znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 33/2011-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti H., a. s., K., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   H.,   a.   s.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti H., a. s., trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet advokátky JUDr. V. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Košice I. (správne má byť „Okresným súdom Košice II“, pozn.)... pod sp. zn. 31 Cb 87/2002 (začatého 14. 2. 2002), v ktorom sa domáhal proti pôvodne šiestim žalovaným a to 1. T., s. r. o. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), 2. S., s. r. o., 3. M., a. s., 4. T. s. r. o. K., 5. E., s. r. o., 6. C., spoločnosť s ručením obmedzeným, K. (ďalej len „žalovaní v 2. - 6. rade) zaplatenia sumy 169.999,79 € (5.121.413,70 Sk) s prísl.».

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:„Táto   pohľadávka   v   časti   416.036,90   Sk   vznikla   na   základe   zmluvy   o   dielo uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným v 1. rade (neuhradený zostatok 416.036,90 Sk z fa. č. 20010104 z 12. 2. 2001 splatnej 28. 2. 2001 vystavenej sťažovateľom na sumu 678.542, Sk), podľa ktorej sťažovateľ vykonával pre žalovaného v 1. rade zimnú údržbu komunikácii a žalovaný v 1. rade sa mu za to zaviazal zaplatiť odplatu v dojednanej výške. V konaní nebolo sporné, že táto pohľadávka sťažovateľa sa stala splatnou dňa 28. 2. 2001 a ani to, že sťažovateľ vyzval žalovaného v 1. rade na jej zaplatenie výzvou zo dňa 20. 3. 2001 (doručená dlžníkovi dňa 22. 3. 2001).

Zostávajúcu časť pohľadávky nadobudol sťažovateľ ako postupník jej postúpením od postupcu E., s. r. o. (neuhradený zostatok 2.905.376,80 Sk z fa. č. 0006300824 zo dňa 1. 7. 2000 splatnej 16. 7. 2000 vystavenej postupcom na sumu 3.250.914,50 Sk a neuhradený zostatok 1.800.000,- Sk z fa. č. 0102280233 z 1. 3. 2001 splatnej 16. 3. 2001 vystavenej postupcom na sumu 2.568.265,90 Sk). Išlo o pohľadávku zo zmluvy o dielo uzatvorenú medzi E., s. r. o. a žalovaným v 1. rade, ktorou sa zaviazal E., s. r. o. vykonávať pre žalovaného v 1. rade likvidáciu komunálneho odpadu v spaľovni odpadov a žalovaný v 1. rade sa mu za to zaviazal zaplatiť odplatu v dojednanej výške. V konaní nebolo sporné, že prvá z týchto pohľadávok (2.905.376,80 Sk) sa stala splatnou dňa 16. 7. 2000, postúpená bola   sťažovateľovi   zmluvou   zo   dňa   19.   7.   2000,   postúpenie   bolo   oznámené   postupcom žalovanému v 1. rade (dlžníkovi) prípisom doručeným dlžníkovi dňa 31. 7. 2000 a ani to, že sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvami zo dňa 8. 2. 2001 (doručená 8. 2. 2001), zo dňa 20. 3. 2001 (doručená 22. 3. 2001), zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9. 7. 2001). V konaní nebolo sporné ďalej ani to, že druhá z týchto pohľadávok (1.800.000,- Sk) sa stala splatnou dňa 16. 3. 2001, postúpená bola sťažovateľovi zmluvou zo dňa 16. 3. 2001, postúpenie bolo oznámené postupcom dlžníkovi listom zo dňa 16. 3. 2001 doručeným dlžníkovi dňa 20. 3. 2001 a ani to, že sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvou zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9. 7.   2001).   Sporné   v   konaní   nebolo   ani   to,   že   E.,   s.   r.   o.   osobitne   oznámil   postúpenie pohľadávky   na   zaplatenie   časti   žalovanej   sumy   (2.905.376,80   Sk   a   1.800.000,-   Sk)   v prospech sťažovateľa jednotlivým žalovaným v 2. - 6. rade a vyzval ich na plnenie listami doručenými im 11. 4. 2002.“

Vo vzťahu k žalovaným v 2. až 6. rade sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že „za splnenie tejto pohľadávky žalovaní v 2. - 6. rade zodpovedajú ako ručitelia podľa § 106 ods. 1 druhá veta ObchZ..., pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. - 6. rade bolo Mesto K.

Ustanovenie § 106 ods. 1 druhá veta ObchZ v tomto znení bolo súčasťou právneho poriadku v období od 1. 2. 1998 do 31. 12. 2001. S účinnosťou od 1. 1. 2002 bolo novelou vykonanou zák. č. 500/2001 Z. z. z obchodného zákonníka vypustené a rovnakou novelou bolo do obchodného zákonníka doplnené prechodné ustanovenie § 768c ods. 1 ObchZ. Po   tom,   čo   na   majetok   žalovaného   v   1.   rade   bol   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach... č. k. 3 K 137/01-19 z 25. apríla 2002 vyhlásený konkurz, sťažovateľ vzal žalobu voči nemu späť a okresný súd konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil.

