znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 330/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   5   CoE/28/2011-28 z 25. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 28/2011-28 z 25. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   uzavretej   21.   augusta   2003   (ďalej   len   „zmluva“)   poskytla   fyzickej   osobe   úver v sume   398,33   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   dlžník   povinný   vrátiť v 12 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo   v   zmluvách   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   určený   menovite v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 3. apríla 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne   bol   9.   augusta   2004   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len   „okresný   súd“)   20.   augusta   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením č. k. 5 Er/473/2004-16 z 27. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Er/473/2004-16 z 27.   decembra   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 5 CoE/28/2011-28 z 25. februára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne   okresný   súd   bez   zvláštneho   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora, sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí   je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu   a   súvisiacich   dokladov   najmä   predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom   predvídaným   exekučným   titulom   pod   dohľadom   súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu   1   Dohovoru   a   konštantnej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na   ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   5   CoE   28/2011-28 z 25. februára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania (resp.   vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s následným zastavením exekučného konania) bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinného.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 5 CoE 28/2011-28 z 25. februára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 5 Er 473/2004-16 z 27. decembra 2010, (okresný súd týmto uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pozn.) okrem iného uviedol:

«Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmal   napadnuté   uznesenie   v   rozsahu ustanovenom § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie prvostupňového súdu v súlade s § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmaním   napadnutého   uznesenia,   materiálu a vyhodnotením   tvrdení   oprávneného   v   podanom   odvolaní,   dospel   k záveru,   že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenú: veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd v plnom stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia prvostupňového súdu.

Podľa ust. § 41 ods.2 písm. c/ z. č. 233/1995 Z. z. - Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Obsahom   notárskej   zápisnice   je   osvedčenie   notára,   že   dlžník   dal   súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku. Formálna stránka vykonateľnosti notárske zápisnice ako exekučného titulu spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých obsahových   náležitostí,   ktoré   predpisuje   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Aby   teda notárska zápisnica ako exekučný titul splnila podmienky materiálnej vykonateľnosti, musí okrem   označenia   účastníkov,   právneho   dôvodu,   predmetu   a   času   plnenia   obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Nakoľko v tomto prípade urobil vyhlásenie o uznaní záväzku z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou notárskej   zápisnice   nie   priamo   dlžník,   ale   osoba   konajúca   v   jeho   mene   na   základe plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere č. 3210238 zo dňa 21. 8. 2003 uzavretej medzi oprávneným a povinným, prvostupňový súd sa správne zaoberal skutočnosťou, či takto udelené splnomocnenie je vôbec platné. Z tohto splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere vyplýva, že dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu t. j, aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru   vyššie   uvedeného   tak,   aby   sa notárska zápisnica stala   vykonateľným titulom   pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku na celý majetok dlžníka, do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. jej zostatku a jej príslušenstva.

Podľa ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že z uvedeného splnomocnenia je zrejmé, že zmluvná voľnosť u povinného pri voľbe zástupcu na   základe   splnomocnenia   bola   obmedzená   vzhľadom   k   tomu,   že   v   splnomocnení, zakomponovanom   do   už   vopred   pripravenej   zmluvy   o   úvere,   bolo   predtlačené   meno konkrétneho   zástupcu   -   advokáta   Mgr.   K.,   a   preto   nebola   preukázaná   slobodná   vôľa povinného   pri   zvolení   si   zástupcu.   Zároveň   je   potrebné   súhlasiť   s   konštatovaním prvostupňového súdu, že toto splnomocnenie nespĺňalo ani požiadavku uvedenú v cit ust. § 22   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   nakoľko   nie   je   možné,   aby   advokát   nestranne zastupoval   povinného   pri   spísaní   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu   a   zároveň oprávneného v iných exekučných konaniach, keďže podľa konštatovania prvostupňového súdu Mgr. T. K. zastupoval oprávneného v prevažnej väčšine exekučných konaní vedených na   tamojšom   súde.   Uvedenými   skutočnosťami   je   spochybnený   základný   predpoklad   pri udelení plnej moci, t j., že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba povinného pri výbere splnomocnenca. Vzhľadom k tomu, uvedená plná moc nemôže byť platná a teda ani účinná a preto notárska zápisnica spísaná na jej základe nemôže byť materiálne vykonateľná, ako správne konštatoval prvostupňový súd.

Pokiaľ   ide   o   námietku   oprávneného,   že   prvostupňový   súd   skúmal   predmetnú notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný   titul   za   súladný   so   zákonom,   na   základe   čoho   udelil   súdnemu   exekútorovi poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   odvolací   súd   konštatuje,   že   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou   súdu   je   v každom   štádiu   vedenia   exekúcie   prihliadať   na   to,   či   sú   splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

S poukazom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd neprekročil   rámec   preskúmavania   formálnej   a   materiálnej   vykonateľnosti   exekučného titulu, tak ako to namietal oprávnený v podanom odvolaní. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd   sa   stotožňuje   so   záverom   prvostupňového   súdu,   že   predmetná   notárska   zápisnica z dôvodu jej materiálnej nevykonateľnosti nie je spôsobilým exekučným titulom a preto bolo namieste vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a jej súčasné zastavenie.»

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   súd   preskúma žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie   exekúcie a exekučný   titul.   Ak   súd   nezistil   rozpor   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak   exekúciu   súd   vyhlásil   za   neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno vykonať.

Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Vychádzajúc z   dikcie   citovaných   zákonných   ustanovení   Exekučného   poriadku   je zrejmé,   že   súd   pred   vydaním   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ako   aj   počas   celého exekučného   konania   (exekúcie)   je   povinný   dôsledne   skúmať,   či   sú   splnené   formálne i materiálne predpoklady na vedenie exekúcie. Skúma, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku   a či   subjekt, voči   ktorému a v prospech   ktorého sa   má exekúcia   vykonať,   je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva   alebo   povinnosti   na   inak   označený   subjekt   v   zmysle   ustanovenia   §   37   ods. 3 Exekučného poriadku.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom   na už uvedené nemožno podľa   názoru   ústavného súdu   právne   závery krajského súdu vyjadrené v uznesení č. k. 5 CoE/28/2011-28 z 25. februára 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE/28/2011-28 z 25. februára 2011 k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Vo   vzťahu   k   tomuto   právu   ústavný   súd   navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE /28/2011-28 z 25. februára 2011 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011