znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 329/2014-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. B., mal. M. B. a mal.   M.   B.,   obe zastúpené   matkou   M.   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr. Bernardom Medárom,   Dubová   4,   Humenné,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45 C 62/2007 z 27. mája 2010, rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   5   Co   389/2010   z 13. decembra   2011   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B., mal. M. B. a mal. M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2013 doručená   sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   mal.   M.   B.   a mal. M.   B.   (ďalej aj „maloleté sťažovateľky“), obe zastúpené matkou M. B. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených   advokátom   JUDr.   Bernardom   Medárom,   Dubová   4,   Humenné,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 45 C 62/2007 z 27. mája 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 389/2010 z 13. decembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013.

Sťažovateľky sa návrhom zo 17. marca 2007 domáhali, aby okresný súd zaviazal Slovenskú   republiku,   Ministerstvo   obrany   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „odporca“), z titulu náhrady škody zaplatiť sťažovateľke príspevok na výživu ako pozostalej manželke 13 134 Sk mesačne a maloletým sťažovateľkám výživné každej v sume 8 358 Sk mesačne.

Návrh   skutkovo   odôvodnili   tým,   že   manžel   sťažovateľky   a   otec   maloletých sťažovateliek J. B. zahynul pri havárii vojenského lietadla AN-24 19. januára 2006 pri obci Hejce   na   území   Maďarska,   a   teda   došlo   k   smrteľnému   pracovnému   úrazu,   za   ktorý zodpovedá odporca.

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 45 C 62/2007-510 z 27. mája 2010 tak, že ho zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovateľky odvolanie a tiež navrhli, aby krajský súd prerušil odvolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 389/2010-620 z 13. decembra 2011, ktorým návrh na prerušenie konania zamietol a rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013, ktorým dovolanie odmietol v časti smerujúcej proti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo veci samej   a   bolo   rozhodnuté   o   trovách   prvostupňového   a   odvolacieho   konania.   Dovolanie zamietol   v   časti   smerujúcej   proti   výroku,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na   prerušenie odvolacieho konania.

Sťažovateľky argumentujú tým, že okresný súd im postupom v namietanom konaní odňal možnosť konať pred súdom, že „sa jednak vôbec nevysporiadal s písomným podaním navrhovateliek   sp.   zn.   č.: 1948/08/2010   zo   dňa   20. 05. 2010,   ktoré   podanie   strana navrhovateliek   doručila   súdu   krátkou   cestou   na   pojednávaní   dňa   27. 05. 2010, ako aj odporcovi.

...   zástupkyňa   odporcu...   osobne   doručila   svoje   písomné   podanie   súdu   ohľadne uplatneného nároku navrhovateliek z titulu Montrealského dohovoru. Súd I. stupňa však stranu navrhovateliek s týmto podaním odporcu zo dňa 25. 05. 2010 neoboznámil a toto podanie   jej   nedoručil   s   tým,   že   z   obsahu   spisu   sa   zisťuje,   že   uvedené   podanie   nebolo založené do spisu.

... právny zástupca navrhovateliek... navrhol súdu I. stupňa zabezpečiť a vykonať označené dôkazy, a to:

- doklady   o   registrácii   lietadla   An-24,   ktoré   havarovalo   19. 01. 2006   na   území Maďarskej republiky

- a doklady o vydaní prevádzkovej licencie k tomuto lietadlu...

- žiadosť navrhovateliek o dávky soc. zabezpečenia z roku 2006

- vyžiadať stanovisko VÚSZ Bratislava prečo Vojensky úrad sociálneho zabezpečenia Bratislava   nerozhodol   o   jednorázovom   odškodnení   pozostalých   navrhovateliek   podľa ust. § 25, ods. 7/ zák. č. 328/2002 Z. z. v danom prípade...

Súd   I.   stupňa   však   uznesením   zo   dňa   27. 05. 2010   návrh   právneho   zástupcu navrhovateliek na vykonanie dokazovania nenariadil, pričom meritórne s týmto návrhom navrhovateliek sa nevysporiadal a tento návrh nezamietol.

