znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 331/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1838/2011 a sp. zn. Rvp 1842/2011, vo veci namietaného   porušenia   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2 CoE/68/2010-29 z 30. marca 2011 a č. k. 17 CoE/318/2010-32 z 31. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1838/2011 a sp. zn. Rvp 1842/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1838/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júla 2011 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   CoE 68/2010-29   z 30. marca   2011   a č.   k.   17   CoE   318/2010-32   z   31.   marca   2011   (ďalej   aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 18. septembra 2007 poskytla fyzickej osobe úver v sume 464,71 € a na základe zmluvy uzavretej 22. novembra 2007 poskytla fyzickej osobe úver   v   sume   1 327,76   €,   ktoré   spolu   s   ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní vrátiť v 10 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostali do omeškania, sťažovateľka „zahájila rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“.

1.   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1838/2011   sa   rozhodcovský   nález   stal vykonateľným   22.   mája   2008.   Dňa   5.   septembra   2008   bola   spísaná   pred   súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh) oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) 17. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutiu, exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo uznesením č. k. 4 Er 874/2008-16 z 18. septembra 2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 CoE 68/2010-29 z 30. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

2.   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1842/2011   sa   rozhodcovský   nález   stal vykonateľným   23.   októbra   2008   a   15.   decembra   2008   bola   spísaná   pred   súdnym exekútorom   zápisnica   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 14. januára 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. 4 Er 33/2009-19 z 28. septembra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 318/2010-32 z 31. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne   okresný   súd   bez   zvláštneho   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora, sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí   je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu   a   súvisiacich   dokladov   najmä   predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu   1   hovoru   druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného   užívania   majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu   vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   2   CoE   68/2010-29 z 30. marca 2011 a uzneseniu krajského súdu č. k. 17 CoE 318/2010-32 z 31. marca 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   keďže   v dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť   z   exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1838/2011 a sp. zn. Rvp 1842/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, má (obdobne ako prvostupňový   súd)   právomoc   skúmať   v   tomto   štádiu   konania   prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (v   okolnostiach   prípadu   rozhodcovského rozsudku, pozn.).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Podľa   §   45   ods.   1   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa   §   45   ods.   2   zákona   o rozhodcovskom   konaní   súd   príslušný   na   výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekučných konaní ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní.

Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   2   CoE   68/2010-29   z 30.   marca   2011   okrem   iného uviedol:

„V   prejednávanej   veci   exekučný   súd   rozhodujúci   o   žiadostí   súdneho   exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   mal   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   exekútora k dispozícii iba návrh oprávneného a rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným S. a. s. so sídlom v B. sp.   zo. SR 03180708 zo dňa 25. apríla 2008 (exekučný titul). Z rozsudku vyplývalo, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil voči povinnému z titulu uzavretej Zmluvy o úvere č. 6042535 zo dňa 18. septembra 2007. Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie zmluvu o úvere nepripojil. Exekučný súd rozhodujúci o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal   dostatočný   časový   priestor,   ani   dostatok   informácií   na   preskúmanie   exekučného titulu z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Zmluva o úvere (vrátane Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru) nebola exekučnému súdu doručená oprávneným ani na základe výzvy zo dňa 25. mája 2009.

Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako exekučný sud, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorené zmluva o spotrebiteľskom úvere s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Zmluvu možno subsumovať pod ust. § 52 a nasl. OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a § 2 písm. a/ a b/ z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva,   vrátane   osobitnej   právnej   úpravy   zákona   NR   SR   č.   250/2007   Z.   z.   o   ochrane spotrebiteľa zo dňa 9. mája 2007 účinného od 1. júla 2007 (z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa   platil   len   do   30.   júna   2007).   Pre   posúdenie   okolností,   či   sa   jedná   o   tzv. spotrebiteľský úver nie je totiž rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len,   či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky, vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Spotrebiteľ navyše pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na zmluvných podmienkach, tieto boli vopred veriteľom   pripravené   a   spotrebiteľ   mohol   veriteľom   opakovane   používanú   formulárovú zmluvu   len   odmietnuť   ako   celok,   alebo   sa   podriadiť   všetkým   podmienkam   určeným veriteľom. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (ako v danom prípade) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení OZ, medzi ktoré patria i ust. § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity OZ. Na úverový vzťah medzi veriteľom   (oprávneným)   a   dlžníkom   (povinným)   je   potrebné   aplikovať   ustanovenia spotrebiteľského práva. Tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd jeho ďalší procesný postup.

