znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 330/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. V., M., ktorou namieta

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tpo 59/2011 z 28. decembra 2011,

-   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Stred Banská Bystrica, Generálnej prokuratúry, Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: PPZ 78/BOK-S-2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2012   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. V., M., ktorou namieta

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež porušenie čl. 2 ods. 2 listiny uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 59/2011 z 28. decembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“), ako aj

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,   odboru   Stred   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „policajný   orgán“),   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ   78/BOK-S-2011   (ďalej   aj   „namietané   trestné konanie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že v namietanom trestnom konaní bolo   sťažovateľovi   uznesením   vyšetrovateľa   z   25.   mája   2011   vznesené   obvinenie za pokračovací   obzvlášť závažný zločin   krádeže   podľa   § 212 ods.   2 písm.   a) a ods.   4 písm. b)   Trestného   zákona   (v   tomto   konaní   je   sťažovateľ   stíhaný   spolu   s   ďalšími   9 spoluobvinenými, pozn.). Sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný väzobne; do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu z 28. mája 2011 z dôvodov uvedených podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom lehota väzby mu začala plynúť 25. mája 2011 o 6.00 h. Dňa 16. novembra 2011 podala prokurátorka generálnej prokuratúry návrh na predĺženie lehoty   trvania   väzby   obvinených   do   25.   mája   2012,   o   ktorom   rozhodol   okresný   súd uznesením sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) tak, že sťažovateľovi a trom ďalším spoluobvineným predĺžil väzbu do 25. mája 2012.   O   sťažnosti   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu   proti   označenému   uzneseniu okresného   súdu   rozhodol   namietaným   uznesením   krajský   súd   tak,   že   ju   zamietol   ako oneskorene podanú.

V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Môj klient sa k podaniu odvolanie voči predlženiu lehoty väzby na neverejnom zasadnutí (okresného   súdu,   pozn.) nevyjadril,   pričom   obhajca   sa   tohto   neverejného zasadnutia nezúčastnil.

Následne obhajca po oznámení predmetného uznesenia o predlžení lehoty väzby zo dňa 21. 11. 2011 – doručením poštou, ktoré sa udialo dňa 19. 12. 2011, podal v 3 dňovej zákonnej lehote dňa 22. 12. 2011 sťažnosť adresovanú Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktorá bola Krajskému súdu BB doručená dňa 27. 12. 2011. Teda sťažnosť bola podaná v lehote, oprávnenou osobou, avšak Krajský súd v BB o tejto sťažnosti do 25. 12. 2011 nerozhodol, teda neučinil rozhodnutie do uplynutia základnej 76 mesačnej lehoty väzby... ale   prekvapivo   zjavne   v   rozpore   s   Trestným   poriadkom   moju   sťažnosť   zamietol   ako oneskorenú dňa 28. 12. 2011, podľa § 193 ods. 1b Tr. por.

Senát Krajského súdu v Banskej Bystrici teda na zrejmý skutkový stav aplikoval zjavne neprávne ustanovenia trestného poriadku, t. j. § 179 ods. 2 a § 187 ods. 2 Tr. por. a v takomto dôsledku zjavne nedôvodne zamietol sťažnosť obhajcu podanú v mene obv. J. Š. ako oneskorenú, pričom mal pri dodržaní jasnej dikcie Trestného poriadku obv. J. Š. v zmysle § 76 ods. 3 príkazom prepustiť z väzby na slobodu...

Senát krajského súdu tak zjavne ignoroval resp. prehliadol nasledujúce §§ Trestného poriadku:

179   ods.   1   a   3,   187   ods.   1   čím   urobil   moju   pokračujúcu   väzbu   J.   Š.   zjavne nezákonnou.

Taktiež,   obhajca   je   nepochybné,   že   obhajca   konal   a   sťažnosť   podal   v   súlade s poučením   v   opravnom   prostriedku   –   sťažnosti   uvedenú   v   závere   uznesenia...,   ktorým Okresný súd BB... poučil oprávnené osoby o možnosti podať sťažnosť v lehote 3 dní od oznámenia uznesenia. Poukazujem napr. aj na § 193 ods. 2 Tres. por.“

Vo vzťahu k namietanému trestnému konaniu sťažovateľ zastáva názor, že „súdy a orgány činné v trestnom konaní nepostupujúc v mojej veci s osobitnou starostlivosťou a urýchlením...

