znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 33/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 3 Nt 11/2013-17 z 23. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. decembra 2013   doručené   podanie   A.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“).   Ústavný   súd   podľa   obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť   podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Nt 11/2013-17 z 23. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   zo   17.   apríla   2013 adresovaným   okresnému   súdu   domáhal   povolenia   obnovy   konania.   Okresný   súd   návrh sťažovateľa   napadnutým   uznesením   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť „na Krajský súd – Prešov, no aj táto sťažnosť mi bola zamietnutá“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Sudca OS-Po sa pri posudzovaní môjho návrhu na povolenie obnovy konania dopustil porušenia môjho práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle ustanovení čl. 48 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že „Sudca OS-PO sa svojim konaním dopustil... porušenia mojich práv v zmysle ustanovení čl. 48 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

S   poukazom   na   uvedené   ďalej   navrhujem   prikázať   OS   –   Po   povolenie   obnovy konania vo veci vedenej na OS – Po pod sp. zn. 3 Nt /11/2013.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ za porušovateľa svojich práv označuje okresný súd a v tejto súvislosti sa domáha predovšetkým vyslovenia porušenia svojich základných práv vyplývajúcich mu z čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V   posudzovanom   prípade   mohol   sťažovateľ   podať   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažnosť, o ktorej bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o namietanom porušení sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský   súd.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   sťažovateľ   v   sťažnosti   bližšie neoznačuje a ani nenamieta, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv.   Za   tejto   situácie   ústavný   súd   nemôže   nad   rámec   navrhovaného   petitu   rozhodnúť o tom, čoho sa sťažovateľ nedomáha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014