znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 331/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť K. P., bytom Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 98/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. P.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. K. P. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom Ž., v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   28. septembra   2004   tvrdí,   že   postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 98/02 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   príkazu,   aby   okresný   súd   konal   bez   zbytočných prieťahov, požaduje priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a úhradu trov konania.

V dôvodoch sťažnosti sťažovateľka uviedla:„(...) 1/ Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba o ochranu osobnosti. Vec nie je právne a fakticky zložitá.

2/   Správanie   sťažovateľky   žiadnym   spôsobom   nevytvorilo   situáciu,   ktorá   by odôvodňovala zbytočné prieťahy v postupe konajúceho súdu. Sťažovateľka na výzvu súdu neodkladne   zaplatila   súdny   poplatok   a zbytočné   prieťahy   neboli   vyvolané   ani   návrhom sťažovateľky   na   prikázanie   veci   z dôvodu   vhodnosti   zo   dňa   02.   05.   2002,   pretože   ide o vybavenie jednoduchého procesného úkonu, ktorý nie je právne zložitý.

3/   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   samotným   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu   označeného   základného   práva   a to   v dôsledku   jeho   nesprávnej   činnosti a zároveň nečinnosti bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky.

Nesprávny úradný postup samotného okresného súdu sťažovateľka vidí v tom, že súd predložil spis dňa 30. 07. 2002 NS SR bez toho, aby doručil návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti žalovaným stranám. Takto vznikol zbytočný prieťah od 28. 05. 2002 kedy vec napadla Okresnému súdu v Nitre do 10. 09. 2002 kedy Najvyšší súd SR vrátil spis prvostupňovému súdu ako predčasne predložený. Ďalší zbytočný prieťah vznikol ďalším nesprávnym   postupom   súdu   v tom,   keď   súd   po   doručení   návrhu   na   prikázanie   veci z dôvodu vhodnosti žalovaným, zbytočne čakal a urgoval vyjadrenie k návrhu žalovaného v I. rade. Podľa názoru sťažovateľky vyjadrenie žalovaných k návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti je právom účastníka, ale nie jeho povinnosťou, naviac v danom prípade išlo   o návrh   len   procesného   charakteru   a nie   o návrh,   ktorý   by   obsahoval   aj   riešenie hmotného práva. Podľa názoru sťažovateľky potom za zbytočný prieťah možno považovať obdobie od času kedy uplynula lehota na vyjadrenie žalovaných k návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti až do 14. 01. 2003, kedy súd predložil spis NS SR. (...)

Podľa názoru sťažovateľky tento nesprávny postup konajúceho súdu v čase od 28. 05. 2002 do 14. 01. 2003 spôsobil prieťahy v dĺžke najmenej 6 mesiacov.

Významný   zbytočný   prieťah   je   spôsobený   nečinnosťou   súdu   odo   dňa   zaplatenia súdneho poplatku, teda od 17. 04. 2003 až ku dňu spracovania sťažnosti. Súd je absolútne nečinný jeden rok, päť mesiacov a sedem dní.

Celkove   zbytočné   prieťahy   spôsobené   tak   nesprávnym   postupom   súdu   ako i absolútnou nečinnosťou súdu predstavujú obdobie jeden rok, jedenásť mesiacov a sedem dní. (...)“

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných   prieťahoch,   pričom   v predmetnom   konaní   sa   na   jeho   doterajšom   trvaní podieľa   podľa   vlastných   tvrdení   a   pripojených   listín   podstatným   spôsobom   aj   sama sťažovateľka.

3. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred konaním   okresného   súdu,   ktorým   sú   spôsobované   zbytočné   prieťahy   a   je   porušované základné právo na súdnu ochranu okresným súdom v spore o ochranu osobnosti, ktorý začal pred Okresným súdom Žilina 29. októbra 2001 a pokračoval prikázaním veci okresnému súdu 26. marca 2002. Takýto druh civilného procesu, akým je sporové konanie, kladie zvýšené nároky na účastníkov konania, najmä na navrhovateľa. Preto každé spomalenie postupu súdu v dôsledku úkonov alebo opomenutia účastníka v spore sa musí pričítať na vrub tomu účastníkovi, ktorý hoci aj z objektívnych dôvodov spôsobil takéto spomalenie postupu súdu.

V tejto spojitosti ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti, pripojených súdnych rozhodnutí   a   ďalších   listín   vyplýva,   že   konanie   o ochranu   osobnosti   sťažovateľky   síce začalo 29. októbra 2001, ale vzhľadom na okolnosti prípadu (otec sťažovateľky je sudca Okresného   súdu   Žilina)   sa   vec   z   dôvodu   vhodnej   delegácie   prikázala   okresnému   súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2002 sp. zn. Nc 47/02). Potom   sťažovateľka   3.   mája navrhla   vhodnú   delegáciu,   ktorej   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky uznesením z 26. februára 2003 sp. zn. Ndc 53/03 nevyhovel. Sťažovateľka až po tomto rozhodnutí na základe výzvy okresného súdu zaplatila súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania, ktorý bol splatný podaním tohto návrhu, t. j. už 29. októbra 2001.

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že z jeho stabilizovanej judikatúry vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03).

Postup okresného súdu v posudzovanom prípade napriek tomu, že návrh na začatie konania bol podaný 29. októbra 2001 na Okresnom súde Žilina, nemožno po vrátení veci z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 12. marca 2003 a po uplynutí roku a pol od tohto dátumu   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (28.   septembra   2004),   počas   ktorého   sa vykonali prípravné úkony vo veci samej, považovať za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku uznesenia.