Predmetom konania tak ostala žaloba sťažovateľa proti žalovaným v 2. - 6. rade.“.

V konaní vo veci samej vedenej pod sp. zn. 31 Cb 87/2002 Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) potom, ako jeho dva predchádzajúce rozsudky (z 2. marca 2005 a 25. júla 2007), ktorými zaviazal žalovaných v 2. až 6. rade zaplatiť sťažovateľke sumu 5 121 413,70 Sk s príslušenstvom a trovami konania, krajský súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie, okresný   súd   vo veci   rozhodol   tretíkrát rozsudkom   z 13.   mája 2009, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na úhradu trov konania žalovaným. Súd prvého   stupňa   odôvodnil   zamietnutie   žaloby   proti   žalovaným   v   2.   až   6.   rade   tým,   že „v zmysle   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   nárok   žalobcu   z   ručenia   voči   žalovaným v 2. až 6. rade vznikol až 11. 4. 2002, t. j. až za stavu, keď tzv. jednoosobové spoločnosti už zo zákona (podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka) neručili za svoje záväzky navzájom. Na základe tejto skutočnosti súd žalobu voči žalovaným v 2. až 6. rade zamietol z dôvodu, že títo za predmetné záväzky žalovaného v 1. rade neručia... Vec teda posúdil okresný súd podľa obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2002.“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009 potvrdil.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   skutkové   závery,   ku   ktorým   došiel krajský súd, a to, „... že nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov vznikol až v apríli 2002, kedy bola žalovaným ako ručiteľom doručená výzva na plnenie zabezpečenej pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného zákonníka účinné od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2) – 6) za záväzky žalovaného 1) neručia.“.

Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným poukazovala na skutočnosť, že „krajský súd posúdil vec sťažovateľa podľa § 106 ObchZ v znení po 1. 1. 2002. K tomuto záveru dospel výkladom § 307 ods. 3 ObchZ a § 768c ods. 1 ObchZ. Ustanovenie § 768c ods. 1 ObchZ vyložil tak, že v prípade postúpenia pohľadávky zabezpečenej ručením je pre aplikáciu § 768c ods. 1 ObchZ rozhodujúci nie vznik nároku ako takého (t. j. nároku z ručenia voči ručiteľovi), ale vznik nároku postupníka voči ručiteľovi.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „rozhodnutie   krajského   súdu   založené   na   aplikácii obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2002 ako právnej normy, ktorá sa na vec nevzťahovala, je výsledkom svojvoľnej aplikácie a výkladu práva, ktorá nemá oporu v znení právnych predpisov a popiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem a to § 768c ods. 1 ObchZ a § 307 ods. 3 ObchZ do tej miery, že predstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   krajský   súd   aplikoval   ust.   §   768c   ods.   1   ObchZ   tak,   že   považoval   za rozhodujúce, kedy vznikol nárok voči ručiteľovi postupníkovi, hoci mal vychádzať z toho, kedy vznikol nárok ako taký (ktorému zodpovedá povinnosť ručiteľa plniť) a navyše svoj záver oprel o názor založený na výklade § 307 ods. 3 ObchZ, ktorý vykladal spôsobom, ktorý nemá oporu v účele tohto ustanovenia, obom týmto ustanoveniam jednotlivo i v ich vzájomnej krajským súdom vytvorenej spojitosti, svojvoľne prisúdil iný obsah a význam, než aký   majú,   v   dôsledku   čoho   je   jeho   rozhodnutie   svojvoľné   a   arbitrárne,   pretože   takýto právny   názor   krajského   súdu   je   extrémne   nesúladný   so   zmyslom   a   účelom   daných ustanovení a viedol k rozhodnutiu krajského súdu založeného na právnej norme, ktorá sa na vec nevzťahovala.“.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd v napadnutom rozsudku nechal bez povšimnutia tiež   ďalšiu   závažnú   námietku,   a   to,   že „potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 31 Cb 87/2002-591 z 13. 5. 2009, ktorým bola žaloba zamietnutá, hoci pre správnosť zamietnutia žaloby sťažovateľa pokiaľ ide o prvú z uplatnených pohľadávok (416.036,90 Sk),   ktorej   bol   sťažovateľ   prvým   veriteľom   (nebola   mu   postúpená),   neuviedol   žiaden relevantný dôvod, keď celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa viazala iba k následkom postúpenia pohľadávky na ručenie a doručenia oznámenia o jej postúpení ručiteľom, ktoré so zamietnutím žaloby v tejto časti nemalo žiaden súvis. Na to, že časť predmetu   konania   nebola   nikdy   postupovaná   a   je   pôvodnou   pohľadávkou   sťažovateľa, poukázal sťažovateľ i vo svojom odvolaní z 22. 6. 2009.