... odmietol   protokolovať   celý   obsah   ústneho   vyjadrenia   právneho   zástupcu navrhovateliek na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2010, ktorým reagoval na tvrdenia právnej zástupkyne odporcu na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2010...“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľky   v   sťažnosti   uvádzajú,   že   ak   sa   dôkaz   navrhnutý účastníkom konania „týka rozhodných skutočnosti je súd povinný takýto dôkaz vykonať (čo je   daný   prípad),   lebo   vykonanie   navrhnutých   dôkazov   zo   strany   navrhovateliek na pojednávaní dňa 27. 05. 2010 sa týka rozhodných skutočnosti, t. j. či na daný prípad sa vzťahuje tzv. Montrealský dohovor č. 544/2003 Z. z. účinný od 04. 11. 2003 a príslušné Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2407/1992, č. 2027/97, č. 889/2002, č. 785/2004, ako aj rozhodnej skutočnosti, t. j. či v danom prípade bezplatná preprava vojenským lietadlom AN-24 bola vykonávaná Leteckým dopravným podnikom a ako treba vykladať pojem, resp. právny inštitút Letecký dopravný podnik a či prevádzkovateľ tohoto vojenského   dopravného   lietadla   An-24   v   danom   prípade   vykonával,   resp.   nevykonával leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť.

...   strana   navrhovateliek   vždy   tvrdila   a   tvrdí,   že   odporca   zodpovedá   za   škodu v danom prípade v zmysle ust. § 427 ods. 2/ Obč. zák., a to v zmysle princípu (Lex specialis derogat legi generali) podľa tzv. Montrealského dohovoru č. 544/2003 Z. z. teda podľa špeciálneho − osobitného zákona, ktorý ruší všeobecný zákon. Pričom tzv. Montrealsky dohovor − ako medzinárodná zmluva má vyššiu právnu silu ako ostatné zákony.“.

Na   tomto   základe   potom   podľa   sťažovateliek   neobstojí   záver   okresného   súdu v namietanom rozsudku, že „medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že v danom prípade odporca nevykonával leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť“.

Sťažovateľky ďalej v sťažnosti uvádzajú právny výklad pojmov letecký dopravca, letecký dopravný podnik, prevádzková licencia a pod. v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu   a   Rady   (ES)   č.   785/2004   z   21.   apríla   2004   o   požiadavkách   na   poistenie leteckých dopravcov a prevádzkovateľov lietadiel, Nariadenia Komisie (ES) č. 820/2008 z 8. augusta 2008 o ustanovení opatrení na vykonávanie spoločných základných noriem bezpečnostnej ochrany civilného letectva, Nariadenia Rady (EHS) č. 2407/92 z 23. júla 1992 o licenciách leteckých dopravcov a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1008/2008   z   24.   septembra   2008   o   spoločných   pravidlách   prevádzky   leteckých dopravných služieb v Spoločenstve (prepracované znenie).

Sťažovateľky tiež namietajú, že o ich veci rozhodoval vylúčený sudca z dôvodu, že podali   proti   zákonnej   sudkyni   okresného   súdu   námietku   zaujatosti,   ktorá   túto   vec nepostúpila   nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie.   Námietku   zaujatosti   uplatnili aj v odvolacom konaní, pričom o nej krajský súd nerozhodol a najvyšší súd sa s uvedenou skutočnosťou nevysporiadal.

Sťažovateľky ďalej v sťažnosti argumentujú tým, že okresný súd „nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil na daný prípad tzv. Montrealský dohovor č. 544/2003 Z. z. – teda medzinárodnú zmluvu a nedostatočne zistil skutkový stav veci.

Pričom údajnú neopodstatnenosť a nedôvodnosť tohto nároku navrhovateliek podľa montrealského   dohovoru   č.   544/2003   Z.   z.   súd   I.   stupňa   ničím   nezdôvodnil   a   teda konkrétnymi skutočnosťami nezdôvodnil a svoje nezákonné a nespravodlivé – napadnuté rozhodnutie nepodložil.

Totiž navrhovateľky svoj nárok na náhradu škody uplatnený žalobou celkom vo výške 990,84   Eur   (29.850,-   Sk)   mesačne   z   titulu   zákonného   výživného   ku   dňu   smrti   ich otca a manžela   ako   živiteľa   si   uplatnili   podľa   uvedeného   montrealského   dohovoru č. 544/2003 Z. z. ako náhradu škody.“.

