie   žalobcu   (ktorý   bol rozsudkom   okresného   súdu   17 Co/190/2006   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 12 Co/7/2009 zaviazaný na plnenie zo zmlúv o pôžičke) bolo neisté. Určovacia žaloba je prostriedkom poskytnutia ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, ako bolo jeho právne postavenie ohrozené, čo znamená, že jej cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany.   V   tom   spočíva   rozdiel   medzi   žalobou   o   určenie   a   žalobou   na   plnenie,   ktorej uplatnenie prichádza do úvahy vtedy, keď už právo žalobcu bolo porušené.“

Proti   odôvodneniu   namietaného   rozsudku   má   sťažovateľ   zásadné   výhrady,   ktoré v ďalšej časti sťažnosti podrobnejšie ozrejmuje.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví, že:„I. základné   právo   sťažovateľa   Ing.   J.   B.   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/12/2010-83 zo dňa 17. marca 2010 porušené bolo.

II. rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   17 Co/12/2010-83   zo   dňa 17. marca 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovateľ taktiež žiada o „náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré trovy považuje za účelne vynaložené“.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku 16. júla 2009 dovolanie a z toho dôvodu bola vec   predložená   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) na rozhodnutie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku. Dovolacie konanie je vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Cdo 242/2009. Ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co/12/2010 zo 17. marca 2010 z hľadiska rešpektovania označených práv sťažovateľa, v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa v konaní pred ústavným súdom a zároveň aj podaním dovolania najvyššiemu súdu domáha zrušenia namietaného rozsudku a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej   istoty   ústavne   aprobovateľné,   pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k vydaniu   dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o ňom   príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo   základnej   slobody   a nebol   s ich uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať,   že   sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.   Toto „poradie“ sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   taktiež   judikoval (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu (porovnaj rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54, ako aj rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ,   t. j.   k paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010