znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 33/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a R. K., obaja bytom S., zastúpených JUDr. P. K., S., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 125/2009 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a R. K. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2009   doručená   sťažnosť   J.   K.   a R.   K.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. P. K., S., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 125/2009 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2009.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:„V súdnom spore o zaplatenie 7.676 Sk s príslušenstvom, ktorý sa začal 9.12.2008, nás Okresný súd v Starej Ľubovni zaviazal na zaplatenie istiny 247,24 € a tiež na zaplatenie úroku z omeškania a náhradu trov konania v rozsahu 94 % s tým, že v prevyšujúcej časti prvostupňový súd žalobu zamietol.

Dôkaz: Spis Okresného súdu v Starej Ľubovni sp. zn. 2C/395/2008 Proti rozsudku prvostupňového súdu sme podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, v ktorom sme navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

V odvolacom konaní Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa do sumy 207,64 € potvrdil a v prevyšujúcej časti napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.   Rozsudok   odvolacieho   súdu   nám   bol   doručený   30.10.2009   a   právoplatnosť nadobudol 4. 11. 2009.

Dôkaz: Spis Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/125/2009 Keďže   v   danom   prípade   ide   o   neobchodnú   vec   a   peňažné   plnenie   neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy, dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je v zmysle § 238 ods. 5 O. s. p. prípustné. Vyčerpali sme už všetky opravné prostriedky, ktoré nám zákon na ochranu nášho základného práva na súdnu ochranu a nášho práva na spravodlivý súdny proces poskytuje.

Predmetom nášho súdneho sporu bola úhrada nedoplatkov za dodávky tepla do tzv. spoločných priestorov (schodišťa) v bytovom dome so súpisným číslom 877 na Okružnej ulici v Starej Ľubovni v roku 2006 a v roku 2007. Bytový dom pozostáva z piatich sekcií (vchodov), náš byt č. 10 sa nachádza vo vchode s orientačným číslom 38....

V našom súdnom spore sa oba všeobecné súdy stotožnili s argumenáciou žalobcu a nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav tak, že spoločné priestory boli v rokoch 2006 a   2007   vykurované   a   pravidlá   rozpočítavania   množstva   dodaného   tepla   ustanovené vyhláškou   č.   630/2005   Z.   z.   boli   žalobcom   dodržané.   Viaceré   naše   zásadné   námietky ohľadne nesprávnosti rozúčtovania nákladov dodaného tepla odvolací súd argumentačne nijako nevyvrátil, resp. sa nimi ani nezaoberal. Preto tvrdíme, že naše právo na súdnu ochranu, aj naše právo na spravodlivý súdny proces bolo postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co 125/2009 zo dňa 30. októbra 2009 porušené.“

Sťažovatelia   argumentujú   najmä   tým,   že   schodište,   za   vykurovanie   ktorého   boli odvolacím súdom zaviazaní zaplatiť, nie je a ani v rokoch 2006 a 2007 nebolo spoločným priestorom v zmysle vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 630/2005 Z. z., ktorou   sa   ustanovuje   teplota   teplej   úžitkovej   vody   na   odbernom   mieste,   pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška č. 630/2005 Z. z.“), ktorou boli ustanovené pravidlá rozpočítavania dodaného tepla na vykurovanie.

Argumentujú tým, že podľa § 2 písm. f) vyhlášky č. 630/2005 Z. z. sa „spoločnými priestormi objektu rozpočítavania sa rozumejú miestnosti alebo súbor miestností objektu, ktoré   sú   vybavené   vykurovacími   telesami   a   sú   určené   na   spoločné   užívanie   konečnými spotrebiteľmi, najmä práčovne, sušiarne, kočikárne, chodby, schodištia a podobne“. Táto vyhláška bola v nezmenenom znení platná a účinná od 1. januára 2006 až do 15. septembra 2009, keď nadobudla účinnosť jej novela, a to vyhláška č. 358/2009 Z. z.

