znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 33/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 64/2010 a jeho uznesením z 26. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   a.   s.,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 64/2010 a jeho uznesením z 26. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystavila   zmenky,   ktoré   boli   v   konaní vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   na   návrh   pôvodnej navrhovateľky   spoločnosti   Z.,   a.   s.   (ďalej   len   „pôvodná   navrhovateľka“),   uznesením okresného súdu sp. zn. 21 NcC 20/2002 z 28. mája 2004 umorené. V priebehu konania pred okresným súdom vstúpili do konania namiesto pôvodnej navrhovateľky spoločnosti B., a. s., a Z., a. s.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu o umorení zmeniek odvolanie, ktoré   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 13 CoD 66/08 z 30. novembra 2009 odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou [§ 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Sťažovateľka podala proti označenému uzneseniu krajského súdu dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože s ňou počas   celého   konania   nebolo   konané   ako   s   účastníčkou   konania,   a tiež   z dôvodu,   že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 64/2010 z 26. júla 2011 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v dôsledku postupu   všeobecných   súdov,   ktoré   jej   nepriznali   postavenie   účastníka   konania,   hoci preukázala, že bola „vystaviteľom zmeniek s právnym záujmom byť účastníkom konania ako osoba majúca vo veci právny vzťah, resp. držiteľom zmeniek v čase začatia umorovacieho konania“.

Podľa sťažovateľky z ustanovení § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 43 ods. 1 a § 47 ods. 1 a 2 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový a šekový zákon“) „možno bez pochybností vyvodiť, že nielen zmenečník, ale aj vystaviteľ cudzej zmenky (v danom prípade sťažovateľka) sa môže ocitnúť v právnom postavení, keď mu vznikne zákonom ustanovená povinnosť plniť z titulu vystavenej zmenky. Vystaviteľ   cudzej   zmenky   v takom   prípade   má   právny   záujme   byť   účastníkom   konania o umorenie listín.“.

Sťažovateľka   uvádza,   že   o priznanie   statusu   účastníka   konania   sa   uchádzala „aj z ďalšieho   zákonom   ustanoveného   dôvodu...   nielen   podľa   druhej   definície   účastníctva ustanovenej § 185 OSP (t. j. ako ten, kto je podľa listiny povinný plniť), ale aj podľa tretej definície (t. j. ako osoba majúca listinu, teda zmenku, v držbe počas časti konania), lebo po určitú dobu mal zmenku v držbe.

Súd   prvého   stupňa   a   po   ňom   každý   ďalší   všeobecný   súd   o   sťažovateľovi   ako o potencionálnom   účastníkovi   konania   vedel,   nakoľko   označenie   vystaviteľa   zmenky   je obligatórnou náležitosťou návrhu na umorenie zmenky podľa § 185l ods. 1 OSP, napriek tomu s ním ako s účastníkom konania nenakladal. Súd druhého stupňa, ani najvyšší súd ako súd dovolací porušeniu sťažovateľových práv nepriznal právny význam.“.

Podľa sťažovateľky v jej veci konajúce všeobecné súdy „interpretovali ustanovenie § 185k OSP vytrhnuto z kontextu právneho poriadku SR. Uplatneným postupom pripravili sťažovateľa o právne postavenie účastníka konania, a tým mu odňali prístup k uplatneniu základného práva na súdnu ochranu... Odopretie práva na dovolanie nebolo v súlade so zákonom   (§237   písm.   f/   OSP),   a preto   je   právny   názor   dovolacieho   súdu   vyjadrený v napadnutom uznesení výsledkom svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ako aj ľudské právo na spravodlivý proces priznané v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní 1 Cdo 64/2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 64/2010 zo dňa 26. júla 2011 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   314   euro a 16 centov,   ktorú   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   vyplatiť   advokátovi JUDr. J.   D.,   do   dvoch   mesiacov   od   vyhlásenia   tohto   nálezu   v   sídle   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m.   m. IV. ÚS 62/08).

Podľa § 9 ods. 1 zmenkového a šekového zákona vystaviteľ zodpovedá za prijatie a zaplatenie zmenky.

Podľa § 9 ods. 2 zmenkového a šekového zákona svoju zodpovednosť za prijatie môže vystaviteľ vylúčiť; každá doložka, ktorou vylúči svoju zodpovednosť za zaplatenie, platí za nenapísanú.

