znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 331/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn. 4 C 121/2006 z 21. októbra 2008, ako aj jeho uznesením z 29. apríla 2009, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 176/2008 z 21. januára 2009,   ako   aj   jeho uznesením   sp. zn.   4 Co 97/2009   zo 7. októbra   2009   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 9/2010, 3 Cdo 18/2010 z 15. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. mája 2010 doručené podanie M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Žaloba proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 46, 47, 48, Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky súdami SR“.

Vychádzajúc z obsahu podania ho ústavný súd preskúmal ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46,   čl. 47   a čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 121/2006 z 21. októbra 2008 (ďalej   aj   „uznesenie   okresného   súdu   z 21.   októbra   2008“),   ako   aj   jeho   uznesením z 29. apríla   2009   (ďalej   aj   „uznesenie   okresného   súdu   z 29.   apríla   2009“),   uznesením Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp. zn.   3 Co 176/2008 z 21. januára 2009 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu   z 21. januára 2009“), ako aj jeho uznesením sp. zn. 4 Co 97/2009 zo 7. októbra 2009 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu zo 7. októbra 2009“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn.   3 Cdo 9/2010,   3 Cdo 18/2010   z 15.   apríla   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou z 24. apríla 2006 domáhal na okresnom súde proti S. N... (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 3 319 € (100 000 Sk) s prísl. s poukazom na to, že žalovaný je dlžníkom D. K., ktorá bola   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   12 Cb 48/2002   z 12.   februára   2002   zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi sumu 872 682 Sk s prísl. Žalovaný počas konania pred okresným súdom preukázal, že žalovanú sumu voči D. K. uhradil, o čom zároveň predložil v konaní aj listinné dôkazy, ktoré poskytol aj sťažovateľovi. Sťažovateľ po oboznámení sa s nimi zobral   svoj   žalobný   návrh   späť   a konanie   navrhol   zastaviť.   Okresný   súd   uznesením z 21. októbra   2008   konanie   zastavil   a zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalovanému   trovy konania.

Keďže   sťažovateľ   mal   následne   pochybnosti   o pravosti   predložených   listinných dôkazov, podal proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd uznesením z 21. januára 2009 uznesenie okresného súdu z 21. októbra 2008 potvrdil. Sťažovateľ preto podal proti nemu dovolanie a zároveň požiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ktorý   by ho v dovolacom   konaní zastupoval.   Okresný   súd   uznesením   z 29.   apríla 2009 žiadosť   sťažovateľa   zamietol   s odôvodnením,   že   u   neho   nie   sú   splnené   podmienky na ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie, pretože jeho dôchodok   je nad hranicou životného minima.

Sťažovateľ   sa   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   odvolal.   Krajský   súd uznesením   zo   7.   októbra   2009   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   a zároveň   rozhodol aj o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov (nepriznal mu oslobodenie).

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie a žiadal ho zrušiť. Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu zo 7. októbra 2009, ktorým bolo potvrdené zastavujúce uznesenie okresného súdu, a konanie o dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu z 21. januára 2009 zastavil. Zároveň rozhodol aj o trovách dovolacieho konania.

Sťažovateľ namieta, že mu okresný súd „účelovo nepridelil... obhajcu“, aj keď podľa jeho   názoru   spĺňa   všetky   zákonné   predpoklady   na   jeho   ustanovenie.   Odvolaciemu a dovolaciemu súdu vytýka, že sa nezaoberal predloženým listinným dôkazom, ktoré im poskytol, ale iba „klamstvami okresného súdu“, lebo v žiadanom rozhodnutí sa „nehodnotí to, že S. N. predložil súdu falošný doklad...“.

Na   základe uvedeného sťažovateľ   preto žiada „zrušiť   uznesenie Okresného súdu Svidník sp. zn. 4 C 121/2006, uznesenie Odvolacieho súdu sp. zn. 3 Co 176/2008, uznesenie sp. zn.   4 Co 97/2009   a uznesenie   dovolacieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo 9/2010,   3 Cdo 18/2010 a vec vrátiť na nové konanie“.