Zo sťažnosti vyplýva právny názor sťažovateliek, podľa ktorého „na daný prípad je potrebné   tiež   aplikovať   odškodnenie   –   náhradu   škody   podľa   občianskoprávnej zodpovednosti v zmysle ust. § 420 a násl./ Obč. zák. v spojitosti s príslušnými ustanoveniami zák. č. 461/2003 Z. z., ako aj zák. č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov v platnom znení ku dňu 19.01.2006, a tiež aj tzv. Montrealský dohovor... spolu s tzv. Varšavským dohovorom z roku 1929 ale aj NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (ES)   č.   889/2002   z 13.   mája   2002   L   140/2   z   30. 05. 2002,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 2027/97 o zodpovednosti leteckého dopravcu v prípade nehôd a tiež   aj NARIADENIE   EURÓPSKEHO   PARLAMENTU   A   RADY   (ES)   č.   785/2004   z   21. apríla   2004   L   138/1   z   30.   04.   2004   o   požiadavkách   na   poistenie   leteckých   dopravcov a prevádzkovateľov lietadiel...“.

Sťažovateľky   tiež   uvádzajú,   že   v prerokúvanej   veci   je   povinnosťou   odporcu „poskytnúť   v   zmysle   ust.   §   25,   ods.   7/   zákona,   okrem   tam   uvedeného   jednorazového odškodnenia pozostalých aj zvýšené jednorázové odškodnenie pozostalých podľa ust. § 25, ods. 9/ zákona č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov – v platnom znení ku dňu 19. 01. 2006.

Teda jednorázové odškodnenie pozostalých podľa ust. § 25, ods. 1, písm. d/ zákona č. 328/2002 Z. z... predstavuje na základe ust § 25, ods. 7/ zákona č. 328/2002 Z. z... sumu celkom vo výške 677.214,16 Sk, (22.479,395 eur), minimálne celkom vo výške 276.752,50 Sk   (9.186,50   eur).   Pričom   toto   jednorázové   odškodnenie   pozostalých...   žalobkyne... doposiaľ neobdržali.“.

Sťažovateľky tiež tvrdia, že v predmetnom konaní si uplatnili „nárok na náhradu škody   nie   však   o   odškodnenie   viackrát,   čiže   nie   duplicitne,   ale   iba   nárok   na   náhradu skutočnej škody, ktorá im týmto pracovným a služobným úrazom s následkom smrti ich živiteľa vznikla.

...   odškodnenie   tohto   pracovného   a   služobného   úrazu   s   následkom   smrti... je rozdielne   upravené   v   zák.   č.   461/2003   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov...   a   teda výhodnejšie, ako je to upravené v zákone č. 328/2002 Z. z...

... a preto keďže práva žalobkýň... a ich právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku   nedodržania   zásady   rovnakého   zaobchádzania   týmto,   teda   v   tomto   konaní sa domáhajú právnej ochrany na súde podľa tohto zákona č. 365/2004 Z. z., a to konkrétne podľa ust. § 2 a podľa ust. § 5/zák. č. 365/2004 Z. z.

Bez ohľadu na skutočnosti uvedené vyššie žalobkyne sa domáhajú touto žalobou náhrady skutočnej škody tiež na základe: tzv. Montrealského dohovoru...“.

Sťažovateľky   uvádzajú   aj   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   náhrada   nákladov na výživu pozostalých ako dávka úrazového zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) sa podľa § 83 ods. 4 tohto   zákona   poskytuje   aj   bez   podania   žiadosti.   Poukazujúc   na   §   25   ods.   6   zákona č. 328/2002 Z. z., tiež argumentujú, že o priznaní náhrady nákladov na výživu pozostalých rozhoduje v tomto prípade súd. Svojím návrhom podaným okresnému súdu si túto dávku uplatnili, preto o jej priznaní mal okresný súd rozhodnúť.

Náhrada škody, ktorú si sťažovateľky uplatnili, predstavuje priamu škodu – z titulu zákonného   výživného   pozostalým   osobám,   z   titulu   vecnej   škody,   z   titulu   náhrady nemajetkovej ujmy – kompenzácie za smrť a tiež ušlý zisk.

