znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 33/08

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 14. októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   v konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.   (pôvodne   B.,   a.   s.),   B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou vo veci neprijatia jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom, za účasti Okresného súdu Vranov nad Topľou, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou neprijatím   jej   podania   z   24. júla 2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Vranov   nad   Topľou p r i k a z u j e   konať   vo   veci   podania obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

3. Okresný súd Vranov nad Topľou j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti L.,   a. s.,   trovy   právneho   zastúpenia   v celkovej   sume   14 898,80 Sk   (slovom štrnásťtisícosemstodeväťdesiatosem slovenských korún a osemdesiat halierov), z toho sumu 6 887,72 Sk   (šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských   korún   a sedemdesiatdva halierov) na účet advokáta JUDr. M. P., B., a sumu 8 011,08 Sk (slovom osemtisícjedenásť slovenských korún a osem halierov) na účet advokáta JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2006 doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.   (pôvodne   B.,   a.   s.),   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 27. októbra 2006, 25. januára   2007,   24.   januára   2008,   4.   apríla   2008   a 6.   mája   2008, zastúpenej   pôvodne advokátom   JUDr. M.   P.,   B.,   a od   21.   januára   2008   advokátom   JUDr.   J.   F.,   B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) vo veci neprijatia jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému súdu 3. apríla 2006 žaloby o vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého podanie možno urobiť písomne,   ústne   do   zápisnice,   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, uvedené podania urobila elektronickou formou   (prostredníctvom   DVD   nosičov)   a   boli   podpísané   zaručeným   elektronickým podpisom podľa zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   elektronickom podpise“). Spolu so žalobami o vydanie platobných rozkazov vrátane príloh sťažovateľka doručila okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom okresný súd informovala o svojom podaní na DVD nosiči.

Okresný súd prípisom z 5. mája 2006 sťažovateľke oznámil, že požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o usmernenie v tejto veci.

Sťažovateľka   doručila   24.   júla   2006   okresnému   súdu   nové   podanie   rovnakým spôsobom ako v prípade prvého podania, t. j. doručila okresnému súdu sprievodný list s DVD   nosičom,   ktorý   obsahoval   návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   s prílohami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom, pričom tieto podania obsahovali aj iné návrhy na začatie konania ako v prípade prvého podania z 3. apríla 2006. Okresný súd prípisom   z 3.   augusta   2006   sťažovateľke   oznámil,   že „nie   sú   v súčasnosti   splnené podmienky osobitného zákona na prijímanie podania elektronickou formou prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu podľa osobitných predpisov“, a preto jej vracia DVD nosiče pripojené k podaniam z 3. apríla 2006 a 28. júla 2006.

Sťažovateľka   argumentuje,   že   podľa   ustanovenia   §   42   ods.   1   OSP   a   vyhlášky Národného   bezpečnostného   úradu   č.   542/2002   Z.   z.   o   spôsobe   a   postupe   používania elektronického   podpisu   v obchodnom   a   administratívnom   styku   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   NBÚ“)   ako   vykonávacieho   predpisu   k zákonu o elektronickom   podpise   sú   súdy   povinné   prijímať   podania   urobené   elektronickými prostriedkami rovnako ako podania v iných formách. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 vyhlášky NBÚ ak orgán verejnej moci alebo orgán verejnej správy využíva zaručený elektronický podpis,   zriaďuje   elektronickú   podateľňu   na   prijímanie,   odosielanie,   overovanie, potvrdzovanie   a   spracovanie   elektronických   dokumentov   (ďalej   len   „manipulácia s elektronickým   dokumentom“)   v styku   s fyzickými   osobami   alebo   právnickými   osobami, alebo s inými orgánmi verejnej moci a orgánmi verejnej správy.