Sťažovateľ napokon požiadal o ustanovenie právneho zástupcu aj v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 4 C 121/2006   z 21.   októbra   2008,   ako aj jeho uznesením   z 29.   apríla 2009,   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 176/2008 z 21. januára 2009, ako aj jeho uznesením sp. zn. 4 Co 97/2009   zo   7. októbra   2009   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo 9/2010, 3 Cdo 18/2010 z 15. apríla 2010.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 46   a   čl. 47   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 21. októbra 2008, ako aj jeho uznesením z 29. apríla 2009

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 201   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Z uvedeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   sťažovateľ mohol   proti   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   využiť   odvolanie ako   účinný prostriedok   nápravy,   a ako   je   zrejmé   z jeho   sťažnosti,   túto   možnosť   využil,   aj   keď bezúspešne,   pretože   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   potvrdil. Z tohto dôvodu   (vzhľadom   na   už   spomínaný   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl. 127   ods. 1 ústavy) bolo potrebné sťažnosť v tejto v časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 46   a   čl. 47   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 21. januára 2009, ako aj jeho uznesením zo 7. októbra 2009

Ústavný   súd   sa   ďalej   zaoberal   sťažnosťou   v časti   smerujúcej   proti   označeným uzneseniam krajskému súdu.

a) Pokiaľ ide o uznesenie z 21. januára 2009, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   4 C 121/2006   z 21.   októbra   2008   o zastavení konania,   ústavný   súd   konštatuje,   že   z predmetného   uznesenia   krajského   súdu   možno vyvodiť,   že   tento   dostatočne   zrozumiteľným   a presvedčivým   spôsobom   vysvetlil   svoj právny záver, prečo bolo nevyhnutné potvrdiť ako vecne správne prvostupňové uznesenie o zastavení   konania,   stotožniac   sa   v celom   rozsahu   s odôvodnením   prvostupňového rozhodnutia.

Krajský   súd   najmä   konštatoval,   že   sťažovateľ   (v procesnom   postavení   žalobcu) potom, ako žalovaný na pojednávaní pred okresným súdom konanom 21. októbra 2008 pokladničným dokladom preukázal, že pôžičku zaplatil svojej veriteľke, zobral žalobu späť a žiadal konanie zastaviť. Prvostupňový súd preto rozhodol správne, keď konanie v právnej veci sťažovateľa postupom podľa § 96 ods. 1 a 3 OSP zastavil.

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli   účel   a význam   zákonného   predpisu   (I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05,   I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) a obsahuje dostatočnú argumentáciu pre výrok, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie o zastavení konania. V uznesení krajského súdu z 21. januára 2009 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a ako takým vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.   Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   nie   je   ani   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej svojvôle   a   dáva   zrozumiteľným   spôsobom   vysvetľujúcu   odpoveď   na všetky   podstatné otázky.

V tejto situácii nemá ústavný súd dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu,   keď   navyše   nie   je   a ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v systéme všeobecného súdnictva.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozhodnutím   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 101/03   alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

b)   Čo   sa   týka   uznesenia   zo   7.   októbra   2009,   ktorým   krajský   súd   rozhodol,   že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie nepriznáva, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uvedeného uznesenia uviedol:

„Podľa § 138 ods. 1 O. s. p., na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahu je oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Posudzovanie   splnenia   podmienok   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   je bezprostredne nadväzujúce na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, preto je potrebné vyriešiť   prednostne   otázku   splnenie   podmienok   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. V predmetnom konaní sa žalobca domáhal priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, avšak o tejto jeho žiadosti prvostupňový súd opomenul rozhodnúť. Preto s poukazom na ust. § 211 ods. 1 posledná veta O. s. p. rozhodol o oslobodení od súdnych poplatkov odvolací súd. Pri posudzovaní pomerov žalobcu odvolací súd vychádzal zo starobného dôchodku, ktorý   žalobca   poberá   vo   výške   356,40   eur.   Boli   zohľadnené   nevyhnutné   výdavky,   a   to nájomné   za   družstevný   byt   spolu   s   inkasom   vo   výške   184,22   eur   a   náklady   na   lieky v priemere   okolo   10   eur.   Nie   je   však   možné   zohľadniť   skutočnosť,   že   žalobcovi   je z dôchodku   vykonávaná   zrážka   v   rámci   exekúcie,   keďže   takáto   skutočnosť   svedčí   len o nesplnení si zákonom stanovenej povinnosti. Ďalším predpokladom je posúdenie, či nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predmetom preskúmavania v dovolacom konaní má byť uznesenie Okresného súdu Svidník zo dňa 21. 10. 2008, ktorým bolo zastavené konanie v dôsledku späťvzatia   žaloby   žalobcom,   ktoré   uznesenie bolo   potvrdené uznesením Krajského   súdu v Prešove č. k. 3 Co 176/2008-243 zo dňa 21. 1. 2009. Aj keď posudzovanie dôvodnosti podania dovolania neprináleží odvolaciemu súdu, nie je možné bez povšimnutia ponechať to, že v dovolacom konaní sa žalobca chce domôcť nápravy rozhodnutia, ktoré bolo vydané v dôsledku jeho dobrovoľného procesného rozhodnutia, teda v dôsledku späťvzatia žaloby. Ide tak o zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, čo neodvodňuje priznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Preto   odvolací   súd   nevyhovel   žiadosti   žalobcu a oslobodenie od súdnych poplatok mu nepriznal.

