znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 330/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Dušanom   Slaninom,   Bradlanská   2,   Trnava,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CbZm 1/2011 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoZm 3/2013 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2013 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CbZm 1/2011 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoZm 3/2013 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013.

Predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o žalobe   o   zaplatenie   istiny 100 000 € s príslušenstvom (zmenkovej odmeny).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«... K porušeniu základného práva na súdnu ochranu súbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces v okolnostiach prípadu došlo z štyroch právne významných príčin, a to:

1. Krajský súd v Trnave v nesúlade s § 157 ods. 2 OSP neuviedol, ako vec právne posúdil, keď neodôvodnil svoj záver o tom, že tvrdenia odvolateľa o tom, že mu postupom prvostupňového súdu, ktorý sa nezaoberal jeho námietkami a teda nevyhodnotil, či sú alebo nie sú opodstatnené;

2. vo   svojom   odôvodnení   sa   obmedzil   iba   na   znenie   uznesenia   ÚS SR,   sp.   zn. II. ÚS 78/2005, čím alibisticky zdôvodnil svoju nečinnosť v tomto smere,

3. a už   vôbec   sa   nevysporiadal   s   otázkou   oprávnenosti   zmluvnými   stranami dohodnutého rozhodcovského konania,

4. nie je možné vyjadriť súhlas s názorom druhostupňového súdu v otázke rozsahu prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania, pretože právny predpis používa v tejto otázke výraz „spravidla určuje rozsah“ a nie ako odôvodňuje druhostupňový súd, že vždy určuje odvolateľ rozsah preskúmania.

Všetky namietnuté porušenia základného, resp. ľudského práva sú v skutkovom stave prípadu úzko prepojené, k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, aj ľudského práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru došlo vo vzájomnej nadväznosti oboch príčin porušenia základného práva na súdnu ochranu, aj ľudského práva na spravodlivý proces.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: „Právny záver Krajského súdu v Trnave v o neopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje svoju pohľadávku duplicitne a po speňažení majetku v konkurze voči vystavovateľovi zmenky pod sp. zn. 31 K/39/2009, keď bude uspokojení, by vlastne zmenkovým konaním bol uspokojený duplicitne je nesprávny a bol by založený predpoklad bezdôvodného obohatenia navrhovateľa.

Nepríslušnosť oboch súdov vo veci konať je daná v čl. IV. Spoločné a záverečné ustanovenia zo dňa 23. 12. 2008, tým že vzájomné rozpory, ktoré medzi stranami vzniknú z právneho vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom. Obe zmluvné strany tak navrhovateľ, ako aj odporca tento návrh rozhodcovskej zmluvy bez výhrad prijali.

Záverom   sťažnosti   konštatujeme,   že   výklad   vykonaný   odvolacím,   ale   tiež prvostupňovým súdom v napadnutých rozsudkoch je nerešpektovaním práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorá je sťažovateľovi priznaná v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súbežne s porušením ľudského práva na spravodlivý proces.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Tiež   právo   sťažovateľa na základné právo na slobodu, rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 ústavy v konaní pred Krajským súdom v Trnave v konaní sp. zn. 21 CoZm/3/2013 ako aj v predchádzajúcom konaní pred Okresným súdom v Trnave v konaní sp. zn. 14 CbZm 1/2011, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 CoZm/3/2013 zo dňa 15. októbra 2013 sa ruší. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   viazaný   návrhom   na   rozhodnutie.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   v konaní zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   je   jej   návrh   na   rozhodnutie,   ktorého sa dožaduje, nejednoznačný. Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka   namieta   nielen   porušenie   svojich   práv   postupom   okresného   súdu a krajského   súdu   v   označených   konaniach,   ale   aj   rozsudkami   týchto   súdov   vydanými v označených   konaniach.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   preskúmaval   a posudzoval sťažnosť sťažovateľky v takomto rozsahu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CbZm 1/2011 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z   toho   vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu krajskému   súdu,   sama   uznala,   že   má   k   dispozícii   opravný   prostriedok   v   systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov, ústavný súd nezistil ústavný dôvod na   to,   aby   sa   v   tejto   veci   neriadil   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   ústavy   a   práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 CbZm 1/2011 a jeho rozsudkom z 23. októbra 2012, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoZm 3/2013 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2013

Sťažovateľka   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   nedostatočne   odôvodneným   rozsudkom krajského súdu č. k. 21 CoZm 3/2013-125 z 15. októbra 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 14 CbZm 1/2011-98 z 23. októbra 2012, ktorým tento súd ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz č. k. 38 Zm 2/2011-46 zo 6. apríla 2011.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale   aj   rozsudok   okresného   súdu,   ktorého   odôvodnenie   krajský   súd   potvrdil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa aj požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 14 CbZm 1/2011 z 23. októbra 2012 okrem iného uviedol:

„... Podľa názoru súdu, je príslušnosť súdu daná podľa § 10 ods. 1, ods. 2 Zákona č. 371/2004 Z. z. Je pravdou, že v zmysle čl. 4.5 Dohody o vydaní a vyplnení biankozmenky je medzi účastníkmi uzatvorená rozhodcovská zmluva, v zmysle ktorej sa vzájomné spory rozhodnú v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom, avšak podľa názoru súdu sa uvedená rozhodcovská doložka vzťahuje na spory týkajúce sa dohody o vydaní a vyplnení blankozmenky   a   nie   na   spory   vyplývajúce   z   plnenia   zmenky.   Čo   sa   týka   konkurzného konania na tunajšom súde vedeného pod sp. zn. 31 K/39/2009, súd uvádza, že vzhľadom na charakter zmenky toto konanie nemá žiadny vplyv na konanie z plnenia zo zmenky.“

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol: „...   V   súvislosti   s   podanými   opravnými   prostriedkami   odvolací   súd   považuje za potrebné   uviesť,   že   rozsah   prieskumu   vykonaného   v   rámci   odvolacieho   konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O. s. p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla   určuje   rozsah,   v   akom   má   byť   napadnuté   rozhodnutie   odvolacím   súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   obmedziť   len   na   skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody...

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné,   v   ktorom   sa   prvostupňový   súd   podrobne   zaoberal   všetkými   v   konaní zistenými skutočnosťami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny   záver,   ku   ktorému   dospel   a   ktorý   vyjadril   vo   vyhlásenom   výroku   rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací súd sa s ním stotožňuje.“

Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu poukázal na príslušnú   právnu   úpravu,   ktorú   vykladal   okresný   súd   a   na   ktorú   poukazovala aj sťažovateľka,   to   znamená   príslušné   pojmy   zákona   č. 191/1950 Sb.   Zákon   zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov, okrem iného takto:

„Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že zmenkové ručenie je zabezpečovacím vzťahom, v ktorom zmenkový ručiteľ vyznačí svoj záväzok popri niektorej inej zmenkovo zaviazanej osobe. Záväzok ručiteľa je akcesorický ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku dlžníka. Žalovaná je v rámci zmenkového vzťahu avalistom a ako zmenkový ručiteľ – avalista môže proti majiteľovi zmenky uplatniť iba námietky, ktoré vyplývajú z ich vzájomných vlastných vzťahov, ale nie námietky, ktoré patria   zmenkovému   dlžníkovi   a   zakladajú   sa   na   jeho   vlastných   vzťahoch   k   majiteľovi zmenky. Zmenkovým ručením zmenkový ručiteľ vyznačí svoj záväzok popri inej zmenkovo zaviazanej   osobe   a   zmenkový   ručiteľ   zabezpečuje   splnenie   pohľadávky   zo   zmenového vzťahu rovnako ako dlžník. Záväzok zmenkového ručiteľa – žalovanej je teda nezávislý na záväzku dlžníka a podľa § 17 zák. zmenkového a šekového zmenkový ručiteľ (aval) môže robiť majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú iba na jeho vlastných vzťahoch k majiteľovi zmenky, nie však na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby, za ktorú bolo ručenie prevzaté.   Z toho   dôvodu   je   z   hľadiska   dôvodnosti   posúdenia   odvolania   nepodstatné,   že správca konkurznej podstaty... V. úpadcu Š. B... písomne potvrdil, že prihlásené pohľadávky veriteľa... založené úverovými zmluvami priznal, ale nepotvrdil, že plnenie na zmenku bolo do konkurzu prihlásené.

Dôvody odvolania ako i námietky žalovanej sa týkajú právneho postavenia a vzťahu vystaviteľa, ale pre posúdenie a existenciu ručiteľského záväzku avalistu nemajú žiaden relevantný význam.

Súd   prvého   stupňa   sa   správne   v   odôvodnení   rozhodnutia   vyporiadal i s príslušnosťou súdu, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a na ktoré poukazuje.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   nezistil   existenciu   takých   skutočností,   ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného   súdu,   jasne,   zrozumiteľne   a   presvedčivo   objasnil   a   navyše   rozšíril vecnú argumentáciu   na   podporu   správnosti   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu. Stotožnil   sa s právnym   názorom   okresného   súdu   v   otázke   príslušnosti   okresného   súdu ako zmenkového a šekového súdu v zmysle výkladu § 10 ods. 2 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov v Slovenskej republike v znení neskorších predpisov a súčasne argumentačne   objasnil   inštitút   zmenkového   ručenia,   ako aj   vzťah   konkurzného   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31 K 39/2009 ku konaniu z plnenia zo zmenky, ktorého sa týkala námietka sťažovateľky. Súčasne sa tým celkovo vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde (námietky 1 – 4 už uvedené; pozri s. 4 − 5 sťažnosti sťažovateľky).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať nevyhovenie   návrhu   v   konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Pretože ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi rozsudkom   krajského súdu č. k. 21 CoZm 3/2013-125   z   15.   októbra   2013   a   namietaným   porušením   (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014