Vo   vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   z   13.   decembra   2011 sťažovateľky namietajú, že krajský súd sa nevysporiadal s ich odvolaním a svoj rozsudok riadne neodôvodnil a relevantné právo interpretoval arbitrárne.

Sťažovateľky namietajú záver krajského súdu o preklúzii práva na náhradu škody v zmysle   čl.   35   ods.   1   Dohovoru   o   zjednotení   niektorých   pravidiel   pre   medzinárodnú leteckú   dopravu   [Oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky č. 544/2003   Z.   z.   (ďalej   len   „Montrealský   dohovor“)].   Sťažovateľky   argumentujú   tým, že svoj nárok na nezmenenom skutkovom základe uplatnili žalobou doručenou Okresnému súdu   Bratislava   I   19.   marca   2007,   ktorá   bola   následne   postúpená   okresnému   súdu 11. júna 2007, teda včas. Preto podľa nich neobstojí záver krajského súdu, že nárok podľa Montrealského dohovoru uplatnili až 21. apríla 2008 v doplnení žaloby. Krajský súd tiež nevyzval sťažovateľky podľa § 213 ods. 2 OSP, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii čl. 35 ods. 1 Montrealského dohovoru, čím im mal odňať možnosť konať pred súdom.

S prihliadnutím na čl. 29 Montrealského dohovoru sťažovateľky uvádzajú:„...   Takže   akákoľvek   žaloba   o   náhradu   škody   za   smrť   cestujúceho   lietadlom (na palube lietadla podľa článku 17 a 21 montrealského dohovoru) − treba posudzovať podľa tohto montrealského dohovoru lebo v danom prípade žaloba v tejto veci bola podaná včas do dvoch rokov odo dňa havárie lietadla, t. j. odo dňa 19. 01. 2006.

...   Preto   v   danom   prípade   za   žalobu   na   základe   deliktu   podľa   montrealského dohovoru treba považovať aj uplatnenie náhrady škody v adhéznom konaní v trestnej veci vedenej na Vojenskej prokuratúre v Prešove pod č. OPv 34/065 a na Vyššej vojenskej prokuratúre č. VPt 22/06 − teda ako žalobu na základe deliktu, ale aj podľa ust. § 427, § 428 a násl. Obč. zák.

Totiž   zodpovednosť   odporcu   priamo   vyplýva   z   uznesenia   Vojenskej   obvodnej prokuratúry   Prešov,   číslo:   OPv   34/06   zo   dňa   20.   09.   2006,   ktoré   bolo   potvrdené Uznesením Prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne č. k.: VPt 22/06-26 zo dňa 17. októbra 2006, ktoré bolo doručené dňa 27. 10. 2006, ako aj zo správy o výsledkoch šetrenia   príčin   havárie   lietadla   OS   SR   An-24   ku   ktorej   došlo   dňa   19. 01. 2006,   ktorá sa nachádza v spise Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov, číslo: OPv 34/06.

Ako vyplýva   z predmetnej   správy...   havária vojenského lietadla   An-24,   ku ktorej došlo 19. januára 2006 bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, preto odporca sa v zmysle ust. § 428/ Obč. zák. v danom prípade nemôže zbaviť zodpovednosti za škodu v tomto prípade. Okrem toho z predmetnej správy... tiež vyplýva, že túto haváriu lietadla zavinil a predmetnú škodu spôsobil veliteľ lietadla, teda profesionálny vojak pri plnení služobných povinnosti.

Z týchto dôvodov Slovenská republika zodpovedá za škodu spôsobenú tretím osobám podľa ust. § 190, ods. 2, ods. 3/ zák. č. 346/2005 Z. z...“

V tejto súvislosti sťažovateľky v sťažnosti ďalej poukazujú na relevantnú judikatúru najvyššieho   súdu   týkajúcu   sa   právnej   kvalifikácie   nároku   žalobcom   v   žalobe (napr. 5 Cdo 58/1999, 3 Obdo 27/2009, 3 Obdo 31/2009) a uvádzajú:

„Žalobkyne   zvýrazňujú,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom v tomto prípade vidia v tom, že právna kvalifikácia nároku nie je náležitosťou návrhu, prislúcha súdu a jej zmena nie je zmenou návrhu.“

Sťažovateľky tiež namietajú, že záver krajského súdu o preklúzii práva je arbitrárny aj z toho dôvodu, že týmto krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z celkom iných dôvodov. V sťažnosti ďalej uvádzajú:

«Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred   odvolacím   súdom   a   teda   zabezpečiť   riadny   prístup   k   spravodlivému   procesu aj po podaní   odvolania.   Ustanovenie   právneho   predpisu   je   pre   vec   rozhodujúce   vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej − čo je daný prípad.

