znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 332/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   zastúpenej   advokátom JUDr. R. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS/53/2005 z 28. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž-o-KS/53/2005 z 28. marca 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „si v zdaňovacom období december 2001 uplatnil nárok   na   odpočet   dane   z   daňových   dokladov   č. 2001/0014   a   č. 2001/0036   vo   výške 277 795,10 Sk. Tieto doklady boli vystavené dodávateľom - spoločnosťou M., s. r. o. (...) P. za zdaniteľné plnenie - na základe zmluvy zo dňa 29. 06. 2001. Dátum vystavenia daňových dokladov   je   04. 12. 2001   a   17. 12. 2001,   čo   boli   aj   dátumy   uskutočnenia   zdaniteľných plnení.   Suma   833 600,-   Sk,   z   toho   DPH   155 876,40   Sk   bola   sťažovateľom   vyplatená v hotovosti   dňa   14. 12. 2001   a   suma   652 000,-   Sk   z   toho   DPH   121 918,70 Sk   dňa 21. 12. 2001, o čom boli aj správcovi dane predložené výdavkové doklady č. 175 a č. 185, ako aj zmluva o akvizičnej a sprostredkovateľskej činnosti zo dňa 20. 06. 2001. Daňové doklady č. 2001/0014 a č. 2001/0036 vystavil Ľ. D. ako konateľ spoločnosti M., s. r. o. Daňový   úrad   Bratislava V   vykonal   u   sťažovateľa   daňovú   kontrolu   uplatneného nadmerného   odpočtu   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   december   2001. Na základe   výsledkov   daňovej   kontroly   vykonanej   sporadicky   v   období   od   19. 02. 2002 do 14. 02. 2003   s   prerušením,   správca   dane   rozhodnutím   č. 604/230/20522/03   zo   dňa 04. 03. 2003   sťažovateľovi   nepriznal   uplatnený   nadmerný   odpočet   v   sume   140 648,- Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške 30 836,- Sk. Následne dňa 04. 03. 2003 Daňový úrad Bratislava V vydal platobný výmer č. 604/230/20525/03 v ktorom sťažovateľovi určil zvýšenie dane v sume 29 483,- Sk.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Daňový úrad Bratislava V ako správca požiadal prostredníctvom   príslušného   daňového   úradu   Nové   Mesto   nad   Váhom   o   vykonanie miestneho zisťovania s tým, že výsledkom bolo oznámenie príslušného daňového úradu, že s konateľom Ľ. D. ako aj so spoločnosťou M., s. r. o. sa nie je možné skontaktovať. Správca dane požiadal prostredníctvom Daňového úradu P. o vyjadrenie E. P. ako konateľa spoločnosti M., s. r. o., podľa obchodného registra, v čase uzatvorenia zmluvy a tiež   v   čase   uskutočnenia   zdaniteľných   plnení,   ktoré boli   daňovými   dokladmi č. 2001/0014 a   2001/0036   fakturované.   Zápisnica   Daňového   úradu   P.   č. k. 641/2200/47579/02   zo   dňa   07. 10. 2002   obsahuje   vyjadrenie   E.   P.,   že   ako   konateľ   M., s. r. o.,   zmluvu   so   sťažovateľom   neuzavrel,   zdaniteľné plnenie neuskutočnil   a nevystavil daňové doklady č. 2001/0014 a č. 2001/0036. E. P. ďalej uviedol, že sťažovateľa nepozná, nikdy s takou spoločnosťou neobchodoval a predložené dokumenty nepodpísal.

Z   výpisu   z   obchodného   registra   spoločnosti   M.,   s. r. o.   vyplýva,   že   konateľom spoločnosti   bol   v   období   od   1. 3. 1999   do   18. 12. 2001   E.   P.   a od 19. 12. 2001   Ľ.   D. Z výpisu ďalej vyplýva, že E. P. previedol svoj obchodný podiel na Ľ. D. zmluvou o prevode obchodného podielu zo dňa 16. 08. 2001. Tu treba skúmať kedy došlo k zániku konateľských oprávnení u E. P. a kedy sa Ľ. D. stal novým konateľom spoločnosti M., s. r. o. V daňovom konaní neboli tieto skutočnosti zisťované a Daňový úrad Bratislava V ako aj odvolací orgán sa uspokojil s výpoveďou E. P., že predmetné doklady nevystavil a sťažovateľa nepozná.“.