Podľa sťažovateľky je výklad ministerstva spravodlivosti a okresného súdu, podľa ktorého predmetné ustanovenie vyhlášky NBÚ dáva orgánu verejnej moci alebo orgánu verejnej správy na výber, či bude, alebo nebude využívať elektronický podpis, mylný. Podľa jej   názoru   súdy   musia   byť   primerane   technicky   a   personálne   vybavené   na   prijímanie podaní,   pričom   všetky   formy   podania   (t.   j.   písomné   podanie,   ústne   do   zápisnice   a elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom)   sú rovnocenné.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   dodržala   zákonom   ustanovený   postup   a   urobila podanie v súlade so zákonom, a to elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým   podpisom,   splnila všetky   zákonné   požiadavky,   a   napriek   tomu   nebolo   jej podanie okresným súdom prijaté, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V súlade s týmto článkom a s čl. 51 ods. 1 ústavy môže medze tomuto základnému právu klásť len zákon, a nie právny predpis nižšej právnej sily, ako napr. vyhláška NBÚ.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka tvrdí,   že okresný súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:„1.   Základné právo spoločnosti B.   a.   s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného   súdu   Bratislava   I.,   Oddiel   Sa,   vložka   číslo   3632/B   domáhať   sa   zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou vo veci navrhovateľa spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B proti odporcovi... porušené bolo.

2. Podanie zo dňa 24. 07. 2006 vo veci navrhovateľa spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B   proti   odporcovi...   urobené   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým   podpisom   bolo   urobené   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   a   preto   sa Okresnému súdu Vranov nad Topľou prikazuje, aby na základe tohto podania konal.

3. Spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Sk (slovom: desaťtisíc slovenských korún), za každé jednotlivé porušenie práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci navrhovateľa Spoločnosti   B.   a.   s.   so   sídlom   B.,   zapísanej   v Obchodnom   registri   Okresného   súdu Bratislava I., Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B proti odporcovi... Okresný súd Vranov nad Topľou   je   povinný   zaplatiť   primerané   finančné   zadosťučinenie   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., Oddiel Sa, vložka číslo 3632/B priznáva náhradu trov tohto konania.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 33/08-59 z 31. januára 2008 prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti sťažovateľky.

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 26. marca 2008 uviedol, že „z dôvodu uplatnenia nových argumentov zo strany porušovateľa žiadame, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie“.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 1009/2008 z 20. februára 2008 bolo ústavnému súdu doručené 29. februára 2008. Predsedníčka okresného súdu v ňom oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a k predmetnej veci sa vyjadrila nasledovne:

„Potvrdzujem tú skutočnosť, že dňa 3. 4. 2006 podal sťažovateľ prostredníctvom kuriéra na tunajší súd podanie na začatie občianskeho súdneho konania tak, ako to uviedol vo svojej sťažnosti týkajúcej sa odporcov uvedených v ním pripojenej tabuľke, kde uplatnil voči   týmto   finančné   pohľadávky.   Potvrdzujem   aj   tú   skutočnosť,   že   neskôr   sa   domáhal zapísania svojich konaní do príslušného registra a tunajšiemu súdu zasielal aj neskoršie podania   dožadujúc   sa zápisu   týchto   vecí.   Tunajší   súd   bol   usmernený   Ministerstvom spravodlivosti   SR,   Sekciou civilného   práva,   Bratislava   listom   zo   dňa   31.   3.   2006 č. 3554/2006-50, kde bolo uvedené, že list terajšieho sťažovateľa uchovaný na DVD nosiči nie je podľa ich názoru podaním podľa § 42 ods. 1 O. s. p., a preto odporúčajú, aby sme tento list zapísali do registra Spr a nekvalifikovali ho ako podanie vo veci.

V ďalšom liste zo dňa 3. 4. 2006 č. 3554/2006-50 doručenom tunajšiemu súdu dňa 6. 4. 2006 uviedlo Ministerstvo spravodlivosti SR označenom ako stanovisko používania zaručeného elektronického podpisu mimo iného uvádzajú, že vzhľadom na tú skutočnosť, že súdy   SR nemajú   k   dispozícii   elektronickú   podateľňu,   nie   sú   v   súčasnosti   splnené podmienky osobitného zákona na prijímanie podania elektronickou formou prostredníctvom zaručeného elektronického   podpisu   podľa   osobitných   predpisov.   V   nadväznosti   na   to tunajší   súd   zaslal dňa 3.   8.   2006 pod   č.   1 Spr   O/592/2006   vyššie   uvedené stanovisko vtedajšiemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. M. P., advokátovi, B., spolu so sprievodným listom s tým, že mu vraciame jeho DVD nosiče priložené k podaniu zo dňa 3. 4. 2006 a dňa 28. 7. 2006.