Sťažovatelia v tejto súvislosti uvádzajú: «Hoci nie je a nikdy nebolo sporné, že v rokoch 2006 a 2007 nebolo schodište vybavené vykurovacími telesami, odvolací súd tento základný pojem „predefinoval" tak, že za   vykurovaný   spoločný   priestor   označil   aj   spoločný   priestor   nevybavený   vykurovacími telesami. Tento svoj exces odôvodnil tvrdením, že „Neuložením povinnosti podieľať sa na náhrade nákladov spojených s vykurovaním spoločných priestorov, akými nepochybne sú schodištia,   práčovne,   sušiarne,   kočikárne,   chodby   v   zmysle   ust.   §   2   písm.   f)   citovanej vyhlášky, by došlo k zvýšeniu nákladov na strane ďalších vlastníkov obytného domu, ktorí sú   taktiež   spotrebiteľmi,   na   ochranu   práv   ktorých   treba   prihliadať.“   Takéto   tvrdenie odvolacieho súdu nemá oporu v našom právnom poriadku a preto je neakceptovateľné. V danom prípade nešlo o extenzívny výklad právneho predpisu odvolacím súdom, ale o taký výklad právneho predpisu, ktorý je v príkrom rozpore s definíciou obsiahnutou v § 2 písm. f) vyhlášky č. 630/2005 Z.z., resp. o taký výklad, ktorý túto definíciu úplne neguje.»

Pritom argumentujú aj textom dôvodovej správy.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú:«V zmluve o výkone správy, ktorú sme so žalobcom uzatvorili 2.5.2005, sme si v bode 3.2.5.1. dohodli, že žalobca celkové náklady na dodávku tepla rozdelí pomerne tak, že 70% nákladov rozúčtuje podľa nameraných jednotiek a 30% podľa podielu podlahovej plochy bytu na celkovej ploche bytov, avšak s tým, že takéto rozúčtovanie sa uplatní len voči tým vlastníkom bytov a nebytových priestorov, ktorí odoberajú teplo z centrálneho zdroja tepla. Hoci nie je sporné, že uvedená zmluva o výkone správy nebola nikdy pozmenená dodatkom   k   zmluve,   ani   nahradená   inou   zmluvou,   žalobca   označil   toto   významné ustanovenie zmluvy za neplatné s poukazom na bod 3.2.6. Zmluvy o výkone správy zo dňa 2.5.2005, podľa ktorého správca môže zmeniť dohodnutý spôsob rozúčtovania celkových nákladov „pri zmene príslušných právnych predpisov ak to správcovi meniť ukladajú“. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že nadobudnutím účinnosti vyhlášky č. 630/2005 Z. z. stratila dohoda o rozpočítaní nákladov na vykurovanie platnosť, ale nijako sa ani ústne ani písomne nevyjadril k našim odvolacím námietkam. Ani k tým, v ktorých uvádzame, že:

- V súdenom prípade žiadny právny predpis správcovi dodnes neuložil povinnosť zmeniť zmluvou dohodnutý spôsob rozúčtovania nákladov...

- Ani vyhláškou, ani nijakou inou podzákonnou normou nemožno meniť ani rušiť to, čo bolo zmluvnými stranami v súlade so zákonom dohodnuté...

- Zásady platenia úhrad za dodávky tepla i za dodávky TÚV   dohodnuté v bode 3.2.5.1. zmienenej zmluvy nijako neodporujú zákonu č. 182/1993 Zb. ani nijakému inému zákonu a budú zaväzovať zmluvné strany až dovtedy, kým nedôjde ku zmene zmluvy, alebo k podpísaniu novej zmluvy o výkone správy...»