Pretože sťažovateľ nesúhlasil s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V (ďalej len „daňový   úrad“)   č. 604/230/20522/03   zo   4.   marca   2003   a   s   platobným   výmerom č. 604/230/20525/03 z toho istého dňa (ďalej aj „napadnutý platobný výber“) na uvedené rozhodnutie nadväzujúcim, podal proti nim 4. apríla 2003 odvolanie, v ktorom namietal, že mu nebola ako účastníkovi konania daná možnosť vyjadriť sa k šetreniu vykonanému iným správcom dane. Nesúhlasil taktiež s tým, že sa dožiadaný Daňový úrad P. uspokojil iba s výpoveďou   pôvodného   spoločníka   a konateľa   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o., a nevypočul nového spoločníka a konateľa tejto spoločnosti. Zároveň požadoval umožnenie oboznámiť sa s výsledkom šetrenia Daňového úradu P. O odvolaní sťažovateľa rozhodlo Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“),   ktoré rozhodnutiami   č. II/256/5297/2003/1050 a č. II/256/5298/2003/1050   zo   14. augusta   2003 napadnuté rozhodnutie daňového úradu, ako aj napadnutý platobný výmer potvrdilo.

Nadväzne   na   to   sťažovateľ   podal   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí daňového riaditeľstva č. II/256/5297/2003/1050 a č. II/256/5298/2003/1050 zo 14. augusta 2003, v ktorej navrhoval ich zrušenie a vrátenie daňovému riaditeľstvu na nové rozhodnutie. V podanej   žalobe   opäť   namietal   postup Daňového   úradu   P.,   ktorý   mu   nemal umožniť aktívne sa zúčastniť na konaní, najmä na výsluchu svedka (pôvodného konateľa obchodnej spoločnosti   M.,   s. r. o.).   Podľa   sťažovateľa   sa   k uskutočneným   zdaniteľným   plneniam a vystaveným daňovým dokladom vie vyjadriť iba nový konateľ obchodnej spoločnosti M., s. r. o., ktorý sa však v čase šetrenia daňového úradu nachádzal vo výkone väzby.

Dňa   19. januára   2005   vydal   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudok sp. zn. 1 S 28/04 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu sťažovateľa z 24. októbra 2003 zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ   8.   marca   2005   odvolanie,   v ktorom   navrhol,   aby   najvyšší   súd   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   zruší   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva č. II/256/5298/2003/1050 zo 14. augusta 2003 a vec vráti tomuto orgánu na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku opäť poukázal na to, že daňový úrad ako správca dane ani daňové riaditeľstvo   sa nezaberali otázkou zániku konateľských oprávnení pôvodného konateľa a vymenovaním nového konateľa obchodnej spoločnosti   M.,   s. r. o.,   na   základe   zmluvy   o prevode   obchodného   podielu uzatvorenej 16. augusta 2001. Uviedol tiež, že touto otázkou sa nezaoberal ani krajský súd.

Najvyšší   súd   vydal   28.   marca   2006   rozsudok   sp. zn.   5 Sž-o-KS/53/2005,   ktorým rozsudok   krajského   súdu sp. zn.   1 S 28/04   z 24.   októbra   2003 potvrdil.   Namietaným rozsudkom   bolo   podľa   sťažovateľa   porušené   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základné právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal   nález, ktorým vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS/53/2005 z 28. marca 2006 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a zároveň, aby tento rozsudok zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   najvyšší   súd   podaním z 9. septembra 2008, v ktorom uviedol:

„V predmetnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval o odvolaní žalobcu

- obchodnej spoločnosti L., a. s. (...), proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. januára 2005, č. k. 1S 28/04-17, ktorým zamietol žalobu v právnej veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu - Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska Bratislava, č. j. 11/256/5298/2003/1050 zo dňa 14. augusta 2003. Týmto   rozhodnutím   žalovaný   potvrdil   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   - Platobný   výmer Daňového   úradu   Bratislava V   č. k.   604/230/20525/03   zo   dňa 4.   marca 2003, ktorým ako správca dane v súlade s ustanovením § 44 ods. 5 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení určil žalobcovi zvýšenie dane z pridanej hodnoty vo výške 50 % za zdaňovacie obdobie december 2001 v celkovej sume 29 483 Sk. Krajský súd sa stotožnil so záverom daňových orgánov, že sankcie boli žalobcovi uložené v dôsledku rozdielov dane zistených daňovou kontrolou. Považoval postup žalovaného za zákonný, keď o sankcii rozhodoval podľa § 44 ods. 1, 3, 5 vyššie citovaného zákona o dani z pridanej hodnoty.