Úkony   v mojej   veci   sa   robia   sporadicky,   cca   v   priemere   jeden   za   dva   mesiace, 3 mesačná   nečinnosť   OČTK   bola   prokurátorkou   ospravedlňovaná   tým,   že   spisy   boli predložené   súdu   na   rozhodovanie,   zaistené   veci   z   20.   7.   2011   začínajú   by   podrobené znaleckému skúmaniu až teraz koncom februára 2012, prepisy údajných hovorov známe už koncom mája 2011 boli zaradené do spisu až v novembri 2011, pričom doteraz sa s nimi v podstate ďalej nepracovalo a ich zákonnosť je prinajmenšom sporná...

Mám za to, že v mojom prípade či už OČTK alebo súdy zjavne liknavo skúmajú danosť niektorého z dôvodov väzby podľa § 71 Trestného poriadku. Tento dôvod nebol nikdy daný a už vôbec nemôžme hovoriť o tom, že by sa dôvody väzby v mojom prípade zosilovali...

Taktiež som toho názoru, že Okresný súd Banská Bystrica svojimi rozhodnutiami najmä z 21. 11. 2011 a 30. 1. 2012, konanie spis. zn. 0 Tp 133/2011 a Krajský súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 28. 12. 2011 3 Tpo 59/2011 ale aj 3 Tpo 4/2012 pri preskúmaní zákonnosti mojej väzby sa zamerali nekriticky len na akúsi kvázi dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu a nepreskúmal komplexne moje procesné a hmotné námietky ani sa   s   nim   zodpovedajúco   resp.   vôbec   nevyporiadali,   hoci   ja   som   ich   v   návrhu   resp. sťažnostiach uvádzal. Postupoval nedôsledne, a tým porušil moje právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo namietať procesné a hmotné podmienky podstatné pre zákonnosť   väzby.   Tieto   ako som   už uviedol   boli   posudzované   podľa   môjho   názoru nelogicky a svojvoľne s cieľom udržať ma v nátlakovej väzbe. Mám za to, že je ignorovaná hlavne skutočnosť, čo sa týka rozhodnutí súdu, že vo väzbe som len preto, že Krajský súd Banská Bystrica nezákonne moju sťažnosť voči rozhodnutiu o predlžení väzby, podanú dňa 22. 12. 2011 ako podanú po lehote. Tým nezľahčujem ostatné dôvody nedôvodnosti mojej väzby, ktorú považujem čisto za nátlakovú. Plne odkazujem na podanie svojho obhajcu urobené v trestnom konaní.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a tiež porušeniu čl. 2 ods. 2 listiny, zrušil namietané uznesenie krajského súdu a „nariadil moje okamžité prepustenie z väzby na slobodu“.

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd rozhodol, že v namietanom trestnom konaní došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom policajného orgánu, generálnej prokuratúry, okresného súdu a   krajského   súdu   a „nariadil   aj   z   tohto   dôvodu   moje   okamžité   prepustenie   z   väzby na slobodu“.

Sťažovateľ   žiada   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia „za nemajetkovú ujmu spôsobenú mi nezákonnou väzbou v sume 10 000 Eur a náhradu trov právnej pomoci“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha

- vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru a tiež porušenia čl. 2 ods. 2 listiny uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 59/2011 z 28. decembra 2011, ako aj

- vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru postupom policajného orgánu, generálnej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu v namietanom trestnom konaní.

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv podľa   ústavy   a   listiny,   ako   aj   práv   podľa   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 Tpo 59/2011 z 28. decembra 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd považoval tiež za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Pred   preskúmaním   opodstatnenosti   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   ústavný   súd   v zhode   so   svojou   doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04) zodpovedajúcou judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva   (napr.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   De   Wilde   et.   Al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) konštatoval, že na rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní sa štandardne aplikujú ustanovenia čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, ktoré sa týkajú osobnej slobody, keďže obsahujú základné hmotné a procesné atribúty   vrátane   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   pri   jej   pozbavení,   a   preto   sa na rozhodovanie o väzbe neaplikujú všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru označené sťažovateľom. Táto skutočnosť už sama osebe   zakladá   dôvod   na odmietnutie   sťažnosti   vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právam vyplývajúcim   z čl. 6 ods.   1,   2   a 3 dohovoru   pre zjavnú neopodstatnenosť z dôvodu   ich neaplikovateľnosti na túto časť sťažnosti.

Namietaným   uznesením   krajský   súd   zamietol   ako   oneskorene   podanú   sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011, ktorým mu tento súd na základe návrhu generálnej prokuratúry predĺžil lehotu trvania väzby do 25. mája 2012.