Vzhľadom   k   ďalším   podaniam   sťažovateľa   Okresným   súdom   vo   Vranove   nad Topľou mu boli   zasielané   odpovede   v tom   slova   zmysle,   že   na   Okresnom   súde   vo Vranove   nie   je k dispozícii elektronická podateľňa a teda nie sú v súčasnosti splnené podmienky   osobitného zákona   na   prijímanie   podaní   elektronickou   formou prostredníctvom   zaručeného elektronického   podpisu   podľa   osobitných   predpisov. Naposledy   tunajší   súd   oznámil sťažovateľovi,   že   podľa   rozdeľovníka   Ministerstva spravodlivosti SR Bratislava tunajší súd bol vybavený technickým zariadením, ktoré umožní zaevidovať   jeho   podania   prostredníctvom elektronických   prostriedkov,   a   keďže   týmto vybavením bol vybavený dňa 16. 1. 2008, ich podania zaeviduje do 25. 1. 2008, čo sa aj stalo. Súd skutočne začal zapisovať podania teraz sťažovateľa do príslušného súdneho registra v januári 2008, avšak už dňa 24. 1. 2008 bolo doručené k rukám predsedníčky tunajšieho súdu JUDr. V. P. podanie JUDr. M. P. datované v Bratislave dňa 21. 1. 2008 označené ako návrh na prerušenie konania (ktorý pripájame k tomuto podaniu), kde uvádza, že zastupuje spoločnosť L., a. s. so sídlom: B. s tým, že na tunajšom súde sa nachádza niekoľko podaní tejto spoločnosti pričom ide o konania s rovnakým skutkovým a právnym stavom   a z dôvodu   hospodárnosti   v   snahe znížiť   výdavky   na   oboch   stranách   preto navrhujú, aby všetky konania vedené na tunajšom súde boli prerušené a to z toho dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha pod sp. zn. 7C/144/2006 konanie o určenie neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   medzi Slovenským   rozhlasom   a navrhovateľom. S poukazom na tú skutočnosť, že ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá   môže   mať   zásadný   význam   pre   rozhodnutie   Okresného   súdu vo   Vranove   nad Topľou, navrhuje, aby Okresný súd Vranov nad Topľou príslušné konania v predmetnej veci podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I.

Tunajší súd zistil, že JUDr. M. P. mal prerušenú advokátsku činnosť po prvýkrát v období od 13. 6. 2007 do 17. 9. 2007 a ďalej má prerušenú advokátsku činnosť od 3. 10. 2007 až doteraz.

Z   vyššie   uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   došlo   k   stagnácii   pri   zapisovaní sťažovateľom uvádzaných   vecí,   avšak   bolo   to   v   dôsledku   objektívnych   príčin,   pretože tunajší súd nebol technicky vybavený na príjem a zaevidovaní podaní prostredníctvom elektronických prostriedkov, a až teraz, po vybavení bezodkladne začal zapisovať tieto veci do príslušného registra. Podanie sťažovateľa ako aj jeho zástupcu, kde žiada o prerušenie konania do právoplatného konania veci konanej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/144/2006 teda nasvedčuje tej skutočnosti, že sťažovateľ síce tvrdí, že konaním tunajšieho súdu mu bolo upreté jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR v spojení   s   právom   na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a žiada zaviazať tunajší súd k úhrade primeraného finančného   zadosťučinenia   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu,   avšak v skutočnosti sú tieto jeho tvrdenia iba účelové, čomu nasvedčuje jeho návrh na prerušenie konania ako aj to, že mu už v roku 2006 - teda pred podaním jeho podania na Ústavný súd - bola   známa   tá   skutočnosť,   že   na   Okresnom súde   Bratislava   I   prebieha   pod   sp.   zn. 7C 144/2006   konanie   o   určenie   neplatnosti   zmluvy o   postúpení   pohľadávok   medzi Slovenským rozhlasom a teraz sťažovateľom.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   potom   považujeme   sťažnosť   sťažovateľa   za neopodstatnenú a nesúhlasíme s tým, aby jeho žiadosti o primerané finančné zadosťučinenie bolo tak, ako to žiada, vyhovené.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaujal   právny zástupca sťažovateľky stanovisko, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 26. marca 2008. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

«1) Argumentácia,   ktorú   predložil   porušovateľ   a   ktorá   súvisí   s   návrhom   na prerušenie konania nemá vecný súvis s namietaným porušením práva na prístup k súdu. Posúdenie   otázky   porušenia   tohto   základného   práva   konaním   štátneho orgánu   je výhradne závislé na činnosti súdu vo vzťahu k podanému návrhu a nie činnosti sťažovateľa, ktorá nastala po podaní návrhu.