V podanom odvolaní žalobca žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil,   nakoľko vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav. V odvolaní uviedol prakticky tie isté argumenty ako uplatnil v žalobe, s ktorými sa vysporiadal v napadnutom rozsudku krajský súd.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   intenciách   dôvodov   uplatnených   v   odvolaní preskúmal   vec   podľa   § 212   ods. 1   s   použitím   § 246c   Občianskeho   súdneho   poriadku na pojednávaní nariadenom podľa § 214 ods. 1 s použitím § 246c Občianskeho súdneho poriadku a rozhodol podľa § 219 s použitím § 246c Občianskeho súdneho poriadku tak, že napadnutý rozsudok potvrdil, pretože dospel k záveru, že je vecne správny.

V   podanej   sťažnosti   sťažovateľ   po   vecnej   stránke   uvádza   tie   isté   námietky   ako uplatnil   v   žalobe   a   v   podanom   odvolaní   s   tým,   že   vyslovuje   názor,   že   rozsudkom Najvyššieho súdu SR bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú ochranu podľa č. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   byť   prítomný   pri   prerokovaní   svojej   veci   a vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky.

Námietky   uvádzané   žalobcom   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky za nedôvodné.

V   predmetnej   veci   krajský   súd   na   základe   žaloby   žalobcu   preskúmal   zákonnosť rozhodnutia   žalovaného   a   prvostupňového   daňového   orgánu,   pričom   postupoval v intenciách   ustanovení   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Súd viazaný ustanovením § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel k záveru, že v predmetnej   veci   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a   daňové   orgány   dospeli k správnym právnym záverom, žalobu postupujúc podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom vysloveným v rozsudku, ktorý je predmetom ústavnej sťažnosti, že v danom prípade z dôvodov uvedených v časti odôvodnenia rozsudku odvolanie žalobcu nebolo dôvodné a námietky v ňom uvedené boli skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie v preskúmavanej veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol vecne správny, a preto ho Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že v prejednávanom prípade išlo o sankciu uloženú žalobcovi a určenú v zmysle § 44 ods. 5 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty platného a účinného v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že správne orgány pri určení zvýšenia dane podľa vyššie citovaného ustanovenia vychádzali z právoplatného rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil Platobný výmer Daňového úradu Bratislava V, ktorým správca dane nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2001 v sume 140 648 Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške 30 836 Sk. V tomto konaní správne orgány vykonávali dokazovanie ohľadne žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Zákonnosť týchto rozhodnutí daňových orgánov bola preskúmaná v súdnom konaní, pričom žaloba na ich preskúmanie bola právoplatne zamietnutá.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť neprijal.“

Sťažovateľ možnosť zaujať stanovisko k citovanému vyjadreniu najvyššieho súdu, ktoré mu ústavný súd zaslal v prílohe prípisu z 11. septembra 2008, nevyužil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Sž-o-KS/53/2005 z 28. marca 2006.

