znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 330/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Sdo 164/2008   z   23.   septembra   2009 v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Sž 77/2008 z 30. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 164/2008 z 23. septembra 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 77/2008 z 30. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je „právnickou osobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva.   Národná   banka   Slovenska   má   právomoc rozhodovať   ako   orgán   verejnej   správy   podľa   zák.   č. 747/2004   Z.   z.   o   dohľade   nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Národná banka Slovenska je   subjektom,   ktorý podľa   zákona   o dohľade   nad finančným trhom o. i. je oprávnený vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľom. Dňa 16. 7. 2007 sťažovateľ obdržal poverenie, ktorým viceguvernér Národnej banky Slovenska poveril JUDr. P. K. koordinovaním dohľadu nad sťažovateľom a podpisovaním všetkých písomných dokumentov súvisiacich s výkonom dohľadu u sťažovateľa.

JUDr. P. K. na stretnutí so zástupcami sťažovateľa konanom dňa 16. 6. 2008 vyslovil rad výrokov, ktoré odôvodnili sťažovateľov záver o jeho zaujatosti voči P..., a. s. Na tomto základe sťažovateľ podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom predložil námietku zaujatosti,   ktorou   požiadal   o   vylúčenie   JUDr.   P.   K.   z   výkonu   dohľadu   na   mieste,   ako aj z akéhokoľvek výkonu dohľadu na diaľku nad sťažovateľom.

Banková rada Národnej banky Slovenska ako príslušný orgán podľa § 7 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím GUV-5 88/2008-40 zo dňa 5. augusta 2008 tak, že námietku zamietla.“ (pozri podobne m. m. IV. ÚS 72/02, II. ÚS 218/03).

Sťažovateľka   v ďalšej   časti sťažnosti uvádza,   že   napadla   v zákonom   ustanovenej lehote označené rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska (ďalej len „Banková rada NBS“) «žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-588/2008-40 a jeho zrušenia.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. októbra 2008 konanie o sťažovateľovej žalobe zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a/ O. s. p. súd nepreskúmava...“».

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 164/2008 z 23. septembra 2009 tak, že ho odmietol s poukazom na § 246c ods. 1 tretiu vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa   názoru   sťažovateľky   odmietnutím   prístupu   k   súdu   a   s   ním   spätej   súdnej ochrany v dôsledku zastavenia konania uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 77/2008 z 30.   októbra   2008   z dôvodu   vylúčenia   preskúmateľnosti   označeného   rozhodnutia správneho   orgánu   podľa   § 248   písm. a)   OSP   a následným   odmietnutím   odvolania   proti tomuto rozhodnutiu   uznesením   najvyššieho súdu   sp. zn. 1 Sdo 164/2008 z 23. septembra 2009 došlo k porušeniu jej základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení   s čl. 46   ods. 2   a čl. 1   ods. 1   ústavy.   Sťažovateľka   v nadväznosti   na   tento   svoj právny názor takto argumentuje:

«Ústavný súd SR vyslovil, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu bez ohľadu na jeho druh   alebo   formálne   označenie   dotýka   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd,   jeho preskúmanie   nesmie   byť   podľa   čl. 46   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov (III. ÚS 138/03. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2003 - II. polrok, s. 1702 - 1709). V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal žalobu na Najvyšší súd SR, aby dosiahol ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces, uplatnil   právo   na   výkon   dohľadu   nestranným   a   nezaujatým   subjektom   Národnej   banky Slovenska.   Najvyšší   súd   SR   neposkytol   ochranu   uplatnenému   základnému   právu s odôvodnením, že ide o rozhodnutie podľa § 248 písm. a) OSP, ktoré podľa Občianskeho súdneho   poriadku   nepodliehajú   prieskumu   všeobecným   súdom.   Takto   Najvyšší   súd   SR postupoval   opakovane,   pri   rozhodovaní   o   žalobe   predloženej   sťažovateľom,   aj   pri rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu,   ktorým   Najvyšší   súd   SR   zastavil konanie o sťažovateľovej žalobe.

Sťažovateľ predložil Najvyššiemu súdu SR žalobu, ktorou sa uchádzal o ochranu svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR pred výkonom dohľadu zaujatým subjektom Národnej banky Slovenska.

Námietku zaujatosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov možno vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v rozdielnych právnych režimoch.

Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa § 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred Národnou bankou Slovenska. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil: „Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta).

Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14 zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa   § 7   nemá   povahu   predbežného   rozhodnutia   a nemá   ani   povahu   procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne.

Sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom.