Sťažovateľ s namietaným uznesením krajského súdu nesúhlasí a tvrdí, že krajský súd pri posudzovaní otázky, či jeho sťažnosť bola podaná oneskorene, nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 179 ods. 2 a § 187 ods. 2 Trestného poriadku a „ignoroval, resp. prehliadol“ ďalšie ustanovenia Trestného poriadku; konkrétne § 179 ods. 1 a 3, § 187 ods. 1 a § 193 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa názoru sťažovateľa jeho obhajca podal sťažnosť včas „v 3-dňovej zákonnej lehote dňa 22. 12. 2011“ [počítanej odo dňa, keď mu (obhajcovi) bolo doručené uznesenie okresného súdu, pozn.].

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd po citácii § 179 ods. 2 a § 187 ods. 2 Trestného poriadku okrem iného uviedol:

„Vychádzajúc z uvedených ustanovení Trestného poriadku, a zo skutočností, ktoré boli zistené odvolacím súdom, dospel k záveru, že u obvineného nebola podaná sťažnosť v zákonnej lehote, túto podal po uplynutí trojdňovej lehoty až obhajca obvineného J. Š., JUDr. J. V., zrejme za obvineného a aj vo vlastnom mene, hoci samostatné odvolacie právo sa na tento prípad nevzťahuje. Sám obhajca sa o spôsobe rozhodnutia súdu prvého stupňa vôbec nezaujímal, skôr možno konštatovať snahu o zatajovanie sa, ktorú skutočnosť krajský súd považuje za známky obštrukcie zo strany obhajcu, zrejme aj po dohode s obvineným J. Š. po zhodnotení jeho vyjadrenia na oznámení uznesenia a zásadným problémom zastihnúť počas   pracovnej   doby   obhajcu   obvineného   telefonicky,   resp.   mailovou   poštou   mu   bol oznámený   termín   na   oficiálnu   jeho   mailovú   adresu.   Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že základná   lehota   v   prípravnom   konaní   u   obvineného   J.   Š...   mala   skončiť   25.   12.   2011, takouto obštrukciou zjavne bolo snahou obhajcu dosiahnuť prepustenie obvineného J. Š. z väzby, neuvedomujúc si možný iný názor a následok takéhoto postupu zo strany prípadného rozhodnutia odvolacieho súdu...“

Vychádzajúc z citovaných právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v   sťažovateľovej   veci   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu   sp.   zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011 ústavne akceptovateľným a udržateľným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   ustanovenia   Trestného poriadku, na základe ktorých dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu, ktorým tento predĺžil lehotu trvania jeho väzby, bola podaná oneskorene.

Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa § 179 ods. 2 Trestného poriadku ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť, obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi.

Podľa § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam   podľa   §   83   ods.   2;   ak   sa   koná   podľa   §   204   ods.   1,   sťažnosť   sa   podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Podľa   §   187   ods.   2   Trestného   poriadku   osobám,   ktoré   môžu   podať   sťažnosť v prospech   obvineného,   končí   sa   lehota   na   podanie   sťažnosti   tým   istým   dňom   ako obvinenému; prokurátorovi však plynie lehota vždy samostatne.

Podľa   §   193   ods.   2   Trestného   poriadku   ako   oneskorenú   nemožno   zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   posudzovanej   veci   treba   vziať   do   úvahy   aj ustanovenia § 83 ods. 2 a § 76 ods. 3 Trestného poriadku, z ktorých vyplýva, že v prípade rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom konaní možno podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia.

Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku   súd   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou   väzby   v   prípravnom   konaní   alebo   pred   uplynutím   lehoty   väzby   v   prípravnom konaní;   nadriadený   súd   rozhodne   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   lehotou   väzby v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu   prepustí   obvineného   z   väzby   na   slobodu   písomným   príkazom,   ktorý   musí   byť primerane odôvodnený. Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehota väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku   7.   Pri   späťvzatí   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   sa   postupuje primerane podľa § 72 ods. 3.

V posudzovanej veci nie je sporná skutočnosť, že na verejnom zasadnutí okresného súdu uskutočnenom 21. novembra 2011 bol prítomný sťažovateľ, zatiaľ čo jeho obhajca sa ho nezúčastnil. Na tomto verejnom zasadnutí bolo vyhlásené uznesenie okresného súdu, ktorým bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 25. mája 2012. Z § 179 ods. 1 Trestného   poriadku   nepochybne   vyplýva,   že   dňom   vyhlásenia   predmetného   uznesenia za prítomnosti sťažovateľa sa považuje toto uznesenie za oznámené osobe, ktorej sa dotýka. Z citovanej   časti   namietaného   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   vychádzal   z právneho názoru, podľa ktorého oznámením predmetného uznesenia sťažovateľovi ako osobe, ktorej sa dotýka, mu začala plynúť lehota na podanie opravného prostriedku (sťažnosti). Súčasťou uznesenia okresného súdu z 21. novembra 2011 bolo aj poučenie, v ktorom bolo uvedené „Proti   tomuto   uzneseniu   je   možné   podať   sťažnosť   v   lehote   3   dní   odo   dňa   oznámenie uznesenia,   prostredníctvom   tunajšieho   súdu,   ku   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici.“. V zmysle   tohto   poučenia   teda   sťažovateľovi   uplynula   lehota   na   podanie   sťažnosti 24. novembra   2011,   pričom   jeho obhajca   podal   sťažnosť   až 22.   decembra   2011,   a teda podľa záveru krajského súdu oneskorene. Tento právny záver krajského súdu má oporu v aplikovaných ustanoveniach Trestného poriadku, nemožno ho považovať za svojvoľný, a preto je podľa názoru ústavného súdu akceptovateľný a udržateľný.