Lebo odvolací   súd založil   svoje   rozhodnutie   na   tom,   že   montrealský   dohovor sa nevzťahuje na daný prípad, lebo Ozbrojené sily SR nie sú leteckým dopravným podnikom a nemajú ani dopravnú licenciu a že podľa jeho čl. 35 malo údajne dôjsť k zániku práva žalobkýň. A ďalej odvolací súd založil svoje rozhodnutie na tom, že takisto Nariadenia EP a R č. 2027/97 a Nariadenie EP a R č. 889/02 tiež za leteckého dopravcu považujú letecký dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou. Čo však nie je pravdou...

Totiž odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok založil na inom právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď mal za to,   že v danom   prípade   Ozbrojené   sily   SR neboli   − leteckým   dopravným podnikom s prevádzkovou licenciou (pričom toto tvrdenie odvolacieho súdu je úplne vymyslené, keďže nebolo predmetom riadneho dokazovania, tak ako to navrhli navrhovateľky)

Na rozdiel od záveru súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal pri rozhodovaní v tejto veci z toho, že − Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, prevádzkovateľom   lietadla   sa   posudzuje   v   zmysle   §   427   ods.   1/   Obč.   zák.   vo   vzťahu k prevádzkovateľom, ktorí vykonávajú dopravu ako svoju hlavnú činnosť, ktorá je ďalej upravená v špeciálnom predpise o civilnom letectve, teda ktorú vykonáva Letecký dopravný podnik (čl. 1 bod 1 montrealského dohovoru) − (pričom aj toto tvrdenie súdu prvého stupňa je úplne vymyslené, keďže nebolo predmetom riadneho dokazovania, tak ako to navrhli navrhovateľky)

Totiž v danom prípade prevádzkovateľom vojenského dopravného lietadla AN-24, ktoré havarovalo dňa 19. 01. 2006 bol vojenský útvar s právnou subjektivitou: Samostatná dopravná   letka   VÚ   1201   Kuchyňa,   pričom   ku   dňu   19.   01.   2006   Leteckú   techniku Samostatnej dopravnej   letky tvorili dve dopravné   lietadlá An-24,   dve   An-26,   šesť L-10 Turbolet rôznych verzií a dva vrtuľníky Mi-8.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že išlo a ide o vojenský dopravný podnik s platnou   dopravnou   licenciou   určený   na   vnútroštátnu   nepravidelnú   leteckú   dopravu a na medzinárodnú nepravidelnú leteckú dopravu v zmysle vyh. č. 274/2002 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o licenciách tuzemských leteckých dopravcov a o povoleniach zahraničných leteckých dopravcov.

Ďalej   z   vyššie   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   išlo   a   ide   o   prevádzkovateľa vojenského   dopravného   lietadla   AN-24,   čiže   „prevádzkovateľ   lietadla“   znamená   osobu alebo   subjekt,   ktorý   nie   je   leteckým   dopravcom   a   ktorý   má   stále   dispozičné   právo na používanie   alebo   prevádzkovanie   lietadla;   predpokladá   sa,   že   prevádzkovateľom je fyzická alebo právnická osoba, v ktorej mene je lietadlo registrované, pokiaľ táto osoba nemôže preukázať, že prevádzkovateľom je iná osoba.»