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   a preto   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   (m. m.   III. ÚS 149/04,   II. ÚS 65/07,   IV. ÚS 279/07)   mohol   rozhodovať   len o porušení toho základného práva sťažovateľa, k porušeniu ktorého malo dôjsť namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   a vyslovenia   porušenia   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Z toho tiež vyplýva, že tvrdenia sťažovateľa o pochybeniach, ku ktorým malo dôjsť postupom najvyššieho súdu a ktoré mali vyústiť do porušenia   základného   práva   sťažovateľa   byť   prítomný   pri   prerokovaní   svojej   veci a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, mohol ústavný súd považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   spôsob,   akým   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s jeho   argumentáciou   a   vykonanými dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia   a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových a právnych záverov v jeho konečnom meritórnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   a 2   ústavy   označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo preto následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím (o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 28/04 z 19. januára 2005) sp. zn. 5 Sž-o-KS/53/2005 z 28. marca 2006 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   (ako   aj   s obsahom prvostupňového   rozsudku,   z ktorého   rozsudok   odvolacieho   súdu   vychádza   a   nadväzuje naň) ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na nariadenom pojednávaní podľa § 214 O. s. p. a rozhodol podľa § 219 O. s. p. tak, že napadnutý rozsudok potvrdil, pretože dospel k záveru, že je vecne správny. Úlohou odvolacieho súdu v medziach odvolania malo byť posúdenie, či prvostupňový súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného vychádzal zo správneho právneho záveru,   že   zistenie   skutkového   stavu   daňovými   orgánmi   je   dostačujúce   na   posúdenie predmetnej veci, a to hlavne v otázke, či v daňovom konaní bolo preukázané uskutočnenie zdaniteľných   plnení   pre   daňový   subjekt   žalobcu   deklarovaných   faktúrami,   ktoré   boli vystavené   dodávateľom   -   spoločnosťou   M.,   s. r. o.   na   základe   zmluvy   z 20. 6. 2001 o akvizičnej a sprostredkovateľskej činnosti.

Z   obsahu   spisu   prvostupňového   súdu   ako   aj   z   následne   odvolacím   súdom pripojeného spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3SŽ-O-KS 41/2005 bolo odvolacím   súdom   zistené,   že   v   predmetnej   veci   vydal   dňa   4. 3. 2003   Daňový   úrad Bratislava V   platobný   výmer   č. 604/230/20522/03,   ktorým   ako   správca   dane   žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2001 v sume 140 648 Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške 30 836 Sk. Na základe odvolania žalobcu proti tomuto platobnému výmeru žalovaný správny orgán rozhodnutím č. j. 11/256/85297/2003/1050 zo dňa 14. 8. 2003.

Zo   spisu   tunajšieho   súdu   sp. zn.   3SŽ-O-KS 41/2005   odvolací   súd   zistil,   že rozhodnutím vydaným dňa 9. 9. 2005 Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   19. 1. 2005,   ktorým   zamietol   žalobu,   ktorou   sa žalobca domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného,   ktorým   potvrdil   platobný   výmer Daňového úradu Bratislava V, ktorým správca dane nepriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom   priznaní   k   dani   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   december   2001 v sume 140 648 Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške 30 836 Sk.

Podľa   § 44   ods. 5   zákona   o   DPH   platného   v   čase   uskutočnenia   predmetného zdaniteľného   plnenia   zo   súčtu   vlastnej   daňovej   povinnosti   zistenej   daňovým   úradom a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní sa určí zvýšenie dane vo výške 50 % v   prípade,   že   nadmerný   odpočet   uvedený   v   daňovom   priznaní   bol   vrátený   podľa   § 23. V prípade, že nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní nebol vrátený podľa § 23, určí sa zvýšenie dane vo výške 50 % z vlastnej daňovej povinnosti zistenej daňovým úradom a   zvýšenie   dane   najviac   vo   výške   10 %   z   nadmerného   odpočtu   uvedeného   v   daňovom priznaní.

Ustanovenia § 44 - 46 zákona o DPH majú spoločný názov sankcie. Z citovaného ustanovenia § 44 ods. 5 zákona o DPH je teda zrejmé, že i zvýšenie dane je sankciou, ktorú uloží správca dane v prípade, že nebol vrátený nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, na základe čoho správca dane zo zákona určí zvýšenie dane. Vzhľadom na uvedený skutkový stav veci je nespornou skutočnosťou, že žalobcovi nebol   vrátený   podľa   § 23   zákona   o   DPH   nadmerný   odpočet   za   predmetné   zdaňovacie obdobie december 2001 /čo vyplynulo z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 1. 2005, ktorý v tejto veci rozhodol s konečnou platnosťou/, na základe čoho žalovaný správny orgán postupoval v súlade s ustanovením § 44 ods. 5 zákona o DPH a určil zvýšenie dane. Tento jeho postup bol v súlade so zákonom. Žalovaný použil sankciu uvedenú v § 44 ods. 5 zákona o DPH § 44 ods. 5 zákona o DPH dôvodne.

