znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 33/06-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti I., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. J., Advokátska kancelária, B., namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   pod   sp. zn. 3 Co 101/2005 z 13. októbra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   3 Co 101/2005 z 13. októbra 2005   p o r u š e n é   b o l o.

2. Sťažnosti I., a. s., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 101/2005 z 13. októbra 2005 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Spoločnosti I., a. s.,   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

5. Spoločnosti   I.,   a. s.,   p r i z n á v a   úhradu   trov   konania 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením sp. zn. IV. ÚS 33/06   zo   14.   februára   2006   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   I.,   a. s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 101/05 z 13. októbra 2005.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti z 11. apríla 2006 aj sťažovateľka v podaní z 24. apríla 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto   veci   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví porušenie čl. 20 ods. 1   druhej   vety   a   čl. 46   ods. 1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   pod   sp. zn. 3 Co 101/2005 z 13. októbra 2005 s tým, aby bol označený rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľka domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 000 Sk a úhrady trov právneho zastúpenia v sume 10 240 Sk.

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobou   z 22.   decembra   2003   sa   sťažovateľka na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala uloženia povinnosti žalovanej V., a. s. (ďalej len „žalovaná“), zaplatiť jej 303 549,29 Sk z dôvodu poplatku z omeškania   a nahradiť   trovy   konania.   Na   pojednávaní   konanom   16.   februára   2005 sťažovateľka rozšírila žalobu o sumu 83 472 Sk, teda celkovo sa domáhala zaplatenia sumy 387 021,29 Sk. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 43/04 zo 16. februára 2005 rozhodol tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 259 771,59 Sk a nahradiť jej trovy konania. Vo   zvyšku   bola   žaloba   zamietnutá.   Z rozsudku   vyplýva,   že   súd   priznal sťažovateľke poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy do 1. júna 2003 a od uvedeného dňa len vo výške 0,01 % denne.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Ústavný súd vo svojom náleze nevyslovil za odporujúce Ústave len jeho posledné znenie   ale   § 38   ods. 4.   zák.   č. 273/1994   Z. z.   v znení   neskorších   predpisov,   t. j.   v znení všetkých   je   neskorších zmien,   vrátane poslednej zmeny.   Na základe tohto nálezu   dňom 15. 7. 2004 sa nemôže obnoviť jeho znenie, ktoré platilo pred poslednou zmenou, keďže týmto   dňom   napadnuté   ustanovenie   stratilo   účinnosť.   Ani   v prípade   že   by   sa   nálezom obnovil   stav   platný   pred   1. 6. 2003   nemohol   by   súd   navrhovateľovi   priznať   poplatok z omeškania   0,1 %   denne   za   dobu   po   1. 6. 2003.   Nález   Ústavného   súdu   nie   je   možné uplatňovať   spätne   na   práva   a povinnosti,   ktoré   už   do   dňa   jeho   vyhlásenia   vznikli. K základným podmienkam právneho štátu patrí princíp právnej istoty. Porušením právnej istoty by bolo, ak by súd účinky nálezu spätne aplikoval aj na práva a povinnosti, ktoré vznikli pred jeho vyhlásením v Zbierke zákonov. Išlo by o nedovolenú retroaktivitu, keďže ani samotný nález a ani Ústava neumožňujú súdu aplikovať nález so spätnou účinnosťou. Ústava SR neobsahuje výslovný zákaz retroaktivity, avšak zákon má spätnú účinnosť len vtedy, ak je v ňom výslovne upravená.“

Proti   citovanému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   24. marca 2005 odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a zaviazal žalovanú na zaplatenie 368 865,72 Sk a trov konania. O odvolaní sťažovateľky rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   3 Co 101/2005   z 13.   októbra   2005,   ktorým prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdil. Odvolanie sťažovateľky proti výroku súdu prvého stupňa, ktorým bolo nároku vyhovené, odmietol, a trovy odvolacieho konania žalovanej nepriznal. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku krajský súd poukazuje okrem iného na to, že:

„Z   citácie   zákonných   ustanovení   zák.   č. 38/1993   Z. z.   je   nesporné,   že   znenie § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zmeny vykonanej zák. č. 138/2003 Z. z. účinného od 1. 6. 2003   stratilo   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   Ústavného   súdu   č. 396/2004 v Zbierke   zákonov.   Do   tej   doby   však   bolo   účinné   a preto   správne   súd   prvého   stupňa rozhodol, ak za obdobie od 1. 6. 2003 až do zaplatenia faktúr (k zaplateniu došlo ešte pred vydaním   nálezu)   priznal   navrhovateľke   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01 %. Prípadnú výšku poplatku z omeškania vo výške 0,1 % by bolo možné priznať až po strate účinnosti ustanovenia, t. j. až dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov.“

Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   doručený 30. novembra 2005.

