znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 331/08-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. februára 2009 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   v   konaní   o   sťažnosti   A.   Š.   Č.,   Ruská   federácia,   t.   č.   vo   vydávacej   väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   16   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   3   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. Š. Č. podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo   podľa   čl.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   4 Tost 9/2008   zo   4.   septembra   2008 p o r u š e n é   b o l i.

2   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   4   Tost   9/2008   zo 4. septembra 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   A.   Š.   Č.   uhradiť   trovy konania v sume 346,31 € [slovom tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťjeden centov (10 432,94 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. Š., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2007   doručená   sťažnosť A.   Š.   Č. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   Ruská   federácia,   t. č. vo vydávacej väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   nebyť mučený   ani podrobený   krutému,   neľudskému   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vstúpil na územie Slovenskej republiky vo februári 2006, kde pod menom U. A. I. požiadal 15. februára 2006 o udelenie azylu. Rozhodnutím   Migračného   úradu   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „migračný   úrad   ministerstva“)   č.   k.   MU-223-17/PO-Ž/2006   zo   4.   apríla   2006   bolo rozhodnuté,   že   sa   mu   neudeľuje   azyl   a nevzťahuje sa   na   neho   zákaz vyhostenia   alebo vrátenia do Ruskej federácie. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozhodnutiu opravný prostriedok,   v ktorom   uviedol   svoju   pravú   identitu.   Krajský   súd   v Bratislave   uvedený opravný   prostriedok   pre   nedostatky   pretrvávajúce   aj   po   jeho   výzve   na   ich   odstránenie uznesením č. k. 9 Saz 54/2006-56 z 10. novembra 2006 odmietol.

Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave prostredníctvom svojho právneho zástupcu 27. novembra 2006 odvolanie, v ktorom uviedol, že   nemohol   odstrániť   nedostatky   konania,   pretože „ho   na   to   súd   vyzval   v slovenskom jazyku, ktorému on nerozumie“. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Sž-o-KS 160/2006 z 27. februára 2007 odvolaniu vyhovel, zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9 Saz 54/2006-171   z 22. augusta   2007   potvrdil   rozhodnutie   migračného   úradu   ministerstva č. k. MU-223-17/PO-Ž/2006 zo 4. apríla 2006 s odôvodnením, že „nemôže brať do úvahy skutočnosti,   ktoré   vyšli   najavo   po   vydaní   rozhodnutia   Migračného   úradu   Ministerstva vnútra SR, t. j. pravú identitu sťažovateľa spolu s jeho skutočnými problémami vrátane trestného stíhania v Ruskej federácii“.

Sťažovateľ   10.   októbra   2007   opätovne   požiadal   o udelenie   azylu   na   území Slovenskej   republiky   s   uvedením   svojej   pravej   identity   a skutočných   dôvodov   žiadosti o udelenie azylu. Rozhodnutím migračného úradu ministerstva č. k. ČAS: MU-2222/PO-Ž-2007 z 19. decembra 2007 sťažovateľovi nebol udelený azyl s tým, že sa mu neposkytuje doplnková   ochrana   a neexistuje   prekážka   jeho   administratívneho   vyhostenia   do   Ruskej federácie. Právny zástupca sťažovateľa podal proti predmetnému rozhodnutiu 18. februára 2008 opravný prostriedok, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2008 odmietnutý ako oneskorene podaný.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza: „Medzitým bolo na sťažovateľa vydané zabezpečovacie opatrenie na jeho zatknutie a bolo   po   ňom   vyhlásené   medzinárodné   pátranie   na   základe   obvinenia   zo   spáchania trestných   činov   banditizmus   za   priťažujúcich   okolností   a siahnutie   na   život   pracovníka orgánov právnej ochrany, keď mal ako člen bandy podľa vopred pripraveného dohovoru so skupinou osôb zavraždiť dvoch pracovníkov orgánov ministerstva vnútra. Na základe toho požiadala Generálna prokuratúra Ruskej federácie 20. apríla 2006 o vydanie sťažovateľa. Sťažovateľ bol od 28. apríla 2006 najskôr v predbežnej väzbe a po jeho vzatí do vydávacej väzby je v tejto až do dnešného dňa v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a ústave na výkon väzby v Leopoldove.

Voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2008 o odmietnutí opravného prostriedku z dôvodu,   že   opravný prostriedok   bol podaný   po lehote sťažovateľ   nepodal opravný   prostriedok   z dôvodu,   že   chcel,   aby   o jeho   veci   vydania   v rámci   extradičného konania bolo rozhodnuté čo najskôr. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti vyjadril, že už je dva roky vo vydávacej väzbe a súdy v azylovom konaní hľadajú len spôsoby, ako sa jeho vecou z formálnych dôvodov nezaoberať a aj keby súdy rozhodli v jeho prospech, neverí, že by Migračný   úrad   Ministerstva   vnútra   SR   v jeho   veci   vydal   rozhodnutie,   ktoré   by   mu poskytovalo akúkoľvek ochranu. Preto chcel, aby sa extradičné konanie a s tým súvisiaca vydávacia väzba čo najskôr ukončili. Preto sťažovateľ nechcel v azylovom konaní využiť ďalšie opravné prostriedky, ale chcel, aby sa pokračovalo v extradičnom konaní a zrušilo sa prerušenie tohto konania z dôvodu azylového konania.“

Krajská prokuratúra v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na základe žiadosti Generálnej prokuratúry Ruskej federácie (ďalej aj „GP RF“) z 20. apríla 2006 doplnenej žiadosťou   8.   septembra   2006   podala   28.   mája   2008   návrh   na   vydanie   rozhodnutia o prípustnosti   vydania   sťažovateľa   na trestné stíhanie do   Ruskej   federácie.   Krajský   súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa na verejnom zasadnutí 1. júla 2008 uznesením sp. zn. 3 Ntc 2/2006 rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné „z dôvodu rizika jeho mučenia, rizika uloženia trestu smrti a z dôvodu, že sa mu nedostane spravodlivého súdneho procesu“. Prokurátor krajskej prokuratúry podal proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 9/2008   zo   4.   septembra   2008   tak,   že   zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa, pozn.) na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa č. 2, článku   209,   siahnutia   na   život   pracovníka   orgánu   právnej   ochrany   podľa   článku   317, lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku 226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.

Sťažovateľ   argumentuje,   že   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jeho označeného základného práva podľa ústavy a označeného práva podľa dohovoru tým, že „dané rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné ku dňu jeho vyhlásenia, teda k 4.   septembru 2008 a s ohľadom na dostupnosť efektívnych prostriedkov nápravy v extradičnom   konaní   podľa   platného   a účinného   Trestného   poriadku,   sťažovateľ   nemá v tomto momente iný efektívny nástroj ochrany svojho základného práva na zákaz mučenia a trestu smrti ako podanie tejto ústavnej sťažnosti, pretože dané rozhodnutie je právoplatné a účinne   vykonateľné,   a v tomto   momente   môže   kedykoľvek   Minister   spravodlivosti   SR rozhodnúť   o povolení   vydania   sťažovateľa   do   Ruskej   federácie,   kde   mu   hrozí   mučenie. Pričom sťažovateľ má vôľu, či už sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu preukázať   Ministrovi   spravodlivosti   SR   dôvody   na   nepovolenie   vydania   sťažovateľa   do Ruskej federácie,   avšak k tomu   je potrebný   predvídateľný   čas na   zozbieranie   potrebnej dokumentácie   a prípravu   súvisiacej   právnej   argumentácie...   Podstatnou   okolnosťou   pre posúdenie   tejto   ústavnej   sťažnosti   ako   jediného   efektívneho   opravného   prostriedku   je skutočnosť,   že   -   ako   vyplýva   zo   znenia   Trestného   poriadku   -   minister   nemá   zákonnú povinnosť   nepovoliť   vydanie,   ak   hrozí   sťažovateľovi   mučenie   či   trest   smrti   v Ruskej federácii, avšak len tak môže urobiť z dôvodov uvedených v zákone.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ po právnej analýze čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy   predložil   argumenty,   ktoré   podľa   jeho   tvrdenia   preukazujú   dôvodnosť   obáv z porušenia jeho práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj obáv z porušenia práva nebyť vystavený uloženiu či vykonaniu trestu smrti   v prípade   vydania   do   Ruskej   federácie.   Ide   o argumenty,   ktoré   vychádzajú z dokumentov   a článkov   analyzujúcich   a hodnotiacich   situáciu   v Ruskej   federácii z posledného obdobia získané najmä z internetových zdrojov.

Vo vzťahu k problematike podmienok výkonu väzby v Ruskej federácii sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na:

a) Správu   Ministerstva   zahraničných   vecí   USA   o   dodržiavaní   ľudských   práv z 11. marca 2008 (preklad z anglického originálu „US Department of State, Country Report on Human Rights Practices, 11 March 2008“), dostupná na internete: <http://www.state.gov/g/drl/rls/hrrpt/2007/100581.htm>.

b) Článok „Ruské väzenské peklo pre Čečencov“ zaznamenaný Institute for war and Peace Reporting 7. februára 2007 (preklad z anglického originálu „Russian Prison Hell for Chechens“), dostupný na internete: <http://www.iwpr.net/?p=crs&s=f&o=329162&apc%20state=henpcrs>.

Vo   vzťahu   k problematike   hrozby   uloženia,   resp.   výkonu   trestu   smrti   v Ruskej federácii sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na:

a) Článok „Trest smrti - Rusko: Duma ponecháva trest smrti“ z novembra 2007, publikovaný   tlačovou   agentúrou   Inter   Press   Service   (preklad   z anglického   originálu), dostupný na internete: < http://ipsnews.net/news.asp?idnews=40145 >.

b)   Podklady   získané   z   internetových   stránok   Legislation   Online   (preklad z anglického originálu), dostupné na internete: <http://www.legislationline.org/?jid=42&less=false&tid=144>,   týkajúce   sa   aktuálnych otázok súvisiacich s trestom smrti v Ruskej federácii po zavedení moratória na jeho výkon prezidentským   dekrétom   č.   724   z roku   1996,   ktoré   Štátna   duma   15. novembra   2006 predĺžila do začiatku roka 2010.

c)   Článok   BBC   News   „Rusko   suspenduje   trest   smrti“   z 2.   februára   1999 (z anglického   originálu   „BBC   News,   Russia   suspends   death   penalty,   2   Feb   1999“), dostupný na internete: <http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/270713.stm>.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tost   9/2008   zo 4. septembra 2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 3 dohovoru, a preto na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   vyplývajúce   z čl.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   Tost   9/2008   zo   4.   septembra   2008   o prípustnosti   vydania   A.   Š.   Č. porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Tost   9/2008 zo 4. septembra 2008 o prípustnosti vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   a   Ministrovi spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   aby   pokračovali   v porušovaní   práv   sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR ako aj z čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru, a to najmä takým konaním, ktorého dôsledkom je povolenie vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie, pretože v prípade vydania A. Š.   Č.   do   Ruskej   federácie,   A.   Š.   Č.   skutočne   hrozí   zaobchádzanie   nezlučiteľné   s   čl.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením č. k. IV. ÚS 331/08-34 zo 17. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a zároveň odložil vykonateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   v   prípise č. k. KP 8/08-125 zo 7. novembra 2008, v ktorom okrem iného uviedla:

„... Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. septembra 2008, sp. zn. 4 Tost 9/2008 nebolo porušené základné právo sťažovateľa A. Š. Č. podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   ani   právo podľa čl.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Argumentácia   obsiahnutá   v odôvodnení   uvedeného   uznesenia   (s.   13   -   24)   nielen z hľadiska § 501 Tr. por., ale aj z hľadiska podmienok uvedených v § 510 ods. 2 Tr. por. jednoznačne vyvracia dôvody sťažnosti.

Preto   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť   A.   Š.   Č.   ako neopodstatnenú odmietol.

Zároveň   oznamujeme,   že   netrváme   na   ústnom   pojednávaní   o prijatej   sťažnosti a zberný spis najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Tost 9/2008 pripájame.“

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   právnemu zástupcovi sťažovateľa na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu ústavného súdu uviedol, že trvá na ústnom   pojednávaní   vo   veci,   pričom   k vyjadreniu   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu nezaujal stanovisko.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa ústavný súd nariadil vo veci sťažovateľa verejné ústne pojednávanie na 26. február 2009 o 10.00 h.

V súvislosti s prípravou ústneho pojednávania ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či sťažovateľ bude požadovať na účely ústneho pojednávania tlmočníka.   Právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil,   že   sťažovateľ   požaduje   tlmočníka, a zároveň   uviedol,   že   aj   keď   rodným   jazykom   sťažovateľa „...   je   čečenský   jazyk,   bez problémov   sa   však   dorozumie   aj   v jazyku   ruskom“. Na   tomto   základe   ústavný   súd uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   331/2008-64   z   5.   februára   2009   ustanovil   na   účely   ústneho pojednávania tlmočníka PhDr. L. P.

Z podania právneho zástupcu sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 2. februára 2009 vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci 8. septembra 2008 Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) žiadosť o nariadenie predbežného opatrenia podľa Pravidla 39 Rokovacieho poriadku ESĽP, ktorú doplnil podaním z 10. septembra 2008. Právnemu zástupcovi sťažovateľa bola v tejto súvislosti doručená odpoveď tajomníka štvrtej sekcie ESĽP z 10.   septembra   2008 o nariadení   predbežného   opatrenia, z ktorej   vyplýva, že po preskúmaní žiadosti predseda sekcie rozhodol o nariadení predbežného opatrenia a súčasne nariadil Slovenskej republike nevydať sťažovateľa do Ruskej federácie, s tým, že účinnosť tohto predbežného opatrenia skončí dva týždne po vydaní konečného rozhodnutia ústavného súdu v danej veci.

Na   verejnom   ústnom   pojednávaní   konanom   26.   februára   2009   sa   zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca. Podpredsedníčka najvyššieho súdu listom z 3. februára 2009 požiadala o ospravedlnenie neúčasti zástupcu najvyššieho súdu na verejnom ústnom pojednávaní.

Po otvorení verejného ústneho pojednávania predseda senátu udelil slovo právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý v úvodnej časti svojho vystúpenia uviedol, že sťažovateľ trvá na svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom zdôraznil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo podľa jeho názoru porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 3 dohovoru, pričom po vydaní sťažovateľa do Ruskej federácie by bol porušený aj čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru, ako aj čl. 6 dohovoru. V ďalšej   časti   svojho   vystúpenia   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   zameral   na problematiku   diplomatických   záruk,   ktoré   boli   v posudzovanej   veci   poskytnuté   GP   RF, a zdôraznil, že „Existencia samotných diplomatických záruk... nemôže byť považovaná za dostačujúcu,   je   potrebné   aj   napriek   tomu   dôsledné   preskúmanie   situácie   v krajine   bez ohľadu   na   tieto   uvedené záruky“. V tejto súvislosti   poukázal na 15.   Všeobecnú   správu Výboru Rady Európy na zabránenie mučenia z 22. septembra 2005, v ktorej sa uvádza, že „rastú obavy, že používanie diplomatických záruk v skutočnosti obchádza zákaz mučenia a zlého zaobchádzania...“ (text uvedenej správy dostupný na internete: <www.cpt.coe.int>, pozn.), ako aj stanovisko Komisára Rady Európy pre ľudské práva Thomasa Hammagerga „Mučenie   nemôže   byť   nikdy   akceptované“   z   27.   júna   2006   (dostupné   na   internete: <www.coe.int/t/commissioner/viewpoints/060626_EN.asp>,   pozn.),   v ktorom   sa   okrem iného   uvádza,   že „Diplomatické   záruky,   prostredníctvom   ktorých   sa   prijímajúce   štáty zaväzujú,   že   nebudú   mučiť   konkrétnych   jednotlivcov   ak   budú   vrátení,   nie   sú   žiadnou prípadne odpoveďou na dilemu, či vyhostiť alebo vydať osobu do krajiny, kde dochádza k mučeniu.   Takéto   záväzky   nie   sú   vierohodné   a ukázali   sa   ako   neefektívne   v dobre zdokumentovaných prípadoch...“.

