znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 331/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 81/2009 z 3. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 81/2009 z 3. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   v postavení žalovaného v 3. rade sa žalobkyňa A. P. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala určenia, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností vedených v registri „C“ katastra nehnuteľností na liste vlastníctva č. 5119 v katastrálnom území B., a tiež určenia, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade nie sú vlastníkmi týchto sporných nehnuteľností. Žalobkyňa je síce zapísaná ako vlastníčka sporných pozemkov v katastri nehnuteľností, konkrétne v registri „C“, avšak zároveň sú ako vlastníci identických pozemkov zapísaní aj žalovaní, konkrétne v registri „E“. Sťažovateľ bol toho názoru, že žalobkyňa nemá na požadovanom určení vlastníckeho práva naliehavý právny záujem, keďže je v katastri nehnuteľností vedená ako vlastníčka sporných pozemkov a požadovaným   určením   sa   jej   postavenie   v ničom   nezlepší. Konanie   bolo   vedené Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 111/2007.

Sťažovateľ v tomto konaní vzniesol vzájomný návrh, ktorým sa domáhal určenia, že je   vlastníkom   časti   pozemku,   ktorý   je   pôvodne   evidovaný   Správou   katastra   v   Brezne, katastrálne územie B., na liste vlastníctva č. 5119 ako parcela registra „C“ č. 6575, pričom jeho predmetná časť je označená v geometrickom pláne vyhotovenom spoločnosťou G., s. r. o., B., pod č. 36041459-240/2007, pre katastrálne územie B. ako novovytvorená parcela č. C – KN   6575/3,   zastavané   plochy   o výmere   147   m2.   Svoj   vzájomný   návrh   sťažovateľ odôvodnil   tým,   že   kúpnou   zmluvou   z   30.   decembra   1963   nedošlo   medzi   právnymi predchodcami   účastníkov   k prevodu   uvedenej   plochy   o výmere   147   m2.   Okresný   súd rozsudkom   sp.   zn. 6   C   111/2007   z 10. februára   2009   žalobe,   pokiaľ   ide   o určenie vlastníckeho   práva   žalobkyne,   vyhovel.   Žalobu   v časti,   v ktorej   sa   žalobkyňa domáhala určenia, že žalovaní nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, zamietol. Rovnako okresný súd zamietol vzájomný návrh sťažovateľa.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ, ako aj žalovaná v 2. rade. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 81/2009 z 3. júna 2009 rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých častiach potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd označeným rozsudkom porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ vo vzťahu k časti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku okresného súdu o určení vlastníckeho práva v prospech žalobkyne, tvrdí, že žalobkyňa   nemala   naliehavý   právny   záujem   na   určení   vlastníckeho   práva,   keďže „... takýmto   výrokom   súdu   navrhovateľka   neodstraňuje   žiaden   právny   stav   neistoty a takýmto výrokom súdu sa nedocieli zmena zápisu vlastníckeho práva na liste vlastníctva, ale sa len potvrdí súčasný stav, ktorý vo svojej evidencii obsahuje kataster.

... My teda uznávame vlastnícke právo navrhovateľky okrem tej časti pozemku, ktorá je špecifikovaná a uplatnená v našom vzájomnom návrhu zo dňa 13. 12. 2007... Teda okrem výmery 147 m2 vlastnícke právo k ostatným pozemkom uznávame a nerobíme si žiadne nároky.“.