Podľa   §   11   ods.   3   zmenkového   a   šekového   zákona   zmenku   možno   indosovať (previesť rubopisom) aj na zmenečníka, nech prijal zmenku alebo nie, na vystaviteľa alebo na každú inú zmenečne zaviazanú osobu. Tieto osoby môžu zmenku ďalej indosovať.Podľa § 43 ods. 1 zmenkového a šekového zákona ak nebola zmenka zaplatená, môže majiteľ pri sročnosti zmenky vykonať postih proti indosantom, vystaviteľovi a iným osobám zmenečne zaviazaným.

Podľa § 47 ods. 1 zmenkového a šekového zákona všetci, ktorí zmenku vystavili, prijali,   indosovali   alebo   sa   na   nej   zaručili,   sú   zaviazaní   majiteľovi   rukou   spoločnou a nerozdielnou.

Podľa § 47 ods. 2 zmenkového a šekového zákona majiteľ môže žiadať plnenie od každého   z nich   alebo od   niekoľkých   z   nich   alebo od   všetkých   dohromady   a   nie   je viazaný poradím, v ktorom sa zaviazali.

Podľa § 185k OSP účastníkmi   konania   sú   navrhovateľ,   ten,   kto   je   podľa   listiny povinný plniť, ten, kto má listinu v držbe, a ten, kto podal námietky podľa § 185m ods. 2.

Kľúčová   námietka   sťažovateľky   proti   všetkým   v jej   veci   konajúcim   všeobecným súdom (vrátane najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu) spočíva v tom, že všeobecné súdy nesprávne interpretovali príslušné ustanovenia zmenkového a šekového zákona v spojení s § 185k   OSP,   v dôsledku   čoho   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keďže všeobecné súdy s ňou nekonali ako s účastníčkou konania o umorenie listín, hoci podľa jej názoru jej postavenie účastníčky konania prislúchalo z dvoch dôvodov:

a) preto, lebo sťažovateľka bola vystaviteľom cudzej zmenky, ktorej sa umorenie týkalo,   a   ako   taká   sa   mohla   ocitnúť   v   právnom   postavení,   keď   jej   vznikne   zákonom ustanovená povinnosť plniť z titulu vystavenej zmenky, a

b) tiež preto, že sťažovateľka mala po určitú dobu spornú zmenku v držbe.

Najvyšší súd ako dovolací súd podľa názoru sťažovateľky nenapravil pochybenie súdu   prvého   stupňa   a odvolacieho   súdu,   keď   namietaným   uznesením   odmietol   jej dovolanie, a navyše sa podľa jej názoru ani nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa potreby vykladať ustanovenie § 185k OSP v kontexte príslušných ustanovení zmenkového a šekového zákona.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: «Aby   dovolanie   malo   právne   účinky,   t.   j.   aby   na   jeho   základe   vznikli   procesné vzťahy, s ktorými ráta Občiansky súdny poriadok, musí vyhovovať požiadavkám, ktoré tento predpis stanovuje. V ustanovení § 240 ods. 1 prvej vete O. s. p. sa stanovuje, že subjektom legitimovaným na podanie dovolania je účastník. Na podanie dovolania je teda procesne legitimovaný   subjekt,   ktorý   bol   účastníkom   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu.

Podľa   §   90   O.   s.   p.   účastníkmi   konania   sú   navrhovateľ   (žalobca)   a   odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Okruh účastníkov konania o umorenie listín (v danom prípade zmeniek), na ktorý sa vzťahuje   druhá   definícia   účastníctva   uvedená   v   §   90   O.   s.   p.   („tí,   ktorých   zákon   za účastníkov označuje“), je určený v § 185k O. s. p. tak, že nimi sú:

1/ navrhovateľ, 2/ ten, kto je podľa listiny povinný plniť, 3/ ten, kto má listinu v držbe, 4/ ten, kto podal námietky podľa § 185m ods. 2 O. s. p. V prejednávanej veci dovolateľ nie je navrhovateľom a ani nepodal proti návrhu na umorenie predmetných zmeniek námietky, preto by postavenie účastníka mohol mať len v prípade   splnenia   niektorej   zo   zvyšných   dvoch   podmienok   uvedených   v   citovanom ustanovení, teda alebo postavenie uvedené pod 2/ - ten, kto je podľa listiny povinný plniť, alebo postavenie uvedené pod 3/ - ten, kto má listinu v držbe.