Sťažovatelia „kritizujú“ právne názory odvolacieho súdu. Uvádzajú „svoj“ výklad spôsobu rozpočtu rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie. Podľa ich názoru došlo k takému výkladu vyhlášky č. 630/2005 Z. z., ktorý je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu. Namietajú nepochopenie zmyslu tejto vyhlášky, skutočnosť, že sa odvolací súd stotožnil   so   žalobcom,   namietajú   nesprávnu   aplikáciu   pojmu   „spoločný   priestor“,   čo považujú za svojvôľu krajského súdu, kritizujú slabú orientáciu krajského súdu v merných jednotkách,   ktorých   používanie predpisuje vyhláška   č.   630/2005   Z.   z.,   ďalej nesprávnu aplikáciu   ustanovení   zákona,   ktoré   sa   týkajú   ochrany   spotrebiteľa,   hodnotia   správnosť použitých interpretačných pravidiel krajského súdu a určenie povinnosti zaplatiť dodávky tepla do nevykurovaného schodišťa v r. 2004 a 2007 považujú za „skrytú“ sankciu za to, že si dovolili odmietnuť „teóriu“ žalobcu o tom, že dodávky tepla z centrálneho zdroja sú pre spotrebiteľa   vždy   najvýhodnejšie.   Sťažovatelia   spochybňujú   aj   výsledky   kontroly vykonanej   Štátnou   energetickou   inšpekciou   zameranej   aj   na   postup   pri   rozúčtovaní nákladov   na   zabezpečenie   vykurovania   v   obytnom   dome   žalovaných   a   spochybňujú   aj výpoveď predvolaného svedka.

Konštatujú,   že „Žalobca   je   monopolným   dodávateľom   tepla   nielen   do   bytového domu so súp. č. 877, ale aj do väčšiny ostatných bytových domov v Starej Ľubovni. Zneužíva svoje dominantné postavenie na trhu s teplom v Starej Ľubovni tým, že si voči nám vynucuje neprimerané obchodné podmienky.“.

Sťažovatelia z uvedených dôvodov považujú napadnuté konanie za nespravodlivé a navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo J. K.   a R. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 4Co 125/2009 z 30. októbra 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co 125/2009 z 30. októbra 2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť úhradu trov konania J. K. a R. K. v sume....... € na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa,   pričom   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajského   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   napadnutým konaním vedeným pred krajským súdom pod sp. zn. 4 Co/125/2004 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2009 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením skutkového stavu a s právnymi názormi krajského súdu vyslovenými v rozsudku sp. zn. 4 Co 125/2009 z   30.   októbra   2009   a   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   ustanovení   vyhlášky č. 630/2005 Z. z. relevantných na rozhodnutie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00)   a   tiež   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   uviedol   podstatu   odvolacích   námietok sťažovateľov takto:

„Namietali nesprávne   posúdenie platnosti   uznesenia   č.   1/2005 zo dňa   19.4.2005 bodu 15Uviedli, že správca domu je organizátorom schôdze vlastníkov bytov. Bol povinný zvolávať schôdzu vlastníkov bytov. Pokiaľ ide o dôvod neplatnosti predmetného uznesenia, ktoré sa považuje za platné, potom ten, kto bol týmto právnym úkonom dotknutý, mohol sa neplatnosti dovolať (§ 40a Občianskeho zákonníka). Podotkli, že o účelovosti námietky správcu domu, že uznesenie č. 1/2005 je v bode 15 nulitné, najlepšie svedčí to, že ostatné body tohto uznesenia správca domu vždy považoval a považuje za platné. Namietali, že súd sa   nezaoberal   otázkou,   kto   bol   organizátorom   zhromaždenia   vlastníkov   bytov,   či   boli vlastníci bytov uvedení pri hlasovaní do omylu a ale áno, kto tento omyl spôsobil a aké z toho vyplývajú právne dôsledky.