Podľa názoru sťažovateľky boli napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety a čl. 46 ods. 1 ústavy. Právna argumentácia sťažovateľky   na   podporu   tvrdenia   o porušení   jej   základných   práv   sa   opiera   o nález ústavného súdu zo 17. mája 2004 publikovaný pod č. 396/2004 Z. z. (sp. zn. PL. ÚS 38/03) a s ním súvisiacu nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 vyjadrila predsedníčka krajského súdu podaním z 11. apríla 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:«Pokiaľ   ide   o vecnú   stránku   sťažnosti,   jej   predmetom   je   tvrdenie   sťažovateľky, že rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   3 Co 101/05   zo   dňa   13. 10. 2005   došlo k porušeniu jej ústavných práv zaručených čl. 20 ods. 1 druhej vety a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.   V tejto   súvislosti   si   Vám   vzhľadom   na   oprávnenia   predsedu   súdu   vyplývajúce   mu zo zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (najmä z ustanovení § 32 a § 53) dovoľujem oznámiť, že ako orgánu riadenia a správy súdu mi neprislúcha   vyjadrovať   sa   k procesnoprávnemu   postupu   sudcov   v konkrétnych   súdnych konaniach,   usmerňovať   ich,   akým   spôsobom   majú   v tom   ktorom   konaní   postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci alebo akýmkoľvek spôsobom ich ovplyvňovať či už ide o postup   v konaní   alebo   spôsob   rozhodovania.   V zmysle   uvedeného   zákona   nemám   ani právomoc   preskúmavať,   posudzovať,   či   hodnotiť   správnosť   a zákonnosť   postupu a rozhodnutí   sudcov,   resp.   senátov   tunajšieho   súdu,   pokiaľ   sa   samozrejme   nejedná o pochybenie   z dôvodu   prieťahov   v konaní,   porušovania   zásad   sudcovskej   etiky   alebo porušovania   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania.   Z tohto   dôvodu   som   Vašu   žiadosť predložila priamo predsedníčke senátu „3 Co“ JUDr. M. Š., ktorej vyjadrenie Vám súčasne s požadovaným spisovým materiálom v prílohe tohto prípisu zasielam.»

V pripojenom stanovisku predsedníčky senátu 3 Co JUDr. M. Š. sa uvádza:„K predmetnej   sťažnosti   sa   nevyjadrujem   z dôvodu,   že   vo   veci   ide   o konanie pred Ústavným súdom, kde je účastníkom konania Krajský súd v Bratislave, ako to vyplýva z listu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 3. 2006 (odsek 2). Keďže nie som účastníčkou   konania,   ani   štatutárnym   zástupcom   Krajského   súdu   v Bratislave   nie   som oprávnená   sa k sťažnosti (k návrhu)   sťažovateľky vyjadriť.   Táto   skutočnosť   ani   nepatrí k mojim   povinnostiam   sudcu   v zmysle   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v platnom   znení.   Okrem iného   v zmysle   § 30   ods. 10   a 11   zák.   č. 385/2000   Z. z.   v platnom   znení   nie   som   ani oprávnená   sa   vyjadrovať   k veciam,   ktoré   som   ako   sudca   (člen   senátu)   prejednala a rozhodla.   Nie   som   preto   ani   oprávnená   vysvetľovať,   prečo   senát   rozhodol   tak,   ako rozhodol.“

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka senátu uviedla, „... že senát 3 Co v zložení predsedníčky   senátu   JUDr.   M.   Š.   a členov   senátu   JUDr.   Ľ.   Š.   a JUDr. J.   C.   zotrváva na dôvodoch rozsudku vo veci 3 Co 101/05“.

Pretože v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovanej, ústavný súd jej s výzvou z 19. mája 2006 doručil sťažnosť, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 33/06 zo 14.   februára   2006   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   ako   aj   stanovisko   predsedníčky krajského   súdu   k prijatej   sťažnosti   s tým,   že   má   právo   sa   vo   veci   vyjadriť.   Žalovaná v podaní doručenom ústavnému súdu 5. júna 2006 označila sťažnosť sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú,   pretože   podľa   nej „... z napadnutých   rozsudkov   okresného   a   krajského súdu nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   majúce   zároveň   za   následok porušenie označeného základného práva“.