V nadväznosti na to pre nesplnenie predpokladov oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodol prvostupňový súd správne, ak žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol s poukazom na ust. § 30 O. s. p. Preskúmavané rozhodnutie preto odvolací súd potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.“

Ústavný   súd,   podobne   ako   v   prípade   iných   sťažností   namietajúcich   porušenie označených   práv všeobecnými súdmi, skúmal, či   napadnuté uznesenie nie je svojvoľné alebo   arbitrárne   a   či   nezakladá   možnosť   porušenia   sťažovateľových   práv.   Z uznesenia zo 7. októbra 2009 je zrejmé, aké skutočnosti vzal za základ svojho rozhodnutia. Ústavný súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v   konaní   pred ústavným súdom, žiadne také dôvody alebo skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu. Jeho procesný postup ani namietané uznesenie sa nejavia podľa názoru ústavného súdu ako svojvoľné, neodôvodnené a zjavne neopodstatnené a ako také umožňujúce   vyvodenie   záverov   o   porušení   sťažovateľom   označených   práv   zaručených ústavou a dohovorom. Ústavný súd ako už bolo spomenuté stabilne judikuje, že do sféry pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu zo 7. októbra 2009, odmietol ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania. Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu   a   tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Citovaný   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   primárnym   východiskom   na   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany   ústavou   garantovanej   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl. 46   až   čl. 50 ústavy).

a) Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 7. októbra 2009

V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, krajský súd uznesením zo 7. októbra 2009 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   z 29.   apríla   2009,   ktorým   tento   sťažovateľovi neustanovil   zástupcu   z radov   advokátov,   keď   sa   stotožnil   so   skutkovými   a právnymi závermi   prvostupňového   súdu,   že   pomery   sťažovateľa   neodôvodňujú   oslobodenie od súdnych poplatkov, a tým ani podmienky na ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým vyčítal krajskému súdu, že náležitým spôsobom nezohľadnil jeho nepriaznivé pomery.

Najvyšší súd predovšetkým skúmal, či je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu uzneseniu,   ktorým   nebolo   vyhovené   žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu, pričom konštatoval, že „i keď žalobca nemá právnické vzdelanie a nie je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd – v prípade   tohto   dovolania   –   nepovažoval   nedostatok   povinného   zastúpenia   žalobcu advokátom   za   prekážku,   ktorá   by   bránila   preskúmaniu   prípustnosti   tohto   dovolania. So zreteľom   na   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   vychádzal   dovolací   súd   z   toho,   že ak predmetom dovolacieho prieskumu má byť rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   v   zmysle   § 30   O. s. p.   (ako   je   to aj v posudzovanej veci), nemožno striktne trvať na splnení tejto podmienky, lebo v opačnom prípade by bol popretý nielen zámer, ktorý sledoval účastník konania podaním dovolania, ale   tiež   účel   dovolacieho   konania,   v   ktorom   predmetom   posúdenia   má   byť   záver odvolacieho súdu o (ne)splnení podmienok pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov súdom   (pozn.:   na   obdobnom   názore   založil   svoje   rozhodnutie   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   aj   v   iných   uzneseniach   –   viď   napríklad   sp. zn.   2   Cdo   329/2006   a   sp. zn. 3 Cdo 177/2009).

Podľa   § 236   ods. 1   O. s. p.   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Vyššie   uvedené   dovolanie   žalobcu   smeruje   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie   odvolacieho   súdu   (§ 239   ods. 1   písm. a/   O. s. p.)   alebo   ak   odvolací   súd rozhodoval   vo   veci   postúpenia   návrhu   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky.   Keďže   týmto dovolaním   žalobcu   je   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   nevykazuje   znaky uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné, nemožno prípustnosť tohto dovolania vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.“.

Prihliadajúc na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhej vety OSP a tiež so zreteľom na námietky dovolateľa sa dovolací súd zaoberal aj tým, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 OSP, uvádzajúc: „Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj uzneseniu), pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,   b/   ten,   kto   v konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   nie   je   významné subjektívne tvrdenie účastníka o tom, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 O. s. p., ale len zistenie existencie vady tejto povahy.