Dôvody   neprípustnosti   exekúcie   ustanovuje   zákon.   Každý   z   dôvodov   upravených v ust. § 57-58 Exekučného poriadku má za následok zastavenie exekúcie.

Ustanovenie §45 ods.2 ZRK priamo ukladá v prípadoch vymenovaných v § 45 ods. 1 ZRK,   aj   bez   návrhu   zastaviť   exekúciu   vedenú   na   základe   rozhodcovského   rozsudku. Rozhodcovský   rozsudok   síce   nadobúda   účinky   rozsudku   súdu,   ale   zákonodarca   upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané rozhodcom nevymohlo v prípade, ak sa jedná o   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporujúce   dobrým mravom. Ust. § 45 ZRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Toto ustanovenie by stratilo svoj vyznám, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom,   ktorý   vykazuje   niektorú   z   vád   uvedených   v   §   45   ZRK.   Ak   odôvodnenie rozhodcovského   rozsudku   neumožňuje   exekučnému   súdu   preskúmať,   či   takéto   vady neobsahuje, pritom ich nemožno ani vylúčiť, podľa názoru súdu z exekučného titulu nie je zrejmé, či možno plnenie vymáhať, t. j. nie je preukázaná skutočnosť, že sa jedná o plnenie objektívne   možné,   právne   dovolené   a   neodporujúce   dobrým   mravom.   Z   povahy rozhodcovského   konania   vyplýva,   že   sa   jedná   o   prejednanie   sporu   rozhodcom   ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Prieskumná právomoc exekučnému súdu ako orgánu verejnej moci má zabrániť tomu, aby nedochádzalo k   vymoženiu   takých   plnení   priznaných   arbitrom,   ktoré   sú   objektívne   nemožné,   pravom nedovolené alebo odporujú dobrým mravom. Ak tento predpoklad pre vedenie exekúcie nie je   možné   z   odôvodnenia   rozhodcovského   rozsudku   zistiť,   nemožno   na   základe   takéhoto exekučného titulu viesť legitímne exekúciu. Odvolací súd poukazuje pritom na uznesenie Ústavného súdu SR III ÚS 86/2010-19 z 18. 2. 2010, v ktorom tento konštatoval, že súd je kedykoľvek v priebehu exekučného konania oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky núteného vymáhania pohľadávky splnené a v prípade zistenia neexistencie relevantného exekučného titulu má oprávnenie vysloviť neprípustnosť exekúcie a zastaviť ju. Exekučný súd bol oprávnený v danom prípade pri postupe podľa § 45 ZRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, ako by nebol materiálne právoplatný a mohol bo preskúmať z hľadísk vyjadrených v ust. § 45 ZRK aj čo do materiálnej správnosti.

Odvolací súd tiež poukazuje aj na to, že k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola pripojená zmluva o úvere, táto nebola napriek výzve exekučnému sudu predložená   oni   oprávneným,   resp.   jeho   splnomocneným   zástupcom,   ani   súdnym exekútorom.   Bez   predloženia   zmluvy   o   úvere   exekučný   súd   nemohol   posúdiť,   či   táto nezaväzuje dlžníka na plnenie,   ktoré je objektívne nemožné,   právom   nedovolené,   alebo odporuje dobrým mravom. Exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a zaviazal povinnú na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru v rozpore s ut. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., a teda priznal oprávnenému plnenie   právom   nedovolené.   Z   exekučného   titulu   tiež   nie   je   možné   zistiť,   akú   časť   z priznaného   plnenia   tvorí   úver   a   akú   časť   poplatok   za   jeho   poskytnutie.   Exekučný   titul obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za následok jeho nevykonateľnosť.“

Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 318/2010-32 z 31. marca 2011 okrem iného uviedol:

„Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   ďalej   zistil,   že   predmetnou   zmluvou   sa   veriteľ (oprávnený) zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej) úver vo výške 1.327,75 Eur a povinná sa zaviazala oprávnenému vrátiť túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 956 Eur, t. j. celkom sa zaviazala oprávnenému vrátiť 2.283.74 Eur.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že okrem všeobecných náležitostí musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať aj náležitosti uvedené v odseku 2   ustanovenia   §   4   Zákona   o   spotrebiteľských   úveroch,   t.j.   ročnú   percentuálnu   mieru nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania. Ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky spojené s úverom v zmysle tejto právnej fikcie neprihliada.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že v zmluve o úvere č. 6042620 zo dňa 22. 11. 2007 (č. l. 17 spisu) absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkových nákladoch spotrebiteľa spojených s týmto úverom, preto sa môže oprávnený v exekučnom konaní domáhať len zaplatenia zostatku nesplateného úveru.   Z uvedeného vyplýva,   že   okresný   súd   postupoval   správne,   keď   konštatoval,   že   odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému aj poplatok za poskytnutie úveru, je nedostatočné, keďže z výroku predmetného rozhodnutia a ani zo samotného odôvodnenia nevyplýva, že z priznanej istiny predstavuje zostatok nesplateného úveru a čo poplatok za poskytnutie úveru, aby bolo možné oddeliť, v akom rozsahu je rozhodcovským rozsudkom priznané   plnenie   právom   nedovolené,   keďže   oprávnený   v   zmysle   §   4   ods.   2   Zákona o spotrebiteľských úveroch nemá nárok na poplatok za poskytnutie úveru. V zmluve o úvere je uvedené, že veriteľ (oprávnený) sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej) úver vo výške 1.327,75 Eur a povinná sa zaviazala uvedené peňažné prostriedky zvýšené o sumu poplatku za   poskytnutie   úveru   vo   výške   955,98   Eur   oprávnenému   vrátiť   v   desiatich   mesačných splátkach po 228,37 Eur. Vo výroku rozsudku č. SR 09555/08 zo dna 03. 10. 2008, (ktorý je v   danom   prípade   exekučným   titulom)   rozhodcovský   súd   zaviazal   povinnú   uhradiť oprávnenému zostatok nesplateného úveru a poplatok za jeho poskytnutie v jednej sume (spolu s ostatnými položkami) 1,690,23 Eur. V odôvodnení predmetného rozhodcovského rozsudku sa uvádza, že žalobcovi (oprávnenému) vzniklo právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 1.370,24 Eur, poplatku za upomienku vo výške 7,96 Eur a nákladov spojených to zabezpečením pohľadávky vo výške 312,02 Eur, čo predstavuje   celkom   sumu   1.690,23   Eur   (   t.   j.   sumu   uvedenú   vo   výroku   rozhodnutia). Z uvedeného vyplýva, že z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku ani za pomoci úverovej zmluvy č. 6042620 zo dna 22. 11. 2007 nie je možné vyvodiť, čo zo sumy 1.370,24 Bur, ktorá je súčasťou celkovo priznanej sumy 1.690.23 Eur tvorí zostatok nesplateného úveru (istinu)   a   čo   poplatok   za   poskytnutie   úveru,   na   ktorý   nevznikol   oprávnenému   z   vyššie uvedených dôvodov nárok, preto sa možno stotožniť so záverom okresného súdu v tom, že rozhodcovský rozsudok je z uvedeného hľadiska nedostatočne odôvodnený.“

Vzhľadom   na   uvedenú   argumentáciu   krajský   súd   dospel   v   oboch   napadnutých uzneseniach   k   záveru   o   nevykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku,   a   potvrdil   tak správnosť rozhodnutí prvostupňového súdu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.   januára   2007   publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   právne   normy   a   rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011