2)   Aj   keď   je   argumentácia   porušovateľa   bez   právneho   významu,   nedá   nám pripomenúť,   že   porušovateľ   poukazuje   na   konanie   sťažovateľa,   ktoré   však nastalo vo vzťahu k iným konania, konkrétne k vecne odlišným návrhom podaným   dňa 19.   10.   2006   (toto   konanie   sa   týka   práva   na   prístup   k súdu   porušeného   vo   vzťahu k návrhom podaným dňa 24.   07.   2006,   tu sťažovateľ   o prerušenie konania nežiadal). Záver   vyjadrenia   namietajúci   účelovosť   konania   sťažovateľa...   je   zmyslený a nezodpovedá pravde. Sťažnosť sťažovateľa je datovaná 05. 10. 2006, pričom Slovenský rozhlas   podal   žalobu   na   Okresný   súd   Bratislava   I dňa   12.   10.   2006   a sťažovateľ   sa o napadnutí žaloby prirodzene dozvedel ešte neskôr. Sťažnosť ústavnému súdu bola teda podaná   pred   tým,   ako   Slovenský   rozhlas   podal   žalobu   o určenie   neplatnosti   zmluvy o postúpení pohľadávok...

Čo sa javí porušovateľovi v súvislosti s uplatneným zadosťučinením ako účelové, považuje sťažovateľ za legitímne uplatňovanie svojich ústavou zaručených práv... Porušovateľ vo svojom vyjadrení potvrdil, že bez akéhokoľvek úkonu smerujúceho k začatiu   občianskeho   súdneho   konania   vrátil   sťažovateľovi   DVD   nosič   obsahujúci návrhy na začatie občianskeho súdneho konania. Táto skutočnosť sama o sebe zakladá porušenie práva na prístup k súdu, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou práva na súdnu ochranu.   Opakujeme,   že   k uplatneniu   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy SR dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Sťažovateľ sa domáhal svojho práva na Okresnom súde Vranov nad Topľou, ten však v rozpore s príslušnými procesnými normami konať nezačal...

Sťažovateľ podal na Okresný súd Vranov nad Topľou návrhy spĺňajúce zákonom stanovené   podmienky   a legitímne   očakával,   že   dôjde   k ich   prijatiu   a následnému deklaratórnemu   rozhodnutiu.   Jeho   očakávanie   sa   nenaplnilo.   Následok   v podobe nastolenia stavu neistoty a nespravodlivosti je o to vážnejší, že Okresný súd Vranov nad Topľou   neprijal   ani   jeden   z podaných   návrhov.   Opakovane   tak   spochybnil   právne postavenie sťažovateľa a zasiahol do jeho právneho statusu porušením ústavnej hodnoty

- základného práva...

Procesným   pochybením   došlo   k   „strate   šancí“   sťažovateľa   pred   vnútroštátnym súdom. Strata nastala vo vzťahu ku každému podanému návrhu, t. j. ku každému konaniu ktoré sa nezačalo a ktorého výsledkom malo byť deklaratórne rozhodnutie o majetkovom práve   sťažovateľa   a tomu   zodpovedajúcej   povinnosti   žalovaného   dlžníka.   Požadované primerané   finančné   zadosťučinenie   predstavuje   morálnu   náhradu   za   „stratu   šancí“ sťažovateľa.»

II.

S prihliadnutím na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky z 19. marca 2008, že sťažovateľka trvá na nariadení ústneho pojednávania v danej veci, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nariadil ústne pojednávanie na 14. október 2008.