Svoje   výhrady   k otázke   dôveryhodnosti   záruk   poskytnutých   GP   RF   v prípade sťažovateľa   jeho   právny   zástupca   dokladoval   v ďalšej   časti   vystúpenia   s odkazom   na „niekoľko   správ   z rôznych   zdrojov“,   konkrétne   „Správu   Human   Rights   Watch z 11. novembra   2006“   obsahujúcu   informácie   o rozšírenej   praxi   mučenia   v Čečenskej republike, „Správu   Ministerstva   zahraničných   vecí   USA   o   dodržiavaní   ľudských   práv z 11. marca 2008“, „Správu Výboru Rady Európy na zabránenie mučenia z 13. marca 2007“ (zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ide   o vyhlásenie   označeného   výboru   o mučení a neľudskom   alebo   ponižujúcom   zaobchádzaní   v Čečenskej   republike   Ruskej   federácie dostupné na internete: <http://www.radaeuropy.sk/swift_data/scripts/search/search.php?text=komis%E1r+pre+%BEudsk%E9+pr%E1va&page=6>, pozn.).

Právny zástupca sťažovateľa poukázal tiež na Výročnú správu Európskeho súdu pre ľudské   práva   za   rok   2008,   z ktorej   vyplýva,   že   práve   v   Ruskej   federácii   dochádza najčastejšie   k porušovaniu   čl.   3   dohovoru,   konkrétne   išlo   o   70   rozhodnutí   ESĽP (vychádzajúc z tejto správy ústavný súd upresňuje, že z 244 vecí rozhodnutých v roku 2008, ktoré sa týkali Ruskej federácie, sa v 233 rozhodnutiach konštatovalo porušenie najmenej jedného   článku   dohovoru,   pričom   v 7   prípadoch   išlo   o porušenie   zákazu   mučenia a v 63 prípadoch   zákazu   neľudského   a ponižujúceho   zaobchádzania   chránených   čl.   3 dohovoru, pozn.).

Vo vzťahu k trestu smrti právny zástupca sťažovateľa poukázal na čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru, z ktorého vyplýva nielen to, že trest smrti nemôže byť vykonaný, ale aj to, že „nemôže byť ani uložený“, pričom podľa jeho názoru v prípade sťažovateľa zo záruk GP RF vyplýva, že „k uloženiu trestu smrti za určitých okolností prísť môže. To nepopiera vo svojom rozhodnutí ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa však uspokojil s tým, že tento trest smrti nebude vykonaný... Moratórium ústavného súdu na trest smrti má skôr taký technický charakter ako charakter ochrany ľudských práv, pretože toto moratórium na ukladanie   trestu   smrti   bolo   zavedené   z dôvodu,   že   nie   sú   v Ruskej   federácii   kompletne ustanovené porotné súdy. Na základe tohto moratória možno ukladať trest smrti až keď budú porotné súdy na celom území Ruskej federácie. Toto je technická otázka, ktorá to rozhodnutie v prípade vydania sťažovateľa, do rozhodnutia jeho veci môže byť vyriešená a teda by mu mohol byť trest smrti uložený aj napriek tomu, že je teraz moratórium na trest smrti v Ruskej federácii.“.

Právny zástupca sťažovateľa poukázal tiež na to, že obvinenia sťažovateľa „stoja v podstate na výpovedi jedného človeka A. M.“, pričom „... Závodský súd mesta Groznyj vo svojom rozhodnutí z 3. októbra 2007 rozhodol a vo svojom rozhodnutí opísal, že pán M. bol v čase   jeho   zaistenia   od   23.   februára   2006   do   1. apríla   2006   sústavne   podrobovaný mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu počas výsluchov keď bol zaistený orgánmi Ruskej federácie.   Počas   týchto   výsluchov,   počas   ktorých   bol   mučený   aj   prišlo   k obvineniu sťažovateľa.   Domnievame   sa,   že   trestné   stíhanie   na   základe   takýchto   obvinení   nemôže predstavovať alebo nemôže byť základom pre spravodlivý súdny proces, ktorý by čakal sťažovateľa v prípade jeho návratu do Ruskej federácie. Pán M. v súčasnosti podal minulý rok sťažnosť aj na Ruskú federáciu z dôvodu toho, že bol mučený a tieto sú do dnešného dňa, súd o nich nerozhodol.“.

Na výzvu predsedu senátu právny zástupca sťažovateľa doložil do spisu výňatky z Výročnej správy Európskeho súdu pre ľudské práva za rok 2008, zápisnicu o výsluchu obvineného   A.   M.   M.   z 26.   februára   2006   uskutočnenom   hlavným   vyšetrovateľom oddelenia   vyšetrovania   obzvlášť   závažných   trestných   činov   -   Kancelárie   vyšetrovania trestných   činov   prokuratúry   Čečenskej   republiky,   rozhodnutie   sudcu   Zavodského   súdu mesta   Groznyj   z 3.   októbra   2007   a preklad   dokumentu   „Russian   Justice   Initiative“ z 15. augusta 2008 adresovaného najvyššiemu súdu.

Predseda   senátu   následne   udelil   slovo   sťažovateľovi,   ktorý   vo   svojom   vystúpení uviedol:

„Chcel by som ešte toľko dodať k tomu, ja nie som žiaden bandita, ja som sedel doma, keď prišli k nám Rusi. V roku 2000 som bol doma, videl som ako zabíjajú našich ľudí, ja som bol doma v tom čase, zatvorili, zablokovali všetky cesty, ktoré viedli k nám do našej dediny, pustili na nás bomby a strieľali na nás celý čas. V tom čase, počas týchto bombových útokov, keď sme už vyťahovali našich mŕtvych z pivníc a suterénov a oni to videli, ako to robíme, aj v tom čase aj keď sme robili tieto záchranné práce, teda chceli sme vyslobodiť našich mŕtvych, naďalej ešte nás bombardovali. Ťažko som bol tam zranený, prišiel som o jedno oko, asi 800 ľudí, absolútne nevinných ľudí, v tom čase zabili. Väčšinou to boli ženy a deti, podpálili celý náš dom, čo pred štyridsiatimi rokmi sme vybudovali, ani v tom čase som ešte nebojoval, sedel som stále doma. Ja som sa vyliečil zo svojich zranení a začal som, teda znova, budovať náš dom, ktorý nám rozbomardovali a rozbili, a po celej Čečenskej   republike   potom   znova   začali   tieto   útoky,   prišli   autami,   nákladiakmi, zamaskovaní, brali teda a unášali absolútne nevinných ľudí aj v noci z dediny. Mal som teda čakať doma a čakať, že ma zabijú tiež? Tých ľudí, ktorých odvliekli so sebou o tri štyri dni, našli potom mŕtvych pri dedine, mučili ich, nič nám neostávalo, nemali sme na výber, len   ísť do boja   a bojovať.   Každý   boží deň odvliekli niekoho   z našej dediny,   mučili   ho, priznal aj to potom, čo nikdy neurobil. Nie je to pravda, že som zavraždil pracovníkov ministerstva, nikdy som nikoho nezavraždil, ani by som to nedokázal urobiť. Vo vojne som prišiel o svojich priateľov a blízkych, ja nikoho neobviňujem, vo vojne to tak beží, to je vojna, tam sa strieľa, proste tam sú obete. Keď mňa obviňujú z banditizmu, kto potom zažaluje   P.,   nášho   prezidenta?   Ja   hovorím   v podstate   o svojej   dedine,   nie   ani   o celej Čečenskej   republike,   800   ľudí   za   jeden   deň,   absolútne   nevinní,   malé   deti   tam   boli zavraždené. Čo mám robiť, keď prídu k nám, zabíjajú našich? Mám sedieť doma a čakať nečinne?   Ja   som   nechcel   povedať,   že   všetci   Čečenci   sú   dokonalí,   samozrejme,   sú   tam banditi, ja som sa nepredával, teda som nerobil tieto veci za peniaze. Ja jednoducho za svoj národ, za svoju vlasť som konal. Aj keby ma vydali do Ruska, keby tam boli také súdy, ako sú na Slovensku, ja by som tam išiel sám. Viem, že tam to je ináč a prokuratúra ma odsúdi a budem musieť priznať aj to, čo som nikdy neurobil. Nikto nevydrží tieto mučenia a nikto nezabráni   tomu,   prvý,   druhý   deň   to   sa   jednoducho   nedá   tomu   zabrániť   a nikto   to   ani nevydrží. Samozrejme, ja podpíšem všetko, aj priznanie, a chalan, ktorý teda svedčil tiež v podstate   len   pod   nátlakom,   podpísal,   následkom   mučenia,   ja   som   bojoval   v podstate, jediný normálny človek u nás bol A. M., náš prezident, ktorého sme si mohli vážiť. A potom už ako zomrel, s nikým, s B. som nechcel mať nič spoločné. Tam to už boli len poťahovačky, tam už nešlo o nezávislosť republiky, tam boli v hre už len peniaze. Na základe čoho ma obviňujú   ako   z lúpeže,   Š.   poznám,   to   je   jediný,   ktorého   tam   poznám,   on   tiež   so   mnou bojoval, zabili mu matku, ženu, bratranca, keď bombardovali dedinu, on je môj sused, už neostávalo nič iné, len ísť do boja. Vyhostili ho, vrátil sa do Ruska, nevedel, že ho tam obviňujú. Priznal sa ku všetkému, mučili ho, aj z pomsty by mňa zabili policajti v base, keby ma tam videli, z pomsty už nemám šancu prežiť, lebo som bojoval, bol som v podstate vo vojne ako vojak, nemám šancu prežiť. Ďakujem to je všetko.“

V záverečnom   slove   právny   zástupca   sťažovateľa   opätovne   uviedol,   že   trvá   na sťažnosti a žiada ústavný súd, aby z dôvodov uvedených v sťažnosti, ako aj vyjadrených v priebehu ústneho pojednávania rozhodol o nej tak, ako je navrhnuté v petite sťažnosti. Sťažovateľ v záverečnom slove okrem iného uviedol: „Jediné čo môžem dodať k tomu, keď ma vydajú do Ruska, určite ma nebudú súdiť spravodlivo. Budú ma mučiť, prinútia ma k tomu, aby som sa priznal aj k tomu, čo som nikdy nespravil... Ja z basy nikdy už živý nevyjdem, v priebehu troch mesiacov budem mŕtvy. A nikto ani nezistí, čo sa so mnou stalo, ako som zomrel. To je všetko, čo môžem k tomu.“

II.

II.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti a prednesenej v priebehu ústneho   pojednávania,   ako   aj   predloženej   dokumentácie   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 3 dohovoru, a navrhuje, aby ústavný súd v náleze najmä   vyslovil,   že   najvyšší   súd   namietaným   uznesením   porušil   ním   označené   práva, a zároveň zrušil toto uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd zastáva názor, že označené práva sťažovateľa neboli porušené, jeho sťažnosť   hodnotí   ako   neopodstatnenú,   pričom   sa   odvoláva   na   argumentáciu   obsiahnutú v odôvodnení namietaného uznesenia.

Pre posudzovanie sťažnosti sťažovateľa sú relevantné východiská, ktoré ústavný súd štandardne   uplatňuje vo   svojej   judikatúre   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   podľa   čl.   127 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   ústavný   súd   v súvislosti   s uplatňovaním   svojich právomocí ustanovených v čl. 127 ústavy vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Do sféry konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05) patrí tiež právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva hmotného charakteru by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v spojení   s ich   porušením   (m.   m.   napr. IV. ÚS 326/07).

V posudzovanom   prípade   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 3 dohovoru, pričom v bode 3 petitu zároveň navrhuje,   aby   ústavný   súd   najvyššiemu   súdu   a   ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   zakázal   pokračovať   v porušovaní   nielen týchto jeho práv, ale aj jeho práva podľa čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru, podľa ktorého „Trest smrti sa zrušuje. Nikoho nemožno na takýto trest odsúdiť ani popraviť.“.

Základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a tiež právo podľa čl. 3 dohovoru a právo podľa čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru sú nesporne práva hmotného charakteru, pričom sťažovateľ nenamieta ich porušenie rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s porušením niektorého z jeho procesných práv garantovaných mu ústavou. Na druhej strane ústavný súd už v konaní sp. zn. II. ÚS 111/08 uviedol, že tak základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, ako   aj   právo   podľa   čl.   3   dohovoru   majú   vo   svojom   obsahu   zahrnuté   aj   procesné komponenty.   Ústavný   súd   v súvislosti   s posudzovaným   prípadom   k tomu   dodáva,   že procesné   zložky   oboch   označených   práv   vystupujú   do   popredia   zvlášť   v prípadoch,   ak k porušeniu   týchto   práv   došlo   (malo   dôjsť)   v konaní   o vydaní   osoby   do   cudziny (extradičnom   konaní),   vzhľadom   na   potenciálne   negatívne   dôsledky   rozhodnutia príslušného   orgánu   verejnej   moci   na   osobnú   sféru   sťažovateľa,   ktorá   je   chránená prostredníctvom   týchto   práv. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra Európskeho   súdu   pre ľudské práva zakladajúca právnu zodpovednosť vydávajúceho štátu (resp. jeho príslušného orgánu) aj za zásah do sťažovateľovho práva podľa čl. 3 dohovoru, ku ktorému následne (po vydaní) dôjde v štáte, do ktorého bol vydaný (k tomu podrobnejšie v časti II.3 odôvodnenia tohto nálezu, pozn.).

V priebehu   ústneho   pojednávania   právny   zástupca   sťažovateľa   navrhol   rozšíriť sťažnosť   aj   o námietku   porušenia   čl.   6   dohovoru.   Ústavný   súd   tento   návrh   odmietol s poukazom na § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   z ktorého vyplýva,   že   súčasťou   uznesenia   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   aj   vymedzenie rozsahu, v ktorom sa sťažnosť prijíma na ďalšie konanie. Preto v ďalšom štádiu konania ústavný súd konal o sťažnosti len v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie. Zároveň ale zohľadňoval   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   ústava   predstavuje právny celok, a preto každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné   normy   ústavy,   pokiaľ   existuje   medzi   nimi   príčinná   súvislosť   (II. ÚS 48/97),   z čoho vyplýva,   že   ustanovenia   ústavy   treba   vysvetľovať   a uplatňovať   vo   vzájomnej   súvislosti všetkých   relevantných   noriem   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   31/97,   PL. ÚS 13/97,   I.   ÚS   53/01). Vychádzajúc z toho ústavný súd pri posudzovaní namietaného uznesenia, ktorým malo byť porušené sťažovateľovo základné právo podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 3 dohovoru, považoval za potrebné prihliadať aj na to, či najvyšší súd zohľadňoval pri svojom rozhodovaní   aj   požiadavky   vyplývajúce   z ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy.