Keďže   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   týmto   odvolacím   tvrdením   sťažovateľa, pričom   práve   tieto   tvrdenia   tvorili   podstatu   odvolania   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   časti rozhodnutia o pohľadávke na zaplatenie 416.036,90 Sk, nijakým spôsobom sa nevyrovnal s odvolaním sťažovateľa smerujúcim proti tejto časti rozsudku okresného súdu. Ak takto krajský súd postupoval, konal a rozhodol spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa H. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. 3. 2010 porušené bo1o.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. 3. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi H. a. s. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. V. B., K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 33/2011-23 z 9. februára 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich   vyjadreniami   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa za krajský súd k sťažnosti vyjadril ešte pred jej predbežným   prerokovaním   predseda   krajského   súdu   v   prípise   sp.   zn.   1   SprV/889/2010 z 12. októbra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Základom sťažnosti je to, že Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.   s.   p.)   v   odvo1acom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   pod   sp.   zn. 2Cob/108/2009   posúdil   vec   podľa   Obchodného   zákonníka   v   znení,   ktoré   sa   na   vec nevzťahovalo   a   ďalej   to,   že   odvolací   súd   sa   nedostatočným   spôsobom   vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa.

V   prejednávanej   veci   právny   vzťah   ručenia   vznikol   za   účinnosti   právnej   úpravy účinnej do 31. 12. 2001, ale práva z ručenia prešli na žalobcu 11. 4. 2002, teda za účinnosti právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2002.

Podľa   §   768c   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   ak   ďalej   nie   je   ustanovené   inak, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Citované ustanovenie je retroaktívne a stanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2002, okrem vzniku právnych vzťahov a nárokov, ktoré vznikli z týchto právnych vzťahov pred 1. januárom 2002. Nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov vznikol až v apríli 2002,   kedy   bola   žalovaným   ako   ručiteľom   doručená   výzva   na   plnenie   zabezpečenej pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného zákonníka účinne od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2-6/ za záväzky žalovaného 1/ neručia.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného soudu ČR (nález pléna zo dňa 4. februára uverejnený pod č. 63-1997 Sb.) v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita (nepravá spätná účinnosť). To znamená, že od účinnosti novej právnej normy sa aj právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej normy posudzujú podľa novej právnej normy.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nárok žalobcu, ktorý vznikol až v apríli 2002 posúdil podľa novej právnej normy.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   to,   že   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   so   všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa ako odvolateľa.

Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   resp.   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument.

Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu. Napríklad v odvolacom konaní sa tak súd pri   potvrdení   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   v   zásade   môže   obmedziť   na   prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Pretože v danom prípade odvolací súd potvrdzoval rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia,   odvolací   súd   sa   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, pričom len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v odôvodnení napadnutého   rozsudku   doplnil   dôvody   zdôrazňujúce   správnosť   rozsudku   súdu   prvého stupňa tak, ako mu to umožňuje ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p.

Sťažovateľ právne závery krajského súdu považuje za arbitrážne a svojvoľné, a preto z   ústavného   hľadiska   je   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   ktoré   majú   za   následok porušenie základného práva alebo slobody. Podľa sťažovateľa nejde o nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ale o prípad, keď krajský súd posúdil vec sťažovateľa podľa právnej normy, ktorá sa na ňu z hľadiska intertemporálneho nevzťahovala. Namietal, že krajský súd sa nezaoberal vôbec odvolacím tvrdením sťažovateľa, ktoré tvorí podstatu odvolania sťažovateľa vo vzťahu k častí rozhodnutia o pohľadávke na zaplatenie 416036,90 Sk a nijakým spôsobom sa nevyrovnal s odvolaním smerujúcim proti tejto časti rozsudku súdu prvého stupňa. Tento postup je nezlučiteľný s požiadavkami v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru.

Z uvedených skutočností, tvrdených podrobne sťažovateľom vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Keďže nie sú splnené procesné podmienky na prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho   súdu   v   zmysle   §   238   O.   s.   p.,   prichádzal   by   do   úvahy   procesný   postup s využitím mimoriadneho dovolania v zmysle § 240f ods. 1 písm. c/ O. s. p., ktorý uvádza, že mimoriadnym   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   súdu   za   podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (písm. c/ uvedeného ustanovenia O. s. p.).

Z   ustanovenia   §   243g   vyplýva,   že   mimoriadne   dovolanie   podáva   generálny prokurátor.

Z publikovaného nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 42/2001 je zrejmé, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred   po   daním   podnetu   na   ústavný   súd.   Mimoriadne   dovolanie   podané   generálnym prokurátorom   na   návrh   navrhovateľa   treba   považovať   za   účinný   právny   prostriedok nápravy tohto základného práva alebo slobody.

