znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 331/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., t. č. K., zastúpeného advokátom JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/238/2011 z 15. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012 osobne doručená sťažnosť F. S., t. č. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP/238/2011 z 15. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   navrhovateľ   sa   návrhom doručeným Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 30. júla 2009 domáhal proti sťažovateľovi (ako odporcovi) uloženia povinnosti platiť mu výživné sumou 300 € mesačne počnúc   od   1.   augusta   2009.   Sťažovateľovi   (odporcovi)   boli   na   základe   napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 35 C/335/2009 z 19. mája 2011, uložené povinnosti:

- prispievať navrhovateľovi z titulu výživného sumou 150 € mesačne od 1. augusta 2009 do 31. júla 2010 a sumou 100 € mesačne od 1. augusta 2010 do budúcna a

- zaplatiť navrhovateľovi dlžné výživné za obdobie od 1. augusta 2009 do 31. mája 2011 v sume 2 263,92 €, a to v pravidelných mesačných splátkach po 100 € mesačne.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru tým, že mu „bola v neprípustnej a nespravodlivej výške uložená vyživovacia   povinnosť,   a to   v dôsledku   nedostatočného   a nesprávneho   vysporiadania   sa s predloženými   dôkazmi,   zároveň   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospeli   súdy k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   na   základe   čoho   dospeli   k nesprávnemu   právnemu posúdeniu veci“.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: «Som presvedčený, že právne posúdenie prípadu krajským súdom resp. okresným súdom,   ktorý   aj   napriek   mojím   schopnostiam,   možnostiam,   majetkovým   pomerom s prihliadnutím   na   moju   dlhodobú   nezamestnanosť,   sociálnu   situáciu   a nemožnosť   sa zamestnať, sa vymyká z bežného rámca ústavnosti právneho posúdenia veci s prihliadnutím na správnu aplikáciu práva príslušných zákonných noriem. Navyše s poukazom na to, že Krajský súd Košice zrejme nesprávne, a to nad rámec prípustného s ústavou súladného konformného   výkladu   ust.   §   75   Zákona   o rodine   dospel   k právnemu   záveru   o tom,   že „určené výživné súdom prvého stupňa zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného vyplývajúcim z ustanovení Zákona o rodine, konkrétne § 62 a § 75 ods. 1“. Druhostupňové rozhodnutie, ktoré si v plnej miere osvojilo rozhodnutie súdu prvého stupňa prekračuje dovolenú mieru zákonných kritérií určovania výživného podľa citovaných ustanovení. Nie je možné   rozumne   pripustiť   s ohľadom   na   moje   celkom   zjavné   (vzhľadom   k určenému výživnému