II.2 Skutkový stav

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh,   ako   aj   spisovej   dokumentácie   krajského   súdu a najvyššieho súdu ústavný súd zistil najmä tieto skutkové okolnosti, ktoré považoval za relevantné na rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa:

1.   O vydanie   sťažovateľa   do   Ruskej   federácie   požiadala   Generálna   prokuratúra Ruskej federácie žiadosťami z 20. apríla 2006 a 8. septembra 2006 adresovanými ministrovi spravodlivosti, a to pre trestné činy banditizmu podľa čl. 2 a čl. 209, siahnutia na život vojenských osôb podľa čl. 317, lúpeže podľa čl. 162 č. 3, krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4, čl. 226 Trestného zákona Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak,„že   sa   zapojil   do   činnosti   ozbrojenej   skupiny   operujúcej   na   území   Čečenskej republiky,   vyzbrojenej   rôznymi   zbraňami,   výbušninami,   nábojmi,   dopravnými a komunikačnými prostriedkami, ktorá mala za cieľ organizovanie ozbrojeného odporu voči federálnym   vojskám,   útoky   na   občanov   a   vojenské   osoby,   pričom   ako   člen   bandy (ozbrojenej skupiny) dňa 25. 6. 2001 v meste Groznyj na ul. Abuchovova podľa vopred pripraveného dohovoru so skupinou ďalších osôb zavraždil pracovníkov ministerstva vnútra M. M. M. a A. M. P. Dňa 27. 4. 2005 asi o 23.00 hod. v Groznom uzatvoril dohodu s ďalšími   osobami   o   zabráni   majetku   vedúceho   sekretariátu   informačného   oddelenia, vyplácania kompenzácii pri vláde Čečenskej republiky R. G. E. a dňa 28.4.2005 prišli do domu uvedenej osoby, kde A. Š. Č. aj s ďalšou osobou vonku dávali pozor a sledovali situáciu   a   ďalšie   4   osoby   prezlečené   do   uniformy   s   maskami   na   tvári   a   ozbrojení   so zbraňami vnikli do domu, kde napadli G. J. E. (otca R. E.) a jeho syna R. a s použitím hrozby použitia zbrane žiadali odovzdať zbrane a peniaze a prezradenie miesta pobytu R. G. E. a vynútili si vydanie 3.700 amerických dolárov, mobilné telefóny zn. Nokia a Sony Ericsonn,   2 nože,   parfumériu   a dvojhlavňovú   brokovnicu,   čím   spôsobili   škodu 154.260 rubľov. Po čine si peniaze rozdelili a zbraň zahodili do rieky. Dňa 13. 5. 2005 uzatvoril zločineckú dohodu s ďalšími osobami o zabratí majetku L. Ž. S. a po príchode do dediny Gojty maskovaní maskami s prierezmi na oči a ozbrojení zbraňami vnikli do domu, L. Ž. S. zvalili na zem, zviazali mu ruky a nohy a žiadali ho o vydanie peňazí, zlata a cenností, čo aj poškodený urobil a odovzdal im dva mobilné telefóny zn. Samsung, 1 telefón zn. Siemens, zlaté predmety a peniaze, všetko v hodnote 198.286 rubľov.“.

Obsahom žiadosti o vydanie boli aj záruky GP RF ako ústredného orgánu Ruskej federácie   vo   veciach   vydávania,   že   na   vyžiadanej   osobe   nebude   v   prípade   jej   vydania vykonaný trest smrti (v prvej žiadosti), resp. že nebude potrestaný trestom smrti (v druhej žiadosti). Zástupca GP RF v nich uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu Ruskej federácie je   zavedené   moratórium   na   trest   smrti.   Poukázal   na   to,   že   Ruská   federácia   podpísala dodatkový   protokol   týkajúci   sa   trestu   smrti   a   je   viazaná   medzinárodnými   záväzkami o nepoužiteľnosti trestu smrti, a zároveň sa zaručil, že vyžiadanej osobe budú v Ruskej federácii   poskytnuté   všetky   možnosti   ochrany,   teda   pomoc   advokátov,   a že   nebude vystavená   mučeniu   ani surovým,   neľudským   a   ľudskú   dôstojnosť   ponižujúcim   formám zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 3 dohovoru a že nebude súdená špeciálnym súdom. V ďalšom liste z 19. septembra 2006 adresovanom ministrovi spravodlivosti GP RF svoju garanciu spresnila tak, že v prípade, ak vyžiadanej osobe bude „stanovený“ trest smrti, tento nebude vykonaný.

2. Krajská prokuratúra na základe žiadosti GP RF podala 28. mája 2008 návrh na vydanie   rozhodnutia   o prípustnosti   vydania   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   do   Ruskej federácie. Krajský súd ako súd prvého stupňa o návrhu krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí 1. júla 2008 uznesením sp. zn. 3 Ntc 2/2006 rozhodol tak, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné, pričom v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol:

„... Ruská federácia, ako členský štát Rady Európy podpísala 6. dodatkový protokol o zákaze trestu smrti k Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, no ako jediný členský štát tento protokol stále neratifikovala a teda nie je ním viazaná.

Keďže   podľa   Trestného   zákona   Ruskej   federácie   možno   uložiť   za   trestný   čin siahnutia na život vojenských osôb podľa článku 317 trest smrti, nepovažoval krajský súd záruky   Ruskej   federácie,   že   A.   S.   Č.   nebude   potrestaný   trestom   smrti   za   dostatočné. Z takéhoto znenia možno spoľahlivo vyvodiť iba to, že trest smrti nebude na ňom vykonaný a to vzhľadom na moratórium na trest smrti. Nedostatočné je aj vyjadrenie dožadujúcej strany, že s trestom smrti sa u A. Š. Č. nepočíta a pochybnosti o neuložení trestu smrti vyvoláva aj záruku dožadujúcej strany z 20. 4. 2006, podľa ktorej na A. Š. Č. nebude vykonaný trest smrti.

Z uvedeného je teda zrejmé, že riziko, resp. hrozbu uloženia trestu smrti A. Š. Č. v prípade   jeho   vydania   dožadujúcej   strane   nemožno   vylúčiť   a   navyše   ani   štátne   orgány Ruskej federácie sa nemôžu objektívne zaručiť za to, že mu takýto trest nebude uložený súdom, ktorý by mal byť nezávislým od štátnej moci.

Podľa správ Amnesty International z roku 2006 a 2007 v Trestnom zákone Ruskej federácie   absentuje   definícia   mučenia,   jej   zákony   a   smernice   zablokovali   zadržaným osobám prístup k právnikom a príbuzným, existujú početné a trvalé tvrdenia o mučení, zlom zaobchádzaní,   sú   hodnoverné   správy   o   neoficiálnych   miestach   zadržania,   násilných zmiznutiach, únosoch a mučení. Výbor OSN proti mučeniu vyjadril obavy o systém výkonu úradu sudcov a jeho dopad na nezávislosť súdnictva.

Aj   keď   dožadujúca   strana   proklamovala,   že   sa   zaručuje,   že   podľa   smerníc medzinárodného   práva   budú   v   Ruskej   federácii   A.   Š.   Č.   poskytnuté   všetky   možnosti ochrany, pomoc advokátov, nebude vystavený mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú dôstojnosť   ponižujúcim   formám   zaobchádzania,   vzhľadom   na   zistenia   AI   z   nedávnej minulosti o mučení, neposkytnutí obvineným osobám prístup k právnikom, hrozí A. Š. Č., že v prípade vydania bude mučený a nedostane sa mu spravodlivého súdneho procesu.“

3. Prokurátorka krajskej prokuratúry podala proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, v ktorej   žiadala,   aby   najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a sám rozhodol,   že   vydanie   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   do   Ruskej   federácie   je   prípustné, pričom   v odôvodnení   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   krajský   súd „dostatočne neprihliadol na opakované záruky ruskej strany vo vzťahu k uloženiu trestu smrti a najmä jeho vykonania v prípade, že by súd takýto trest uložil... Stanovisko súdu k opakovaným zárukám ruskej strany bezdôvodne znižuje váhu týchto oficiálnych stanovísk, podceňuje ich a na strane druhej nekriticky preceňuje vyjadrenia iných orgánov monitorujúcich situáciu v oblasti   dodržiavania ľudských práv,   hoci   ide iba   o všeobecné   a nie   príliš presvedčivé vyjadrenia.“. Podľa   prokurátorky   krajskej   prokuratúry   krajský   súd   tiež „nedostatočne akcentuje   závažnosť   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   ruská   strana   žiada   o vydanie...   Ide o rozsiahlu   trestnú   činnosť,   z ktorej   najzávažnejšou   je   dvojnásobná   vražda   pracovníkov ministerstva   vnútra,   teda   ochrancov   práva   a verejného   poriadku.   V tejto   súvislosti   sú dôležité   aj   okolnosti,   za   ktorých   bola   trestná   činnosť   spáchaná,   nešlo   o žiadny   bojový konflikt.   Ale   o ozbrojenú   akciu   organizovanej   skupiny,   zameranú   na   priamu   fyzickú likvidáciu príslušníkov polície.“.

4. O sťažnosti prokurátorky krajskej prokuratúry rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa, pozn.)... na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa č. 2, článku 209, siahnutia na život pracovníka orgánu právnej ochrany podľa článku 317, lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku 226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu (po popise skutkov, ktoré mal sťažovateľ spáchať a pre ktoré má byť vydaný na trestné stíhanie do Ruskej federácie, a po popise doterajšieho priebehu konania) sa okrem iného uvádza:«... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o sťažnosti prokurátorky Krajskej   prokuratúry   Trnava   preskúmal   správnosť   napadnutého   uznesenia   nie   len z hľadiska podmienok uvedených v § 501 Tr. por., teda neskúmal len dôvody neprípustnosti vydania podľa tohto ustanovenia, ale aj z hľadiska podmienok uvedených v § 510 ods. 2 Tr. por. (I keď podľa dikcie zákona ich posúdenie prináleží ministrovi spravodlivosti). Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanej veci žiadny z dôvodov neprípustnosti vydania podľa § 501 Tr. por. nebol splnený, čo napokon správne vyhodnotil aj Krajský súd v Trnave v napadnutom rozhodnutí.

Z   dôvodov   nepovolenia   vydania   uvedených   v   §   510   ods.   2   Tr.   por.   konštatuje, že dôvod podľa písm. e) tohto ustanovenia splnený nebol, nakoľko dožadujúci štát - Ruská federácia -nežiadal o vydanie vyžiadanej osoby na vykonanie trestu smrti.

Vo vzťahu k dôvodom uvedeným v § 510 ods. 2 písm. a) až písm. d) Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval dve skupiny otázok, a síce, či

1) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest smrti, resp. či v prípade, že takýto trest v tomto štáte možno uložiť, sú záruky dožadujúceho štátu, že trest smrti uložený nebude, dostatočné a tieto možno prijať [písm. d)] a s ňou úzko súvisiacu   otázku,   či   vyžiadaná   osoba   by   vzhľadom   na   jej   vek   a   osobné   pomery   pri zohľadnení   závažností   trestného   činu,   z   ktorého   je   obvinená,   bola   vydaním   do   cudziny zrejme neprimerane tvrdo postihnutá [písm. c)],

2)   je   (alebo   nie   je)   dôvodná   obava,   že   trestné   konanie   v   Ruskej   federácii   by nezodpovedalo   zásadám   článkov   3   a   6   Dohovoru   alebo   trest   odňatia   slobody predpokladaný   v   tomto   štáte   by   nebol   vykonaný   v   súlade   s   požiadavkami   článku   3 Dohovoru [písm. a)] a s ňou úzko súvisiacu otázku,

či je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody [písm. b)].

Vo vzťahu k prvej skupine posudzovaných otázok najvyšší súd uvádza nasledovné:... Z písomných dokumentov priložených k uvedeným žiadostiam vyplýva, že Č. Á. Š. je vyžiadaný (okrem iných) aj pre trestný čin, za ktorý mu podľa Trestného zákonníka Ruskej federácie (jeho článku 317 - Siahnutie na život pracovníka orgánu právnej ochrany) hrozí (alternatívne popri treste odňatia slobody na 12 až 20 rokov a treste odňatia slobody na doživotie) aj uloženie trestu smrti (č. l. 61 spisu).

V súvislosti s hrozbou uloženia trestu smrti v dožadujúcom štáte je potrebné uviesť, že z § 510 ods. 2 písm. d) Tr. por. nevyplýva absolútny zákaz vydania osoby v extradičnom konaní do štátu, ktorého právny poriadok umožňuje uloženie takéhoto trestu a dokonca ani zákaz (resp. nemožnosť) vydania osoby v prípade, že je vyžiadaná dožadujúcim štátom na účely trestného stíhania priamo za trestný čin, pre ktorý trest smrti možno uložiť. Ochrana ústavne   zaručeného   práva   na   život   a   neprípustnosť   pozbavenia   života   a   trestu   smrti (článok 15 ods. 1 až 3 ústavy) je v extradičnom konaní zabezpečená možnosťou prijatia záruky dožadujúceho štátu, že v prípade vydania vyžiadanej osoby jej trest smrti nebude uložený. Uvedomujúc si, že formálne posudzovanie poskytnutej záruky, podľa ktorého by len jej   samotná   existencia   (písomná   deklarácia)   mohla   viesť   k   zneužitiu   tohto   inštitútu dožadujúcim štátom v podobe účelovosti jej poskytnutia sledujúc jediný cieľ - dosiahnutie vydania osoby bez reálnej vôle svoj záväzok, resp, sľub (ktorý záruka predstavuje) dodržať, je potrebné dostatočnosť jej poskytnutia posudzovať materiálne - teda s ohľadom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu, ako aj právny aj faktický stav existujúci v dožadujúcom štáte týkajúci sa reálneho ukladania a vykonávania trestu smrti.