Vychádzajúc   z   uvedenej   skutočnosti   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   odvolanie žalobcu nie je dôvodné a námietky v ňom uvedené sú skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie v preskúmavanej veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 219 OSP potvrdil.“

Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   daného   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v súvislosti s odôvodnením namietaného rozsudku zároveň upriamuje pozornosť   na   tú   časť   citovaného   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   k sťažnosti,   v ktorej   sa zdôrazňuje,   že   v prerokúvanom   prípade   išlo   o sankciu   uloženú   sťažovateľovi   a určenú podľa   § 44   ods. 5   zákona   č. 289/1995   Z. z.   o dani   z priadnej   hodnoty   v znení   účinnom v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia (ďalej len „zákon č. 289/1995 Z. z.“). Vzhľadom na to sa v predmetnom vyjadrení poukazuje na skutočnosť, že správne orgány pri určení zvýšenia   dane   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   č. 289/1995   Z. z.   vychádzali z právoplatného rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým bol potvrdený platobný výmer daňového úradu, ktorým správca dane nepriznal sťažovateľovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom   priznaní   k dani   z priadnej   hodnoty   za zdaňovacie   obdobie   december   2001 v sume 140 648 Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 30 836 Sk. Zákonnosť týchto rozhodnutí daňových orgánov bola preskúmavaná v súdnom konaní, pričom žaloba o ich preskúmanie bola právoplatne zamietnutá.

V nadväznosti na to ústavný súd v spojitosti s argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti považuje   za   potrebné   poukázať   na   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Sž-o-KS 41/2005 z 9. septembra 2005, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn.   1 S 27/04   z 19.   januára   2005.   Označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva č. II/256/5297/2003/1050 zo 14. augusta 2003. Závery tohto rozhodnutia, ktoré sťažovateľ nenapadol sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy, možno označiť za určujúce pre rozhodovanie vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS/53/2005.

V okolnostiach   daného   prípadu   je   v   kontexte   argumentácie   sťažovateľa   potrebné podľa názoru ústavného súdu pripísať zásadnú relevanciu tej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 41/2005 z 9. septembra 2005, v ktorej sa uvádza: „Nespochybniteľnou skutočnosťou je, že v júni 2001 bol jediným konateľom firmy M., s. r. o. E. P., ktorý ale podľa zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 7. októbra 2002 na Daňovom úrade v P. žalobcu nepozná, nikdy s ním neuzavrel žiadnu zmluvu, na základe ktorej   boli   fakturované   zdaniteľné   plnenia.   Žalobca   však   k   faktúram   nepripojil   žiadne súpisy vykonaných prác, prípadne iné doklady, ktoré by bližšie identifikovali zdaniteľné plnenie.

Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu v konaní aj v odvolaní, že mu nebolo umožnené aktívne   sa   zúčastniť   daňového   konania,   pretože   zo   zápisnice   z   ústneho   pojednávania na Daňovom   úrade   Bratislava   V.   v   Bratislave   zo   dňa   28.   februára   2003,   kde   bol prerokovaný protokol č. 604/2201/10060/2003 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2001, tvrdené okolnosti nevyplývajú. Naopak zástupcovia žalobcu   nemali   návrhy   na   dokazovanie,   námietky   ani   pripomienky   k   obsahu   protokolu (žiadali skrátiť doby na prerokovanie protokolu), nežiadali opakované vypočutie svedka E. P.   v   záujme   klásť   mu   otázky   a   ani   nežiadali   vypočutie   svedka   Ľ.   D.,   ktorý   podľa odvolania sa vie vyjadriť ako prišlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení a k vystaveniu daňových dokladov.

Vzhľadom na uvedené,   žalobca   neuniesol   dôkaznú povinnosť   v   daňovom konaní, v ktorom daňovník musí predložiť všetky potrebné dôkazy. Krajský súd vykonal dokazovanie vo veci v potrebnom rozsahu a so zisteným skutkovým stavom sa v odôvodnení svojho rozsudku vyporiadal. Nemohol vykonať širšie dokazovanie ako v správnom konaní, keď tam nebolo navrhované. Preto vecne správny rozsudok krajského súdu bolo potrebné odvolacím súdom potvrdiť.“

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 44/08).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označeným základným právom, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2008