Ďalšia argumentácia sťažovateľa sa týka tej časti rozsudku krajského súdu, ktorou bol   potvrdený   výrok   rozsudku   okresného   súdu   o   zamietnutí   vzájomného   návrhu sťažovateľa. Sťažovateľ zastáva názor, že jeho vzájomný návrh bol   dôvodný, keďže je dedičom   tohto   pozemku   po   svojej   matke.   Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   v konaní preukázané, že časť pozemku o výmere 147 m2 jeho nebohý otec kúpnopredajnou zmluvou z 30. decembra 1963 nepreviedol. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi súdov oboch stupňov, podľa ktorých možno z kúpnopredajnej zmluvy z 30. decembra 1963 vyvodiť, že právni predchodcovia   účastníkov   mali   v   úmysle   previesť   aj   spornú   časť   pozemku   o   výmere 147 m2.   Takýto   záver   podľa   neho   nevyplýva   z   vykonaného   dokazovania.   Sťažovateľ uvádza, že „V tomto smere sme prostredníctvom nášho práv. zástupcu predložili súdu na oboznámenie   obdobné   konanie,   ktoré   bolo   vedené   pred   KS   B.   Bystrica,   pod č. k. 12 Co/149/2006, v ktorom konaní bola riešená obdobná problematika a kde Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol rozsudkom zo dňa 9. 11. 2006. V tomto rozhodnutí zaujal ten istý Krajský súd v Banskej Bystrici celkom opačný názor ako v tomto konaní, keď zaujal názor,   že   ak   pozemky,   ktoré   boli   predmetom   konania   neboli   v   kúpnej   zmluve   výslovne uvedené, nemohli byť následne ani predmetom takéhoto prevodu, pričom táto skutočnosť podľa   názoru   odvolacieho   súdu   tiež   vylučovala   dobromyseľnosť   na   strane   kupujúceho a jeho právnych nástupcov. V našom konaní dokonca je situácia o to jednoduchšia, že v predmete zmluvy sú konkrétne špecifikované pozemky a stavby na základe technického podkladu – GO plánu a teda nie je predmet zmluvy riešený len popisným spôsobom.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, „aj pokiaľ ide o zdôvodnenie toho, čo bolo predmetom zmluvy o prevode nehnuteľností z 30. 12. 1963.“ V tejto súvislosti v sťažnosti ďalej uvádza „Je nepochybné, že aj podľa vtedajšej právnej úpravy sa k platnosti zmluvy vyžadovalo, aby bola v písomnej forme a bol predmet tejto zmluvy vymedzený dostatočne určite a zrozumiteľne. Odvolací súd však všetky tieto skutočnosti nerešpektoval a svojvoľne nahradil prejav vôle predávajúceho aj k parcele, ktorá vôbec nebola v písomnej zmluve uvedená ako predmet prevodu, pričom tento svoj názor odôvodnil len tým, že zámerom predávajúceho bolo previesť aj túto plochu a   len   omyl   v   uvedení   výmery   spôsobil,   že   sa   to   nedostalo   do   písomného   vyhotovenia zmluvy.“. Sťažovateľ tiež namieta, že „Vzhľadom na to, že sa odvolací súd pri rozhodovaní v otázke určenia vlastníctva s odlišným právnym názorom v inom rozhodnutí toho istého súdu v odôvodnení svojho rozsudku nevyrovnal, porušil moje základné právo podľa 20 ods. 1 ústavy v spojení čl. 12 ods. 1, 2 ústavy, ako aj moje základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“.

Na základe argumentácie   uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd SR vyslovuje, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3. 6. 2009, č. k. 17 Co/81/2009 došlo k porušeniu Ústavy Slovenskej republiky v čl. 12 ods. 1, 2 20 ods. 1 a 46 ods. 1.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 3. 6. 2009, pod č. k. 17 Co/81/2009, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Súčasne si uplatňujem trovy práv. zastupovania pre prípad úspechu, ktoré žiadam uhradiť na účet môjho práv. zástupcu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenej   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   a slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   ústavný   súd   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu sp. zn. 17 Co 81/2009 z 3. júna 2009 za   arbitrárny   a nedostatočne   odôvodnený,   v dôsledku   čoho   ním   došlo   k porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nedostatku   právneho   záujmu žalobkyne na požadovanom určení vlastníckeho práva sa v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu uvádza:

«Určovacia   žaloba   je   prípustná   v prípade   spornosti   v právnych   vzťahoch evidovaných katastrom nehnuteľností. Stav spornosti môže byť okrem iného vyvolaný tiež omylom   katastra   nehnuteľností   pri   identifikácii   nehnuteľností,   prípadne   existenciou duplicitného zápisu, t. j., že určitá nehnuteľnosť resp. jej časť je zapísaná v prospech dvoch odlišných vlastníkov. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne vyhodnotil danosť naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiach   špecifikovaným   v petite   tejto   žaloby,   nakoľko   duplicitným   zápisom vlastníckeho   práva   v katastri   nehnuteľností   vznikol   v právnych   vzťahoch   evidovaných v katastri nehnuteľností sporný stav, ktorý musí byť napravený, pretože v opačnom prípade by vo sfére vlastníckych vzťahov dotknutých účastníkov pretrvával stav právnej neistoty. Naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe napriek tomu, že žalobkyňa je zapísaná ako vlastníčka spornej parcely v registry „C“ katastra nehnuteľností je preukázaný aj tým, že žalovaní 2), 3) podali odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa o určení vlastníctva k parceliam C KN 6575, 6577 a 6578, kat. úz. B. a naďalej spochybňujú správnosť zápisu na katastri nehnuteľností.»

Z citovaného   vyplýva,   že   krajský   súd   v otázke   naliehavého   právneho   záujmu   na určení   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   vyhodnotil   právne   závery   okresného   súdu vyjadrené v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6 C 111/2007 z 10. februára 2009 ako správne. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa v tejto súvislosti uvádza:

«Podľa názoru súdu vzhľadom k existencii plomby a obmedzujúcej poznámky na LV č. 5119 a teda vzhľadom k skutočnosti, že vlastníctvo k predmetným parcelám na tomto liste vlastníctva bola spochybnená, je tu naliehavý právny záujem na určení, že žalobkyňa je vlastníčkou parciel, ktoré sú takto zapísané na liste vlastníctva tak, aby boli odstránené pochybnosti   a zároveň   odstránená   duplicita   vlastníctva   plôch,   vedených   ako   parcely registra „E“ a parcely registra „C“.»

Podľa názoru ústavného súdu sú citované právne názory okresného súdu a krajského súdu   k otázke   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam z ústavného hľadiska akceptovateľné, a preto nemôžu zakladať dôvod na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ak by sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že v danom prípade žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva,   a teda   sa   nemohla   úspešne   domáhať   na   súde   ochrany   svojho   práva,   došlo   by k situácii, keď by prípady duplicitného zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností boli neriešiteľné a vo vlastníckych vzťahoch by pretrvávala neistota.

Druhá   námietka   sťažovateľa   smerovala   k tej   časti   výroku   namietaného   rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu prvého stupňa v časti, ktorou bol zamietnutý   jeho   vzájomný   návrh.   Podľa   sťažovateľa   je   totiž   arbitrárna   a   nedostatočne odôvodnená aj časť rozsudku krajského súdu, „pokiaľ ide o zdôvodnenie toho, čo bolo predmetom zmluvy o prevode nehnuteľností z 30. 12. 1963“. V odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu sa v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

„V konaní bolo preukázané, že E. Z. a M. Z. užívali nehnuteľnosti, ktoré nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 12. 1963 dobromyseľne a nerušene po celý čas, pričom skutočnosť, že plocha o výmere 147 m2 im bola pridelená od JRD ako záhumienok, nebola v konaní preukázaná. Pri posúdení dôvodnosti nároku navrhovateľky vychádzal správne okresný   súd   z obsahu   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   30.   12.   1963.   Manželia   Z.   na   jej   základe predmetné nehnuteľnosti vrátane oplotenej časti časť okolo rodinného domu nepretržite až do smrti E. Z. v roku 1999 užívali (tak plochu o výmere 933 m2 a 2093 m2 ako aj plochu o výmere 147 m2), ktorá bola priľahlá ku kúpenému rodinnému domu. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti okresný súd správne vyvodil záver, že boli nepochybne dobromyseľní v tom,   že   tieto   plochy   im   patria.   Nerušené   užívanie   a držba   bola   podľa   názoru prvostupňového aj odvolacieho súdu dobromyseľnou držbou u manželov Z.“

Aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa krajský súd v namietanom rozsudku poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 111/2007 z 10. februára 2009, s ktorým sa stotožnil. Okresný súd sa otázke vlastníctva spornej plochy o výmere 147 m2 venoval   v odôvodnení   svojho   rozsudku   veľmi   podrobne,   pričom   uviedol,   že „Subjektívne presvedčenie kupujúcich o tom, akú plochu od predávajúceho J. M. kupujú, je dôležité pre stanovenie toho, či mohli byť oprávnenými držiteľmi spornej plochy, ktorú neskôr nepretržite užívali určitý čas. Ako argumentoval žalovaný v 3) rade, v citovanej vete kúpnej zmluvy bola v zátvorkách presne uvedená plocha, ktorá sa prevádza, t. j. dom a dvor o výmere 933 m2 a záhrada o výmere 2093 m2, nebola do toho zahrnutá plocha o výmere 147 m2, ktorá je sporná. Pre   subjektívne   presvedčenie   účastníka   právneho   úkonu   o rozsahu   prevádzaného pozemku je podľa názoru súdu podstatné, ako je v prírode ohraničená predmetná plocha. Vyjadrené inak, skutočne lapidárnym spôsobom vymedzenia určitého pozemku pre človeka bez ohľadu na jeho vedomosti, vzdelanie či intelekt, je jeho označenie v prírode. Bez ohľadu na údaje, ktoré boli zapísané v listinách, a to jednak v kúpnej zmluve, ako aj v popisnej časti geometrického plánu z r. 1963, pre účastníkov právneho úkonu bola rozhodujúcou skutočnosťou   pre   vymedzenie   prevádzanej   veci   hranica   pozemkov   vytvorená   oplotením, ktoré   malo   podľa   textu   zmluvy   korešpondovať   s vyhotoveným   geometrickým   plánom. Oplotenie je výrazným a viditeľným vyznačením hranice pozemku v prírode a je prvotným prostriedkom   vymedzenia   toho,   o akú   plochu   sa   jedná   pri   právnom   úkone.   Na   základe oplotenia a takto vymedzeného priestoru potom boli vyhotovené písomnosti, teda kúpna zmluva   aj   geometrický   plán.   Z formulácie   o predmete   predaja   je   zrejmé,   že   J.   M.   mal v úmysle predať dom s priľahlými pozemkami tak, ako boli ohraničené oplotením, išlo teda o jasné   vymedzenie   plochy   s jej   hranicami,   na   základe   toho   bol   aj   vyhotovovaný geometrický plán, ktorým boli oddelené tri jednotlivé parcelné plochy ako novovytvorené parcely, vrátane plochy o výmere 147 m2 s tým, že tak plochy o výmere 933 m2 a 2093 m2, ako   aj   plocha   o výmere   147   m2 boli   geometrickým   plánom   jednak   oddelené   a jednak v popisnej   časti   označené   ako   plochy,   ktoré   majú   pripadnúť   novým   vlastníkom,   teda manželom   Z.   Ako   uvádza   geometrický   (polohopisný)   plán,   nové   hranice   sú   označené plotom.   Jediný   údaj,   ktorý   takejto   úvahe   nezodpovedá,   je   vymedzenie   plochy,   ktorá   je prevádzaná kúpnou   zmluvou,   teda výmera   uvedená   v zátvorke v kúpnej   zmluve,   v ktorej plocha o výmere 147 m2 spomínaná nie je. Napriek takémuto údaju, ktorý mohol vzniknúť omylom,   či   z iného   popudu   účastníkov kúpnej   zmluvy   (čo   už v súčasnosti   nie   je možné zistiť),   však   nemôže   samo   osebe   vyvolať   záver   o tom,   že   plocha   147   m2 nemala   byť predmetom   kúpy   a predaja.   Všetky   ostatné   okolnosti,   ktoré   sú   uvedené   vyššie,   svedčili opačnému záveru.