Žalobca netvrdil, že by v súvislosti s rozhodovaním súdov o jeho žiadosti, aby mu bol ustanovený zástupca z radov advokátov, došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.; existencia vád takej povahy v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť tohto dovolania žalobcu preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť. Dovolateľ tvrdí, že mu v konaní bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať   v   zmysle   § 237   písm. f/   O. s. p.   Pod   odňatím   možnosti   pred   súdom   konať   treba rozumieť procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Podľa § 30 O. s. p. účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu   z   radov   advokátov,   ak   je   to   potrebné   na   ochranu   jeho   záujmov.   Procesným predpokladom pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle tohto ustanovenia sú vo všeobecnosti a/ žiadosť účastníka konania, b/ splnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov, c/ danosť takej potreby ochrany záujmov účastníka konania, ktorá je v priamej súvislosti s predmetom konania. Pokiaľ má byť účastníkovi zástupca ustanovený, musia byť uvedené predpoklady splnené kumulatívne.

Žalobca   podal   žiadosť   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov,   čím   došlo k splneniu   vyššie   uvedeného   predpokladu   označeného   pod   a/.   Pokiaľ   ale   ide   o   otázku splnenia ďalšieho z predpokladov (viď vyššie b/), treba uviesť, že pre záver súdu o danosti podmienok pre oslobodenie účastníka konania od súdneho poplatku sú významné hľadiská uvedené v ustanovení § 138 O. s. p. (najmä existencia pomerov účastníka odôvodňujúcich oslobodenie a skutočnosť, že v jeho prípade nejde o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie   alebo   bránenie   práva).   Pri   rozhodovaní   o   oslobodení   fyzickej   osoby od súdnych poplatkov súd berie na zreteľ najmä jej celkové majetkové, zdravotné a sociálne pomery,   výšku   súdneho   poplatku,   predpokladané   trovy   dokazovania,   povahu   žalobou uplatneného nároku. Zhodnotenie týchto aspektov sa musí premietnuť do záveru, či účastník je schopný zaplatiť súdne poplatky; ak to pomery účastníka nedovoľujú, prizná mu súd oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak len ak účastník svoje právo neuplatňuje (nebráni) svojvoľne alebo zrejme bezúspešne. Šetrením osobných majetkových a sociálnych pomerov žalobcu,   ku   ktorému   v   danom   prípade   pristúpili   súdy   nižších   stupňov,   boli   obstarané skutkové zistenia tvoriace podklad pre rozhodnutie súdu. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy (v danom prípade § 30 O. s. p.), na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, sa označuje ako právne posudzovanie veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny   predpis   než   mal,   alebo   ak   správne   aplikovaný   právny   predpis   nesprávne interpretoval). Právnym posúdením veci ale nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania   pred   súdom   konať,   lebo   právnym   posúdením   veci   sa   mu   neodníma   možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Z tohto dôvodu je právne posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   považované   (len)   za   relevantný   dovolací   dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), ktorý ale sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V   prejednávanej   veci   zo   spisu   nevyplýva,   že   by   sa   súdy   dopustili   porušenia procesných oprávnení žalobcu majúceho za následok odňatie jeho možnosti pred súdom konať. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by žalobcovi nebol ustanovený zástupca pre dovolacie konanie z radov advokátov (resp. že by mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov), hoci pre to boli dané procesné predpoklady. Z tohto dôvodu dospel dovolací   súd   k   záveru,   že   postup   súdov   nemal   za   následok   znemožnenie   realizácie procesných práv žalobcu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Keďže procesná prípustnosť tohto dovolania žalobcu nevyplýva z § 239 ani z § 237 O. s. p., dovolací súd ho odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).“

Ústavný   súd   v spojitosti   s uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ním   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označeného základného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záverom o porušení jeho označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) aj preto, lebo toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

b)   Vo   vzťahu   k zastaveniu   konania   o dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu z 21. januára 2009

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   iba   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom   prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Najvyšší súd ako súd dovolací skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 21. januára 2009, pričom   zistil,   že   nie   je   splnená   podmienka   jeho   povinného   zastúpenia   kvalifikovaným právnym zástupcom. V súvislosti s tým najvyšší súd poukázal na § 241 ods. 1 druhú vetu OSP,   podľa   ktorej   musí   byť   dovolateľ   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá   právnické vzdelanie sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