Ďalej nesúhlasil s výpočtom vyúčtovaného nedoplatku na položke ústredného kúrenia podľa vyhlášky č. 630/2005 Z. z. Poukázal na to, že zásady platenia úhrad za plnenia boli a naďalej sú povinnou náležitosťou každej zmluvy o výkone správy (§ 8a ods. 1 písm. d/ zákona č. 182/1993 Zb.). Zmluva o výkone správy zo dňa 2.5.2005 upravuje zásady platenia úhrad za dodávky tepia v bode 3.2.5.1 a zásady platenia úhrad za ohrev teplej úžitkovej vody v bode 3.2.5.2. tak,- že rozpočítame nákladov nä tieto komodity sa uplatňuje len voči tým vlastníkom -bytov a nebytových priestorov, ktorí odoberajú teplo z centrálneho zdroja tepla. Zásady platenia úhrad za dodávky tepla i dodávky teplej úžitkovej vody neodporujú zákonu č. 182/1993 Zb. ani inému zákonu a zaväzujú vždy zmluvné strany, pokiaľ nedôjde k zmene. Poukázali na to, že vyhláška č. 630/2005 Z. z. stanovuje iné spôsoby rozpočítania množstva   dodaného   tepla   s   dohodou   vlastníkov   bytov,   ale   nezasahuje   do   existujúcich zmluvných vzťahov medzi správcom, a vlastníkmi bytov. Nesúhlasili s výpoveďou svedka Ing. M. M., ktorý sa vyjadroval k pomeru rozpočítania nákladov na spoločné priestory v obytnom dome z dôvodu,   že celkové náklady na dodávku tepla   sa mali uplatniť   u tých vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov,   ktorí   odoberajú   teplo   z   centrálneho   zdroja. Nesúhlasili   so   záverom,   že   nadobudnutím   účinnosti   vyhlášky   č.   630/2005   Z.   z.   stratil platnosť bod 15 uznesenia č. 1/2005 zo dňa 19.4.2005, Z tohto dôvodu namietali nesprávne vyhodnotený zistený skutkový stav. Podotkli, že s výnimkou úhrad za dodávky tepla pred podaním   žaloby zaplatili   všetky ostatné   vyúčtované položky a predmetom sporu sú   iba neuhradené položky ústredného kúrenia za rok 2006 vo výške 3;249,50,- Sk a za rok 2007 3.111,45,- Sk, teda spolu 6.360,95,- Sk, resp. 211,14 €. Z tohto dôvodu navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť....

Právny zástupca žalovaných na odvolacom pojednávaní upresnil rozsah podaného odvolania tým, že namietal celý vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku. Poukázal aj na písomné   dôvody   odvolania,   ako   aj   doplnil   ďalšie   dôvody   odvolania,   ktoré   spočívali v porušení   ust.   §   6   vyhlášky   č.   630/2005   Z.   z.,   v   zmysle   ktorej   bol   žalobca   povinný rozúčtovať náklady na spoločné priestory y m3 a nie v m2. Toto považoval za podstatnú chybu, pre ktorú nemohlo byť vyúčtovanie? správne. Ďalej podotkol, že spoločné priestory nie sú: vykurované, nie sú tam rozvody. Podotkol, že. v danom prípade ide o prieniky, tepla z   vykurovaného   bytu   do   spoločných   priestorov.   Ďalej   poukázal   na   to,   že   vyhláška č. 630/2005 Z. z. bola novelizovaná vyhláškou č. 358/2009 Z. z. súčinnosťou od 15.9.2009 a z odôvodnenia   navrhovanej   novely   vyplýva,   že   sa   stanovujú   iné   pravidlá   pre   byty s individuálnym vykurovaním. Podotkol, že konštrukčná výška bytov je všade rovnaká - 2,60 m,   ale   konštrukčná   výška   spoločných   priestorov   je   až   vyše   10   m.   Navrhol   zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.... Na   odvolacom   pojednávaní   na   strane   žalovaných   vstúpila   do   konania   Asociácia spotrebiteľských   subjektov   Slovenska,   Stará   Ľubovňa,   zastúpená   štatutárnym   zástupcom Mgr. B. S., ktorá vo výpovedi uviedla, že konečným spotrebiteľom je ten, komu. je teplo dodané priamo. V celom konaní sa hovorí o prestupov tepla. Podotkla, že ide o rozpor s definíciou   konečného   spotrebiteľa,   lebo   v   danom   prípade   žalovaní   teplo   neodoberajú. Uviedla, že v obytnom dome spoločné priestory nie Sú vybavené vykurovacím zariadením a žiadne teplo tam nie je dodané.“