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na Národnú banku Slovenska pri výkone   jej   správnych   právomocí   vrátane   výkonu   dohľadu   podľa   zák.   č. 747/2004   Z.   z. v znení neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená, ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok, nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam sťažovateľa   podliehajúcim   ochrane   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR,   sa   uspokojil s povrchným,   formálnym,   konštatovaním,   že   sťažovateľ   síce   namietol   porušenie   svojho základného práva, ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému sťažovateľom.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na konštantnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (cituje okrem iného právne názory vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 143/02, I. ÚS 54/02, III. ÚS 138/03) a odvoláva sa aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Airey judgment of 9 October 1979, Séria A, č. 32 s. 12, § 24), podľa ktorého účelom dohovoru je zaručiť práva, ktoré sú praktické a efektívne.

Podľa sťažovateľky je s účelom práva na prístup k súdu „zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR   nesplnil   povinnosť   orgánu   súdnej   moci   implikovanú   v   základnom   práve   na   prístup k súdu. Namiesto toho nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu, čím spôsobil, že sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala ústava. Tým Najvyšší súd SR porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný súd SR vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zdôraznil, že právnym štátom   podľa   čl. 1   ods. 1   Ústavy   SR   je   materiálny   právny   štát   (I. ÚS 17/1999.   Zbierka nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   1999,   s. 365;   zhodne I. ÚS 44/1999.   Zbierka   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   1999, s. 382; I. ÚS 54/02. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 - II.   polrok,   s. 750).   K   charakteristickým   znakom   materiálneho   právneho   štátu   patrí dodržiavanie ústavy a medzinárodných dohovorov pri tvorbe práva, aj vo fáze aplikácie práva. Pre fázu tvorby práva ústavný súd uviedol, že ak navrhovateľ v návrhu namietne nerešpektovanie princípu právneho štátu, ústavný súd o tom rozhodne v rozsahu označenom navrhovateľom (PL. ÚS 15/1998. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58). Sťažovateľ tvrdí, že zhodná zásada sa vzťahuje aj na fázu aplikácie práva.   Preto   sťažovateľ   namieta,   že   Najvyšší   súd   SR   zároveň   s   porušením   ochrany priznanej sťažovateľovi podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR porušil aj povinnosti Najvyššieho súdu SR vymedzené princípmi materiálneho právneho štátu, ktorým obsahom   v okolnostiach   prípadu   bola   povinnosť   uplatniť   svoju   právomoc   v   prospech zabezpečenia vymožiteľnosti základných práv sťažovateľa.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„1. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1   ods. 1   v   konaní   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   vydaním   uznesenia 1 Sdo 164/2008 zo dňa 23. septembra 2009 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   1 Sdo 164/2008   zo   dňa 23. septembra 2009 sa ruší.

3. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1   ods. 1   v   konaní   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   vydaním   uznesenia 3 Sž 77/2008 zo dňa 30. októbra 2008 porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sž 77/2008 zo dňa 30. októbra 2008 sa ruší.

5. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho   základného   práva   primerané   finančné zadosťučinenie 2.000 (slovom: dvetisíc) euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 euro, ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   advokátovi   JUDr.   J.   D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   platbu   vykoná   na   číslo   účtu,   ktorý   jej   JUDr.   J.   D. uvedie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   všeobecné   aj   osobitné   náležitosti   návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 v spojení   s   čl. 46   ods. 2   a   čl. 1   ods. 1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Sdo 164/2008   z   23.   septembra   2009   v   spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Sž 77/2008 z 30. októbra 2008.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení s čl. 46   ods. 2   a   čl. 1   ods. 1   ústavy uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sž 77/2008 z 30. októbra 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľka   tvrdí,   že „predkladá   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   svoju sťažnosť v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Odvolanie, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu 3 Sž 77/2008, bolo opravným prostriedkom, ktoré sťažovateľ musel uplatniť, aby vyčerpal opravné prostriedky priznané zákonom na ochranu jeho základných práv. Preto zákonom ustanovená lehota pre podanie sťažnosti proti uzneseniu 3 Sž 77/2008 nezačala sťažovateľovi plynúť 30. októbra 2008, ale až   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   o   odvolaní   proti   tomuto   rozhodnutiu,   ktorým   je uznesenie 1 Sdo 164/2008. Sťažovateľ má právo namietnuť porušenie svojho základného práva oboma týmito uzneseniami naraz. Sťažovateľ toto svoje právo uplatňuje podaním sťažnosti, ktorou zároveň namieta porušenie svojho základného práva dvomi nadväzujúcimi uzneseniami Najvyššieho súdu SR.“.