V okolnostiach danej veci najvyšší súd skonštatoval, že sťažovateľ nemá právnické vzdelanie a pri podaní dovolania nebol zastúpený advokátom. Ďalej vychádzal z toho, že sťažovateľ   bol   oboznámený   s rozhodnutiami   súdov   oboch   stupňov   o tom,   že   sa   mu neustanovuje zástupca z radov advokátov, no aj tak nepredložil súdu plnú moc pre advokáta na svoje zastupovanie v dovolacom konaní. Dovolaciemu súdu preto nezostalo iné, ako dovolacie konanie zastaviť podľa § 243c v spojení s § 241 ods. 1 a § 104 ods. 2 OSP.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh,   predovšetkým z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ   nesplnili   zákonom   ustanovené   podmienky   na   poskytnutie   súdnej   ochrany v dovolacom konaní. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup najvyššieho súdu, výklad právne relevantných   zákonných   ustanovení   alebo   namietané   rozhodnutie   vykazovali   také nedostatky, ktoré by umožňovali prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s odňatím (prípadne obmedzením) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Ak   najvyšší   súd   dovolacie   konanie   zastavil   (z   dôvodu   nesplnenia   zákonnej podmienky   dovolacieho   konania),   vykonal   tým   svoju   právomoc,   ktorá   vo   všeobecnosti vyplýva   z   čl. 142   ods. 1   ústavy,   osobitne   tiež   zo zákona   č. 757/2004   Z. z   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho súdneho poriadku.

Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K namietanému porušeniu   čl. 46   ods. 2   ústavy   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy treba uviesť, že ustanovenie tohto článku v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy, pričom o takýto prípad v okolnostiach danej veci nešlo. Je teda evidentné, že medzi uvedeným článkom ústavy a sťažovateľom napadnutými rozhodnutiami neexistuje žiadna relevantná súvislosť, a preto aj v tejto časti treba sťažnosť kvalifikovať ako zjavne neopodstatnenú.

5.   K namietanému porušeniu   čl. 46   ods. 3   ústavy   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených aj v čl. 46 ods. 3 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je (s účinnosťou od 1. júla 2004) zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Na   základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa aj v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože dospel k záveru,   že   ním   najvyšší   súd   nemohol   v   žiadnom   prípade   zasiahnuť   do   označeného základného práva sťažovateľa. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvára žiadnu prekážku pre uplatnenie tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Keďže   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o porušení   základného   práva   alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03), ústavný súd dodáva, že sťažnosť v tejto časti možno odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

6. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 1, 3 a 4 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Už   na   prvý   pohľad   je   zjavné,   že   medzi   obsahom   označených   článkov   ústavy a sťažovateľom   namietaným rozhodnutím   najvyššieho súdu   neexistuje žiadna relevantná súvislosť, preto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 1, 3 a 4 ústavy.

7.   K namietanému porušeniu   čl. 47   ods. 2   ústavy   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Ako   to   vyplýva   z obsahu   už   citovaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   tento   sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, resp. dovolaním proti uzneseniu krajského   súdu,   ktorým   nebol   sťažovateľovi   ustanovený   právny   zástupca,   zaoberal a rozhodol   v rámci   ním   zisteného   skutkového   stavu   v zmysle   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv.   Za   porušenie základného práva nemožno považovať ani nevyhovenie návrhu (neúspech) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96). Ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

8.   K namietanému porušeniu   čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   nekonkretizoval,   porušenie   ktorého   z práv obsiahnutých (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v označených článkoch ústavy a dohovoru   namieta.   Vychádzajúc   z postupu   vo veci   konajúcich   súdov   a z obsahu   ich rozhodnutí   ústavný   súd   konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť   namietania   porušenia   práv upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Procesné aktivity sťažovateľa (návrhy,   opravné   prostriedky),   konanie   a rozhodovanie   súdu   o nich   svedčia   o umožnení sťažovateľovi   realizovať   jeho   právo   na súdnu   ochranu   v rozsahu   upravenom   všeobecne záväznými   právnymi   predpismi.   Taktiež   skutočnosť,   že   sťažovateľ   neprezentoval (nepredložil) svoje písomné námietky (resp. sťažnosti) adresované vo veci konajúcich súdov vyjadrujúce   nespokojnosť   s ich   postupom   pri   aplikácii   právnych   predpisov   v rozsahu stanovenom obsahom a rozsahom práv upravených čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru),   potvrdzuje   neopodstatnenosť   domáhania   sa   ochrany   týchto   práv   podaním sťažnosti ústavnému súdu. Na základe toho ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako celok, čo vylučuje jej vecné preskúmanie, a preto   bolo   už   bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010