znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 331/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 269/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Co 269/2013   a   jeho   uznesením   z 10.   októbra   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   konaniach   vedených Okresným súdom Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) podala námietky zaujatosti. Okresný súd uznesením uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Okresný súd sťažovateľke vyrubil uznesením za podané odvolania súdny poplatok podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)]   za   spracovanie hromadného podania.

Okresný   súd   Zvolen   vyrubil   sťažovateľke   uznesením   sp.   zn.   Spr   760/2013 z 29. mája 2013 súdny poplatok v sume 167 € „za spracovanie hromadného podania – 167 ks odvolaní voči uzneseniu/výzve na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti, doručených tamojšiemu súdu dňa 29. 05. 2013...“.

Proti uzneseniu okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania – špecifikovaných odvolaní – podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd   svojím   napadnutým   uznesením   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o   povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania – špecifikovaných odvolaní.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:«... Povinnosť   úhrady   poplatku   za   úkony   súdu,   tak   ako   bola   stanovená   súdom v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.

...   Z   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť úhrady   len   ku   konkrétnemu   (jednotlivému)   úkonu   a   preto   v   uznesení   musí   špecifikovať akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.

...   Akokoľvek,   sťažovateľ   nenavrhol   súdu   vykonať   úkony.   Podľa   ust.   §   1   zákona č. 71/1992   Zb.   súdne   poplatky   sa   vyberajú   za   jednotlivé   úkony   alebo   konanie   súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez   návrhu   v prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné   vyberať   bez   návrhu   poplatníka   na   vykonanie   úkonu   súdu.   Poznamenávame,   že poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu....   Z   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   prečo   boli   podania   súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. § 42a OSP známa a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným podaním.

... Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. § 42a OSP nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.

... Vyššie   uvedené   právne   závery   sú   v   súlade   s   publikovaným   rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007 cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade   poplatková   povinnosť   nevzniká   a   analogické   určenie   výšky   súdneho   poplatku neprichádza do úvahy“

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým   je   odôvodnenie.   V   zmysle   ust.   §   169   ods.   1   OSP   cit:   „v   písomnom   vyhotovení uznesenia   sa   uvedie,   ktorý   súd   ho   vydal,   ďalej   označenie   účastníkov   a   veci,   výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3, pričom tam uvedené   podmienky   pri napadnutom uznesení   splnené   neboli.   Z   uvedeného dôvodu   je   napadnuté   uznesenie   nepreskúmateľné,   pre   úplnú   absenciu   dôvodov   jeho vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré   viedli   súd   k   jeho   vydaniu   sťažovateľ   nepozná   a   rozhodnutie   je   bez   odôvodnenia nepreskúmateľné.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta, že okresný súd mal prerušiť konanie podľa § 109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   z   dôvodu, že „všeobecne   záväzná   právny   predpis,   konkrétne   položka   č.   20b   Sadzobníka   súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.),   ktorý sa týka veci,   je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.“.

Sťažovateľka   následne   uvádza   podrobnú   argumentáciu   smerujúcu   k   záveru, že zavedenie «poplatku   za   spracovanie   hromadného   podania   ústavne   nekonformne deformuje   záruku   základného   práva   na   prístup   k   súdu   osoby,   ktorej   postavenie   je   iné z dôvodu, že v jeden deň, pred jedným súdom podáva desať a viac návrhov. Táto osoba je zároveň z uvedeného dôvodu znevýhodňovaná a poškodzovaná vo svojej majetkovej sfére oproti iným osobám, ktoré realizujú podanie v ten istý deň, pred tým istým súdom v počte menšom   ako   desať   kusov.   To   všetko   je   ústavne   neprípustné   a   predstavujúce   porušenie základných justičných práv.

Žiadna právna úprava doposiaľ, teda ani zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a ani zákon č. 145/1995 Z.   z. o správnych poplatkoch nepozná poplatok, ktorý by bol pomenovaný   „poplatok   za   spracovanie   podania“.   Osobitný   poplatok   za   spracovanie neexistuje.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Co 269/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné konanie a uznesenie krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadných podaní – špecifikovaných odvolaní, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V   súvislosti   s   vecným   preskúmaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých procesných   postupov.   Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   poukazuje   na   objektivitu takého   postupu   orgánu   verejnej   moci   (II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom   sa v rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu na rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   využitia   v   súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval prílohu   (sadzobník   súdnych   poplatkov   položka   20b)   zákona   o   súdnych   poplatkoch, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:„Vychádzajúc   z   ustanovenia   §   1   ods.   1   zákona   č.   71/1992   Zb...   súdne   poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov   štátnej   správy   súdov   a   prokuratúry   uvedené   v   sadzobníku   súdnych   poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch).

Pokiaľ   ide   o   vyrubený   súdny   poplatok   za   spracovanie   hromadného   podania, je potrebné vychádzať zo systematiky zákona, použitej terminológie v zákone o súdnych poplatkoch,   ako   aj   z   členenia   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   tvoriaceho   jeho   prílohu na štyri časti vymedzujúce jednotlivé osobitné skupiny poplatkov, a to I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, II. Poplatky za úkony súdov, III. Poplatky za úkony orgánov štátnej správy súdov a IV. Poplatky za úkony prokuratúry.

Podľa   položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   je   sadzba   súdneho   poplatku za spracovanie   hromadného   podania   za   každé   podanie,   ktoré   tvorí   hromadné   podanie vo výške 1 euro.