Krajský   súd   preto   dáva   ústavnému   súdu   na   zváženie   pred   rozhodnutím   zistiť,   či nebolo   využité   mimoriadne   dovolanie   podaním   generálneho   prokurátora   SR   proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, čo by malo za následok, že je potrebné považovať použité   mimoriadne   dovolanie   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   tvrdeného poškodeného základného práva alebo slobody.

Podľa nášho názoru odvolací súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá sa na ňu vzťahovala pri použitom výklade, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného soudu ČR vyššie uvedeného (nález pléna zo dňa 4. 2. uverejnený pod č. 63/1997 Sb.).

Podotýkame,   že   odvolací   súd   odôvodnenie   svojho   potvrdzujúceho   rozhodnutia nemusí opakovať podstatnú časť odôvodnenia súdu prvého stupňa, ale je postačujúce, ak sa obmedzí len na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako to upravuje ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. Pri zachovaní tohto postupu, ako to urobil odvolací súd v napadnutom   rozhodnutí,   nie   sú   splnené   kritéria   o   konaní   súdu,   ktorý   je   nezlučiteľný s požiadavkami v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda krajského súdu po predchádzajúcej výzve   ústavného   súdu   oznámil,   že   zotrváva   na   svojom   predchádzajúcom   vyjadrení k sťažnosti z 12. októbra 2010, ktoré už vecne nedoplnil.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vo   vyjadrení z 18. marca 2011 doručenom ústavnému súdu 24. marca 2011 oznámila, že k vyjadreniu predsedu   krajského   súdu   z   12.   októbra   2010,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 19. októbra 2010, sa už vyjadrila podaním z 15. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«1.   K   argumentácii   krajského   súdu   k   časovému   stretu   starej   a   novej   normy sťažovateľ uvádza, že podľa PL. ÚS 25/05 „časový konflikt právnych úprav je spojený v každom   prípade   so   zásahom   do   princípov   rovnosti   a   dôvery   občana   v   právo. Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav,   ktoré   by   nenarušilo   princíp   právnej   istoty,   ako   ani   princíp   rovnosti,   ale   ich primeraným spôsobom vyvažovalo“ (PL. ÚS 25/05). Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia, pri časovom konflikte dvoch právnych úprav sa má zvoliť legislatívne riešenie rešpektujúce a vyvažujúce princíp právnej istoty s princípom rovnosti. Bežným legislatívno-technickým nástrojom   takéhoto   riešenia   sú   prechodné   ustanovenia,   ktoré   predmetné   princípy zohľadňujú a časový konflikt právnych úprav riešia.

V   duchu   tohto   princípu   je   potrebné   vykladať   prechodné   ustanovenia   aj   v   tomto prípade.

2. Krajský súd nesprávne cituje a nesprávne závery vyvodzuje z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 42/2001, pretože z neho je práve naopak zrejmé, že podnet na mimoriadne dovolanie   nie   je   účinným   prostriedkom   nápravy,   ktorý   musí   sťažovateľ   vyčerpať   pred podaním   sťažnosti ÚS   SR   (Mimoriadne opravné   prostriedky,   ktoré navrhovateľ   nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred podaním podnetu na Ústavný súd Slovenskej republiky, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo   dostupné.   Ak   však   navrhovateľ   príslušnému   orgánu   podal   podnet   na   podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   a   tento   orgán   mimoriadny   opravný   prostriedok skutočne podal, Ústavný súd Slovenskej republiky pri predbežnom prerokovaní takéhoto podnetu   skúma,   či   tento   prostriedok   možno   považovať   za   účinný   právny   prostriedok nápravy   toho   základného   práva   alebo   slobody,   s   namietaným   porušením   ktorých   sa navrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky)

Vo veci sťažovateľa mimoriadne dovolanie podané nebolo.

3. Sťažovateľ poukazuje ďalej tiež na to, že vyjadrenie k ústavnej sťažnosti nemôže nahrádzať alebo zhojiť nedostatok odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu. Sťažovateľ sa až z vyjadrenia krajského súdu k ústavnej sťažnosti zo dňa 12. 10. 2010 dozvedá, čo krajský súd viedlo k rozhodnutiu. Z rozhodnutia krajského súdu č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. 03. 2010 sa totiž sťažovateľ nedozvedel, z akého dôvodu krajský súd považoval ním realizovaný výklad dotknutých ustanovení za jediný správny a jedine ústavne konformný, nakoľko takéto zdôvodnenie toto rozhodnutie neobsahovalo.

To však nič nemení na tom, že sťažovateľ je presvedčený, že aj táto argumentáciu krajského súdu je ústavne nekonformná.

4. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiada, aby rozhodol o prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.»

II.