Ad postavenie uvedené pod 2/. Dovolateľ nemá ani postavenie účastníka uvedené pod 2/, teda nie je ten, kto je podľa listiny povinný plniť. Za osoby povinné zo zmenky plniť treba zásadne považovať všetky na zmenke podpísané osoby, ktoré sú v postavení tak priamych ako i nepriamych dlžníkov.   Ako   správne   uvádza   dovolateľ,   vystaviteľ   cudzej   zmenky   je   taktiež   osobou povinnou zo zmenky plniť, nakoľko má postavenie nepriameho dlžníka (porovnaj čl. I § 43 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. o postihu zo strany majiteľa zmenky proti vystaviteľovi, ak nebola zmenka zaplatená). V posudzovanej veci však bol vystaviteľ (dovolateľ) v osobitnom postavení vyplávajúcom z toho, že predmetné zmenky zneli na jeho vlastný rad (čl. I § 3 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.), čiže bol zároveň i osobou oprávnenou na prijatie plnenia z týchto zmeniek (remitentom). Totožnosť remitenta - zmenkového veriteľa a vystaviteľa v osobe dovolateľa, teda keď zmenkovo oprávnený a zmenkovo povinný sú jednou a tou istou osobou, znamená, že u takejto osoby nie je daná povinnosť plniť. Vzhľadom na to, že Vrchní soud   v   Olomouci   svojim   rozhodnutím   z31.   mája   2001   sp.   zn.   4Cmo   287/2001   potvrdil predbežné   opatrenie,   ktorým   bolo   dovolateľovi   uložené   zdržať   sa   prevodu   práv vyplývajúcich z predmetných zmeniek, počas umorovacieho konania nemohlo dôjsť k ich platnému prevodu na inú osobu. Dovolateľ teda nemohol stratiť postavenie oprávnenej osoby z týchto zmeniek, čo potom vylučuje, aby bol z nich povinný plniť. Túto skutočnosť /stav/ však v dovolaní vôbec nevzal dovolateľ do úvahy a svoje postavenie účastníka ako osoby povinnej zo zmeniek plniť nesprávne zakladal len na tom, že bol ich vystaviteľom. V spojitosti s tvrdením dovolateľa, že ako vystaviteľ zmeniek má právo (i právny záujem) byť účastníkom konania, dovolací súd pripomína, že v prípade konania o umorenie listín (teda i zmeniek) je okruh účastníkov vymedzený podľa druhej definície účastníctva, t. j. účastníkmi konania sú len tí, ktorých zákon za účastníkov označuje (§ 90 O. s. p.). Keďže vystaviteľ zmenky nie je v § 185k O. s. p. uvedený, nemôže mať dovolateľ len z tohto titulu (postavenia vystaviteľa)   bez   ďalšieho   (bez   splnenia   podmienok   v   tomto   ustanovení   uvedených) postavenie účastníka konania o umorenie predmetných zmeniek.

Ad postavenie uvedené pod 3/. V zmysle § 185k O. s. p. je účastníkom konania o umorenie zmenky i ten, kto má zmenku v držbe. Jedná sa teda o osobu, ktorá zmenku práve drží, a nepostačuje, ak ju len mala v držbe. Z kópie listu F. B. (podľa tvrdenia dovolateľa vtedajšieho vedúceho jeho organizačnej zložky) priloženého k dovolaniu vyplýva, že do 2. júla 2003 v trestnom konaní zatajoval,   že   má   zmenky   v   držbe   a   až   následne   ich   mal   odovzdať   Krajskému   súdu   v Bratislave. Odhliadnuc od skutočnosti, že táto komunikácia F. B. sa mala udiať v rámci uvedeného trestného konania, i tento argument dovolateľa - v zhode s obsahom spisu - iba dokladá, že do uvedeného dátumu súd prvého stupňa nemal a ani nemohol mať vedomosť, že zmenky sú v držbe dovolateľa, a po tomto dátume (ako tvrdí aj sám dovolateľ) už v jeho držbe   neboli.   Nebol   preto   dôvod,   aby   súd   prvého   stupňa   (a následne   odvolací   súd)   s dovolateľom konal ako s účastníkom konania, a to aj keby neskôr v priebehu konania vyšla jeho predchádzajúca držba zmeniek najavo.»