Krajský súd vyhodnotil odvolacie dôvody takto:„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. l O. s. p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa z hľadiska zisteného skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia veci.

Je nesporné, že zmluvu o výkone správy zo dňa 2.5.2005 je možné považovať za spotrebiteľskú   zmluvu   v   zmysle   ust.   §   52   ods.   1   zákona   č.   40/1964   Zb.   (ďalej   len Občianskeho zákonníka) - (Rozsudok NS Českej republiky sp. zn. 33Odo 1314/2005). K   odvolacím   námietkam   uplatneným   žalovaným   týkajúcim   sa   nesprávnych skutkových zistení súdom prvého stupňa odvolací súd uvádza, že hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou súdu a nie účastníkov konania. Súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 132 O.s.p. Právo na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ktorým je Slovenská republika viazaná,   nezahŕňa právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi   s   vykonaním navrhovaných   dôkazov   alebo   hodnotením   dôkazov,   taktiež   ani   právo,   aby   bol   účastník konania úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami. Dokonca do práva na súdnu ochranu nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   dožadovať   sa   ním   navrhnutého   spôsobu hodnotenia dôkazov (IV. ÚS 252/200, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Namietané nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa uznesenia č. 1/2005 zo dňa 19.4.2005 bodu 15, nebolo dôvodné. Uznesenie bolo prijaté v rozpore s ust. § 14 zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov,   ani   nenahrádza dohodu vlastníkov bytov, ani dodatok k zmluve o výkone správy.

Navyše predmetom konania je vyúčtovanie nákladov, spojených s užívaním bytu za rok 2006 a 2007. S nadobudnutím účinnosti vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 630/2005 Z. z., ktorou sa stanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá   rozpočítania   množstva   tepla   dodaného   na   prípravu   teplej   úžitkovej   vody a rozpočítania množstva dodaného tepla v znení vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 358/2009 Z. z., ktorou sa mení citovaná vyhláška s účinnosťou od 15.9.2009, došlo k stanoveniu spôsobu rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie podľa podlahovej   plochy   bytu   a   nebytového   priestoru   aj   v   objekte,   kde   nie   sú   nainštalované pomerové   rozdeľovače   tepla   ani   určené   meradla   tepla   u   konečných   spotrebiteľov   (§   5 ods. 1), ale aj v objekte, kde sa rozpočítanie vzťahuje aj na byty a iné nebytové priestory s individuálnym vykurovaním. Postup dodávateľa tepla, t. j. žalobcu do obytného objektu žalovaných bol v súlade s ust. § 5 ods. 2 citovanej vyhlášky. Súd prvého stupňa správne poukázal aj na závery šetrenia sťažnosti žalovaného v 1. rade, ako aj previerky kontroly Štátnej energetickej inšpekcie Prešov a záznam z kontroly (v spise na č. 1. 36). Žalovaní nepreukázali   uzavretie   dohody   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov   ohľadne   iného rozpočítania množstva dodaného tepla na vykurovanie. Je nesporné, že v obytnom dome sa nenachádzajú   len   vlastníci   s   individuálnym   vykurovaním,   ale   aj   iní   vlastníci,   ktorí   sú odberateľmi tepla z centrálneho vykurovacieho systému.