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   odpovedá   na   obsah   odvolania   ústavne   konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   jej   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených listinných dôkazov zistil, že sťažovateľka si v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 31 Cb 87/2002 uplatňovala proti pôvodne šiestim žalovaným [T., spoločnosť s ručením obmedzením (ďalej aj   „dlžník“),   a   piatim   ručiteľom   (ďalej   len   „žalovaní   v 2. až 6. rade“)]   jednak   vlastnú pohľadávku z titulu neuhradenia nezaplatenej časti ceny diela v sume 416 036,90 Sk za zimnú údržbu mestských komunikácií v meste K. za január 2001 (vyúčtovanú faktúrou č. 20010104) a tiež pohľadávku získanú jej postúpením od obchodnej spoločnosti E., s. r. o. (ďalej   len   „postupca“),   za   prevzatie   a zneškodnenie   odpadu   v   júni   2000   v   sume 2 905 376,80 Sk a za prevzatie a zneškodnenie odpadu vo februári 2001 v sume 1 800 000 Sk.   Postúpené   pohľadávky   vznikli   na   základe   zmlúv   uzavretých   medzi   postupcom   a dlžníkom.

Po zastavení konania proti dlžníkovi (žalovanému v 1. rade) na základe späťvzatia návrhu sťažovateľkou z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok predmetom konania vedeného okresným súdom ostal nárok sťažovateľky proti ručiteľom (žalovaným v 2. až 6. rade),   ktorého   uplatnenie   odôvodňovala   ručením   podľa   §   106   ods.   1   Obchodného zákonníka   účinného   do   31.   decembra   2001   v   spojení   s   §   768c   ods.   1   Obchodného zákonníka, pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. až 6. rade bolo Mesto K.

V konaní nebola sporná ani spochybnená skutočnosť, že sťažovateľka je veriteľom uplatňovaných   pohľadávok.   V prerokovávanom   prípade   bolo   taktiež   preukázané,   že peňažné záväzky na úhradu ceny diela vznikli 17. júla 2000, 1. marca 2001, 17. marca 2001, t. j. okamihom ich splatnosti.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vyzvala   dlžníka na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 416 036,90 Sk listom z 20. marca 2001 (doručený dlžníkovi 22. marca 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 2 905 376,80 Sk listom z 8. februára 2001 (doručený dlžníkovi 8. februára 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 1 800 000 Sk listom z 9. júla 2001 (doručený dlžníkovi 9. júla 2001).

Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie predmetných pohľadávok sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní prevzali 11. apríla 2002.

Podstatou argumentácie žalovaných v predmetnom konaní bolo ich tvrdenie, že im nevznikol ručiteľský záväzok, pretože upovedomenie od postupcu im bolo doručené v čase, keď už právny poriadok nepoznal ručenie podľa § 106 Obchodného zákonníka.

Po   dvoch   vyhovujúcich   rozsudkoch   (z   2.   marca   2005   a   25.   júla   2007   v   znení opravného   uznesenia   z   12.   októbra   2007)   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom odvolacieho   krajského   súdu   v   poradí   tretím   rozsudkom   z   13.   mája   2009   žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na úhradu trov konania žalovaným.

Okresný súd v odôvodnení tohto rozsudku dospel k právnemu záveru, že «nárok žalobcu z ručenia voči žalovaných v 2. až 6. rade vznikol až 11. 4. 2002, t. j. až za stavu, keď   tzv.   „jednoosobové“   spoločnosti   už   zo   zákona   (podľa   §   106   ods.   1   Obchodného zákonníka) neručili za svoje záväzky navzájom. Na základe tejto skutočnosti súd žalobu voči žalovaným v 2. až 6. rade zamietol z dôvodu, že títo za predmetné záväzky žalovaného v 1. rade neručia.».

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29.   marca   2010   rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 31 Cb 87/2002 z 13. mája 2009 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a považuje za potrebné uviesť tieto skutočnosti. Žalobca sa domáhal zaplatenia uplatnenej sumy, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky od spoločnosti E., spol. s r. o. K., voči žalovaným na základe ručenia podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka platného pred novelou č. 500/2001 Z. z. (do 31. 12. 2001).

Podľa § 106 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka (účinného od 1. 2. 1998 do 31. 12. 2001), ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi vo viacerých spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich spoločností ručia svojím majetkom aj ich ostatné spoločnosti.

Podľa § 312 Obchodného zákonníka, ustanovenia § 305 až 311 platia primerane aj pre ručenie, ktoré vzniklo zo zákona.

Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej lehote po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval (§ 306 ods. 1 Obchodného zákonníka).

Inštitút ručenia má subsidiárnu povahu, veriteľ sa musí domáhať splnenia záväzku najprv od dlžníka a od ručiteľa ho môže požadovať až následne.

Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú   práva   z   ručenia   na   postupníka   v   čase,   keď   postúpenie   oznámil   ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník.