Z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen Spr 760/13 vyplýva, že dňa 29. 05. 2013 bolo doručené na podateľňu Okresného súdu Zvolen hromadné podanie od navrhovateľa... a to 167 ks odvolaní voči uzneseniu/výzve na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Všetky podania boli adresované na Okresný súd Zvolen. Zoznam vecí bol uvedený právnym zástupcom navrhovateľa v prílohe s očíslovaním od 1 po 167, preto sa nemôže brániť tým, že nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako tie, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie.

Právna   úprava   hromadných   podaní   bola   zavedená   zákonom   č.   64/2013   Z.   z. z 20. marca 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 2013.

Podľa § 42a ods. 1 O. s. p. hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

Čo sa rozumie pod spracovaním hromadného podania je upravené v § 139b vyhlášky č. 543/2005 Z. z...

Podľa   §   139b   ods.   1   citovanej   vyhlášky,   spracovaním   hromadného   podania je zistenie   počtu   podaní   tvoriacich   hromadné   podanie   a   spracovanie   zoznamu   podaní tvoriacich   hromadné   podanie   v členení na podania tvoriace hromadné podanie určené na odoslanie   inému   súdu   a   na   podania   určené   na   zapísanie   do   príslušného   súdneho registra.   Spracovaním   hromadného   podania   je   ďalej   vykonanie   úkonov   podľa   odsekov 2 až 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal.

Súd po tom, ako mu boli doručené podania navrhovateľa v počte 167 kusov, bol povinný sa nimi zaoberať − spracovať ich v tom zmysle, ako to má na mysli § 139b ods. 1 vyhlášky.   Spracovanie   došlého   hromadného   podania   je   úkon   súdu,   ktorý   súd   vykonáva aj bez osobitného návrhu, preto odvolacia námietka navrhovateľa, že na takýto úkon súdu nedal   návrh,   neobstojí.   Spracovanie   procesných   podaní   došlých   na   súd   je   úkonom vykonaným v prospech účastníka konania (§ 1 ods. 2 zákona číslo 71/1992 Zb.), pretože je nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu vo veci, ktorej sa obsah týchto podaní týka. Ak súd vykonal úkon, ktorý je nevyhnutný pre ďalšie konanie, a ktorý podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov, bol súd povinný účastníkovi, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa   položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   za   spracovanie1   týchto   hromadných podaní.

Neobstojí argument odvolateľa, spochybňujúci charakter podania v počte 167 kusov, ako podania hromadného. Vychádzajúc z ustanovenia § 42a O. s. p., hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň. Dňa 29. 05. 2013 bolo doručených Okresnému súdu Zvolen spolu 167 podaní od totožného navrhovateľa, pričom tak ako už bolo uvedené, zoznam vecí s očíslovaním od 1 do 167 bol uvedený   právnym   zástupcom   navrhovateľa   v   prílohe.   Tieto   podania   napĺňajú   zákonnú definíciu hromadného podania v zmysle dikcie ustanovenia § 42a O. s. p. Názor odvolateľa, že   spoplatnené   nemôže   byť   podanie,   ktoré   je   v   poradí   1.   až   9.   podaním   hromadného podania, nemá oporu v žiadnom zo zákonných ustanovení. Hromadným podaním sa stávajú všetky podania, pokiaľ ich počet prekročí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu, tým istým účastníkom, v jeden deň.

Rovnako   neobstojí   ani   odvolacia   námietka   poukazujúca   na   údajné   nedostatočné odôvodnenie   napadnutého   uznesenia,   v   dôsledku   ktorého   odvolateľ   považuje   uznesenie za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov jeho vydania a namieta, že z napadnutého uznesenia vôbec nie zrejmé, akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka. Z obsahu uznesenia okresného   súdu   jasne   vyplýva,   komu   bola   poplatková   povinnosť   uložená,   v   akej   veci, je zrejmé,   že   sa   týka   hromadného   podania   −   a   to   konkrétne   167   kusov   odvolaní   voči uzneseniu/výzve   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietky   zaujatosti doručených súdu dňa 29. 05. 2013. Z jeho obsahuje zrejmé, že sa súdny poplatok vyrubuje za spracovanie tohto hromadného podania, je tiež zrejmé, podľa ktorej konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok vyrubený, aká je výška súdneho poplatku, lehota splatnosti tohto súdneho poplatku, spôsob platenia súdneho poplatku a poplatníkovi je   dané   poučenie   o   následkoch   nezaplatenia   súdneho   poplatku.   Takéto   odôvodnenie uznesenia   súdu   je   nutné   považovať   za   dostatočne   určité,   konkrétne   a   zrejmé   pre   to, aby ho bolo možné považovať za dostatočne preskúmateľné.

Pokiaľ   okresný   súd   uložil   napadnutým   uznesením   poplatkovú   povinnosť navrhovateľovi,   postupoval   správne   a   v   súlade   so   zákonnou   úpravou,   pričom   súdny poplatok   bol   vyrubený   v   správnej výške,   v   závislosti od počtu kusov podaní tvoriacich hromadné podanie v sadzbe súdneho poplatku po 1 euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenie okresného súdu   potvrdil   ako vecne správne.   Napadnuté   uznesenie krajského   súdu   nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Námietku sťažovateľky, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajský súd v napadnutých uzneseniach podáva výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé, že nedospel k záveru o rozpore týchto ustanovení s ústavou, preto nebol povinný prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   právnej   normy,   ktorá   sa   má   (mala) na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04, IV. ÚS   2/08,   IV.   ÚS   50/2010).   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma, ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   to,   že   nemá   právomoc   z   vlastného   podnetu (ex offo)   začať   konanie   o   súlade   zákonov   s   ústavou   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy. Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde].

Na   základe   uvedeného   ústavný súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014