Vychádzajúc zo žiadosti Ruskej federácie a správ rôznych subjektov monitorujúcich Ruskú federáciu doložených Vysokým komisárom OSN pre utečencov, Národným úradom v Slovenskej   republike   (čl.   131   až   148   spisu),   ako   aj   správ   doložených   občianskym združením Liga za ľudské práva (č. l. 203 spisu) vyplýva, že Ruská federácia je členom Rady Európy, Podpísala dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru, ktorým sa zaviazala zrušiť trest smrti, avšak tento doposiaľ neratifikovala, v dôsledku čoho nie je touto povinnosťou medzinárodnoprávne viazaná. Po vstupe do Rady Európy (28. februára 1996) sa zaviazala zaviesť   moratórium   na   popravy   a   ratifikovať   už   citovaný   dodatkový   protokol   do   troch rokov. I keď protokol doposiaľ neratifikovala, prezident zaviedol (prezidentským dekrétom č. 724) moratórium tak na ukladanie ako aj výkon trestu smrti. Navyše rozsudok Ústavného súdu Ruskej federácie uložil dočasný zákaz trestov smrti 2. februára 1999,   pričom 15. novembra 2006 štátna duma rozšírila moratórium na trest smrtí na ďalšie tri roky, do začiatku roku 2010. Ruská Ústava garantuje právo na súdne konanie za účasti poroty v prípadoch kedy je potenciálne možné uloženie trestu smrti. V súlade s týmto ustanovením ústavný súd prijal rezolúciu zakazujúcu ukladanie trestu smrti a to do času kým súdne procesy súčasťou poroty nebudú v celej Ruskej federácii riadne zavedené. V čase vydania rezolúcie boli takéto procesy funkčné len v 9 z 89 ruských obvodov. Až zavedenia týchto procesov v celej krajine odstráni zákaz ústavného súdu na ukladanie trestov smrti (č. l. 207 spisu). Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konštatuje,   že   Ruskou   federáciou   poskytnutú záruku   je   potrebné   posudzovať   v   kontexte   vyššie   uvedených   skutočností.   I   keď   právny poriadok Ruskej   federácie   umožňuje uloženie trestu smrti,   od roku 1996 sa   tento   trest v Ruskej federácie nielen že nevykonáva, ale ani neukladá. Ruská federácia je členom Rady Európy a i keď dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru neratifikovala, tento podpísala, teda reálne   nastolila   proces   smerujúci   k   zrušeniu   trestu   smrti,   i   keď   tento   doposiaľ   nie   je dokončený. Pokiaľ ide o záruku Ruskej federácie formulovanú tak, že na vyžiadanej osobe nebude trest smrti vykonaný, pripúšťajúc tak, že tento jej môže byť uložený, je potrebné si uvedomiť,   že   žiadosť   o   vydanie   vyžiadanej   osoby   bolo   Slovenskej   republike   doručené Generálnou   prokuratúrou   Ruskej   federácie   (ktorá,   ako   vyplýva   z jej žiadosti,   je   tým orgánom,   ktorému   je   právnym   poriadkom   Ruskej   federácie   táto   kompetencia   zverená). Pokiaľ sa Ruská federácia deklaruje ako demokratický štát, kde v systéme Štátnych orgánov pôsobia nezávislé súdy, je len logické, že generálna prokuratúra sa nemohla zaviazať ku konkrétnemu výsledku (budúceho) súdneho konania vyžiadanej osoby... Napokon obdobnú záruku (ohľadne konkrétneho výsledku súdneho konania akémukoľvek cudziemu štátu by nemohlo   dať   ani   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   ako   orgán   (výkonnej moci) oprávnený podať žiadosť o vydanie osoby z cudziny podľa nášho právneho poriadku (§   489   ods.   1   Tr.   por.).   V   týchto   intenciách   je   potom   nevyhnutné   vykladať   záruku dožadujúceho   štátu   podľa   §   510   ods.   2   písm.   d)   Tr.   por.   tak,   že   v   prípade   vydania vyžiadanej osoby do cudziny, táto pre skutok, pre ktorý je vyžiadaná, nebude pozbavená života, aj keby tejto bol súdom uložený trest smrti, nakoľko jedine záruku tohto obsahu môžu v demokratickom štáte (kde sa uplatňuje základná požiadavka právneho štátu, ktorou je trojdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu) dať štátne orgány výkonnej moci. Pokiaľ ide o tvrdenie obhajcu vyžiadanej osoby vo vzťahu k poskytnutej záruke, že Ruská federácia nieje krajinou „ktorej slovu sa dá veriť“ (č. l. 177 až 178 spisu), najvyšší súd len konštatuje, že rozhodovanie súdov Slovenskej republiky nemôže byť založené na emóciách, dojmoch alebo politických názoroch.... Najvyšší súd preto konštatuje, že na základe v konaní zistených skutočností, neexistuje reálna hrozba, že by vyžiadaná osoba v súvislosti s trestným stíhaním, na účel ktorého )e vyžiadaná, bola pozbavená života, preto podmienku uvedenú v § 510 ods. 2 písm. d) Tr. por. vyhodnotil tak, že táto nie je splnená. Rovnako   tak   nie   je   splnená   ani   podmienka   uvedená   pod   písm.   c)   citovaného ustanovenia, nakoľko za najzávažnejší trestný čin, ktorý je predmetom žiadosti o vydanie (siahnutie na život pracovníka organu právnej ochrany), v zmysle nášho Trestného zákona kvalifikovateľný   ako   trestný   čin   úkladnej   vraždy   podľa   §   144   ods.   1,   ods.   2   písm.   b), písm. d), písm. e) Tr. zák., za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo   trest   odňatia   slobody   na   doživotie   (teda   trest   podľa   nášho   Trestného   zákona najprísnejší), nemožno hodnotiť vzhľadom na vek, osobné pomery a závažnosť činu za trest „neprimerane   tvrdý“   [v   zmysle   dikcie   §   510   ods.   2   písm.   c)   Tr.   por.].   Argumentácia neexistencie trestu smrti v našom právnom poriadku tu taktiež neobstojí. Opačný prístup by vo svojej podstate znamenal vyhnutie sa spravodlivosti v cudzom štátu už len z toho dôvodu, že právny poriadok tohto štátu trest smrti upravuje a umožňuje.

Pri posudzovaní druhej skupiny vyššie vymedzených otázok sa najvyšší súd spravoval nasledovnými úvahami a dospel k týmto záverom:

Vychádzajúc z už vyššie citovaného nálezu ústavného súdu najvyšší súd vo vzťahu k zodpovedaniu   otázky,   či   v   danom   prípade   je   dôvodná   obava,   že   trestné   konanie v dožadujúcom   štáte   by   nezodpovedalo   zásadám   článkov   3   a   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   alebo   trest   odňatia   slobody   predpokladaný v dožadujúcom štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru, vykonal   „test   domnienok   vážnych   dôvodov“,   pri   ktorom   vychádzal   zo   správ   z   rôznych zdrojov (obsiahnutých v spise) týkajúcich sa eventuálnej možnosti porušenia uvedených článkov   Dohovoru   zo   strany   Ruskej   federácie   v   prípade   vydanie   vyžiadanej   osoby. Vychádzal pritom z kritérií formulovaných v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. vo veci Saadi v. Taliansko (na ktorú poukázal aj ústavný súd v už vyššie citovanom náleze).   Vo   vzťahu   k   článku   3   Dohovoru   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   formuloval nasledovné „všeobecné princípy“:

I. Zodpovednosť zmluvných štátov v prípade vydania:

- kde sú podstatné skutočnosti na uverenie, že dotknutá osoby v prípade deportovania čelí skutočnému riziku, že bude vystavená zaobchádzaniu v rozpore s č. 1. 3 Dohovoru, zmluvné štáty majú záväzok nedeportovať túto osobu do danej krajiny,

- zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania je absolútny, a to bez ohľadu na správanie sa obete, a preto povaha konania, ktorého sa údajne mal sťažovateľ dopustiť, je irelevantná s ohľadom na účel č. l. 3,

II. Podklady slúžiace na určenie rizika vystavenia zaobchádzaniu v rozpore s č. l. 3 Dohovoru:

- pri vyhodnotení otázky, či boli preukázané podstatné skutočnosti na uverenie, že je tu skutočné riziko zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Dohovoru, súd bude brať ako základ všetky podklady pred ním predložené, alebo, ak je to potrebné, zabezpečí si podklady sám proprio motu,

- v zásade je to povinnosť sťažovateľa predložiť dôkazy spôsobilé na preukázanie, že sú   tu   skutočnosti   nasvedčujúce   tomu,   že   v   prípade   uskutočnenia   namietaného   úkonu, sťažovateľ   bude   vystavený   skutočnému   riziku   zaobchádzania   v   rozpore   s   článkom   3 Dohovoru. Ak takéto dôkazy predložené sú, je úlohou vlády rozptýliť akékoľvek pochybnosti o tom,

-   za   účelom   určenia,   či   existuje   nebezpečenstvo   zlého   zaobchádzania,   súd   má povinnosť preskúmať predvídateľné dôsledky vydania sťažovateľa do prijímajúcej krajiny, berúc do úvahy všeobecnú situáciu v krajine a jeho osobnú situáciu,

-   čo   sa   týka   vyhodnotenia   všeobecnej   situácie   v   danej   krajine,   súd   považuje za dôležité   informácie,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   aktuálnych   správach   nezávislých medzinárodných   ľudskoprávnych   organizácií   ako   je   Amnesty   International   alebo   v správach z vládnych zdrojov zahŕňajúc tiež správu z US State Department.

III. Pojem mučenie a neľudské alebo ponižujúc zaobchádzanie:

- ak má byť považovaný trest alebo zaobchádzanie ako neľudské alebo ponižujúce, tak   s   tým   súvisiace   utrpenie   alebo   poníženie   musí   v   každom   prípade   presahovať to nevyhnutné   utrpenie   alebo   poníženie,   ktoré   je   spojené   s   danou   formou   legitímneho zaobchádzania alebo trestania,

- a účelom zistenia či jednotlivá forma zlého zaobchádzania má byť považovaná za mučenie,   je   nutné   si   všímať   rozdiel   medzi   pojmami   mučenia   a   neľudského   alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré sú obsiahnuté v Článku 3. Tento rozdiel v pojmoch uvedený v danom článku predstavuje, že „za mučenie“ sa považuje len úmyselné neľudské zaobchádzanie spôsobujúce veľmi vážne a kruté utrpenie.

Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trnava spolu s návrhom podľa § 509 ods. 1 Tr. por.   predložila   súdu   písomný   materiál   UNHCR   (Vysokého   komisára   OSN   pre utečencov),   Národného   úradu   v   Slovenskej   republike   obsahujúci   informácie   o   Ruskej federácii z pohľadu rešpektovania, resp. nerešpektovania ľudských práv zaistených osôb, ako aj rizík brániacich jeho vydaniu do Ruskej federácie. Predložený materiál pozostáva zo súhrnu správ rôznych vládnych i mimovládnych organizácií monitorujúcich a hodnotiacich Ruskú federáciu z uvedených hľadísk, pričom pozostáva z troch častí - prvá sa zaoberá konfliktom   v   severnom   Zakaukazsku,   druhá   medzinárodnými   dokumentmi   a   materiálmi Rady   Európy   a   tretia   zaobchádzaním   s   utečencami,   vnútorne   vysídlenými   osobami   a osobami podozrivými zo spáchania trestných činov v Ruskej federácii (č. l. 131 až 148 spisu). Súčasťou   tohto   materiálu   sú   nasledovné   správy,   resp,   výňatky   správ   a   verejne prístupné články...

Obhajca vyžiadanej osoby súdu počas konania predložil Tlačové komuniké č. 6/08 Ústavného súdu Slovenskej republiky (č. l. 186 spisu), zoznam krajín, ktoré ratifikovali dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru (č. l. 188 spisu), rozsudok Veľkej Komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. februára 2008 č. 37201/06 (č. l. 190 spisu), list Amnesty International   adresovaný   obhajcovi   vyžiadanej   osoby   z 30.   júna   2008   (č.   l.   194   a 228 spisu), tlačové informácie Ligy za ľudské práva z 24. júna 2008 (č. l. 199 až 216 spisu). V   súhrne   možno   uviesť,   že   z   vyššie   citovaných   správ   rôznych   vládnych i mimovládnych organizácií vyplýva, že dlhodobý konflikt v Čečenskej republike (správy zahŕňajú situáciu od roku 1999 po súčasnosť) medzi vládou Ruskej federácie a čečenskymi ozbrojenými skupinami má vo svojej podstate charakter dlhodobého vojenského konfliktu, ktorý je spojený s porušovaním základných ľudských práv zo strany oboch bojujúcich strán

- „Konflikt, niekedy charakterizovaný ako vzbura, v Čečensku pokračoval napriek úsiliu znovu   nastoliť   normálny   stav,   aj   prostredníctvom   rozsiahlych   projektov   pre   obnovu. Federálne vojsko, čečenská polícia a bezpečnostné sily bojovali s čečenskymi ozbrojenými opozičnými skupinami a federálne vojsko ostreľovalo hornaté oblasti na juhu. Na odplatu, čecenské ozbrojené   skupiny   napadli   policajtov   a konvoje   federálnych vojsk a umiestnili bomby na autá. Prítomnosť početných polovojenských ozbrojených síl, ich svojvoľné činy a ich   nezodpovednosť   sťažila   určenie   totožnosti   tých,   korí   sú   zodpovední   za   vážne porušovanie ľudských práv.“ (správa Amnesty Intemational z 23. mája 2007). Uznesenie Valného zhromaždenia z 15. marca 2006 s názvom „Výbor pre ľudské práva“ pojednáva o „pretrvávajúcom zabíjaní, zmiznutiach a mučení v Čečensku, ako aj o vysokej úrovni beztrestnosti   a   nevyšetrovaní   zločinov.   Zo   svetového   prieskumu   o   utečencoch   2005 Amerického výboru pre utečencov a prisťahovalcov z 20. júna 2005 vyplývaj že „čečenský vzbúrenci   tiež   napádali   civilistov,   využívali   ich   ako   ľudské   štíty,   nútili   ich   budovať opevnenia a bránili im opustiť Čečensko, Takisto zabíjali etnických Rusov a každého kto im odmietol pomôcť,“

Z ďalšej skupiny správ vyplýva, že Ruská federácia skutočne za situáciu v Čečenskej republike čelí tlaku medzinárodných organizácií zameraných na presadzovanie ľudských práv   a   základných   slobôd   na   čele   s   Radou   Európy.   Parlamentné   zhromaždenie   Rady Európy   v   januári   2007   „odsúdilo   neúčinné   vyšetrovanie   a   výslednú   beztrestnosť   za porušovanie ľudských práv; represálie voči žiadateľom, ktorí sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva; totálne zlyhanie prísnych bezpečnostných opatrení pre znovu nastolenie právneho poriadku a výslovné zúfalstvo, násilie a nestabilitu“ (pozri č. 144 spisu). Výbor OSN proti mučeniu (6, február 2007) vyjadril „obavy o obzvlášť početné, pretrvávajúce a trvalé obvinenia z mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo   trestov   spáchaných   zamestnancami   súdnych   orgánov,   vrátane   zadržiavania   na polícii.“ Správa Ministerstva zahraničných vecí USA (marec 2008) uvádza: „tlač uvádza, že   s väzňami   je   zle   zaobchádzané,   že zvyknú   byť   poranení   alebo   zomrú   počas   odňatia slobody   vo   väzbe.“   Správa   Ligy   za   ľudské   práva   (č.   210   spisu)   uvádza:   „podmienky Čečencov držaných v ruských väzniciach sú bežne opisované ako desivé a brutalita voči čečenským väzňom je obrovská.“

Z listu Amnesty International z 30. júna 2008 (č. 1. 228 spisu), ktorý súdu doručil obhajca vyžiadanej osoby vyplývajú konkrétne obavy tejto organizácie z mučenia alebo iné zlého zaobchádzania v prípade jej vydania Ruskej federácii. Svoju obavu opiera o vlastné miestne   zistenia   (prostredníctvom   svojej   skupiny   Amnesty   International   Rusko),   podľa ktorých pravdepodobná osoba (A. M., resp. M.), na svedectve ktorej je postavené obvinenie Č. A. Š. za vraždu dvoch osôb bola za obdobný skutok v Ruskej federácii odsúdená a obrátila sa na Európsky súd pre ľudské práva s tvrdením, že vo väzení bola mučená a nútená podávať krivé svedectvá, čo je v súlade s výpoveďou vyžiadanej osoby.

Obhajca vyžiadanej osoby najvyššiemu súdu ďalej predložil list (najskôr e - mailom 18. augusta 2008, ktorý neskôr doplnil o preklad doručený faxom 25. augusta 2008) Ruskej právnej   iniciatívy,   v   ktorom   táto   holandská   organizácia   pre   právnu   pomoc   vyjadrila obdobnú obavu zo zlého zaobchádzania s vyžiadanou osobou v prípade jej vydania do Ruskej federácie. Uviedla, že A. M. je jej klientom a v súvislosti s jeho trestným stíhaním pre skutok súvisiaci so skutkom vyžiadanej osoby v tomto extradičnom konaní mal byť mučený, o čom majú svedčiť aj bližšie opísané lekárske správy.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vychádzajúc   z   uvedených   správ   obsiahnutých v spise   konštatuje,   že   svetovú   verejnosť   politička   situácia   v   Čečenskej   republike,   ktorá vyhrotila až do ozbrojeného konfliktu, skutočne vážne znepokojila. Pri posudzovaní reálnej hrozby porušenia ľudských práv a základných slobôd obsiahnutých v Dohovore a v Ústave Slovenskej   republiky   konkrétnej   osoby   pri   trestnom   stíhaní   v   Ruskej   federácii   je   však potrebné   vychádzať   z   konkrétnej   situácie   -   v   ktorej   sa   táto   osoba   nachádza,   ako   aj podmienok, za ktorých i e vyžiadaná a nemožno celú otázku možnosti alebo nemožnosti vydania   osoby   oprieť   výlučne   o   politickú   situáciu   na   časti   územia   vyžadujúceho   štátu a negatívnu kritiku tohto štátu zo strany medzinárodnej verejnosti

Je   nepochybné,   že Ruská federácia tejto   kritike čelí.   Súčasne však   nie   je možné ignorovať aj tú skutočnosť, že kritiku za prípady porušovania ľudských práv a základných slobôd v Čečenskej republike nemožno vzniesť ani nikomu inému ako Ruskej federácii (resp. jej vláde), nakoľko len táto je nositeľom zvrchovanej moci na predmetnom území a teda z pohľadu medzinárodných ľudskoprávnych noriem len táto (a nie akékoľvek povstalecké skupiny) zodpovedá za ich dodržiavame, Z uvedeného pohľadu práve Ruská federácia (ako suverénny   štát)   je   legitímna   na   postupy   smerujúce   k nastoleniu   verejného   poriadku   na vlastnom území. Samotná takýchto postupov preto nemôže odôvodňovať nevydanie tomuto štátu jeho vlastného skrývajúceho sa na území Slovenskej republiky pred trestným stíhaním a prípadným trestom za trestné činy na území tohto štátu spáchané.