Na   ústnom   pojednávaní   sa   zúčastnili   len   zástupcovia   sťažovateľky   (jej   právny zástupca JUDr. J. F. a predseda jej predstavenstva JUDr. D. P.), ktorí s poukazom na to, že okresný súd v predmetnej veci ani v súčasnosti nekoná, zotrvali na doterajších stanoviskách k veci   a žiadali, aby ústavný súd o sťažnosti rozhodol v súlade s petitom formulovaným v sťažnosti   s osobitným   dôrazom   na   vyhovenie   ich   návrhu   na priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia. V tejto súvislosti zástupcovia sťažovateľky argumentovali tiež (technickými) problémami súvisiacimi s vykonateľnosťou časti výroku nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 7/07-97 z 20. decembra 2007, ktorým ústavný súd prikázal Okresnému súdu Čadca „konať vo veci podania obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), z 24. júla   2006   urobeného   elektronickou   formou   a   podpísaného   zaručeným   elektronickým podpisom   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku“, čo   podľa   ich tvrdenia naznačuje, že ak by takýto príkaz ústavný súd vydal aj v posudzovanej veci, tak by to v konečnom dôsledku nemuselo zaručiť zachovanie ich práv uplatnených podaním z 24. júla 2006 adresovaným okresnému súdu s účinnosťou ku dňu jeho podania vzhľadom na možnosť   uplatnenia   námietky   premlčania   (túto   argumentáciu   sťažovateľka   uplatnila predtým aj písomne v podaní z 19. marca 2008 doručenom ústavnému súdu 26. marca 2008, pozn.).   Za   daných   okolností   preto   sťažovateľka   považuje   priznanie   finančného zadosťučinenia   za   primeranú   kompenzáciu   ujmy   spôsobenej   porušením   jej   ústavou zaručených práv postupom okresného súdu súvisiacim s neprijatím jej podania z 24. júla 2006.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   z účasti   na   ústnom   pojednávaní   ospravedlnila a vyslovila súhlas s tým, aby sa konalo bez jej prítomnosti.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (práva na prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu neprijatím jej podania   z 24.   júla   2006   urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom.

Predsedníčka okresného súdu sa k podaniu sťažovateľky urobenému elektronickými prostriedkami a podpísanému zaručeným elektronickým podpisom doručenému jej 28. júla 2006 vyjadrila v prípise sp. zn. Spr 1009/2008 z 20. februára 2008, v ktorom okrem iného uviedla:

„V ďalšom liste zo dňa 3. 4. 2006 č. 3554/2006-50 doručenom tunajšiemu súdu dňa 6. 4. 2006 uviedlo Ministerstvo spravodlivosti SR označenom ako stanovisko používania zaručeného elektronického podpisu mimo iného uvádzajú, že vzhľadom na tú skutočnosť, že súdy SR nemajú k dispozícii elektronickú podateľňu, nie sú v súčasnosti splnené podmienky osobitného   zákona   na   prijímanie   podania   elektronickou   formou   prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu podľa osobitných predpisov. V nadväznosti na to tunajší súd zaslal dňa 3. 8. 2006 pod č. 1SprO/592/2006 vyššie uvedené stanovisko vtedajšiemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. M. P., advokátovi, B., spolu so sprievodným listom s tým, že mu vraciame jeho DVD nosiče priložené k podaniu zo dňa 3. 4. 2006 a dňa 28. 7. 2006... Naposledy tunajší súd oznámil sťažovateľovi, že podľa rozdeľovníka Ministerstva spravodlivosti SR Bratislava tunajší súd bol vybavený technickým zariadením, ktoré umožní zaevidovať   jeho   podania   prostredníctvom   elektronických   prostriedkov,   a keďže   týmto vybavením bol vybavený dňa 16. 1. 2008, ich podania zaeviduje do 25. 1. 2008, čo sa aj stalo.“

Vzhľadom na stanoviská účastníkov konania a namietaný postup okresného súdu sa ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sústredil na posúdenie otázky, či postup okresného súdu, ktorým neprijal podanie sťažovateľky uskutočnené elektronickou formou   a podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   z dôvodu   nedostatočného technického   vybavenia   tohto   súdu,   mohol   v konkrétnych   okolnostiach   predmetnej   veci znamenať porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň poznamenal, že sťažovateľkou tvrdené porušenie jej označených práv postupom okresného súdu posudzoval len v rozsahu, v akom bola sťažnosť   sťažovateľky   prijatá   na ďalšie konanie uznesením   č. k. IV. ÚS   33/08-59 z 31. januára 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa § 41 ods. 1 OSP účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   v znení   novelizácie   uskutočnenej   čl.   III   zákona o elektronickom podpise účinnej od 1. mája 2002 podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom.

Podľa § 132 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajský súd, Špeciálny súd a vojenské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   pri   prijímaní   podaní   urobených elektronickými   prostriedkami   podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom   sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto prijaté podania sa odovzdávajú podateľni na ďalší postup podľa § 129.

Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky NBÚ ak orgán verejnej moci alebo orgán verejnej správy využíva   zaručený   elektronický   podpis,   zriaďuje   elektronickú   podateľňu   na   prijímanie, odosielanie, overovanie, potvrdzovanie a spracovanie elektronických dokumentov v styku s fyzickými osobami alebo s právnickými osobami, alebo s inými orgánmi verejnej moci a orgánmi verejnej správy.