Ohľadne toho, či aj plocha 147 m2 pri prevádzanom rodinnom dome bola v čase prevodu oplotená, súd vypočul vyššie uvedené svedkyne, z ktorých najmä svedkyňa H. a svedkyňa A.   vypovedali   jednoznačne,   že už   M.   mali oplotený   pozemok   okolo   rodinného domu tak, že približne od južného rohu rodinného domu (ku ktorému je vydelená plocha o výmere 147 m2 priľahlá) viedol plot smerom dole k bráne a teda, že táto plocha pod domom, ktorá bola neskôr ako predzáhradka užívaná Z. bola už aj vtedy oplotená... Z   vykonaného dokazovania   vo   veci   pred súdom vyplynulo,   že M.   Z.   a E.   Z.   ako kupujúci, na základe kúpnej zmluvy z 30. 12. 1963, užívali tak plochu o výmere 933 m2 a 2093 m2, ako aj plochu o výmere 147 m2, ktoré boli priľahlé ku kúpenému rodinnému domu.   Vzhľadom   k vyššieuvedeným   okolnostiam   bolo   možné   uzavrieť   aj   to,   že   boli nepochybne dobromyseľní v tom, že tieto plochy im patria. Svedčili o tom jednak okolnosti vymedzenia predmetu kúpy kúpnou zmluvou a geometrickým plánom, ďalej dlhé obdobie nerušeného   užívania   spornej   plochy,   ako   aj   ich   konanie   vo   vzťahu   k spornej   ploche   – správali sa ako jej vlastníci.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie okresného súdu v spojení   s odôvodnením   krajského   súdu   je   dostatočné   a   zrozumiteľné   a nemožno   ho v nijakom   prípade   označiť   za   svojvoľné.   Okresný   súd   aj   krajský   súd   podľa   názoru ústavného   súdu   zrozumiteľne   vysvetlili,   čo   bolo   predmetom   prevodu   podľa   zmluvy z 30. decembra   1963,   pričom   ich   závery   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za akceptovateľné a udržateľné.   V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukázal aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie z hľadiska   predmetu   konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko aj k námietke sťažovateľa, že krajský súd v inom konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 149/2006 zaujal „celkom opačný názor ako v tomto konaní, keď zaujal názor, že ak pozemky, ktoré boli predmetom konania neboli v kúpnej zmluve výslovne uvedené, nemohli byť následne ani predmetom takéhoto prevodu,   pričom   táto   skutočnosť   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   tiež   vylučovala dobromyseľnosť na strane kupujúceho a jeho právnych nástupcov“. Ústavný súd v tejto súvislosti   poukázal   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   mu   neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a   suplovať tak   poslanie,   ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (m. m. I. ÚS 17/01).

Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd konštatoval, že z rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 149/2006 z 9. novembra 2006 vyplýva, že aj v tomto konaní sa súdy zaoberali   otázkou,   čo   presne   bolo   predmetom   prevodu   medzi   právnymi   predchodcami účastníkov tohto konania. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 12 Co 149/2006 z 9. novembra 2006 okrem iného uviedol, že „Z obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, čo je jej predmetom. Zo žiadneho slovného spojenia nemožno vyvodiť, že by predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 17. júna 1938 bol aj sporný pozemok... Z ničoho nebolo preukázané, že by došlo aj k predaju   parcely   č.   656,   ktorá   bola   vo   vlastníctve   J.   K.   zapísaná   v pozemnoknižnej zápisnici   č.   7.   Ničím   nebolo   preukázané,   že   by   tento   pozemok   nadobudnutý   rodičmi navrhovateľov ako súčasť jedného telesa nadobudli rodičia odporcov.“.

Krajský súd teda v konaní sp. zn. 12 Co 149/2006 dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že právni predchodcovia navrhovateľov spornou kúpnou zmluvou nikdy   nepreviedli   na   právnych   predchodcov   odporcov   spornú   nehnuteľnosť,   zatiaľ   čo v právnej   veci   sťažovateľa   krajský   súd   dospel   k záveru,   že   právni   predchodcovia sťažovateľa spornou kúpnou zmluvou previedli na právnych predchodcov žalobkyne okrem iného aj spornú nehnuteľnosť o výmere 147 m2. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd aj námietku sťažovateľa poukazujúcu na nekonzistentnosť judikatúry krajského súdu za neodôvodnenú.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že právne názory, na ktorých je založený namietaný rozsudok krajského súdu, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nim nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009