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie sp. zn. 1 Cdo 64/2010 z 26. júla 2011 primeraným spôsobom odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ním   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietané uznesenie je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať   ani   za   arbitrárne.   Najvyšší   súd   jasne   a   zrozumiteľne   vysvetlil,   prečo sťažovateľke neprislúcha postavenie účastníčky v predmetnom konaní o umorenie zmeniek, a   to   ani   z   pohľadu   tzv.   druhej,   resp.   tretej   definície   účastníkov   konania   vyplývajúcej z § 185k   OSP.   Z citovaného   tiež   vyplýva,   že   neobstojí   tvrdenie   sťažovateľky   o tom,   že najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s   jej   argumentáciou   týkajúcou   sa   potreby   vykladať ustanovenie   § 185k   OSP   v   kontexte   príslušných   ustanovení   zmenkového   a   šekového zákona.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   poukázal   na   skutočnosť,   že sťažovateľka ako vystaviteľka zmenky bola v osobitnom postavení vyplývajúcom z toho, že predmetné zmenky zneli na jej vlastný rad (čl. I § 3 ods. 1 zmenkového a šekového zákona), čiže sťažovateľka bola zároveň i osobou oprávnenou na prijatie plnenia z týchto zmeniek (remitentom). Za situácie, keď zmenkovo oprávnený a zmenkovo povinný sú jednou a tou istou osobou, nie je u takejto osoby daná povinnosť plniť. Za danej situácie by sťažovateľka mala   povinnosť   plniť   sama   sebe,   čo   treba   vykladať   ako   absenciu   povinnosti   plniť zo zmenky. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal tiež na rozhodnutie Vrchního soudu v Olomouci sp. zn. 4 Cmo 287/2001 z 31. mája 2001, ktorým bolo sťažovateľke uložené zdržať   sa   prevodu   práv   z predmetných   zmeniek,   v dôsledku   čoho „nemohla   stratiť postavenie oprávnenej osoby z týchto zmeniek“, čo následne vylúčilo, aby bola povinná zo sporných zmeniek plniť.

Sťažovateľka proti uvedenej argumentácii najvyššieho súdu v sťažnosti adresovanej ústavnému   súdu   nepredkladá   žiadne   protiargumenty.   Ako   to   uviedol   aj   najvyšší   súd, sťažovateľka nerozlišuje medzi situáciou, kedy je vystavená cudzia zmenka na vlastný rad, a situáciou, kedy zmenka nie je vystavená na vlastný rad. Len za situácie, ak by sporné zmenky   neboli   vystavené   na   vlastný   rad,   mal   by   vystaviteľ,   teda   v   danom   prípade sťažovateľka, povinnosť z týchto zmeniek plniť, a prichádzalo by preto do úvahy, aby mala postavenie účastníka umorovacieho konania.

Najvyšší   súd   sa   v   namietanom   uznesení   riadne   vysporiadal   aj   s   námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej jej malo patriť postavenie účastníčky umorovacieho konania z dôvodu,   že   mala   po   určitú   dobu   sporné   zmenky   v   držbe.   Ani   vo   vzťahu   k   tejto argumentácii   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   v   sťažnosti   neuviedla   konkrétne protiargumenty.   Najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   primeraným   spôsobom   vysvetlil, prečo do 2. júla 2003 súd prvého stupňa nemal ani nemohol mať vedomosť, že zmenky sú v držbe sťažovateľky, a taktiež objasnil, že následne po 2. júli 2003 už sporné zmenky v držbe sťažovateľky neboli, a s poukazom na tieto skutočnosti dospel k záveru, že jej nepatrilo postavenie účastníčky konania ani podľa tzv. tretej definície.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje podľa názoru ústavného súdu nedostatky, je jasné a zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu   najvyššieho   súdu   obsiahnutú   v odôvodnení   jeho   rozhodnutia   považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou označeným základným právom podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   resp.   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a právom   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012