Veriteľ   môže   svoju   pohľadávku   písomnou   zmluvou   postúpiť   na   tretiu   osobu,   bez súhlasu dlžníka a vzhľadom na akcesorickú povahu ručenia prechádza toto zabezpečenie na postupníka.   Oproti   úprave   v   Občianskom   zákonníku,   práva   z   ručenia   na   postupníka prechádzajú až momentom, keď túto skutočnosť oznámi pôvodný veriteľ alebo preukáže postupník.   Dovtedy   je   postúpenie   pohľadávky   voči   ručiteľovi   neúčinné,   bez   právnych následkov.

Postúpenie uplatnenej pohľadávky oznámil pôvodný veriteľ žalovaným listom zo dňa 10. 4. 2002, ktorý im bol doručený 11. 4. 2002.

V prejednávanom prípade právny vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2001 ale práva z ručenia prešli na žalobcu 11. 4. 2002, teda za účinnosti právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2002.

Podľa § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka, ak nie je ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Citované ustanovenie je retroaktívne a stanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2002, okrem vzniku právnych vzťahov a nárokov, ktoré vznikli z týchto právnych vzťahov pred 1. januárom 2002. Nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov vznikol až v apríli 2002,   kedy   bola   žalovaným   ako   ručiteľom   doručená   výzva   na   plnenie   zabezpečenej pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného zákonníka účinné od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2/ - 6/ za záväzky žalovaného 1/ neručia.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľky   o   porušení   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je tvrdenie, že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   nevysporiadal   ústavne akceptovateľným   spôsobom   s   jej   dvoma   podstatnými   námietkami,   resp.   ich   ignoroval. Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom, že:

a) Krajský súd ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil podstatnú námietku sťažovateľky, podľa ktorej celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa viazala iba k následkom postúpenia pohľadávky na ručenie a doručenia oznámenia o jej postúpení   ručiteľom,   hoci   pre   správnosť   zamietnutia   jej   žaloby,   pokiaľ   ide   o   prvú z uplatnených pohľadávok v sume 416 036,90 Sk, ktorej bola prvým veriteľom (nebola jej postúpená), neuviedol žiaden relevantný dôvod. Na skutočnosť, že časť predmetu konania nebola   nikdy   postupovaná   a   je   pôvodnou   pohľadávkou   sťažovateľky,   poukazovala i vo svojom odvolaní z 22. júna 2009.

b)   Krajský   súd   nesprávne   právne   posúdil   nárok   sťažovateľky   na   plnenie   voči ručiteľom, keď vykladá pojem nárok podľa § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka nie ako nárok   (ako   taký)   voči   ručiteľovi,   ale   ako   nárok   postupníka   voči   ručiteľovi   požadovať plnenie   od   ručiteľa.   Aplikáciou   a   svojvoľným   výkladom   §   307   ods.   3   Obchodného zákonníka   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   podľa   tohto   ustanovenia   pri   postúpení zabezpečenej   pohľadávky   vzniká   postupníkovi   nárok   požadovať   plnenie   od   ručiteľov v momente, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca. Pritom podľa názoru sťažovateľky § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka nehovorí o vzniku nároku postupníka z ručenia, ale o prechode práva z ručenia na postupníka.

V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového súdu, že celý nárok sťažovateľky voči žalovaným v 2. až 6. rade z titulu zákonného ručiteľského záväzku zabezpečujúceho pohľadávku sťažovateľky je podľa § 106 Obchodného   zákonníka   (v   znení   po   1.   januári   2002)   nedôvodný.   Krajský   súd   sa s argumentáciou   sťažovateľky   vysporiadal   tak,   že   jej   nepriznal   súdnu   ochranu.   Vecnú argumentáciu sťažovateľky i samotný jej nárok posúdil iba na základe interpretácie § 307 ods. 3 a § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka na vznik nároku veriteľa na plnenie voči ručiteľovi.

Podstata prvej námietky sťažovateľky spočíva v tom, že krajský súd sa v súvislosti s určením   momentu   vzniku   nároku   sťažovateľky   na   plnenie   voči   ručiteľom   vôbec nezaoberal   (nerozlišoval),   či   ide   o   pohľadávku,   ktorej   veriteľom   bola   od   počiatku sťažovateľka, alebo pohľadávku, ktorú nadobudla postúpením. Táto skutočnosť vyplýva z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   podľa   ktorého „...   žalobca   sa domáhal zaplatenia uplatnenej sumy, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky od spoločnosti E. spol. s r. o....“.