Nie bezvýznamnou pre posúdenie otázky, či vyžiadanej osobe hrozí v Ruskej federácii zaobchádzanie, ktoré je v rozpore s článkom 3 Dohovoru, je aj tá skutočnosť, že vyžiadajúci štát   je   členským   štátom   Rady   Európy   -   medzinárodnej   organizácie,   ktorej   priamym poslaním je ochrana, monitorovanie a presadzovanie ľudských práv. Ruská federácia je súčasne   právne   viazaná   Dohovorom,   teda   na   jej   území   je   zabezpečený   aj   v Dohovore upravený mechanizmus ochrany ľudských práv, ktorý predstavuje Európsky súd pre ľudské práva,   na   ktorý   každý   občan   tohto   štátu,   v   prípade   ich   (reálneho   ale   i domnelého) porušenia,   môže   podať   sťažnosť.   I   keď   aj   zo   správ   Rady   Európy   vyplýva   určitá nespokojnosť   s   dodržiavaním   svojich   záväzkov   zo   strany   Ruskej   federácie,   už samotné monitorovanie   situácie   touto   organizáciou   a   vyššie,   uvedený   mechanizmus   ochrany ľudských práv je potrebné zohľadniť aj v extradičnom konaní v tom zmysle, že neexistuje dôvod na odmietnutie vydania občana Ruskej federácie jeho domovskému štátu.

Pokiaľ   ide   o   obhajobné   tvrdenia   vyžiadanej   osoby,   ktorými   popiera   obvinenia z vraždy dvoch osôb (policajtov) v Groznom v roku 2001, je potrebné uviesť, že predmetom extradičného   konania   nie   je   posudzovanie   skutkov,   pre   ktoré   je   osoba   vyžiadaná dožadujúcim štátom z hľadiska možnej pravdivosti (resp. reálnosti) obvinenia, ako aj jeho možnej (tvrdenej) vykonštruovanosti zo strany štátnych orgánov. Súd v extradičnom konaní, okrem toho, že na to nieje oprávnený, nemá ani reálnu možnosť posúdiť hodnovernosť svedka   M.,   na   ktorého   výpovedi   má   byť   (údajne)   obvinenie   vyžiadanej   osoby z najzávažnejšieho trestného činu založená, a ktorú hodnovernosť táto spochybňuje. Taktiež z   indície   vyplývajúcej   z   predložených   listov   Amnesty   International   a   Ruskej   právnej iniciatívy, že hlavný svedok v procese vyžiadanej osoby (M.) podal sťažnosť na Európsky súd   pre   ľudské   práva,   v   ktorej   má   namietať   donútenie   svojho   priznania,   ako   aj   krivé obvinenia iných osôb mučením zo strany ruských štátnych orgánov, nie je dôkazom o tom, že na vyžiadanej osobe budú tieto metódy použité. Pokiaľ ide o popieranie viny vyžiadanej osoby (i keď ako už bolo uvedené, táto otázka nie je predmetom extradičného konania), najvyšší   súd   len   marginálne   poukazuje   na   to,   že   vyžiadaná   osoba   opakovane   štátnym orgánom v Slovenskej republiky uviedla nepravdu - okrem uvedenia nepravdivého mena a ďalších osobných údajov v azylovom konaní (keď skutočnú identitu priznala až v dôsledku zamietnutia   žiadosti   o   azyl),   je   to   aj   popieranie   svojej   (ak   nie   účasti   tak)   minimálne vedomosti o inkriminovanom usmrtení dvoch policajtov v Groznom v roku 2001, keď v konaní Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp.   zn. 9 Saz 54/2006 vypovedal, že o inkriminovanej   situácii   vie,   i   keď   k   usmrteniu   malo   podľa   neho   dôjsť   v   dôsledku sebaobrany a nie naplánovanou akciou - pozri č. l. 158 spisu, zatiaľ čo v extradičnom konaní už túto skutočnosť vôbec neuviedol a usmrtenie predmetných dvoch osôb označil za vykonštruované.

Námietky vyžiadanej osoby ohľadne nedôveryhodnosti Ruskej federácie vo vzťahu k splneniu poskytnutých záruk najvyšší súd vyhodnotil ako neopodstatnené. I pri vedomí nedokonalosti kontrolných mechanizmov v tomto smere je potrebné uviesť,   že prípadné nesplnenie záruk dožadujúcim štátom nie je celkom nesankciovateľné. Ak dožadujúci štát poskytnuté záruky nesplní, riskuje stratu dôvery a následnú nespoluprácu dožiadaného štátu v prípade budúcich obdobných žiadostí o vydanie.   Práve pri sledovaní splnenia   týchto záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť v oblasti dodržiavania ľudských práv, ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie príslušného štátu   v   konkrétnom   monitorovanom   prípade   vyžiadanej   osoby.   Navyše   otázku   „dôvery medzi štátmi“ má právo posúdiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý (na rozdiel od súdu) môže pri rozhodovaní o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny vychádzať aj z politických kritérií.

K   jednotlivým   správam   ohľadne   hrozby   mučenia   alebo   iných   foriem   neľudského zaobchádzania je potrebné uviesť, že tieto sú príliš všeobecné a nekonkrétne. V tomto smere sa najvyšší súd stotožnil so sťažnostnou námietkou prokurátorky, podľa ktorej tieto správy krajský súd nekriticky precenil. V kontexte záruk, ktoré poskytla Ruská federácia Slovenskej republike, ako aj jej členstva v Rade Európy spojeného s monitoringom jednak zo strany Rady Európy, ale aj iných vládnych či mimovládnych organizácií, najvyšší súd nemal dôvod pochybovať, že trestné stíhanie vyžiadanej osoby bude prebiehať v súlade s Dohovorom o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a len   všeobecne   vyjadrené   pochybnosti nemôžu odôvodňovať záver opačný.

Najvyšší súd napokon považuje za potrebné poznamenať, že účelom extradičného konania nie je poskytovať občanovi cudzieho štátu ochranu pred trestným stíhaním alebo trestom,   ktoré mu hrozia v jeho   domovskom   štáte,   a tým mu napomáhať   uniknúť   pred spravodlivosťou.   Ochrana   poskytovaná   osobám   nachádzajúcim   sa   na   území   Slovenskej republiky ľudskoprávnymi normami, ktoré sú obsahom jej právneho poriadku, nemôže byť zneužitá   na   uvedený   cieľ   a   samotná   nepriaznivá   politická   situácia   v   domovskom   štáte cudzinca nemôže byť dôvodom na zbavenie sa trestnej zodpovednosti za trestné činy v tomto Štáte spáchané.

Súčasne   je   potrebné   si   uvedomiť   i   to,   že   aj   Dohovor   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   nechráni   osoby   len   pred   mučením   alebo   podrobením   neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (čl. 3), ale v jeho prvej hlave upravuje aj iné práva a slobody, ako sú právo na život (čl. 2) alebo právo na slobodu a bezpečnosť (čl. 5),   ktoré   boli   „extradičnými   trestnými   činmi“   porušené   alebo   ohrozené   (napr. u poškodených usmrtených policajtov M. a P. alebo R. G. E. a členov jeho rodiny, ktorí sa stali obeťami lúpežného prepadnutia). Reálne uplatnenie týchto práv poškodených možno v súčasnosti naplniť len v podobe rozvinutia procesu trestného stíhania osôb, ktoré sú za ich porušenie   alebo   poškodenie   zodpovedné,   pričom   zohľadňujúc   čas   a   región   spáchania skutkov, ako aj špecifickosť „rusko - čečenského konfliktu“, možno dôvodne predpokladať, že nevydaním A. Č. Š. Ruskej federácii by došlo k nadmernému sťaženiu a pravdepodobne až znemožneniu uvedené trestné činy náležité zistiť a ich páchateľov spravodlivo potrestať. Jeho   nevydanie   by   tak   spôsobilo   nevyváženosť   (nerovnováhu)   medzi   vyššie   citovanými Dohovorom chránenými právami a slobodami.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   nezistiac,   že   by   boli   splnené   dôvody neprípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny podľa § 501 Tr. por., ako aj § 510 ods. 2 Tr. por., preto sťažnosťou prokurátorky napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 509 ods. 5 Tr. por. zrušil a sám uznesením rozhodol, že vydanie Č. A. Š. na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky uvedené vo výroku tohto rozhodnutia je prípustné...»

II.3   Relevantná   právna   úprava   a dotknutá   judikatúra   ústavného   súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a svojho práva podľa čl. 3 dohovoru.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v extradičnom konaní, resp. konaní o vydaní osoby zo Slovenskej republiky do cudziny, ktoré je upravené v druhom diele druhej hlavy piatej časti Trestného poriadku (§ 498 - § 514).

Pre   postup   a rozhodovanie   najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa,   ako   aj posudzovanie sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v konkrétnych okolnostiach prípadu boli, resp. sú relevantné najmä ustanovenia § 501, § 509 a § 510 Trestného poriadku.

Podľa § 501 Trestného poriadku označeného nadpisom „Neprípustnosť vydania“:Vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak

a) ide o občana Slovenskej republiky, okrem prípadu, ak povinnosť vydať vlastného štátneho občana ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná,

b) ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie azylu už bolo právoplatne rozhodnuté,

c) trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody sú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky premlčané,

d) čin, pre ktorý sa vydanie žiada, je trestným činom len podľa právneho poriadku dožadujúceho štátu, nie však podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

e) trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, má výlučne politický alebo vojenský charakter,

f) trestný čin bol spáchaný na území Slovenskej republiky, okrem prípadov, keď s ohľadom na osobitné okolnosti spáchania trestného činu treba dať prednosť vykonaniu trestného stíhania v dožadujúcom štáte z dôvodov náležitého zistenia skutkového stavu, výmery trestu alebo jeho výkonu,

g) osoba bola pre trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, už právoplatne odsúdená alebo oslobodená slovenským súdom, alebo

h)   vyžiadaná   osoba   nebola   za   trestný   čin   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej republiky v čase jeho spáchania trestne zodpovedná, alebo sú iné dôvody vylučujúce jej trestnú zodpovednosť.

Podľa § 509 Trestného poriadku označeného nadpisom „Rozhodnutie súdu“:(1)   Po   skončení   predbežného   vyšetrovania   rozhodne   súd   na   návrh   prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny a po právoplatnosti svojho rozhodnutia predloží vec ministerstvu spravodlivosti.

(2)   Na   konanie   podľa   odseku   1   je   príslušný   krajský   súd,   ktorý   rozhodoval o predbežnej alebo vydávacej väzbe; ak sa o predbežnej alebo vydávacej väzbe nekonalo, krajský súd, v ktorého obvode vyžiadaná osoba býva.

(3) O prípustnosti vydania rozhoduje súd na neverejnom zasadnutí. Pred rozhodnutím umožní   vyžiadanej   osobe   a   jej   obhajcovi   vyjadriť   sa   písomne   k   žiadosti   o   vydanie. Ak v tomto vyjadrení vyžiadaná osoba alebo jej obhajca o to požiada alebo ak to považuje súd za potrebné, o prípustnosti vydania rozhodne súd na verejnom zasadnutí.

(4) Proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bola vyslovená prípustnosť vydania, je prípustná   sťažnosť   prokurátora   a   vyžiadanej   osoby   len   pre   niektorý   z   dôvodov neprípustnosti   vydania   podľa   §   501;   sťažnosť   má   odkladný   účinok.   Proti   rozhodnutiu, ktorým bola vyslovená neprípustnosť vydania, má právo podať sťažnosť len prokurátor; sťažnosť má odkladný účinok.

(5)   O   sťažnosti   rozhoduje   najvyšší   súd.   Odvolací   súd   na   neverejnom   zasadnutí sťažnosť zamietne, ak zistí, že nie je dôvodná. Ak sťažnosť nezamietne, zruší napadnuté rozhodnutie a po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne uznesením, či je vydanie prípustné alebo neprípustné. Ustanovenie § 506 ods. 2 sa použije primerane.

Podľa § 510 Trestného poriadku označeného nadpisom „Povolenie vydania“: (1) Vydanie osoby do cudziny povoľuje minister spravodlivosti; vydanie nepovolí, ak krajský súd alebo najvyšší súd podľa § 509 rozhodol, že vydanie nie je prípustné.

(2)   Ak   súd   vyslovil,   že   vydanie   osoby   do   cudziny   je   prípustné,   môže   minister spravodlivosti rozhodnúť, že vydanie vyžiadanej osoby nepovolí, ak

a) je dôvodná obava, že trestné konanie v dožadujúcom štáte nezodpovedalo alebo by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo trest odňatia slobody uložený alebo predpokladaný v dožadujúcom štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,

b) je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody,

c)   vyžiadaná   osoba   by   vzhľadom   na   jej   vek   a   osobné   pomery   pri   zohľadnení závažnosti   trestného   činu,   z   ktorého   je   obvinená,   bola   vydaním   do   cudziny   zrejme neprimerane tvrdo postihnutá,

d) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest smrti okrem prípadov, ak sa dožadujúci štát zaručí, že trest smrti nebude uložený, alebo e) dožadujúci štát žiada o vydanie na vykonanie trestu smrti.

(3) Ak minister spravodlivosti vydanie nepovolí, predloží ministerstvo spravodlivosti vec generálnej prokuratúre na trestné stíhanie v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Z citovaných ustanovení § 509 a § 510 Trestného poriadku vyplýva, že Slovenská republika má zmiešaný model extradičného práva procesného, v ktorom je rozhodovanie o extradícii   rozdelené   medzi   všeobecné   súdy   (krajské   súdy   a najvyšší   súd)   a ministra spravodlivosti. Extradičné konanie podľa platného Trestného poriadku má teda dve fázy. V prvej fáze krajský súd a najvyšší súd dvojstupňovo rozhodujú o (ne)prípustnosti vydania do cudziny. Ak súdy rozhodnú, že vydanie do cudziny je prípustné, tak vydanie nepovolí alebo   povolí   minister   spravodlivosti.   Ten   môže   (nie   musí)   nepovoliť   vydanie,   ak   sú prítomné obavy ľudskoprávneho charakteru.

V konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 11/08 sa ústavný súd už vyjadril k rozsahu prieskumnej povinnosti súdov pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej   osoby   do   cudziny   podľa   §   509   Trestného   poriadku,   keď   uviedol,   že   „aj všeobecné súdy sú pri posudzovaní prípustnosti vydania viazané ľudskoprávnymi normami. Inými   slovami,   podmienky   prípustnosti   vydania   (extradičné   právo   hmotné),   ktoré   sú povinné zvažovať súdy, sa rozširujú o podmienku ľudskoprávnu, jadrom ktorej je naplnenie textu dohovoru a judikatúry k nemu.“.