Citované ust. § 5 ods. 2 citovanej vyhlášky nemožno vykladať v súlade s ust. § 53 ods. 4   Občianskeho   zákonníka   ako   neprijateľné   podmienky,   ktoré   by   mali   byť   neplatné v súlade s interpretačným pravidlom vyplývajúcim z ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že pri zmluvách o výkone správy nie je možné prihliadať na záujmy a ochranu práv spotrebiteľa len účastníka, ktorý spôsob vyúčtovania namieta, lebo v obytnom dome sa nachádzajú ďalší 40 vlastníci. Neuložením povinnosti podieľať sa na náhrade nákladov spojených   s   vykurovaním   spoločných   priestorov,   akými   nepochybne   sú   schodištia, práčovne, sušiarne, kočikárne, chodby v zmysle ust. § 2 písm. f/ citovanej vyhlášky, by došlo k   zvýšeniu   nákladov   na   strane   ďalších   vlastníkov   obytného   domu,   ktorí   sú   taktiež spotrebiteľmi, na ochranu práv ktorých treba prihliadať. Nie je možné prihliadať na spôsob vyúčtovania nákladov na vykurovanie spoločných priestorov stanovený vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví účinnou od 15.9.2009 č. 358/2009 Z. z. na vyúčtovanie za rok 2006 a 2007 z dôvodu, že spôsob rozpočítania množstva dodaného tepla na prípravu teplej   úžitkovej   vody   a   rozpočítania   množstva   dodaného   tepla   sa   prvýkrát   použije   pri rozpočítaní dodaného množstva tepla teplej úžitkovej vode a množstva tepla na vykurovanie za   rok   2010   (§   10a   citovanej   vyhlášky).   Táto   odvolacia   námietka   preto   nebola opodstatnená.

Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade nejde o nekalé podmienky, ktoré by nemali   byť   pre   spotrebiteľa   záväzné,   pokiaľ   sa   týka   zmluvy   o   výkone   správy,   a   to oprávnenia správcu bytov, teda dodávateľa tepla, teplej úžitkovej vody rozúčtovať celkové náklady   podľa   príslušných   právnych   predpisov,   ak   to   správcovi   ukladajú.   Vykonanou svedeckou výpoveďou Ing. M. M.,, ako aj z predložených listinných dôkazov, a to záznamov o kontrole a prešetrení sťažnosti Štátnej energetickej inšpekcie v Prešove bolo nepochybne preukázané, že postup pri rozúčtovaní nákladov na zabezpečenie vykurovania v obytnom dome žalovaných bol správny,   teda   v   súlade   vyhláškou   Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 630/2005 Z. z. účinnou od 1.1.2006.

Za dôvodnú považoval odvolací súd len námietku z hľadiska číselnosti vyúčtovania nákladov. Odvolací súd zohľadnil na strane žalovaných preukázanú platbu dňa 20.6.2007 vo výške 1.193,50,- Sk (39,60 €), ktorú žalovaný v 1. rade zaplatil, ako nedoplatok za rok 2006, a preto potvrdil napadnutý rozsudok len ohľadne istiny 207,64 € z titulu nedoplatku na vyúčtovaní za služby spojené s užívaním bytu a nebytových priestorov za rok 2006 vo výške 107,88 € a za rok 2007 vo výške 99,76 €. Výška priznaného príslušenstva pohľadávky súdom prvého stupňa namietaná v odvolacom konaní nebola (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a preto odvolací súd pri posudzovaní správnosti priznaného úroku z omeškania posudzoval len správnosti lehoty splatnosti z dôvodu, že na stane žalovaných, zohľadnil platbu zo dňa 20.6.2007 z vyúčtovaného nedoplatku za rok 2006, t. j, zo sumy 147,8 €.

