znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 331/2013-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 16191/2012, sp. zn. Rvp 16192/2012, sp. zn. Rvp 16193/2012, sp. zn. Rvp 16194/2012 a sp. zn. Rvp 16195/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Er 1372/2008 a uznesením z 25. októbra 2011, sp. zn. 1 Er 429/2008 a uznesením z 8. novembra 2011, sp. zn. 2 Er 331/2009 a uznesením z 21. októbra 2011, sp. zn. 2 Er 4967/2008 a uznesením z 11.   októbra   2011   a   sp. zn.   3 Er 4777/2008   a   uznesením   z 11. októbra   2011,   ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 3 CoE 96/2012   a   sp. zn.   3 CoE 107/2012   a uzneseniami   z 20. septembra   2012   a   sp. zn. 9 CoE 12/2012, sp. zn. 9 CoE 11/2012 a sp. zn. 9 CoE 19/2012 a uzneseniami z 9. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16191/2012, sp. zn.   Rvp 16192/2012,   sp. zn.   Rvp 16193/2012,   sp. zn.   Rvp 16194/2012   a   sp. zn. Rvp 16195/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 16191/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Skalica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Er 1372/2008 a uznesením z 25. októbra 2011, sp. zn. 1 Er 429/2008 a uznesením z 8. novembra 2011, sp. zn. 2 Er 331/2009 a uznesením z 21. októbra 2011, sp. zn.   2 Er 4967/2008   a   uznesením   z   11.   októbra   2011   a   sp. zn.   3 Er 4777/2008 a uznesením   z 11. októbra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia   okresného   súdu“),   ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 3 CoE 96/2012   a sp. zn.   3 CoE 107/2012   a uzneseniami   z   20.   septembra   2012   a   sp. zn. 9 CoE 12/2012, sp. zn. 9 CoE 11/2012 a sp. zn. 9 CoE 19/2012 a uzneseniami z 9. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc, ktoré obsahovali   právny   záväzok   dlžníkov   a   v   ktorých   bola   označená   oprávnená   osoba (sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej   doložky   alebo   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho rozhodcovského   súdu   zriadeného   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“), rozhodovať   o   právnom   postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu   peňažných   pohľadávok   a   uložil   dlžníkom povinnosť   platiť,   bola   dlžníkom   na   základe   rozsudkov   Stáleho   rozhodcovského   súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo   strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil ich; na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   proti   právnym   záverom vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci   a   zároveň podáva vlastnú   interpretáciu   príslušných právnych   predpisov   aplikovateľných   na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že o zastavení   uvedených   exekučných   konaní bolo   rozhodnuté bez toho,   aby boli predtým prerušené konania, resp. rozhodnuté o návrhoch sťažovateľky na prerušenie konaní podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu nutnosti podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka   osobitne   v časti   sťažností   zdôrazňuje,   že   k   namietanému   porušeniu   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol   k odvolacím   dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní... prakticky   prevzal   závery   a nadväznú   argumentáciu   súdu   prvého   stupňa,   pričom   však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   a jeho napadnutými uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 16191/2012, sp. zn. Rvp 16192/2012, sp. zn. Rvp 16193/2012, sp. zn. Rvp 16194/2012 a sp. zn. Rvp 16195/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1372/2008   a uzneseniu   z   25.   októbra   2011   a   sp. zn.   1 Er 429/2008   a   uzneseniu z 8. novembra   2011,   ako   aj   k postupu   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 3 CoE 96/2012 a sp. zn. 3 CoE 107/2012 a uzneseniam z 20. septembra 2012

Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažností zistil, že 21. decembra   2012   boli   ústavnému   súdu   doručené   sťažnosti   sťažovateľky   vedené   pod sp. zn. Rvp 16189/2012 a sp. zn. Rvp 16190/2012, ktorými žiadala o vydanie rozhodnutia, ktorým by rovnako ako v tomto prípade ústavný súd vyslovil okrem iného aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1372/2008 a uznesením z 25. októbra 2011, sp. zn. 1 Er 429/2008 a uznesením z 8. novembra 2011, ako aj postupom krajského súdu   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   3 CoE 96/2012   a   sp. zn.   3 CoE 107/2012 a uzneseniami z 20. septembra 2012, zrušil tieto uznesenia krajského súdu, ktorými boli potvrdené   uznesenia   okresného   súdu   o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a zastavení exekúcií   vedených   v prospech   sťažovateľky, a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažností   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 16189/2012,   sp. zn. Rvp 16190/2012, sp. zn. Rvp 16191/2012 a sp. zn. Rvp 16192/2012 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postupy okresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných)   konaniach   (sp.   zn.   1 Er 1372/2008,   sp. zn.   1 Er 429/2008,   sp. zn. 3 CoE 96/2012 a sp. zn. 3 CoE 107/2012)   a žiada   v nich   vysloviť porušenie tých   istých práv,   priznať   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov   konania.   V   sťažnostiach podaných   21. decembra   2012   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 16191/2012   a sp. zn. Rvp 16192/2012   navyše   sťažovateľka   žiada   vysloviť   porušenie   aj   ďalších   práv vyplývajúcich z ústavy, resp. z dohovoru a zrušiť aj rozhodnutia okresného súdu.

Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia sťažností, ktoré sú predmetom   prerokovania   ústavného   súdu   (sp. zn.   Rvp 16191/2012   a sp. zn. Rvp 16192/2012), keď podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie začína, t. j. 27. novembra   2012,   ústavný   súd   už   v tej   istej   veci   viedol   pod   sp. zn.   Rvp 16189/2012 a sp. zn. Rvp 16190/2012 konania začaté 21. decembra 2012. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 16191/2012 a sp. zn. Rvp 16192/2012 ako neprípustných podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti ustanoveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 16191/2012 a sp. zn. Rvp 16192/2012   doručené   ústavnému   súdu   21.   decembra   2012   obsahujú   rozsiahlejšiu argumentáciu, ako aj formuláciu petitu, než sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 16189/2012 a sp. zn.   Rvp 16190/2012   doručené   ústavnému   súdu   taktiež   21. decembra   2012,   pretože o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   ústavný   súd   vyslovil,   že   zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom   na   tieto   zistenia   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.II.3   K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 331/2009 a   uznesením   z   21.   októbra   2011,   sp. zn.   2 Er 4967/2008 a   uznesením z 11. októbra   2011   a   sp. zn.   3 Er 4777/2008   a   uznesením   z   11.   októbra   2011,   ako aj k postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9 CoE 12/2012, sp. zn. 9 CoE 11/2012 a sp. zn. 9 CoE 19/2012 a uzneseniam z 9. októbra 2012

II.3.1   K postupu okresného súdu v označených konaniach a k jeho uzneseniam

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému   postupu   okresného   súdu   v označených   konaniach   a jeho   napadnutým uzneseniam   odvolania,   o ktorých   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.3.2   K postupu krajského súdu v označených konaniach a k jeho uzneseniam

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti označeným uzneseniam krajského súdu podala sťažovateľka 22. novembra 2012, resp. 3. a 5. decembra 2012 dovolania, o ktorých do dňa predbežného prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri   posudzovaní   sťažností   v   tejto   časti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolanie ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a   súbežne podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   je takáto   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolaní   podala zároveň aj sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolania nie sú prípustné, nemožno sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúce proti rozhodnutiam, ktoré predchádzali rozhodnutiam dovolacieho súdu, odmietnuť pre ich oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažností a ich celkové odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou v nich.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013