Citovaný   právny   názor   ústavného   súdu   vychádza   z aplikačnej   prednosti   ústavy a medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktoré   boli ratifikované   a vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred   zákonmi   (čl.   7   ods.   5 ústavy),   ktorú   je   z hľadiska   požiadaviek   ústavne   konformného   výkladu   dotknutých právnych noriem nevyhnutné uplatniť zvlášť v situácii, v ktorej ústava, resp. medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách priznávajú „niečo viac“ ako zákon, čím rozširujú zdanlivo taxatívnu úpravu v zákone (v danom prípade § 501 v spojení s § 509 Trestného   poriadku).   V podmienkach   priamej   a   prednostnej   aplikovateľnosti   ústavy a medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách   totiž   spravidla neobstojí doslovný výklad dotknutých právnych noriem obsiahnutých v zákone, ktoré sú v danom   prípade   konštruované   v podobe   taxatívneho   výpočtu   podmienok   prípustnosti vydania do cudziny.

Pre posudzovaný prípad aj v už naznačených súvislostiach je relevantný aj § 481 Trestného poriadku označený nadpisom „Ochrana záujmov štátu“, podľa ktorého žiadosti cudzieho orgánu nemožno vyhovieť, ak by jej vybavením bola porušená ústava alebo také ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorom je potrebné bez výhrady trvať,   alebo   ak   by   vybavením   žiadosti   bol   poškodený   iný   významný   chránený   záujem Slovenskej republiky.

Zo   systematického   zaradenia   §   481   do   vnútornej   štruktúry   Trestného   poriadku vyplýva,   že   ide   o ustanovenie,   ktoré   má   nadradený   charakter   voči   všetkým   inštitútom upraveným v piatej časti Trestného poriadku označenej nadpisom „Právny styk s cudzinou“, a teda aj k extradičnému konaniu, t. j. zaväzuje všetky orgány verejnej moci, ktoré o vydaní osoby nachádzajúcej sa na území Slovenskej republiky do cudziny rozhodujú (príslušné všeobecné   súdy,   ako   aj   ministra   spravodlivosti).   Prostredníctvom   tohto   ustanovenia Trestného poriadku sa do vnútroštátnej úpravy právneho styku s cudzinou premieta princíp výhrady verejného poriadku (ordre public), ktorý vyplýva z podstaty teritoriálnej suverenity štátu, pričom z vecného hľadiska ho tvorí ochrana ústavy a ďalších ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých treba bez výhrady trvať. Slovenská republika sa hlási ku konceptu materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), je členom Rady Európy a členským   štátom   Európskej   únie,   ktorých   základnou   zdieľanou   hodnotou   je   úcta k ľudským   právam   a základným   slobodám   a ich   ochrana   v štandardoch   zaručovaných ústavou a európskym systémom ochrany ľudských práv a základných slobôd, t. j. v rozsahu vyplývajúcom najmä z dohovoru a dotknutej judikatúry ESĽP.

Z už citovaného   čl.   16   ods.   2   ústavy a čl.   3   dohovoru   vyplýva, že ich   dikcia   je v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska požiadaviek, ktoré kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi žiadne rozdiely. Navyše ústavný súd vo svojej judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave v súlade so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1 ods. 2 ústavy   štandardne   zohľadňuje   a uplatňuje   judikatúru   ESĽP   k porovnateľným   ľudským právam a základným slobodám garantovaným dohovorom. Vzhľadom na obsahovú zhodu čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru preto možno uzavrieť, že judikatúra ESĽP k čl. 3 dohovoru   je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy.

Vo vzťahu k rozsahu ochrany garantovanému právom podľa čl. 3 dohovoru ústavný súd v zhode s argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti sťažovateľa v prvom rade pripomína, že   v porovnaní   s ostatnými   ľudskými   právami   a základnými   slobodami   vymedzenými v dohovore, sa toto právo vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou.

Absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru znamená, že je aplikovateľné na všetkých ľudí, na každom mieste, v každom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto práva nie sú spojené žiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 dohovoru, podľa ktorého   „...   nemožno   odstúpiť   od   článku   2,   okrem   úmrtí   vyplývajúcich   z dovolených vojnových činov, a článkov 3, 4 (odsek 1) a 7“. Tento záver sa premieta do judikatúry ESĽP (napr. Ahmed c. Rakúsko, § 40; Tomasi c. Francúzsko, § 115; Chachal c. Veľká Británia, § 79 atď.).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   právny   poriadok   Slovenskej republiky obdobne garantuje absolútnosť ochrany základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy   [pozri   čl.   51   ods.   2   ústavy   v spojení   s   ústavným   zákonom   č. 227/2002   Z.   z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení   neskorších   predpisov   (k   tomuto   záveru   možno   dôjsť   interpretáciou   textu označeného ústavného zákona použitím argumentum a contrario, pozn.)], pričom absolútny charakter   zákazu   zlého   zaobchádzania   opakovane   zdôrazňuje   vo   svojej   rozhodovacej činnosti   aj   ústavný   súd   (pozri   napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   III.   ÚS   70/01,   I.   ÚS   4/02, III. ÚS 86/05, III. ÚS 194/06 a II. ÚS 271/07).

Z kolektívnej garancie práva podľa čl. 3 dohovoru okrem iného vyplýva aj to, že sa ho môžu dovolávať aj cudzinci (aj z nečlenských štátov Rady Európy) v prípade vydania a vyhostenia štátom do krajiny, v ktorej im reálne hrozí mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trestanie (k tomu napr. Svák, J.:   Ochrana ľudských   práv. Eurokódex. Bratislava   2006,   s.   191),   pričom   je   nesporné,   že   na   všetky   extradičné   konania uskutočňované podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky je potrebné uplatňovať štandardy ochrany vyplývajúce tak z čl. 3 dohovoru, ako aj z čl. 16 ods. 2 ústavy.

Pre   formovanie   európskeho   štandardu   ochrany   práva   podľa   čl.   3   dohovoru týkajúceho sa vydávania a vyhosťovania do cudzieho štátu mal zásadný význam rozsudok zo 7. júla 1989 Soering c. Spojené kráľovstvo (sťažnosť č. 14038/88, Séria A, č. 161), v ktorom   ESĽP   uviedol,   že   vzhľadom   na kategorickosť   zákazu   zlého   zaobchádzania   je dožiadaný štát zodpovedný aj za potenciálne porušenie dohovoru mimo svojho územia. Teda, aj ak dožiadaný štát nie je sám aktérom zlého zaobchádzania, jeho mocenský zásah v podobe vydania by mohol byť prvkom príčinnej súvislosti vedúcej k zlému zaobchádzaniu v dožiadajúcej   krajine.   Opačné   chápanie   by   bolo   alibistické   a nezlučiteľné   s doktrínou praktickej,   efektívnej,   a nie   teoretickej,   resp.   iluzórnej   garancie   ľudských   práv (Artico c. Taliansko, Airey c. Írsko). V rozsudku Soering sa uvádza (§ 90), že obvykle sa ESĽP nevyjadruje   k potenciálnym   porušeniam   dohovoru.   Avšak   v prípadoch,   keď   sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie vydať ho, by odporovalo čl. 3 dohovoru kvôli svojim predvídateľným dôsledkom v dožiadajúcej krajine, je nutné odchýliť sa od uvedeného princípu s ohľadom na závažnosť   a nezvratnosť   hroziaceho   utrpenia,   tak   aby   bola   zabezpečená   účinnosť   záruk poskytovaných týmto článkom.

Záväzok vydávajúceho štátu nevydať/nevyhostiť danú osobu do krajiny, kde môže byť vystavená riziku takého zaobchádzania, ktoré je v rozpore s čl. 3 dohovoru, sa stal následne súčasťou konštantnej judikatúry ESĽP (napr. Ahmed c. Rakúsko, § 39; Cruz Varas a iní c. Švédsko, § 69-70; Vilvarajah a iní c. Spojené kráľovstvo, § 73-74). Nesplnenie tohto záväzku pritom zakladá, resp. môže založiť zodpovednosť vydávajúceho štátu vzniknutú v dôsledku   uskutočnenia   krokov,   ktoré   mali   za   priamy   následok   vystavenie   jednotlivca zlému zaobchádzaniu (Soering c. Spojené kráľovstvo, § 89-91; Vilvarajah a iní c. Spojené kráľovstvo, § 109; H. L. R. c. Francúzsko, § 37, Garabayev c. Rusko, § 73).

Z uvedeného východiska vyplýva v súlade s konštantnou judikatúrou ESĽP záväzok každého zmluvného štátu   objektívne zistiť,   či   v prípade   vydania   osoby   do   dožadovanej krajiny danej osobe v danom čase hrozí skutočné riziko takého zaobchádzania, ktoré je v rozpore s čl. 3 dohovoru. Existencia rizika musí byť primárne zhodnotená so zreteľom na tie fakty, ktoré sú známe alebo mali byť známe zmluvnému štátu v čase vydania osoby (Vilvarajah a iní c. Spojené kráľovstvo, § 107; Ryabikin c. Rusko, § 111). V prípadoch, v ktorých   ešte   nedošlo   k vydaniu   sťažovateľa,   materiály   musia   obsahovať   informácie aktuálne   v čase   rozhodovania   príslušného   súdu   o danom   prípade (Chachal   c.   Spojené kráľovstvo, § 86 a 97; H. L. R. c Francúzsko, § 37). Zmluvný štát sa nemôže vyhovárať, že sťažovateľ nepredložil svoje obavy včas, ale je podstatné, že ich predložil, a zmluvný štát sa mal s nimi riadne zaoberať v rámci extradičného konania, pričom štát sám mal vyvinúť snahu, aby objektívne zistil skutočné riziko pre danú osobu v prípade vydania (Mamatkulov a Askarov c. Turecko, § 69). Príslušný súd posudzuje problém existencie reálneho rizika mučenia alebo zlého zaobchádzania z hľadiska všetkých dostupných materiálov, a pokiaľ je to potrebné aj z materiálov získaných proprio motu (napr. Ryabikin c. Rusko, § 111). Pre určenie, či existuje riziko zlého zaobchádzania musí príslušný súd preskúmať predvídateľné následky vydania sťažovateľa do prijímajúceho (dožiadajúceho) štátu, ako aj vziať do úvahy všeobecnú situáciu v tomto štáte a konkrétne okolnosti týkajúce sa priamo sťažovateľa (Vilvarajah a iní c. Spojené kráľovstvo, § 108), t. j. z textu čl. 3 dohovoru ESĽP odvodil   potrebu vykonať test   „domnienok vážnych dôvodov“   - substantial   ground test. Dožiadaný štát musí posúdiť, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom štáte   hrozilo   osobe   nebezpečenstvo   mučenia   alebo   podrobenia   sa   neľudskému   alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie byť vydaná (pozri II. ÚS 111/08).

So   zreteľom   na   všeobecnú   situáciu   v konkrétnom   štáte,   ESĽP   v poslednom   čase pripisuje   veľkú   dôležitosť   správam   vydávaným   nezávislými   medzinárodnými organizáciami,   ktoré   sa   zaoberajú   ochranou   ľudských   práv,   ako   napr.   Amnesty International, alebo správam z vládnych zdrojov (pozri napr. Chachal, § 99 - § 100; Müslim c. Turecko, č. 53566/99, § 67; Said c. Holandsko, § 54 a Al-Moayad c. Nemecko, § 65

- § 66). Na druhej strane platí, že iba možnosť zlého zaobchádzania v prípade nestabilnej situácie v prijímajúcom štáte nevedie sama osebe k porušeniu čl. 3 dohovoru (Vilvarajah a iní   c. Spojené   kráľovstvo, §   111,   alebo Fatgan   Katani   a   iní   c.   Nemecko, rozhodnutie z 31. mája 2001), čiže pokiaľ sú k dispozícii zdroje popisujúce všeobecnú situáciu v danej krajine,   je   nutné,   aby   sťažovateľ   podoprel   svoje   tvrdenia   dostatočnými   dôkazmi   (pozri Mamatkulov a Maskarov, § 73).

V prípadoch,   keď   sťažovateľ   tvrdí,   že   je   príslušníkom   skupiny   systematicky vystavovanej praktikám zlého zaobchádzania, ESĽP zdôrazňuje, že ochrana v zmysle čl. 3 dohovoru   nastupuje   v prípade,   keď   sťažovateľ   osvedčí   (a   vyplýva   to   aj   zo   správ   z   už uvedených   informačných   zdrojov,   pozn.),   že   sú   tu   vážne   dôvody,   pre   ktoré   nemožno pochybovať   o existencii   týchto   praktík   a jeho   príslušnosti   k danej   skupine   (napr. Salah Sheekh c. Holandsko, sťažnosť č. 1948/04, § 138 - § 149, ECHR 2007 a Saadi c. Taliansko [GC], sťažnosť č. 37201/06, § 132, rozhodnutie z 28. februára 2008).

V súvislosti s žiadosťami o vydanie osoby do cudziny dožiadajúce štáty nie zriedka predkladajú vydávajúcemu štátu diplomatické záruky či iné (mimoriadne) záruky o tom, že v prípade vydania vyžiadanej osoby bude s ňou zaobchádzané humánne, t. j. že budú vo vzťahu   k nej   rešpektované   požiadavky   vyplývajúce   z čl.   3   dohovoru.   V súvislosti   so zárukami poskytovanými dožiadajúcimi štátmi ESĽP vo veci Saadi c. Taliansko (sťažnosť č.   37201/06,   rozhodnutie   z   28.   februára   2008,   §   147   -   §   148)   uviedol,   že   „existencia vnútroštátneho   zákonodarstva   a pristúpenie   k medzinárodným   zmluvám   zaručujúcim rešpektovanie   ľudských   práv v zásade   samy   osebe nie   sú   dostatočne účinné na to,   aby zabezpečili primeranú ochranu proti riziku mučenia a zlého zaobchádzania, kde spoľahlivé (overené) zdroje potvrdili vykonávanie praktík nezlučiteľných s princípmi Dohovoru, alebo aj tolerovanie takýchto praktík príslušnými mocenskými štátnymi orgánmi“, a zdôraznil, že aj   v prípade   poskytnutia   mimoriadnych   záruk   ich   vždy   vyhodnocuje   s prihliadnutím   na konkrétne okolnosti daného prípadu, aby zhodnotil, či „poskytnuté záruky v prípade ich konkrétnej aplikácie poskytujú reálnu garanciu, aby dotknutá osoba bola uchránená pred takým zaobchádzaním a jeho formami, ktoré sú Dohovorom zakázané“.

Diplomatickými zárukami sa ESĽP zaoberal v poslednom období aj vo veci Ismoilov a iní c. Rusko (sťažnosť č. 2947/06, rozhodnutie z 24. apríla 2008, § 127), v ktorej rozhodol, že vydanie dvanástich Uzbekov z Ruska do Uzbekistanu bolo porušením čl. 3 dohovoru, a to napriek poskytnutiu diplomatických záruk proti mučeniu zo strany uzbeckých štátnych orgánov.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v tomto   prípade   uviedol,   že   „vzhľadom   na skutočnosť,   že   praktiky   mučenia   pretrvávajúce   v Uzbekistane   boli   potvrdené   viacerými medzinárodnými odborníkmi... Súd nie je presvedčený o tom, že by diplomatické záruky poskytnuté uzbeckými štátnymi orgánmi poskytli   spoľahlivé garancie proti   riziku   zlého zaobchádzania“,   pričom   poukázal   aj   na   to,   že   diplomatické   záruky   boli   odmietnuté   aj v prípadoch Saadi   c.   Taliansko a v roku   1996   v prípade Chahal   c.   Spojené   kráľovstvo (deportácia sťažovateľa do štátu Pandžáb v Indii), kde boli prípady mučenia preukázané a pretrvávajúce.