Tento   právny   záver   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno spochybňovať ani ustanoveniami § 179 ods. 3 a § 187 ods. 1 Trestného poriadku, na ktoré poukazuje sťažovateľ. Doručenie rovnopisu namietaného uznesenia obhajcovi sťažovateľa v zmysle   druhej   vety   §   179   ods.   3   Trestného   poriadku   v posudzovanom   prípade   podľa názoru   krajského   súdu   totiž   nemalo   vplyv   na   počítanie   lehoty   na   podanie   opravného prostriedku   (sťažnosti).   Aj   tento   interpretačný   záver   je   podľa   názoru   ústavného   súdu z ústavného hľadiska udržateľný. Vo vzťahu k § 187 ods. 1 Trestného poriadku ústavný súd zdôrazňuje, že jeho aplikácia na vec sťažovateľa prichádza do úvahy len v spojení s § 83 ods.   2   a   §   76   ods.   2   Trestného   poriadku.   Z uvedených   ustanovení   Trestného   poriadku možno vyvodiť záver, že v danom prípade aj sťažovateľ ako obvinený (resp. jeho obhajca, ak by bol prítomný na verejnom zasadnutí okresného súdu) mohol podať sťažnosť proti predmetnému uzneseniu okresného súdu len ihneď po jeho vyhlásení. V tejto súvislosti možno síce akceptovať sťažovateľom v sťažnosti (nepriamo) vyjadrený názor, že poučenie obsiahnuté v tomto uznesení nebolo správne (keďže ustanovilo trojdňovú lehotu na podanie sťažnosti, pozn.), ale išlo o nesprávnosť v prospech sťažovateľa ako obvineného, keďže mu nad rámec zákona umožnilo (aplikáciou § 193 ods. 2 Trestného poriadku) podať sťažnosť v lehote o tri dni dlhšej, na akú mal v skutočnosti nárok. V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že porušenie zákona v prospech sťažovateľa zásadne nemožno kvalifikovať ako porušenie jeho ústavou garantovaných práv.

Ústavný súd súčasne s konštatovaním, že krajský súd vo veci sťažovateľa uplatnil ústavne akceptovateľný a udržateľný výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku, zároveň   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   výklad,   ktorý   (minimálne   nepriamo) prezentuje v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému súdu   sťažovateľ,   založený na tvrdení,   že lehota na podanie sťažnosti mu začala plynúť až oznámením uznesenia (formou doručenia jeho rovnopisu) jeho obhajcovi, by v konečnom dôsledku v každom jednotlivom prípade umožňovala   formou   obštrukcie   (nepreberaním   zásielky)   efektívne   obchádzať   zákon,   čo krajský súd v citovanej časti namietaného uznesenia vo vzťahu k posudzovanej veci aj (naznačil) vyslovil.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru,   že v danom   prípade   nemohlo   namietaným   uznesením   krajského   súdu   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľom   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny   ani   jeho   práv   podľa dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 listiny, podľa ktorého štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý   ustanoví   zákon,   ústavný   súd   nad   rámec   už   uvedeného   poznamenáva,   že   ide o ustanovenie   listiny,   ktoré   má   charakter   ústavného   princípu,   ktoré   je vždy   implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto vyslovenie jeho porušenia prichádza do úvahy len v spojení s porušením niektorého základného práva alebo slobody podľa ústavy alebo listiny, príp. práva podľa dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08); keďže v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom označené   základné   práva   podľa   ústavy   a   listiny   a   práva   podľa   dohovoru   namietaným uznesením krajského súdu nemohli byť porušené, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 listiny.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5   ústavy   a   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   a   4   dohovoru   postupom   príslušného   orgánu Policajného   zboru,   generálnej   prokuratúry,   okresného   súdu   a   krajského   súdu v namietanom trestnom konaní