Článok   46   ods. 1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy normujúcich rámec,   v ktorom   je   možné   domáhať   sa   jeho   rešpektovania   (m.   m.   I.   ÚS   22/03, IV. ÚS 159/07).

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou konštatoval, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného   súdu   o veci   konať a rozhodnúť (I.   ÚS   62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Z citovaných právnych noriem, osobitne § 42 ods. 1 OSP v znení účinnom od 1. mája 2002, podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že fyzické osoby alebo právnické osoby sú oprávnené podať (doručiť) všeobecnému súdu podanie, a teda aj návrh na začatie konania aj elektronickou formou podpísaný zaručeným elektronickým podpisom v zmysle príslušných právnych predpisov, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu každé   takéto   podanie   prijať   a konať   o ňom   spôsobom   a postupom,   ktorý   predpokladá a ustanovuje zákon, v danom prípade Občiansky súdny poriadok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukázal aj na ústavný imperatív „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyjadrený   v čl.   2   ods.   2   ústavy,   z ktorého   možno   vyvodiť   príkaz   adresovaný   všetkým štátnym   orgánom,   a teda   aj   všeobecným   súdom,   prijať   každé   podanie   uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán, v danom prípade   okresný   súd,   neurobí,   dopustí   sa   neprípustného   zásahu   do   základných   práv dotknutej   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorému   treba   priznať   ústavnoprávnu ochranu. Konanie, resp. nečinnosť dotknutého štátneho orgánu, ktorým tento nerešpektuje ústavný   príkaz   konkretizovaný   v dotknutých   ustanoveniach   zákona,   v danom   prípade Občianskeho   súdneho   poriadku,   predstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   porušenie základného práva aj za okolností, kedy tento štátny orgán sám priamo nespôsobil stav, ktorý mu reálne neumožňuje nakladať s podaním fyzickej alebo právnickej osoby v čase jeho doručenia spôsobom ustanoveným zákonom (m. m. III. ÚS 7/07).

V danom prípade § 41 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 OSP nepochybne priznáva navrhovateľovi (sťažovateľke) možnosť urobiť podanie viacerými rovnocennými spôsobmi, v ktorých je zahrnuté aj podanie návrhu elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade došlo postupom okresného súdu - neprijatím podania sťažovateľky z 24. júla 2006 urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom

-k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   zdôraznil,   že   na   jeho   závere   o   porušení označených práv sťažovateľky nič nemení skutočnosť, že okresný súd potom, ako bol vybavený   technickým   zariadením   umožňujúcim   zaevidovať   podania   urobené elektronickou formou podpísané zaručeným elektronickým podpisom (16. januára 2008), oznámil sťažovateľke svoju pripravenosť zaevidovať jej podanie.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby sa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde obnovil stav pred porušením označených práv sťažovateľky. Preto ústavný súd vydal okresnému súdu príkaz, aby vo veci jej podania z 24. júla 2006 opätovne konal podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (bod   2   výroku   nálezu). V súlade   s týmto   príkazom   bude   povinnosťou   okresného   súdu   opätovne   sa   zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom   ustanovenou   formou,   a postupovať   vo   vzťahu   k nemu   podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom musí zabezpečiť, aby právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoju doterajšiu judikatúru k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, ktorú sú povinné vo svojej rozhodovacej činnosti uplatňovať   všetky   štátne   orgány   vrátane   všeobecných   súdov.   Zo   zásady   ústavne konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu ústavou   garantovaných   práv   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky orgány   verejnej   moci   sú   povinné   v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv a slobôd (II. ÚS 148/06 m. m. IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08). V okolnostiach prípadu je preto nepochybné, že okresný súd bude povinný opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania a pritom musí zabezpečiť zachovanie jeho právnych účinkov ku dňu jeho podania, a to bez ohľadu na technické problémy, ktoré by mohli   v tejto   súvislosti   vzniknúť   (napr.   v súvislosti   s použitím   elektronickej   podateľne a pod.).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 Sk „za každé jednotlivé porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“, t. j. za každý   okresným   súdom   neprijatý   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu s nasledovným odôvodnením: «...   navrhovaná   satisfakcia...   nastoľuje   spravodlivú   rovnováhu   medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním... Procesným pochybením došlo k „strate šancí“   sťažovateľa   pred   vnútroštátnym   súdom.   Strata   nastala   vo   vzťahu   ku   každému podanému návrhu, t. j. ku každému konaniu, ktoré sa nezačalo a ktorého výsledkom malo byť   deklaratórne   rozhodnutie   o majetkovom   práve   sťažovateľa   a tomu   zodpovedajúcej povinnosti   žalovaného   dlžníka...   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   tvrdíme,   že   len konštatovanie porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1) ústavy, resp. práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1) dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.»