Z hľadiska posudzovaného prípadu ústavný súd považoval za potrebné upozorniť aj na § 113 spomínaného rozhodnutia ESĽP Ismoilov a iní c. Rusko, v ktorom sa poukazuje na prípad Shamayev a iní c. Gruzínsko a Rusko (č. 36378/02, ECHR 2005-III) naznačujúci neúčinnosť   diplomatických   záruk   poskytnutých   Ruskou   federáciou.   V tomto   prípade Gruzínsko vydalo päť sťažovateľov do Ruska, a to napriek predbežnému opatreniu, ktorým sa nariadilo ich nevydanie. Ruská vláda ponúkla diplomatické záruky vrátane ubezpečenia o humánnom   zaobchádzaní   a neobmedzenom   prístupe   sťažovateľov   k vhodnému lekárskemu ošetreniu, ako aj k právnej pomoci a ESĽP. Napriek tomu, potom, ako ESĽP rozhodol   o prijateľnosti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a rozhodol   o vyslaní   prieskumnej delegácie, aby sťažovateľov navštívila, ruské úrady jej nepovolili ich návštevu. Rovnako ani právni zástupcovia sťažovateľov nezískali od ruských úradov povolenie na ich návštevu. Predmetný   prípad   ukázal   úplné   zlyhanie   diplomatických   záruk   v prípade,   že   by   chceli orgány, ktorým boli tieto záruky poskytnuté, vykonať určité opatrenia (alebo podniknúť kroky   v súlade   s poskytnutými   diplomatickými   zárukami)   proti   tým,   ktorí   tieto   záruky poskytli   a následne   sa   ich   rozhodli   nedodržať   [pre   objektívnosť   treba   poznamenať,   že v danom prípade ESĽP síce „len prevzal“ do textu označeného rozhodnutia tvrdenia tretej strany (organizácie Human Rights Watch a AIRE Centre), ale aj táto skutočnosť naznačuje, že mu priznal nemalú relevanciu, pozn.].

III. Závery

III.1   Zo   zistení   ústavného   súdu   v prvom   rade   vyplýva,   že   najvyšší   súd v posudzovanom   prípade   v   zásade   vychádzal   z   právnych   názorov   ústavného   súdu vyjadrených v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 11/08, pokiaľ ide o rozsah prieskumnej povinnosti všeobecných súdov pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny podľa § 509 Trestného poriadku, keďže preskúmal správnosť napadnutého uznesenia krajského súdu nielen z hľadiska požiadaviek uvedených v § 501 Trestného   poriadku,   ale aj z hľadiska   podmienok uvedených   v § 510 ods.   2   Trestného poriadku, t. j. z hľadiska ľudskoprávnych aspektov súvisiacich s vydaním sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie.

Ako vyplýva z už citovaných častí odôvodnenia namietaného uznesenia vo vzťahu k dôvodom uvedeným v § 510 ods. 2 písm. a) až písm. d) Trestného poriadku, najvyšší súd posudzoval dve skupiny otázok, či

1. za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest smrti, resp. či v prípade, že takýto trest v tomto štáte možno uložiť, sú záruky dožadujúceho štátu, že trest smrti uložený nebude, dostatočné a tieto možno prijať [písm. d)], a s ňou úzko súvisiacu   otázku,   či   vyžiadaná   osoba   by   vzhľadom   na   jej   vek   a   osobné   pomery   pri zohľadnení závažnosti trestného činu, z ktorého je obvinená, bola vydaním do   cudziny zrejme neprimerane tvrdo postihnutá [písm. c)];

2.   je   (alebo   nie   je)   dôvodná   obava,   že   trestné   konanie   v   Ruskej   federácii   by nezodpovedalo   zásadám   čl.   3   a   6   dohovoru   alebo trest   odňatia   slobody   predpokladaný v tomto štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami čl. 3 dohovoru [písm. a)], a s ňou úzko súvisiacu otázku, resp. či je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v Ruskej federácii bola   vystavená   prenasledovaniu   z   dôvodu   jej   pôvodu,   rasy,   náboženstva,   príslušnosti k určitej národnostnej alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody [písm. b)].

Vo vzťahu k prvej skupine otázok najvyšší súd na jednej strane vzal do úvahy, že sťažovateľ je vyžiadaný aj pre trestný čin, za ktorý mu podľa Trestného zákonníka Ruskej federácie hrozí aj uloženie trestu smrti. Na druhej strane najvyšší súd vychádzajúc so záruk poskytnutých GP RF,   ako aj „správ rôznych subjektov monitorujúcich Ruskú federáciu doložených Vysokým komisárom OSN, Národným úradom v Slovenskej republike (č. l. 131 až   148   spisu),   ako   aj   správ   doložených   občianskym   združením   Liga   za   ľudské   práva (č. l. 203)“ a s   poukazom   na   dekrét   prezidenta   Ruskej   federácie   č.   724,   ktorým   bolo zavedené moratórium tak na ukladanie, ako aj výkon trestu smrti, a tiež s poukazom na rozsudok Ústavného súdu Ruskej federácie z 2. februára 1999, ktorým sa uložil dočasný zákaz trestov smrti, v namietanom uznesení konštatoval, že „neexistuje reálna hrozba, že by vyžiadaná   osoba   v súvislosti   s trestným   stíhaním,   na   účel   ktorého   je   vyžiadaná,   bola pozbavená života, preto podmienku uvedenú v § 510 ods. 2 písm. d) Tr. por. vyhodnotil tak, že táto nie je splnená“.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že vo vzťahu k druhej skupine otázok najvyšší súd v súlade požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP (najvyšší súd sa konkrétne odvoláva na rozhodnutie Saadi v. Taliansko, pozn.) vykonal „test vážnych dôvodov“, pri ktorom   vychádzal   z dokumentácie   predloženej   prokurátorkou   krajskej   prokuratúry   (jej súčasťou boli tieto správy, resp. výňatky správ a verejne prístupné články «Správy Amnesty International   o   Ruskej   federácii   z   23.   mája   2007,   19. mája   2006,   14.   marca   2007, 22. novembra 2006, Zavedenie uznesenia Valného zhromaždenia 60/251 zo dňa 15. marca 2006   s   názvom   „Výbor   pre   ľudské   práva“,   Svetový   prieskum   o   utečencoch   2005 Amerického výboru pre utečencov a prisťahovalcov - Ruská federácia, 20, jún 2005, správa pre   tlač   Medzinárodnej   helsinskej   federácie   zo   16.   mája   2007,   The   Economist   brífing, Medzinárodná rada o občianskych a politických právach, Záverečné pozorovania Výboru pre ľudské práva: Ruská federácia zo 6. novembra 2003, Hospodárska a sociálna rada, Záverečné   pozorovania   Výboru   pre   hospodárske,   sociálne   a   kultúrne   práva:   Ruská federácia   z 12. decembra   2003,   Výbor   pre   práva   detí,   Záverečné   pozorovania,   Ruská federácia z 23. novembra 2005, Sledovanie ľudských práv, Čečensko z 13. novembra 2006, Rada Európy, Čečensko z 13. marca 2007, Sledovanie ľudských práv, Spravodlivosť pre Čečensko (2007), ECRE : Smernice k zaobchádzaniu s Čečenskymi zavlečenými osobami (IDP) - marec 2007, Výbor OSN proti mučeniu: Závery a odporúčania, Ruská federácia zo 6. februára 2007, Rada Európy : Zhromaždenie parlamentu z 12. mája 2006, Ministerstvo zahraničných vecí USA, Správy štátu o praxi v oblasti ľudských práv - 2006 zo 6. marca 2007,   Medzinárodný výbor právnikov,   Ruská federácia zo 7.   júna 2007.“, pozn.) a tiež obhajcom sťažovateľa, pričom na účely svojho rozhodnutia túto dokumentáciu vyhodnotil.

V súvislosti s hodnotením predloženej dokumentácie najvyšší súd na jednej strane konštatoval, že dlhodobý konflikt v Čečenskej republike medzi vládou Ruskej federácie a čečenskými   ozbrojenými   skupinami „má   vo   svojej   podstate   charakter   dlhodobého vojenského konfliktu, ktorý je spojený s porušovaním základných ľudských práv zo strany oboch   bojujúcich   strán“, a že   Ruská   federácia   skutočne „čelí   tlaku   medzinárodných organizácií   zameraných   na   presadzovanie   ľudských   práv   a základných   slobôd“, ale   na druhej   strane   zdôraznil,   že „Pri   posudzovaní   reálnej   hrozby   porušenia   ľudských   práv a základných slobôd obsiahnutých v Dohovore a v Ústave Slovenskej republiky konkrétnej osoby   pri   trestnom   stíhaní   v   Ruskej   federácii   je   však   potrebné   vychádzať   z   konkrétnej situácie - v ktorej sa táto osoba nachádza, ako aj podmienok, za ktorých je vyžiadaná a nemožno celú otázku možnosti alebo nemožnosti vydania osoby oprieť výlučne o politickú situáciu   na   časti   územia   vyžadujúceho   štátu   a negatívnu   kritiku   tohto   štátu   zo   strany medzinárodnej verejnosti“. Zároveň   najvyšší súd poukázal na to,   že Ruská   federácia   je členským štátom Rady Európy a je viazaná dohovorom, „teda na jej území je zabezpečený aj v Dohovore upravený mechanizmus ochrany ľudských práv, ktorý predstavuje Európsky súd   pre   ľudské   práva,   na   ktorý   každý   občan   tohto   štátu,   v prípade   ich   (reálneho   ale i domnelého)   porušenia,   môže   podať   sťažnosť...   vyššie   uvedený   mechanizmus   ochrany ľudských práv je potrebné zohľadniť aj v extradičnom konaní v tom zmysle, že neexistuje dôvod na odmietnutie vydania občana Ruskej federácie jeho domovského štátu.“.

Z odôvodnenia   namietaného   uznesenia   tiež   vyplýva,   že   najvyšší   súd   vyhodnotil predložené   dokumenty   týkajúce   sa   hrozby   mučenia   alebo   iných   foriem   neľudského zaobchádzania   ako „príliš   všeobecné   a nekonkrétne“, pričom   v záverečnej   časti odôvodnenia svojho rozhodnutia svoj záver o prípustnosti vydania sťažovateľa do cudziny oprel aj o úvahy spojené s vyvažovaním práv chránených podľa dohovoru, ktorý „nechráni osoby len pred mučením alebo podrobením neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (čl. 3), ale v jeho prvej hlave upravuje aj iné práva a slobody, ako sú právo na život (čl. 2) alebo právo na slobodu a bezpečnosť (čl. 5), ktoré boli „extradičnými trestnými činmi“ porušené alebo ohrozené (napr. u poškodených usmrtených policajtov M. a P. alebo R. G. E. a členov jeho rodiny, ktorí sa stali obeťami lúpežného prepadnutia)...“.

III.2   Zo   zistení   ústavného   súdu   teda   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP v posudzovanom prípade vykonal „test vážnych dôvodov“ a až na jeho základe rozhodol o tom, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné. K postupu, ktorý najvyšší súd vo veci sťažovateľa zvolil, nemá ústavný súd zásadné výhrady. Inou otázkou je, či mal najvyšší sú k dispozícii dostatok   aktuálnej   dokumentácie   o situácii   v Ruskej   federácii   a   či   sa   možno   stotožniť s čiastkovými závermi najvyššieho súdu, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jeho konečné rozhodnutie.

Senát ústavného súdu, ktorý je príslušný rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa (ďalej len   „IV.   senát“)   zastáva   názor,   že   v konaniach   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru rozhodnutím všeobecného súdu vydaným v konaní o vydaní osoby zo Slovenskej republiky do cudziny upraveného v § 498 až § 514 Trestného poriadku, je vzhľadom na špecifické črty extradičného konania a jeho potenciálne negatívne dôsledky, ktoré hrozia sťažovateľom   v súvislosti   s ich   vydaním   do   cudziny,   nevyhnutné   od   príslušných všeobecných súdov bezvýhradne požadovať, aby pred rozhodnutím vo veci samej dôsledne preskúmali   a zhodnotili   aktuálnu   judikatúru   ESĽP,   ktorá   sa   dotýka   porušovania   čl.   3 dohovoru, príp. aj iných práv garantovaných dohovorom zo strany štátu, do ktorého sa má dotknutá   osoba   vydať,   a až   na   tomto   základe   po   všestrannom   preskúmaní   konkrétnych okolností prípadu a ďalších podkladov, ktoré majú k dispozícii,   vo veci rozhodli. Tento kategorický imperatív vyplýva z požiadavky materiálneho prístupu k ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   dôsledného   zabezpečovania   dodržiavania   medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „právny názor IV. senátu“).

Uvedený   názor   vychádza   jednak   z autoritatívneho   a všeobecne   rešpektovaného postavenia ESĽP v európskom systéme ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako aj zo skutočnosti, že sťažovatelia, ktorí neuspejú v konaní pred vnútroštátnymi orgánmi, sa vo väčšine prípadov následne domáhajú ochrany svojich ľudských práv a základných slobôd chránených dohovorom prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 34 dohovoru pred ESĽP, t. j. v konečnom dôsledku je ich vec spravidla podrobená konfrontácii s aktuálnou judikatúrou, postojmi   a poznatkami   ESĽP   (ústavný   súd   pripomína,   že   z dokumentácie,   ktorú   má k dispozícii, vyplýva, že v posudzovanom prípade sa sťažovateľ už obrátil na ESĽP, ktorý vo veci vydal predbežné opatrenie podľa Pravidla 39 Rokovacieho poriadku ESĽP, pozn.). Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia nevyplýva, že by najvyšší súd pred vydaním svojho rozhodnutia podrobil analýze aktuálnu judikatúru ESĽP týkajúcu sa porušovania čl. 3 dohovoru Ruskou federáciou, hoci tieto sú všeobecne dostupné.

Aj   keď   v čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   ešte   nebola k dispozícii   Výročná   správa   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   za   rok   2008,   na   ktorú poukázal   právny   zástupca   sťažovateľa   v priebehu   ústneho   pojednávania   a   ktorá   zjavne signalizuje,   že   podľa   poznatkov   a   záverov   ESĽP   je   Ruská   federácia   najčastejším porušovateľom čl. 3 dohovoru, bolo už v tom čase prístupných viacero rozhodnutí ESĽP z roku   2008   týkajúcich   sa   Ruskej   federácie,   nehovoriac   už   o rozhodnutiach z predchádzajúcich rokov. Vzhľadom na počet ďalších sťažností smerujúcich proti Ruskej federácii prijatých už ESĽP na ďalšie konanie sa tento stav zrejme zásadne nezmení ani v roku   2009   [ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   zhodou   okolností   v deň konania verejného ústneho pojednávania vo veci sťažovateľa aj ESĽP rozhodoval o troch ďalších   sťažnostiach   smerujúcich   proti   Ruskej   federácii   a týkajúcich   sa   „čečenského konfliktu“; išlo o sťažnosti č. 4573/04 (Sagayev a iní c. Rusko), č. 21080/05 (Vagapova a Zubirayev c. Rusko) a č. 27256/03 (Astamirova a iní c. Rusko)].