Sťažnosť   v   tejto   veci   pôvodne   prijal   14.   februára   2006   v rozsahu   vymedzenom v uznesení sp. zn. IV. ÚS 33/06 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 sa sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján Luby, prerokúva II. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl. 20   ods. 1   druhej   vety   ústavy   má   vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stratou   účinnosti,   prípadne   platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   pr0incípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§ 41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych   predpisov,   ktoré   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   označil   ústavný   súd za nesúladné s ústavou.

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke   zákonov   právoplatne   skončené,   t. j.   krajský   súd   bol   povinný   v čase,   keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Zo sťažnosti i predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka v predmetnom konaní založila   svoj   nárok   na   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1 %   za   každý   deň z omeškania aj po 1. júni 2003 na právnom názore, podľa ktorého dňom uverejnenia nálezu ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004   v Zbierke   zákonov,   t. j.   dňom 15. júla   2004,   sa   v zmysle   ustanovenia   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stalo neúčinným len novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z. z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovni   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“) zavedené zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon č. 138/2003   Z. z.),   ktorý   nadobudol   účinnosť   1. júna 2003,   a ustanovujúce   poplatok z omeškania   vo   výške   0,01 %   z dlžnej   sumy   za   každý   kalendárny   deň   z omeškania. Sťažovateľka zároveň tvrdí, že od tohto dňa, t. j. od 15. júla 2004, je účinné ustanovenie § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   v znení   platnom   pred   novelizáciou   vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z., t. j. v znení, podľa ktorého predstavuje poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania.

Podľa právneho názoru vysloveného krajským súdom   v odôvodnení napadnutého rozsudku „... znenie   § 38   ods. 4   zák.   č. 273/1994   Z. z.   v znení   zmeny   vykonanej   zák. č. 138/2003   Z. z.   účinného   od 1. 6. 2003   stratilo   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu Ústavného   súdu   č. 396/2004   v Zbierke   zákonov.   Do   tej   doby   však   bolo   účinné   a preto správne súd prvého stupňa rozhodol, že za obdobie od 1. 6. 2003 až do zaplatenia faktúr (k zaplateniu došlo ešte pred vydaním nálezu) priznal navrhovateľke poplatok z omeškania vo výške 0,01 %.   Prípadnú výšku poplatku z omeškania vo výške 0,1 % by bolo možné priznať   až   po   strate   účinnosti   ustanovenia,   t. j.   až   dňom   uverejnenia   nálezu   v Zbierke zákonov.

Odvolací súd preto zmysle § 219 O. s. p. v zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil“.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 13. októbra 2005, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše v čase,   keď   krajský   súd   vo   veci   rozhodoval,   stratilo   ustanovenie   § 38   ods. 4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný   pri   rozhodovaní   aplikovať   znenie   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Z uvedených zistení vyplýva, že krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   6 C 43/04-30   zo   16. februára 2005 ústavne súladným spôsobom aplikovať § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd na odôvodnenie tohto svojho záveru považuje za potrebné uviesť, že v danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v čase rozhodovania krajského súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania   nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona   č. 273/1994   Z. z.   v neplatnom   znení,   t. j.   nemohol   potvrdiť   nárok   sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01% z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý mu priznal v označenom prvostupňovom rozsudku okresný súd za obdobie od 1. júna 2003, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok uplatnený sťažovateľkou vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia lehoty   podľa   čl. 125   ods. 3   tretej   vety   ústavy   stratilo   ustanovenie   § 38   ods. 4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc (nie ex nunc), t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania, t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, konkrétne z jeho vyššie citovaného textu za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď   ustanovoval   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,1 %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania.

V záujme   odstránenia   akýchkoľvek   pochybností   o interpretácii   textu   § 41a   ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   už   v rozhodnutí   II. ÚS 72/06   uviedol   svoj   názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa   ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu   by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov, a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok č. k. 3 Co 101/2005-47 z 13. októbra 2005 o také znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994   Z. z.,   ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   ani   platné,   ani   účinné,   t. j. rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   a preto   týmto   rozsudkom   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym názorom ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety   ústavy,   nevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Záver ústavného súdu o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce   stanovisko   k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu vyslovených   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39   zo   17.   mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého predmetom je určenie výšky poplatku z omeškania podľa zákona č. 273/1994 Z. z.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ktoré   bolo   porušené   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Co 101/05 z 13. októbra 2005, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie 2 000 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie   považoval   ústavný   súd   poskytnutie   ochrany   porušenia   základných   práv   týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   P.   J.   v konaní   pred   ústavným   súdom. Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Spolu úhrada predstavuje sumu 5 788 Sk.

Podanie   právneho   zástupcu   doručené   ústavnému   súdu   2.   mája   2006   označené ako „Stanovisko ku konaniu verejného ústneho pojednávania“ ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2006