Z tohto dôvodu odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu 207,64 € s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 107,88 € od 1.7.2007 do zaplatenia, lebo k zaplateniu častí žalovanej istiny vo výške 39,60 € došlo dňa 20.6.2007 a zo sumy 99,76 € od 1.7.2008 do zaplatenia z dôvodu, že z celkového vyúčtovania zo sumy 111,96 € za rok 2007 žalovaní uhradili dňa 3.6.2008 sumu 12,29 €, čo súd však zahrnul do zaplateného vyúčtovania za rok 2006. Z predloženého príjmového dokladu zo dňa 3.6.2008 vyplýva, že suma 367.50,- Sk (12,29 €) bola určená na úhradu nedoplatku za rok 2007.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok sčasti ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. a v prevyšujúcej časti ohľadne zaplateného nedoplatku za rok 2007 v sumu 39,60 € s prísl. zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú v súlade s ust. § 220 O. s. p.

K   spochybneniu   účelu   platby   právnym   zástupcom   žalobcu   na   odvolacom pojednávaní   zo   dňa   20.6.2007,   odvolací   súd   uvádza,   že   to   nepovažoval   za   dôvodné. Z predloženého príjmového pokladničného dokladu je nesporne preukázané, že sa jedná o nedoplatok za rok 2006. Uvedená suma 1.193,50,- Sk t.j. 39,60 € predstavuje vyúčtované náklady žalobcom za dodanú studenú vodu, osvetlenie a zrážkovú vodu (v spise na č. l. 12). Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaných, ktoré dôvody boli uplatnené v zákonom stanovenej lehote do uplynutia odvolacej lehoty (§ 205 ods. 3 O.s.p.).   Namietané   ďalšie   dôvody   na   odvolacom   pojednávaní   právnym   zástupcom žalovaných nemohli byť odvolacím dôvodom v súlade s ust. § 205a ods. 1 písm. c) O.s.p., lebo žalovaní boli riadne poučení o povinnosti označiť a predložiť dôkazy pred vyhlásením dokazovania za skončené, vyplývajúcej z ust. § 120 ods.4 O.s.p.

Navyše len odvolací súd poznamenáva, že jednotkou dodávaného tepla je joule zn. J, resp. GJ a jednotkou dodanej teplej úžitkovej vody je m3. Dodané množstvo tepla a teplej úžitkovej vody do obytného domu žalovaných bolo vypočítané a stanovené v príslušných jednotkách.

K   vyjadreniu   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaných   súd   dodáva,   že rozpočítanie   nákladov   zohľadnilo,   že   žalovaní   sú   bezpodieloví   spoluvlastníci   bytu   s individuálnym vykurovaním.“

V súvislosti s vylúčením možnosti podať dovolanie z dôvodu, že ide o bagateľnú vec, čo sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil, že ak Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje u   bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú rozhodujúce pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že podľa jeho názoru krajský súd v   predmetnej   veci   nerozhodoval   arbitrárne   a   jeho   rozhodnutie   nemožno   označiť   ako svojvoľné,   pretože   nevybočilo   z   medzí   ústavnosti.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   vyslovil právny názor, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, nezakladá sama osebe dôvodnosť podanej sťažnosti. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd reagoval v zásade na všetky skutočnosti namietané   sťažovateľmi,   aj   keď   spôsobom   a s argumentáciou,   s ktorými   sťažovatelia nesúhlasia.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   jeho   úlohou   nie   je   vylepšovať odôvodnenie rozhodnutia, ktoré namietajú sťažovatelia (IV. ÚS 154/06), ale hodnotiť ho z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti a konformity.

Ústavný súd na základe hodnotenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že jeho výklad právnych predpisov je ústavne udržateľný, keďže sa vysporiadal so všetkými zásadnými odvolacími dôvodmi sťažovateľov a zároveň nezistil, že by samotné rozhodnutie   vykazovalo   prvky   arbitrárnosti   a extrémne   by   vybočovalo   zo   štandardných postupov zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   70/00,   I.   ÚS   117/05,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 272/06).

Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu právnych predpisov takej intenzity, ktoré by mohlo indikovať príčinnú súvislosť s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010