Na tomto základe sa možno len stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, že krajský súd   vznik   jej   nároku   požadovať   celé   plnenie   od   žalovaných   ako   ručiteľov   viazal na oznámenie postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom ručiteľom, teda už za právnej úpravy účinnej od 1. januára 2002 vylučujúcej zákonné ručenie obchodných spoločností, hoci   nesporne   časť   uplatňovaného   nároku   v   sume   416 036,90   Sk   bola   jej   pôvodnou pohľadávkou   (nebola   jej   postúpená).   Krajský   súd   na   uvedené   a   listinnými   dôkazmi preukázané sťažovateľkine tvrdenia (že časť predmetu konania nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky) bez relevantného dôvodu neprihliadol.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorému vecne zodpovedá aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ktorého   porušenie   sťažovateľka   tiež   namieta,   potrebné   vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý   argument   strany   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že vo vzťahu k pohľadávke   v   sume   416 036,90   Sk   bola   prvým   veriteľom   (nebola   jej   postúpená), považovať za argument, ktorý je pre rozhodovanie súdu v príslušnej časti posudzovanej veci rozhodujúci, t. j. taký, ku ktorému bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení namietaného rozhodnutia   špecifickú   (konkrétnu)   odpoveď.   Za   okolností,   keď   krajský   súd   na   túto námietku sťažovateľky v odôvodnení namietaného rozsudku vôbec nereagoval, nemožno jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto námietke považovať za ústavne konformné. V danom prípade   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutné,   aby   sa   odvolací   súd   s   touto podstatnou   námietkou   sťažovateľky   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal. Ak tak krajský súd neurobil, treba považovať namietaný rozsudok v tejto časti za zjavne neodôvodnený, a teda   z ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľný   a neudržateľný,   čo   zakladá   dôvod na vyslovenie porušenia   základného práva sťažovateľky   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pre účely posúdenia druhej sťažnostnej námietky sťažovateľky sa ústavný súd musel zaoberať   ústavnou   konformitou   interpretácie   relevantných   ustanovení   Obchodného zákonníka krajským súdom ako súdom odvolacím.

Podľa   §   106   ods.   1   druhej   vety   Obchodného   zákonníka   (úprava   účinná   do 31. decembra   2001)   ak   tá   istá   osoba   alebo   tie   isté   osoby   sú   jedinými   spoločníkmi vo viacerých   spoločnostiach,   za   záväzky   ktorejkoľvek   z   ich   spoločností   ručia   svojím majetkom aj ich ostatné spoločnosti.

Podľa   §   768c   ods.   1   Obchodného   zákonníka   ak   nie   je   ustanovené   inak, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Intertemporálne   ustanovenie   ustanovuje,   že   právne   vzťahy   vzniknuté   pred 1. januárom   2002   sa   riadia   podľa   doterajších   predpisov   (t.   j.   platných   a   účinných   do 31. decembra 2001).

Žalovaní v 2. až 6. rade ako právnické osoby – obchodné spoločnosti (spoločnosti s ručením obmedzeným) boli zriadené jediným spoločníkom   – Mestom   K., a to od ich založenia   až   do   času   vzniku   žalovaných   pohľadávok,   preto   takto   založené   spoločnosti ex lege ručia navzájom za svoje záväzky.

Základnými   podmienkami   tohto   zákonného   ručenia   (ručenia,   ktoré   vzniklo zo zákona) je existencia (vznik) záväzku a existencia tzv. „jednoosobových“ spoločností s ručením obmedzeným, z ktorých u jednej z nich došlo ku vzniku záväzku. Z toho možno logicky   vyvodiť,   že   uvedené   podmienky   musia   nastať   za   účinnosti   právnej   úpravy upravujúcej toto ručenie (§ 106 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka).

V posudzovanom prípade ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah zákonného ručenia vznikol pred 31. decembrom 2001 („V prejednávanom prípade právny vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2001“).

Podľa   § 312 Obchodného   zákonníka na ručenie,   ktoré vzniklo zo zákona, platia primerane   aj   ustanovenia   zákona   o   ručení   uvedené   v   §   305   až   §   311   Obchodného zákonníka.

Pre vznik zákonného ručenia je rozhodujúca existencia platného záväzku, ktorý sa ručením   zabezpečuje.   Z   odôvodnenia   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   krajský   súd nespochybnil, vyplýva, že v danom prípade peňažné záväzky na úhradu ceny diela vznikli 17. júla 2000, 1. marca 2001, 17. marca 2001 okamihom ich splatnosti, keď súčasne vznikla povinnosť dlžníka plniť a zároveň právo veriteľa na prijatie plnenia.

Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval, pričom toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vyzvala   dlžníka na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 416 036,90 Sk listom z 20. marca 2001 (doručený dlžníkovi 22. marca 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 2 905 376,80 Sk listom z 8. februára 2001 (doručený dlžníkovi 8. februára 2001) a na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 1 800 000 Sk listom z 9. júla 2001 (doručený dlžníkovi 9. júla 2001).

Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú   práva   z   ručenia   na   postupníka   v   čase,   keď   postúpenie   oznámil   ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník.

Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie predmetných pohľadávok sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní prevzali 11. apríla 2002.

V prípade, že dôjde k postúpeniu pohľadávky zabezpečenej ručením, nový veriteľ vstupuje do   právneho   postavenia   pôvodného   veriteľa a táto zmena nemá žiadny   dopad na právny režim zabezpečovacích záväzkov (práv a povinností). Záväzok ručiteľa sa mení len v osobe veriteľa, teda v osobe, ktorej pohľadávku ručiteľ ručením zabezpečuje. Obsah záväzku   sa   nemení   (pozri   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo V 30/2006).