nedostačujúce) schopnosti, možnosti a majetkové pomery, aby ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine mohol všeobecný súd vykladať tak rozširujúco, aby vychádzal z princípu potencionality príjmov, ak zároveň je z vykonaných dôkazov zrejmé, že nie je možné sa v mojom   prípade   stotožniť   s tvrdením,   že   ako   povinný   som   bral   na   seba   neprimerané majetkové riziká, resp. že som sa vzdal bez ďalšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu... Je nesprávna a bez zákonného ustanovenia podoprená úvaha súdu, že súd je povinný prihliadať na potencionalitu príjmov, ak sa mu javí príjem povinného   ako   nepravdivý...   Za   precedentné   a ak   by   som   mal   použiť   terminológiu okresného   súdu   „až   absurdné   a scestné“   považujem   výpočty   okresného   súdu,   ktoré   si celkom zjavne osvojil aj krajský súd, zamerané na to, koľko som asi mohol mať teoreticky finančných   prostriedkov   k dispozícii   k jednotlivým   obdobiam,   či   dátumom   uvádzaných v rozsudku...   Mám   za   to,   že   zohľadňovanie   príjmu,   ktorý   som   nadobudol   za   trvania manželstva, za trvania spoločnej domácnosti (s matkou navrhovateľa) a navyše, ktorý som nadobudol do času predchádzajúcemu podanému návrhu na začatie konania a z ktorého som   preukázateľne   prispieval   na   výživu   môjho   syna,   nemá   z hľadiska   celkového rozhodnutia o výživnom oporu v žiadnom zákonnom ustanovení, čím taktiež konajúce súdy pochybili a rozhodli nad rámec výkladu príslušných zákonných ustanovení... Krajský súd Košice v spojení s Okresným súdom Košice I neakceptovali moje argumenty spočívajúce v tvrdení,   že   moje   schopnosti,   možnosti   a majetkové   pomery   a moja   celková   sociálna situácia od začiatku konania neodôvodňuje priznať výživné pre môjho plnoletého syna vo výške 150 € mesačne od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010 resp. 100 € mesačne od 1. 8. 2010 do budúcna,   nakoľko   som   dlhodobo   vedený   v evidencii   uchádzačov   o zamestnanie   a moje príjmy nedosahujú ani len životné minimum a preto je pre mňa neúmerné platiť výživné v takejto   výške.   Uvedeným   založili   konajúce   súdy   porušenie   mojich   práv   popísaných v úvode   tejto   sťažnosti   prostredníctvom   toho,   že   nesprávne   zhodnotili   moje   schopnosti, možnosti a majetkové pomery, nesprávne, ba až arbitrárne vyhodnotili môj príjem pred podaním   návrhu   na   určenie   výživného   môjho   plnoletého   syna   za   súčasného   použitia iracionálnych výpočtov podľa ktorých som mohol v tom a v tom čase disponovať určitým obnosom finančných prostriedkov, čim z celého kontextu tejto ústavnej sťažnosti vyplýva porušenie mojich základných práv.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:

„1. Základné právo F. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Košice zo dňa 15. 3. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 238/2011 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   15.   3.   2012   pod   sp.   zn. 7 CoP 238/2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný uhradiť F. S. trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na č. účtu advokáta JUDr. A. F...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   20/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorým   malo   dôjsť   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu,   ktorým   mu   bola „v   neprípustnej   a   nespravodlivej   výške   uložená vyživovacia povinnosť, a to v dôsledku nedostatočného a nesprávneho vysporiadania sa s predloženými   dôkazmi,   zároveň   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospeli   súdy k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   na   základe   čoho   dospeli   k   nesprávnemu   právnemu posúdeniu veci“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry ústavný súd   nie je súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

V napadnutom rozsudku krajský súd predovšetkým uviedol:«Odvolací   súd preskúmal   rozsudok súdu   prvého   stupňa v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžnom, výživnom spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych: zákonných ustanovení a zákonne rozhodol o výživnom, vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie v súlade s § 132 O. s. p... Konajúci súd sa dôsledne   vysporiadal   s   námietkami   odporcu   uplatnenými   v   odvolaní,   ktoré   tvorili   jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a odporca ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd preto rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny podľa §   219   ods.   1   O.   s.   p.   potvrdil   a   pretože   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením napadnutého rozsudku, v odôvodnení tohto rozhodnutia sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. a dodáva, že určené výživné súdom prvého stupňa zodpovedá zákonným kritériám určovania rozsahu výživného vyplývajúcim z ustanovení Zákona o rodine, konkrétne § 62 a § 75 ods. 1: Pri skúmaní   „pomerov“   dieťaťa   a   následnom   určovaní   konkrétneho   rozsahu   výživného   je potrebné   vychádzať   predovšetkým   z   toho,   aká   peňažná   suma   mesačne   je   potrebná   na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patrí výživa vo vlastnom zmysle slova,   hmotné potreby,   ako je šatstvo, bielizeň, nájomné za byt, ako aj potreby súvisiace   s   rozširovaním   a   prehlbovaním   vzdelania   dieťaťa,   rozvojom   jeho   záujmov, prípravy   na   budúce   povolanie,   kultúrne,   športové   a   rekreačné   potreby,   t.   j.   všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžadujú život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, na výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách v rámci možností rodičov.  ... Pri rozhodovaní o odvolaní odporcu odvolací   súd   neuveril   jeho   tvrdeniam   o   jeho   nízkom   príjme   a   požičaní   finančných prostriedkov. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil majetkové   pomery   povinného   medzi   všeobecné   podmienky   určenia   rozsahu   vyživovacej povinnosti   a   rozšíril   východiská   na   zisťovanie   tzv.   potencionality   príjmov.   Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne nemožnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t. j. jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Ak odporca tvrdí, že na zabezpečenie svojich potrieb si bol schopný požičať finančné prostriedky od svojej blízkej rodiny, odvolací súd sa stotožňuje so stanoviskom súdu prvého stupňa, že takto si môže požičať aj na výživné....V tomto prípade neobstojí prezentovaná obrana, že vzhľadom na úvery, ktoré odporca spláca, nie je schopný plniť si vyživovaciu povinnosť v určenom rozsahu, pretože vzhľadom na ich povahu možno uzavrieť, že tieto nie je možné považovať za nevyhnutné a zároveň s poukazom na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý plnenie   vyživovacej   povinnosti   rodičov   k   deťom   považuje   za   ich   prvoradú   zákonnú povinnosť, ako aj na odsek 5 tohto zák. ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné   má   prednosť   pred   inými   výdavkami   rodičov.  ...   Určené   výživné   je   primerané možnostiam   a   schopnostiam   odporcu,   vychádza   z   jeho   životnej   úrovne,   najmä s prihliadnutím   na   jeho   deklarovaný   príjem,   z ktorého   jednoznačne   odporca   nemôže uhrádzať výdavky, ktoré sám prezentuje, a preto možno dôvodne dôvodiť, že ťažko uveriť, že v tomto rozsahu ho niekto financuje. Preto odvolací súd je toho názoru, že príjmy odporcu vzhľadom   na   skutočnosť,   že   hodnoverne   nepreukázal   spôsob   akým   si   zabezpečuje uspokojovanie svojich životných potrieb, musia byť omnoho vyššie ako boli prezentované v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom... Skutočnosť, že odporca nemá zamestnanie, a preto nedosahuje príjem, nemôže byť dôvodom na neplnenie vyživovacej povinnosti a odvolací súd sa stotožňuje s konštatáciou súdu prvého stupňa, že odporca hodnoverne nepreukázal snahu o nájdenie si stáleho zamestnania. Na základe uvedeného   súd   prvého   stupňa,   aj   odvolací   súd   vychádzal   pri   určovaní   výživného predovšetkým   z   odôvodnených   potrieb   navrhovateľa,   ktorý   je   študentom   vysokej   školy a z povahy jeho štúdia je zrejmé, že sú s ním spojené zvýšené výdavky. Súd prvého stupňa zákonne rozhodol aj o dlžnom výživnom, aj o spôsobe jeho zaplatenia s prihliadnutím na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži.»

V nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ústavný súd poukazuje na podstatnú časť rozsudku okresného súdu sp. zn. 35 C/335/2009 z 19. mája 2011, v ktorej sa uvádza:

„Z   vykonaného   dokazovania   mal   súd   preukázané,   že   v   čase   podania   návrhu   na začatie konania bol navrhovateľ študentom strednej školy s tým, že počnúc septembrom 2009 nastúpil na Vysokú školu ekonomickú v Prahe, Fakulta medzinárodného obchodu, s čím   sa   nevyhnutne   zvýšili   jeho   výdavky   spojené   so   štúdiom   oproti   predchádzajúcemu času... Nakoľko tieto všetky výdavky mu uhrádzala len jeho matka - p. T. (predtým S.), odporca mu nijako na tieto výdavky neprispieval, navrhovateľ sa určenia výživného zo strany otca - odporcu bol nútený domáhať súdnou cestou. Odporca na začiatku konania potvrdil, že navrhovateľovi neprispieval odôvodňujúc to tým, že je nezamestnaný a nemá žiaden   príjem.   V   priebehu   ďalšieho   konania   uviedol   a   predložil   dôkazy   o tom,   že navrhovateľovi začal prispievať na jeho výživu sumou 20 €, 25 €; resp. posledne 27 €, pričom dlžné výživné odporca uhradil z dôvodu uznesenia trestného stíhania voči nemu za zanedbanie povinnej výživy v rámci tzv. účinnej ľútosti, čím zanikla trestnosť činu. Pri   rozhodovaní   o   povinnosti   odporcu   prispievať   na   výživu   navrhovateľa   súd hodnotil schopnosti, možnosti, majetkové pomery odporcu, ako aj zhodnotil oprávnenosť špecifikovaných výdavkov navrhovateľa a dospel k záveru, že navrhovateľ nie je zatiaľ schopný samostatne sa živiť... V súvislosti so štúdiom v Prahe má naozaj zvýšené výdavky, pričom aj z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že tieto boli vynaložené účelne, dôvodne a nevyhnutne, pričom je tu potrebné konštatovať, že tieto všetky výdavky mu naozaj jeho matka zo svojho príjmu (cca 600 €, ešte menej po zrážkach splácaných úverov) pokryť nestačí.   Z   tohto   dôvodu   súd   potom   uznal   nárok   navrhovateľa   za   dôvodný   v rozsahu uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, kedy výživné súd priznal vo výške 150 € mesačne v období od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010 a vo výške 100 € mesačne od 1. 8. 2010 do budúcna.

Pri rozhodovaní o výške nároku navrhovateľa dôsledne skúmal majetkovú, osobnú a finančnú situáciu odporcu, t. j. aké sú odporcove možnosti, schopnosti a jeho majetkové pomery. V konaní bol jasne preukázané, že odporca ku dňu 1. 12. 2008 rozviazal pracovný pomer u svojho posledného zamestnávateľa E., s. r. o. dohodou z organizačných dôvodov, pričom jeho priemerná čistá mesačná mzda tam predstavovala sumu 1.008,50 €.

Okrem iného vo výplate za mesiac november 2009 obdržal aj odstupné vo výške 3.780,26 € netto (113.884,- Sk), mzdu za mesiac december vo výške 267,71 € (8.065,- Sk). Následne   sa   odporca   zaevidoval   na   Úrade   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny v Košiciach, kedy po dobu 6 mesiacov poberal podporu v sume cca 650 € (19.000-20.000,- Sk). V mesiaci apríl 2009 bola odporcovi vyplatená zvýšená dávka DDS S., a. s. vo výške 447,35 € a začala byť vyplácaná aj bežná periodická dávka 52,19 € štvrťročne, t. j. 17,40 € mesačne.   V mesiaci   máj   2009   odporca   obdržal   vyplatenú   mzdu   vo   výške   131   €   zo spoločnosti H., s. r. o., kde mal uzavretú Dohodu o vykonaní práce. Počnúc decembrom 2009 odporca začal poberať dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 €. Z uvedeného mal súd teda   preukázané,   že   už   pred   začatím   tohto   konania   odporca   disponoval   s nepomerne vysokou   sumou   finančných   prostriedkov,   z ktorých   však   nič   svojmu   synovi   nedával, neposkytoval.... Je pravda, že odporcovi bol predbežným opatrením zakázaný vstup do bytu navrhovateľa a jeho matky a teda otázku bývania riešil u svojich rodičov, kde býval aj v čase rozhodnutia súdu v tomto konaní, avšak ani takto jeho výdavky spojené s bývaním u rodičov a stravovaním a podobne nemohli byť v tak veľkej miere, aby všetky uvedené prostriedky   minul   len   týmto   spôsobom.   Pri   svojej   výpovedi   odporca   uviedol,   že   jeho priemerné výdavky na jeho osobu predstavujú zhruba sumu 330 €(10.000,- Sk). Na základe uvedeného   potom   súd   uzavrel,   že   pri   skončení   pracovného   pomeru   v   decembri   2008 odporca mal dispozícii sumu celkom 4.697 € (3.780 € odstupné + 267 € mzda za 12/2008 + dávka v nezamestnanosti 650 €) a jeho výdavky mali podľa jeho vyjadrenia predstavovať sumu   330   €.   Súd...   dospel   k   záveru,   že   v prípade   adekvátneho   nakladania   s   týmito finančnými prostriedkami, odporcovi daná suma 4.697 € mohla a aj mala tzv. vydržať oveľa dlhšie, približne až do júla 2010....