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   (napr.   skutkové   okolnosti   jednotlivých návrhov na vydanie platobných rozkazov) ústavný súd považoval samotné deklarovanie porušenia označených práv (bod 1 výroku nálezu), ako aj príkaz, aby okresný súd opätovne v danej veci konal (bod 2 výroku nálezu), ktorým sa garantuje, že práva uplatnené podaním z 11. októbra 2006 zostanú sťažovateľke zachované, za dostatočné na zabezpečenie ochrany označených práv sťažovateľky (podobne napr. III. ÚS 7/07, IV. ÚS 22/03, IV. ÚS 142/03). Opierajúc sa o skutočnosť, že týmto spôsobom sa obnoví stav pred porušením označených práv   sťažovateľky,   čo   jej   umožní   zákonom   ustanoveným   spôsobom   domáhať   sa   práv uvedených   v jej   žalobnom   návrhu   -   podaní   z 24.   júla   2006   urobenom   elektronickými prostriedkami   a podpísanom   zaručeným   elektronickým   podpisom,   čím   sa zároveň   tiež naplní účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   nie je   v záujme   dovŕšenia   ochrany porušených práv sťažovateľky potrebné priznať aj finančné zadosťučinenie, a preto v tejto časti jej návrhu nevyhovel. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do úvahy tiež okresným súdom   deklarovanú   pripravenosť   technicky   zabezpečiť   zaevidovanie   podaní   urobených elektronickou formou podpísaných zaručeným elektronickým podpisom.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia vychádzal z toho, že sťažovateľku do 14. augusta 2007 zastupoval advokát JUDr. M. P. a následne   potom,   ako   sťažovateľka   oznámila   zmenu   vo   svojom   právnom   zastúpení, advokát JUDr. J. F. (splnomocnenie z 21. januára 2008).

Pri priznaní úhrady trov konania sťažovateľky za právne zastupovanie advokátom JUDr.   M.   P.   ústavný   súd   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a to vzhľadom na skutočnosť, že relevantné úkony právnej služby boli pôvodným právnym zástupcom sťažovateľky vykonané v roku 2006. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným   paušálom   2-krát 164   Sk   (§ 16 ods.   3   vyhlášky)   a   DPH   (19 % z 5 788   Sk, osvedčenie z 31. mája 2006) predstavuje sumu 6 887,72 Sk. Podanie právneho zástupcu sťažovateľky   doručené   ústavnému   súdu   25.   januára   2007   nevyhodnotil   ústavný   súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal (IV. ÚS 47/07, IV. ÚS 99/07).

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania sťažovateľky za právne zastupovanie advokátom   JUDr.   J.   F.   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, a to vzhľadom na skutočnosť,   že relevantné úkony právnej služby boli uvedeným právnym zástupcom sťažovateľky vykonané v roku 2008. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu   zastúpenia   a podanie   doručené   ústavnému   súdu   26.   marca   2008)   v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to jeden úkon po 3 176 Sk, čo spolu s režijným paušálom dvakrát 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH (19 % z 3 176 Sk, osvedčenie z 31. mája 2006) predstavuje sumu 8 011,08 Sk. Podania právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 24. januára 2008, 4. apríla 2008, 6. mája 2008 a 15. júla 2008 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podania vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal (IV. ÚS 47/07, IV. ÚS 99/07).

Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľky na ústnom pojednávaní konanom 14. októbra   2008   vrátane   náhrady   hotových   výdavkov   ústavný   súd   nepriznal,   pretože na predmetnom pojednávaní neboli prednesené žiadne nové skutočnosti, ktoré by prispeli k ďalšiemu   objasneniu   veci   (absencia   nových   skutočností   ústavnoprávneho   rozmeru), a   v danej   veci   rozhodol   len   na   základe   predložených   listinných   dôkazov,   t.   j. sťažnosti, z pripojených   písomností   a   z   písomných   vyjadrení   účastníkov   konania (m. m. I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokátov JUDr. M. P. a JUDr. J. F. tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008