znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 332/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   P.   K.,   súdneho   exekútora,   so   sídlom   v   B.   B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namietol porušenie jeho základného práva podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Banská Bystrica z 30. júla 2004 sp. zn. 1 Er 172/1997, EX 125/97, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. septembra 2004 doručená sťažnosť Mgr. P. K., súdneho exekútora, so sídlom v B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdí, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) z 30. júla 2004 sp. zn. 1 Er 172/1997, EX 125/97 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pretože   napadnutým   uznesením   mu   okresný   súd   nepriznal   náhradu   trov   zastaveného exekučného   konania.   Táto   škoda   bola   spôsobená   podľa   sťažovateľa   nezákonným rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov zastavenej exekúcie.

Sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a zrušiť uznesenie okresného súdu z 30. júla 2004 sp. zn. 1 Er 172/1997, EX 125/97.

2. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé, že medzi namietaným postupom všeobecného súdu, v tomto prípade okresného súdu,   ktorý   rozhodoval   o zastavení   exekúcie   a o náhrade   trov   konania   sťažovateľa   ako súdneho exekútora, a označeným základným právom nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o možnom porušení tohto základného práva.

3.   Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených aj v čl.   46   ods.   3   ústavy   sa   možno   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú.   Takýmto   zákonom   je   zákon   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

Okresný   súd   zastavením   exekúcie   napadnutým   uznesením,   v   ktorom   rozhodol   aj o tom,   že   nepriznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   zastavenej   exekúcie   od   oprávneného, vykonal   svoju   právomoc   všeobecne   vyplývajúcu   z   čl.   142   ods.   1   ústavy   a osobitne zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Výkonom tejto právomoci však okresný súd ako exekučný súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Napadnuté uznesenie nemá žiadnu vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvára žiadnu prekážku pre uplatnenie tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Preto ústavný súd odmietol sťažnosť, rozsahom a dôvodmi ktorej bol podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný (ústavný súd pripomína, že sťažovateľ bol riadne zastúpený   advokátom),   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).