Podľa názoru ústavného súdu existuje celý rad rozhodnutí ESĽP týkajúcich sa Ruskej federácie,   ktorých   dôkladná   analýza   bola   (je)   pre   rozhodnutie   o povolení   (ne)vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie nanajvýš žiaduca, či už z hľadiska toho, že   poskytujú   významný   a pritom   autoritatívny   zdroj   informácií   o   postupoch   ruských bezpečnostných a policajných orgánov a tiež o „čečenskom konflikte“, ako aj o aktuálnom postoji ESĽP k porušovaniu ľudských práv v prípadoch, ktoré priamo či nepriamo súvisia s týmto   konfliktom,   príp.   aj   k   iným   porovnateľným   prípadom   porušovania   práv garantovaných dohovorom Ruskou federáciou. Z celého radu rozhodnutí ústavný súd len príkladmo poukazuje napr. na rozhodnutia Utsayeva a iní c. Rusko (sťažnosť č. 28133/03, rozhodnutie   z 29.   mája   2008); Medov   c.   Rusko (sťažnosť   č.   1573/02,   rozhodnutie z 8. novembra   2007); Chitayev   a Chitayev   c.   Rusko (sťažnosť   č.   59334/00,   rozhodnutie z 18.   januára   2007); Estamirov   a iní   c.   Rusko (sťažnosť   č.   60272/00,   rozhodnutie z 12. októbra 2006); Imakayeva c. Rusko (sťažnosť č. 7615/02, rozhodnutie z 9. novembra 2006); Luluyev a iní c. Rusko (sťažnosť č. 69480/01, rozhodnutie z 9. novembra 2006); Bazorkina c. Rusko (sťažnosť č. 69481/01, rozhodnutie z 27. júla 2006) atď.

V   okolnostiach,   keď   najvyšší   súd   pred   svojím   rozhodnutím   vo   veci   sťažovateľa analýzu aktuálnej judikatúry ESĽP týkajúcu sa porušovania ľudských práv a základných slobôd chránených dohovorom Ruskou federáciou v prípadoch porovnateľných s prípadom sťažovateľa nevykonal, vykazuje jeho uznesenie nedostatky, ktorým treba podľa názoru ústavného súdu priznať ústavnú relevanciu.

Z analýzy odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že na záver najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie mali rozhodujúci vplyv jeho čiastkové závery týkajúce sa dôveryhodnosti záruk poskytnutých v danom prípade GP RF a tiež   hodnotenia   predloženej   dokumentácie   týkajúcej   sa   hrozieb   mučenia   alebo   iných foriem neľudského zaobchádzania zo strany príslušných orgánov Ruskej federácie ako príliš všeobecnej   a nekonkrétnej.   Ústavný   súd   aj   pri   rešpektovaní   rozhodovacej   autonómie najvyššieho súdu, ktorú v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou ani v tomto prípade nespochybňuje,   považoval   (s ohľadom   na   svoje   ústavné   postavenie   vrcholného   garanta ochrany ústavnosti) za potrebné vysloviť svoje pochybnosti k týmto čiastkovým záverom najvyššieho súdu.

V zásade jednoznačný záver najvyššieho súdu o dôveryhodnosti záruk poskytnutých Ruskou   federáciou   vo   veci   sťažovateľa   založený   najmä   na texte «Námietky   vyžiadanej osoby ohľadne nedôveryhodnosti Ruskej federácie vo vzťahu k splneniu poskytnutých záruk najvyšší   súd   vyhodnotil   ako   neopodstatnené.   I pri   vedomí   nedokonalosti   kontrolných mechanizmov v tomto smere je potrebné uviesť, že prípadné nesplnenie záruk dožadujúcim štátom   nie   je   celkom   nesankciovateľné.   Ak dožadujúci   štát   poskytnuté   záruky   nesplní, riskuje   stratu   dôvery   a   následnú   nespoluprácu   dožiadaného   štátu   v   prípade   budúcich obdobných žiadostí o vydanie. Práve pri sledovaní splnenia týchto záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť   v oblasti dodržiavania ľudských práv,   ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie príslušného štátu v konkrétnom monitorovanom prípade vyžiadanej osoby. Navyše otázku „dôvery medzi štátmi“ má právo posúdiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý (na rozdiel od súdu) môže pri rozhodovaní o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny vychádzať aj z politických kritérií», totiž podľa názoru ústavného súdu nekorešponduje so závermi, ku ktorým možno dôjsť   na   základe   dôkladnej   analýzy   aktuálnej   judikatúry   ESĽP   (pozri   napr.   skúsenosti z prípadu Shamayev a iní c. Gruzínsko a Rusko naznačené v rozhodnutí vo veci Ismoilov a iní c. Rusko; podrobnejšie o tom v časti II.3 odôvodnenia tohto nálezu).

Podľa názoru ústavného súdu zjavné protirečenia vyvoláva aj ďalší text odôvodnenia namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorý   bezprostredne   nadväzuje   na   jeho   záver o dôveryhodnosti   záruk poskytnutých   Ruskou   federáciou «Práve   pri sledovaní splnenia týchto záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť   v   oblasti   dodržiavania   ľudských   práv,   ktoré   tak   môžu   poukazovať   na   zlyhanie príslušného štátu v konkrétnom monitorovanom prípade vyžiadanej osoby. Navyše otázku „dôvery medzi štátmi“ má právo posúdiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý (na rozdiel od súdu) môže pri rozhodovaní o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny vychádzať aj z politických kritérií», a to jednak z hľadiska iného (už spomínaného) záveru najvyššieho súdu   o prílišnej   všeobecnosti a nekonkrétnosti,   a teda   nekritickom   precenení správ mimovládnych organizácií vyvíjajúcich aktivity v oblasti dodržiavania ľudských práv. Ústavný súd k tomu záveru najvyššieho súdu poznamenáva, že takéto správy sa už z povahy veci   musia   vyznačovať určitou   mierou   zovšeobecnenia   vychádzajúceho   ale z poznatkov získaných z konkrétnych prípadov, na ktoré sa v nich poukazuje.

Nepresvedčivo   vyznieva   aj   tá   časť   textu   odôvodnenia   namietaného   uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa poukazuje na právo ministra spravodlivosti posúdiť otázku „dôvery   medzi   štátmi“   z hľadiska   politických   kritérií.   Ústavný   súd   nespochybňuje kompetenciu ministra spravodlivosti posúdiť prípad sťažovateľa z ľudskoprávneho hľadiska o to viac, že mu takúto úlohu ukladá zákon (§ 510 ods. 2 Trestného poriadku), ale právo možnosť posudzovania prípadu z hľadiska politických kritérií, ktorú výslovne pripúšťa v už citovanom texte aj najvyšší súd, vedie ústavný súd vo formujúcej sa judikatúre k prípadom porušovania základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru súvisiacim   s rozhodovaním   o   vydávaní   osôb   do   cudziny   k   formulovaniu   zásadnej požiadavky,   aby   úlohu   preskúmavať   ľudskoprávne   aspekty   takýchto   prípadov   plnili primárne všeobecné súdy, ktorým ústava na rozdiel od orgánov výkonnej moci garantuje nezávislosť pri rozhodovaní (porovnaj II. ÚS 111/08).

III.3 Sumarizujúc   svoje   zistenia   a čiastkové   závery   ústavný   súd   na   jednej   strane konštatoval, že ani v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   3   dohovoru   súvisiacich   s rozhodovaním všeobecných súdov o prípustnosti vydania osoby do cudziny podľa príslušných ustanovení Trestného   poriadku   nespochybňuje   svoje   všeobecné   východiská   uplatňované   vo   vzťahu k veciam   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ale   na   druhej   strane   zároveň zdôraznil,   že   každé   svoje   rozhodnutie   musí   podľa   konkrétnych   okolností   zvažovať   aj z hľadiska   jeho   bezprostredných   materiálnych   dopadov   na   sťažovateľa,   t.   j.   v   danom prípade vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie spojené s potenciálnymi rizikami porušovania jeho práv chránených čl. 3 dohovoru zo strany príslušných orgánov Ruskej federácie.

Vzhľadom na konkrétne a podľa názoru ústavného súdu aj nesporne závažné výhrady formulované voči namietanému uzneseniu najvyššieho súdu v časti III.2 odôvodnenia tohto nálezu ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade by len deklarovanie týchto výhrad v odôvodnení tohto nálezu spojené s konštatovaním, že nevykazujú takú intenzitu, ktorá by umožňovala uplatniť právomoci priznané ústavnému súdu v čl. 127 ods. 2 ústavy, t.   j.   vysloviť,   že   týmto   rozhodnutím   boli   porušené   označené   práva   sťažovateľa,   a toto rozhodnutie zrušiť, predstavovalo (aj pri rešpektovaní kompetencie ministra spravodlivosti rozhodnúť   v konečnom   dôsledku   o povolení,   resp.   nepovolení   vydania   sťažovateľa   na trestné stíhanie do Ruskej federácie) v konečnom dôsledku rezignáciu ústavného súdu na zabezpečenie účinnej ochrany sťažovateľových práv.

Ústavný súd preto rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 9/2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 3 dohovoru (bod 1výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 16 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   3   dohovoru   ústavný   súd   zrušil   namietané   uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom   konaní   bude   najvyšší   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými v tomto   rozhodnutí,   najmä bude   jeho povinnosťou   analyzovať,   vyhodnotiť a zohľadniť na účely nového rozhodnutia vo veci aktuálnu judikatúru ESĽP týkajúcu sa prípadov porušovania čl. 3 dohovoru, resp. porovnateľných práv chránených dohovorom Ruskou federáciou, s osobitným zreteľom na prípady týkajúce sa čečenského konfliktu, ako aj na prípady súvisiace s formovaním postoja ESĽP k problematike otázky dôveryhodnosti diplomatických záruk poskytovaných Ruskou federáciou v konaniach o vydanie jej občanov na trestné stíhanie do Ruskej federácie.

Sťažovateľ   v petite   tiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   zakázal   najvyššiemu   súdu a ministrovi   spravodlivosti   pokračovať   v porušovaní   jeho   práv   vyplývajúcich   z čl.   3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru, „a to najmä takým konaním, ktorého dôsledkom je povolenie vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie, pretože v prípade vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie, A. Š. Č. skutočne hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel   (bod   4   výroku   tohto nálezu), a to preto, že navrhovaný výrok

a) vo vzťahu k ministrovi spravodlivosti, ktorý nie je účastníkom tohto konania a vo veci sťažovateľa ešte nerozhodoval, nemá žiadne opodstatnenie,

b) vo vzťahu k najvyššiemu súdu by prejudikoval neprípustným spôsobom jeho nové rozhodnutie vo veci a nahrádzal tak jeho ústavnú zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť vykonávanú v súlade s jeho ústavnými právomocami.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom Mgr. M. Š. v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal spolu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a účasť na verejnom ústnom pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), z toho za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008, za ktoré priznal spolu s režijným paušálom úhradu v sume 223,46 € (6 732   Sk)   a jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2009,   za   ktorý   priznal   spolu s režijným paušálom úhradu v sume 122,85 € (3 704 Sk), t. j. spolu priznal úhradu trov konania v sume 346,31 € [10 432,94 Sk (bod 3 výroku tohto nálezu)].

Priznanú úhradu trov konania právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Nad rámec tohto nálezu IV. senát považoval za potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že pri jeho príprave dospel k právnemu názoru (v tomto rozhodnutí už citovanému, ako „právny názor IV. senátu“, pozn.), ktorý bol (je) podľa jeho názoru odchylný od právneho názoru   III.   senátu   ústavného   súdu   vyjadreného   v uznesení   č.   k. III.   ÚS   437/08-35 zo 17. decembra   2008,   ktorým   tento   senát   v skutkovo   porovnateľnom   prípade   rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa A. N. I. z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (sťažovateľ A. N. I. touto sťažnosťou namietal okrem iného porušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008, ktorým tento súd rozhodol, že vydanie sťažovateľa A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné, pozn.), predložil podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu návrh   na   zjednotenie   týchto   dvoch   (podľa   jeho   názoru)   odchylných   právnych   názorov, pričom navrhol, aby plénum prijalo stanovisko k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu, ktorého základom vo výroku zjednocujúceho uznesenia sa mal stať právny názor IV. senátu.

Plénum   ústavného   súdu   25.   februára   2009   prerokovalo   návrh   IV.   senátu   na zjednotenie odchylných právnych názorov. Právny názor IV. senátu nezískal v hlasovaní podporu nadpolovičnej väčšiny všetkých sudcov ústavného súdu, t. j. plénum ústavného súdu ho v súlade s čl. 131 ods. 1 druhou a treťou vetou ústavy zamietlo (podrobnejšie pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/09 z 25. februára 2009). Tým sa síce problém procesne uzavrel, ale otázka zjednotenia odchylných právnych názorov sa podľa názoru IV. senátu   nevyriešila.   Žiaden   iný   (ďalší)   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych názorov   III.   a IV.   senátu   k predmetnej   veci   (otázke)   nebol   totiž   plénu   ústavného   súdu predložený, a teda žiadne zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu nebolo ani prijaté. Na tomto základe nemožno podľa názoru IV. senátu formulovať záver, že plénum ústavného súdu zamietnutím právneho názoru predloženého IV. senátom síce nepriamo, ale predsa schválilo skorší, t. j. právny názor III. senátu, ktorým by bol IV. senát pri svojom ďalšom rozhodovaní v skutkovo identickej veci sťažovateľa viazaný (ako aj ostatné senáty ústavného súdu v skutkovo porovnateľných veciach), hoci bez toho, aby sa o ňom v pléne hlasovalo.

Tento právny názor IV. senátu zodpovedá účelu a zmyslu § 6 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého možno senáty ústavného súdu v súvislosti so zjednocovaním právnych názorov zaviazať len uznesením pléna ústavného súdu, pričom z povahy veci vyplýva, že v jeho výrokovej časti musí byť jasne a zrozumiteľne sformulovaný právny názor pléna ústavného súdu   k predmetnej veci.   Tento právny názor môže, hoci nemusí byť totožný s právnym   názorom   jedného   zo   senátov,   ktoré   boli   impulzom   na   začatie   konania   o ich zjednocovaní   (v   praxi   pôjde   takmer   vždy   o väčšinové,   a nie   jednomyseľné   schválenie zjednocujúceho právneho názoru). Len explicitné vyjadrenie „zjednocujúceho“ právneho názoru v uznesení pléna ústavného súdu totiž zodpovedá zmyslu a účelu oprávnenia pléna ústavného súdu rozhodovať o zjednocovaní právnych názorov senátov podľa čl. 131 ods. 1 ústavy, pretože je esenciálnym predpokladom založenia viazanosti členov pléna ústavného súdu pri ich ďalšom rozhodovaní v právne totožných veciach prerokúvaných v jednotlivých senátoch (inak nezávislých pri svojom rozhodovaní).

Záver   založený   na   uplatnení   záväznosti   zamietavého   uznesenia   pléna   „prijatého“ v konaní   podľa   §   6   zákona   o ústavnom   súde   pre   rozhodovanie   senátov   v ďalších porovnateľných veciach je preto nielenže nepoužiteľný ako základ zjednotenia odchylných právnych názorov, ale je spochybniteľný aj po právnej stránke. Procesný spôsob skončenia zjednotenia odchylných právnych názorov dvoch senátov totiž v danej veci nedal žiadnu odpoveď   ani „inštrukciu“ pre ďalší postup v skutkovo porovnateľnej veci. Vychádzajúc z takto vzniknutej situácie spočívajúcej v potenciálnej existencii dvoch rovnocenných, aj keď odchylných právnych názorov senátov, sa preto sudcovia IV. senátu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa riadili ústavným sľubom sudcu upraveným v čl. 134 ods. 4 ústavy („Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana... a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“) a vo veci rozhodli tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009