znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 330/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   47   ods.   2   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   51   C 221/2006 a jeho uzneseniami z 8. augusta 2006, 8. októbra 2006 a 29. októbra 2006, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uzneseniami č. k. 8 Co 285/2008-141 z 27. februára 2009, č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára 2008, č. k. 4 Co 430/2006-74 z 27. júla 2007 a č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 51 C 221/2006 a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl.   13   dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4   Co   430/2006,   sp.   zn.   7   Co   37/2007   a sp. zn. 8 Co 285/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd porušuje ním označené základné práva tým, že „... sudkyňa vypaľuje poplatky mafiánskym a svojvoľným spôsobom v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. keď sťažovateľ mal byť zo zákona oslobodený od poplatkov a sudkyňa   sa   oslobodzovaním   nemala   vôbec   zaoberať“. Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že 19. apríla 2006 podal na okresnom súde žalobu proti žalovanému S., a. s., a konanie je vedené pod sp. zn. 51 C 221/2006.

Vo vzťahu k postupu krajskému súdu v uvedených konaniach sťažovateľ namieta, že potvrdil nezákonné rozhodnutia okresného súdu o nepriznaní oslobodenia sťažovateľa od súdnych   poplatkov,   o   nevyhovení   návrhu   sťažovateľa   na ustanovenie   zástupcu   z   radov advokátov,   ako   aj   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ uvádza,   že „Zákonná   sudkyňa prekypuje   protizákonným   konaním a   čo   je horšie všetky protizákonnosti jej potvrdil Krajský súd Bratislava“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„II.A. Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva sťažovateľa D. B. v konaní 51 C/221/2006 garantované čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.

II.B.   Krajský   súd   Bratislava   3x   porušil   základné   práva   D.   B.   v   konaniach 4 Co/430/06-74,   7   Co/37/07-99,   8   Co/285/08-141   garantované   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13 medzinárodného dohovoru.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Krajského súdu Bratislava a   nariaďuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II   konať   vo   veci   51   C/221/2006   bez   ďalších prieťahov a obštrukcií.

Ústavný súd Slovenskej republiky dáva na ukončenie konania 51 C/221/06 lehotu 3 mesiace od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.D. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 10.000 Eur a Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu 20.000 Eur v lehote 15 dní plus trovy advokáta a sťažovateľa.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   51   C   221/06   a jeho   uzneseniami   z 8. augusta   2006, 8. októbra 2006 a 29. októbra 2006

Sťažovateľ v sťažnosti výslovne namieta len postup okresného súdu v konaní sp. zn. 51 C 221/06. Z obsahu priloženej dokumentácie, ako aj obsahu spisu okresného súdu ale možno vyvodiť, že sťažovateľ v skutočnosti namieta, že k porušeniu ním označených práv došlo   nielen   postupom,   ale   aj   uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   51 C 221/2006-135 z 29. októbra   2006,   č.   k.   51   C   221/2006-79   z   8.   októbra   2007 a č.   k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006.

Zo sťažnosti a spisu okresného súdu sp. zn. 51 C 221/2006 vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 51 C 221/2006-135 z 29. októbra 2006 nevyhovel žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 285/2008-141 z 27. februára 2009 napadnuté uznesenie potvrdil. Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 13. marca 2009. Uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 13. marca 2009.

Uznesením č. k. 51 C 221/2006-79 z 8. októbra 2007 okresný súd zastavil konanie o návrhu   sťažovateľa   na   náhradu   škody   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   potom,   ako sťažovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   nezaplatil   súdny   poplatok   za   podaný   návrh,   a   to i napriek tomu, že o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku bol riadne poučený. Proti uzneseniu   okresného   súdu   sa   odvolal   sťažovateľ.   Krajský   súd   uznesením č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára 2008 napadnuté uznesenie potvrdil. Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 8. apríla 2008. Uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 7. apríla 2008.