V   druhej   časti   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   vo   všeobecnej   rovine   namieta   postup v jeho trestnej   veci   konajúcich   a rozhodujúcich   súdov,   policajného orgánu   a   generálnej prokuratúry,   keďže   podľa   jeho   tvrdenia   nepostupujú „v   mojej   veci   s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“,   a tieto námietky   formuluje jednak vo   vzťahu k postupu policajného   orgánu,   ktorý   vykonáva   podľa   neho   úkony   v   jeho   trestnej   veci   len „sporadicky“, a jednak vo vzťahu k rozhodovaniu príslušných všeobecných súdov o jeho väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ktoré podľa jeho tvrdenia nepreskúmavajú komplexne jeho hmotné a procesné námietky, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby; v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011 a sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 30. januára 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 133/2011 z 28. decembra 2011.

Vo   vzťahu   k   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno na ústavnom   súde   namietať   také   pochybenia   príslušných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré neboli   odstránené   v   jeho   dovtedajšom   priebehu   a   ktoré   mohli   vo   svojich   dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Konkretizujúc   uvedený   právny   názor   na   vec   sťažovateľa   ústavný   súd   navyše pripomína,   že   dozor   nad   zákonnosťou   trestného   konania,   ktoré   sa   nachádza   v   štádiu prípravného konania, vykonáva prokurátor   (§   230 ods.   1 Trestného   poriadku),   ktorému na efektívny výkon tohto dozoru Trestný poriadok zveruje účinné právne prostriedky (§ 230 ods.   2   Trestného   poriadku),   pričom   obvinený   je   v   zmysle   §   210   Trestného   poriadku kedykoľvek v priebehu vyšetrovania oprávnený požiadať o preskúmanie postupu policajta (policajného orgánu). Za týchto okolností námietky proti postupu policajného orgánu je zásadne   oprávnený   a   povinný   preskúmavať   príslušný   orgán   prokuratúry.   Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nijako v sťažnosti nepreukázal, že proti namietanému postupu príslušného orgánu Policajného zboru vyčerpal opravné prostriedky alebo   iné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   mu   Trestný   poriadok   na   ochranu   jeho základných   práv   alebo slobôd   účinne   poskytuje,   a   ani nepreukazuje,   že ich   nevyčerpal z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti sťažnosti z dôvodu neprípustnosti.

Sťažovateľ podľa petitu   namieta aj postup generálnej prokuratúry v jeho trestnej veci, ale v tejto časti svoju sťažnosť neodôvodňuje (neformuluje žiadne konkrétne výhrady proti   postupu   generálnej   prokuratúry).   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   má   nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a   právne   posúdenie   predloženého   sporu (m. m. IV. ÚS 359/08), čo zvlášť platí vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený v konaní pred ústavným   súdom   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Za   týchto   okolností   sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry neobsahuje ani základné náležitosti sťažnosti (jej odôvodnenie podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo zakladá dôvod na odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   vo   vzťahu   k postupu   generálnej   prokuratúry   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

V   zásade   jedinou   výnimkou   z   už   uvedeného   pravidla,   podľa   ktorého   nemožno sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať pochybenia orgánov činných v trestnom konaní   a   v   predmetnej   trestnej   veci   konajúcich   súdov   pred   právoplatným   skončením trestného konania, sú   rozhodnutia súdov   vo väzobných   veciach.   Sťažovateľ v sťažnosti konkretizuje svoje námietky vo vzťahu k trom rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcim sa   jeho väzby (jej   ďalšieho trvania);   uzneseniu   okresného súdu   sp.   zn. 0 Tp   133/2011 z 21. novembra 2011, uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 30. januára 2011 a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 133/2011 z 28. decembra 2011.

Vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011 a   sp.   zn.   0   Tp   133/2011   z   30.   januára   2011   mohol   sťažovateľ   podľa   podmienok ustanovených v Trestnom poriadku podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd,   pričom   právomoc   krajského   súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc   ústavného   súdu,   a   preto   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

S námietkami sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 133/2011 z 28. decembra 2011 sa ústavný súd vysporiadal v časti II.1 tohto uznesenia tak, že ich vyhodnotil   ako   zjavne   neopodstatnené,   a   preto   v   tejto   časti   sťažnosť   z   tohto   dôvodu odmietol.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru   postupom   policajného   orgánu,   generálnej   prokuratúry,   okresného   súdu a krajského   súdu   v   namietanom   trestnom   konaní   z   dôvodov   neprípustnosti,   nesplnenia zákonom   predpísaných   náležitostí,   nedostatku   svojej   právomoci,   ako   aj   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa ostatnými návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012