S postúpenou pohľadávkou prechádza nielen jej príslušenstvo, ale aj všetky práva s ňou   spojené   vrátane   práv   vyplývajúcich   zo   zabezpečenia   záväzkov,   teda   aj   ručenie. Ručiteľský záväzok sa viaže na pohľadávku a vo vzťahu k veriteľovi sa prejavuje ako právo veriteľa   na   zabezpečenie   pohľadávky   (pozri   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 30/2006).

Z dosiaľ   uvedeného   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyvodiť   (aj)   záver,   že zmenou právnej úpravy § 106 Obchodného zákonníka zákonom č. 500/2001 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku už vzniknutých subjektívnych ručiteľských   práv   a   povinností.   Ručenie   zaniká   iba   zánikom   záväzku,   ktorý   ručenie zabezpečuje (§ 311 ods. 1 Obchodného zákonníka).

V posudzovanom   prípade   krajský   súd   ako   odvolací   súd   vyslovil   v   súvislosti s nárokom sťažovateľky požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov (iný) právny záver, podľa   ktorého je pre jeho vznik rozhodujúce doručenie výzvy na plnenie zabezpečenej pohľadávky   a   oznámenie   postúpenia   pohľadávky   pôvodným   veriteľom   žalovaným   ako ručiteľom (11. apríl 2002), z čoho s poukazom na § 106 Obchodného zákonníka účinného od 1. januára 2002 vyvodil, že žalovaní v 2. až 6. rade za záväzky dlžníka neručia.

Tento právny záver formuloval krajský súd v namietanom rozsudku bez primeraného odôvodnenia [krajský súd až vo vyjadrení z 12. októbra 2010 na základe výzvy ústavného súdu odôvodňuje svoj postup a rozhodnutie z 29. marca 2010, pričom svoj názor opiera aj o ustálenú   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky   (nález   pléna   zo   4.   februára uverejnený pod č. 63/1997 Sb.), pozn.], čo ústavný súd považuje za prejav formalistického prístupu   k interpretácii relevantných právnych   noriem, ktorý   má vo svojich   dôsledkoch prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený.

Z hľadiska materiálneho chápania ochrany ústavnosti, ktoré ústavný súd preferuje vo svojej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07   atď.),   bolo   v   danom   prípade   potrebné,   aby   krajský   súd   presvedčivým spôsobom odôvodnil svoj právny záver, a naopak, aby ústavne akceptovateľným spôsobom vyvrátil v danom prípade tiež do úvahy prichádzajúci spôsob interpretácie relevantných právnych   noriem,   podľa   ktorej   zmenou   právnej   úpravy   §   106   Obchodného   zákonníka zákonom č. 500/2001 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku už vzniknutých subjektívnych ručiteľských práv a povinností, keďže v zmysle § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd v zhode so sťažovateľkou považuje za vhodné poukázať na ňou citované právne názory (pozri časť I tohto nálezu) obsiahnuté v rozhodnutí   sp.   zn.   PL.   ÚS   25/05,   podľa   ktorých   „časový   konflikt   právnych   úprav   je spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav,   ktoré   by   nenarušilo   princíp   právnej   istoty   ako   ani   princíp   rovnosti,   ale   ich primeraným spôsobom vyvažovalo.“. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade z dvoch do úvahy prichádzajúcich výkladov relevantných právnych noriem zvolil taký,   ktorý   nekorešponduje   spravodlivému   usporiadaniu   vzťahov   medzi   účastníkmi posudzovaného   súdneho   konania,   ktoré   je   základným   prejavom   materiálneho   prístupu k ochrane ústavnosti   (porovnaj IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07,   I.   ÚS   82/07, IV. ÚS 182/07 atď.) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych noriem   uskutočňovanú všeobecným   súdom.   Ak   už krajský   súd zvolil   druhý   z možných prístupov k usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi konania, bolo nevyhnutné, aby svoje právne   závery   presvedčivým   spôsobom   odôvodnil,   a tým   preukázal   aj   ich   ústavnú akceptovateľnosť.

Nedostatočné   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   aj   vo   vzťahu   k druhej námietke sťažovateľky treba preto aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby   sa   príslušný   všeobecný   súd   v   konaní právne   korektným   spôsobom   a   zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. V. B. v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania v sume 254,88 € za dva   právne   úkony   právnej   pomoci   –   prípravu   a   prevzatie   veci   a   podanie   sťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“).   Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   trovy   konania požadované sťažovateľkou neprekračovali sumu, ktorá sťažovateľke patrí podľa vyhlášky, a preto ich priznal v sume ňou požadovanej, t. j. v sume 254,88 €. Priznanú sumu trov konania je krajský súd povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. V. B., K. [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku tohto nálezu)].

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011