Uznesením   č.   k.   51   C   221/06-61   z   8.   augusta   2006   okresný   súd   nepriznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sa sťažovateľ   odvolal.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   430/2006-74   z   27.   júla   2007 napadnuté   uznesenie   potvrdil.   Sťažovateľovi   bolo   uznesenie   krajského   súdu   doručené 7. septembra   2007.   Uznesenie   okresného   súdu   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu nadobudlo právoplatnosť 7. septembra 2007.

Z uvedeného vyplýva, že proti všetkým namietaným uzneseniam okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, pričom odvolací krajský súd odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdil.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo   slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní   odmietne   pre   nedostatok   svojej   právomoci.   V danom   prípade   právomoc krajského   súdu   rozhodnúť na   základe   odvolaní   sťažovateľa   proti   namietanému   postupu a uzneseniam okresného súdu vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 51 C 221/06 vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto v tejto časti ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51 C 221/2006

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   konanie   o   náhradu   škody   a   náhradu nemajetkovej ujmy vedené na základe žaloby sťažovateľa okresným súdom pod sp. zn. 51 C 221/2006   bolo   zastavené   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   51   C   221/2006-79 z 8. októbra   2007   potom,   ako   sťažovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   nezaplatil   súdny poplatok   za   podaný návrh, a   to i   napriek tomu,   že o   následkoch   nezaplatenia súdneho poplatku   bol   riadne   poučený.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   odvolal. Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára 2008 napadnuté uznesenie potvrdil. Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 8. apríla 2008. Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 7. apríla 2008.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto,   ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu   doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, lebo konanie je už právoplatne skončené, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namietol nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní sťažnosťou zo 4. augusta 2009, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 5. augusta 2009, teda v čase, keď sťažovateľova   právna   vec   o   náhradu   škody   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy   už   bola právoplatne skončená, keďže uznesenie okresného súdu č. k. 51 C 221/2006-79 z 8. októbra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára 2008 nadobudlo právoplatnosť 7. apríla 2008.

Na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   s   prihliadnutím   na   zmysel   a   účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 dohovoru   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uzneseniami   č.   k.   8   Co   285/2008-141 z 27. februára 2009, č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára 2008, č. k. 4 Co 430/2006-74 z 27. júla 2007 a č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára 2008

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   výslovne   namieta   len   postup   krajského   súdu   v ním označených konaniach. Z obsahu priloženej dokumentácie, ako aj obsahu spisu okresného súdu   a podstaty   sťažnosti   ale   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   v skutočnosti   namieta,   že k porušeniu   ním   označených   práv   došlo   nielen   postupom   krajského   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 430/06, sp. zn. 7 Co 37/07 a sp. zn. 8 Co 285/2008, ale aj jeho uzneseniami č. k. 8 Co 285/2008-141 z 27. februára 2009, č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára   2008,   č.   k.   4   Co   430/2006-74   z 27.   júla   2007   a   č.   k.   7   Co   37/2007-99 z 31. januára 2008.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 Co 285/2008-141 z 27. februára 2009 bolo sťažovateľovi doručené 13. marca 2009, uznesenie krajského súdu č. k. 7 Co 37/2007-99 z 31. januára 2008 mu bolo doručené 8. apríla 2008 a uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 430/2006-74 z 27. júla 2007 mu bolo doručené   7. septembra   2007.   Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   51   C   221/2006-135 z 29. októbra   2006   v spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8 Co   285/2008-141 z 27. februára 2009 nadobudlo právoplatnosť 13. marca 2009. Uznesenie okresného súdu č. k.   51   C   221/2006-79   z   8.   októbra   2007   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu č. k. 7 Co 37/2007-99   z 31. januára   2008   nadobudlo   právoplatnosť   7.   apríla   2008. Uznesenie okresného súdu č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006 v spojení s uznesením krajského   súdu   č.   k.   4 Co 430/2006-74   z   27.   júla   2007   nadobudlo   právoplatnosť 7. septembra 2007.

Z uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ doručil sťažnosť v časti namietajúcej   porušenie   jeho   práv   označeným   postupom   a označenými   uzneseniami krajského súdu   po uplynutí lehoty   podľa   §   53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde,   a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009