Vzhľadom na to súdu potom nič nebránilo určiť výživné od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010 v sume 150 €. Táto suma korešponduje tak s oprávnenými výdavkami navrhovateľa, kedy je však nutné povedať, že i navrhovateľova matka je povinná sa podieľať a vlastne sa ako jediná dlhodobo podieľala na výžive syna a korešponduje aj s vyjadrením odporcu, kedy za svoje oprávnené výdavky označil sumu cca 330 € a teda je naplnené aj ustanovenie § 62 ods. 2 posledná veta Zákona o rodine, že deti majú zdieľať rovnakú životnú úroveň ako ich rodičia.   Je potrebné tu poukázať na to, že ak odporca takúto vysokú sumu finančných prostriedkov minul do dňa začatia súdneho konania (ako iba tvrdí!), nemohlo sa jednať o nevyhnutné a teda oprávnené výdavky odporcu... Súd si tu dovoľuje poznamenať, že ak odporca   sa   stal   nezamestnaným,   bez   stáleho   príjmu,   odkázaný   len   na   jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky z odstupného, mal tejto svojej celkovej osobnej, sociálnej a spoločenskej situácii prispôsobiť aj spôsob a štýl svojho života...

Nakoľko   vyššie   uvedený   objem   finančných   prostriedkov   cca   5.000   -   5.500   €   pri zohľadnení výživného na syna 150 € a odhadovaných výdavkov odporcu mohol vystačiť cca do júla 2010, súd po tomto dátume už výšku určeného výživného znížil na sumu 100 €... Na   tomto   mieste   súd   skúmal   u   odporcu   i   tú   skutočnosť,   či   sa   odporca   snažil zabezpečiť si svoj príjem formou nového stáleho zamestnania, resp. prípadných brigád a to aj   z   pohľadu   jeho   veku,   zdravotného   stavu,   celkovej   situácie   na   trhu   práce   a   ďalších faktorov. Odporca v konaní predložil potvrdenia o hľadaní zamestnania, ktoré je povinný ako evidovaný nezamestnaný pravidelne predkladať príslušnému úradu práce. Tieto však súd nevyhodnotil ako jednoznačný dôkaz o tom, že odporca má naozaj reálny záujem si zamestnanie nájsť, pretože niektoré potvrdenia boli opakovane na podpis predkladané tomu istému zamestnávateľovi, mnoho z uvedených potvrdení je z jedného a toho istého dátumu, čo   súd   nepovažoval   za   logické   a   bežné,   že   by   odporca   v jeden   deň   vyhľadal   desiatku zamestnávateľov.... dôvodné podozrenie, že uvedené potvrdenia boli odporcom pozháňané len účelovo, naoko a nedokazujú naozaj reálny záujem sa zamestnať. Na tom nič nemení i tá skutočnosť, že potvrdenia sú predkladané úradu práce, pretože hodnotenie tohto dôkazu je plne v kompetencii súdu a nie je závislým na tom, či úrad práce potvrdenia akceptuje alebo nie. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odporca v konaní nepredložil ani jeden dôkaz vo forme písomnej žiadosti o prijatie do pracovného pomeru a prípadne negatívnu odpoveď zamestnávateľa,   ktorá   by   preukazovala   naozaj   reálny   a   skutočný   záujem   odporcu   sa zamestnať, kedy z predložených listinných dôkazov bolo súdu zrejmé, že v košickom regióne resp. aj inde je dostatok pracovných ponúk korešpondujúcich s kvalifikáciou odporcu. Odporca v konaní argumentoval aj svojim vekom a zdravotným stavom, ktorý mu má znemožňovať sa riadne zamestnať,   avšak dôkaz o tom,   že by bol odmietnutý zo strany zamestnávateľa práve kvôli svojmu zdravotnému stavu súdu nepredložil a preto k tomuto súd nemohol prihliadať. Na druhej strane je nutné podotknúť, že odporca stále využíva motorové vozidlo, vozí sa na ňom a i keď odporca uvádzal, že tak činí na náklady svojej mamy, ktorá uhrádza pohonné hmoty, súd tomuto taktiež neuveril. V neposlednom rade je ešte   nutné   spomenúť,   že   odporca   je   v   konaní   zastúpený   právnym   zástupcom,   ktoré zastupovanie taktiež podľa vyjadrení odporcu má platiť jeho matka. Už i z tohto pohľadu sú tvrdenia odporcu neudržateľné, pretože pri všeobecnej vedomosti o výške dôchodkov, je priam nemožné, aby matka živila samu seba, platila výdavky na bývanie, stravu a ostatné základné potreby, toto takisto činila vo vzťahu k svojmu synovi odporcovi, naviac platila náklady   na   motorové   vozidlo   a   dokonca   i   právne   zastúpenie   odporcu   v   tomto   konaní. Z uvedeného   potom   súd   nemal   inú   možnosť   len   uzavrieť,   že   odporca   musí   mať   nejaký vedľajší alebo aspoň príležitostný príjem, z ktorého si hradí svoje výdavky...

Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ si mohol sám zabezpečiť príjem formou brigád resp. sociálnym štipendiom, považuje súd za absurdné a až scestné, pretože v prvom rade sú rodičia   povinní   zabezpečiť   výchovu   a výživu   svojmu   dieťaťu,   ktoré   naviac   nie   je   ešte zárobkovo   činné,   pripravuje   sa   na   budúce   povolanie   a   to   pomerne   náročným   štúdiom Vysokej   školy   ekonomickej,   Fakulty   medzinárodných   vzťahov.   Na   základe   uvedených skutočností   s   poukazom   na   citované   ustanovenia   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, určil výživné v období od 1. 8. 2009 do 31. 7. 2010 v sume   150   €   mesačne   a   od   1.   8.   2010   do   budúcna   v   sume   100   €   mesačne,   pričom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.“

Ústavný súd v súvislosti s citovanou časťou rozsudku súdu prvého stupňa považoval za   potrebné   poukázať na   svoju   ustálenú   judikatúru   nadväzujúcu   na   §   219   ods.   2   OSP ústavný   súd,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   35   C/335/2009 z 19. mája   2011   a následne   potvrdzujúci   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   obsahujú vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli rozhodné   na   ustálenie   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   sťažovateľa   k navrhovateľovi. Ústavný súd konštatuje, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom   aplikovali   príslušné   ustanovenia   zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa ktorých súd pri určení výživného predovšetkým prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného,   ako   aj   na   schopnosti,   možnosti   a majetkové   pomery   povinného,   pričom na schopnosti,   možnosti   a majetkové   pomery   povinného   prihliadne   súd   aj   vtedy,   ak   sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 zákona o rodine). Z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov vyplýva, že majetkové   pomery,   schopnosti   a   možnosti   sťažovateľa   vzali   do   úvahy   primeraným spôsobom,   keďže   na   ich   zistenie   uskutočnili   náležité   dokazovanie,   pričom   nemožno namietať ani oboma súdmi prednostne použitý princíp potencionality, ktorý má v zhode s príslušnou právnou úpravou (za dodržania zákonom ustanovených podmienok) prednosť pred princípom fakticity.

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 35 C/335/2009 z 19. mája 2011   dospel   k   záveru,   že   tento   rozsudok   odvolacieho   súdu   je   primeraným   spôsobom odôvodnený   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa s odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na základe toho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012