Tvrdenie sťažovateľky o tom, že odvolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 77/2008 z 30. októbra 2008 musela podať, aby vyčerpala opravné prostriedky priznané na ochranu jej základných práv, v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neobstojí, keďže z § 246c ods. 1 tretej vety OSP (aplikovateľného na danú vec sťažovateľky) zjavne vyplýva, že „Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.“.

Vzhľadom na to sťažovateľ nebol povinný, ale ani oprávnený pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpať odvolanie ako opravný prostriedok proti uzneseniu najvyššieho súdu   sp. zn.   3 Sž 77/2008   z   30.   októbra   2008.   Ak   tak   urobil   (procesne   neregulárne) a najvyšší   súd   jeho   odvolanie   odmietol,   nezakladá   tento   výrok   žiadnu   spojitosť   medzi uvedeným uznesením najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu, pretože Občiansky súdny poriadok pri ochrane tohto práva vôbec neuvažuje o prípustnosti, a teda ani účinnosti odvolania (pozri podobne m. m. IV. ÚS 72/02, II. ÚS 218/03).

Z uvedeného zároveň vychádza, že pre plynutie lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sž 77/2007   z   30.   októbra   2008   je   relevantný   deň nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 77/2008 z 30. októbra 2008 nadobudlo právoplatnosť 13. novembra 2008, pričom sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu doručila až 7. decembra 2009 (na poštovú prepravu podaná 3. decembra 2009), t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou   namietala porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Sž 77/2008   z   30.   októbra   2008,   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 164/2008 z 23. septembra 2009

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   1 Sdo 164/2008   z   23.   septembra   2009   odmietol odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 77/2008 z 30. októbra 2008, pričom v jeho odôvodnení uviedol: «... Podľa § 246c ods. 1 veta druhá (správne malo byť „veta   tretia“;   pozn.) OSP   proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na § 246 ods. 1 (správne malo byť „§ 246c“, pozn.) OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolanie odmietol.»

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

V danom prípade predstavovalo ustanovenie tretej vety § 246c ods. 1 OSP relevantnú právnu   normu,   na   základe   ktorej   najvyšší   súd   o odvolaní   sťažovateľky   rozhodol,   čo v odôvodnení   namietaného   uznesenia   aj   výslovne   (síce   stručne,   ale   zrozumiteľne a jednoznačne) vyjadril. Podľa názoru ústavného súdu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 164/2008   z 23. septembra   2009   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd uvedeným záverom nespochybňuje argumentáciu sťažovateľky citovanú v časti I tohto rozhodnutia, ktorá vyúsťuje do konštatovania, že „nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu (v danom prípade Bankovej rady NBS, pozn.) je výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva na spravodlivý proces“. V tejto súvislosti ale ústavný súd podotýka, že v konkrétnych okolnostiach prípadu bolo potrebné uchádzať sa o ústavnú ochranu tohto práva v lehote ustanovenej   zákonom   o ústavnom   súde,   a to   vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Sž 77/2008 z 30. októbra 2008, a nie až po rozhodnutí najvyššieho súdu o odvolaní proti   tomuto   uzneseniu,   keďže   Občiansky   súdny   poriadok   v danom   prípade   podanie opravného   prostriedku   výslovne   vylučuje (nepripúšťa).   Táto   skutočnosť   totiž   vzhľadom na jednoznačnú   dikciu   ustanovenia   tretej   vety   § 246c   ods. 1   OSP   zakladala   právo na uplatnenie ochrany prostredníctvom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (čl. 46 ods. 2 v spojení   s čl. 127   ods. 1   ústavy)   ihneď   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Sž 77/2008   z 30. októbra   2008   (právoplatným   13.   novembra 2008).   Opravným   prostriedkom,   ktorým   je   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde podmienená   prípustnosť   sťažnosti,   nemôže   byť   každý   v zákone   predvídaný   opravný prostriedok,   ale iba taký,   po   podaní   ktorého   sa   môžu   reálne rozvinúť procesné   vzťahy v príslušnom konaní, ktoré vedú k meritórnemu prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. II. ÚS 77/06, IV. ÚS 56/2010).

Za daných okolností ústavný súd aj pri rešpektovaní materiálneho prístupu k ochrane základných   práv   a slobôd   nemohol   v rozpore   so   zákonom   korigovať   nesprávny   postup sťažovateľky pri uplatnení ochrany jej ústavou garantovaných práv.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Sdo 164/2008 z 23. septembra 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy, sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010