Sťažovateľky tiež tvrdia, že krajský súd porušil základné právo na súdnu ochranu aj tým,   že   nezákonne   a   nedôvodne   zamietol   návrh   na   prerušenie   odvolacieho   konania. V tejto súvislosti sťažovateľky v sťažnosti uvádzajú:

„Totiž podľa článku 2 bod 1 nariadenia 785/2004 je jednoznačne stanovené, že toto nariadenie   sa   vzťahuje   na   všetkých   leteckých   dopravcov   a   všetkých   prevádzkovateľov lietadiel, ktorí lietajú v rámci územia, z územia na územie alebo cez územie členského štátu, na ktoré sa vzťahuje zmluva

Ďalej podľa článku 2 bod 2 tohto nariadenia 785/2004 je jednoznačne stanovené, že toto nariadenie sa nevzťahuje na štátne lietadlo, avšak len pokiaľ ide o poistné záväzky podľa tohto nariadenia tykajúce sa vojnových rizík a terorizmu.

V   danom   prípade   však   ku   havárii   vojenského   lietadla   An-24   dňa   19. 01. 2006 a k predmetnej škode nedošlo z dôvodu vojnových rizík, ale ani z dôvodu terorizmu... Zodpovednosť žalovaného v tomto prípade je však daná tým, že žalovaný nestanovil všeobecne   záväzným   právnym   predpisom,   napr.   vyhláškou   zákonnú   povinnosť   ktorou sa ustanovuje   minimálna   výška   poistného   krytia   zodpovednosti   vojenského   leteckého dopravcu, rovnako ako je to stanovené vyhláškou č. 654/2002 Z. z. Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky, ktorou sa stanovuje minimálna výška poistného krytia zodpovednosti v civilnom letectve. A to i napriek tomu, že na daný prípad sa vzťahuje tzv. Montrealský dohovor, ako aj Nariadenie... č. 785/2004...

Ďalej v danom prípade výška škody − ujmy určitého druhu a rozsahu závisí od toho, že nakoľko nedošlo zo strany Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ako osoby ktorá túto   škodu   spôsobila   a   je   za   ňu   zodpovedná   k   dobrovoľnému   odškodneniu   pozostalých po obetiach leteckého nešťastia pri havárii vojenského lietadla AN-24, ktoré havarovalo dňa 19. 01. 2006 na území Maďarskej republiky pri obci Hejce podľa vyššie uvedeného... do výšky poistného limitu, ale ani do výšky podľa Montrealského dohovoru, lebo vojenské lietadlo An-24, ktoré havarovalo dňa 19. 01. 2006 na území Maďarskej republiky pri obci Hejce   nebolo   poistené   i   keď   podľa   vyššie   uvedených   všeobecne   záväzných   právnych predpisov poistené malo a muselo byť.“

Podľa   sťažovateliek   bol   krajský   súd   povinný   vyhovieť   ich   návrhu   na   prerušenie konania   podľa   § 109   ods.   1   písm.   c)   OSP   a   požiadať   Súdny   dvor   Európskej   únie o rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   medzinárodnej   zmluvy,   keďže   vo   veci je rozhodujúci výklad ustanovení práva Európskej únie (napr. pojmov letecký dopravca, letecký dopravný podnik a pod.).

V   súvislosti   s   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   z   30.   apríla   2013 sťažovateľky namietajú, že ani najvyšší súd sa nevysporiadal s ich argumentáciou uvedenou v dovolaní,   keďže «nedal   žiadnu,   nie   to   ešte   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď na, všetky argumenty   strany   žalobkýň   uvedené   v   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého stupňa a v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu.

Preto   predmetné   rozhodnutie   −   uznesenie   dovolacieho   súdu   je   svojvoľné   a arbitrárne z rovnakých dôvodov ako je uvedené vyššie, a to aj pokiaľ ide o dôvodnosť prerušenia konania podľa ust. § 109, ods. 1, písm. c) O. s. p. ako aj pokiaľ ide o procesnú vadu v zmysle ust. § 237 písm. g) O. s. p.

S   uvedenými   odvolacími   dôvodmi,   najmä   s   tou   skutočnosťou,   že   súd   I.   stupňa nezabezpečil dôkazy navrhnuté stranou navrhovateliek, vyžiadaním od Leteckého úradu SR a Vojenského leteckého úradu MO SR, a to:

- doklady   o   registrácii   lietadla   An-24,   ktoré   havarovalo   19. 01. 2006   na   území Maďarskej republiky

- a doklady o vydaní prevádzkovej licencie k tomuto lietadlu sa náležite a meritórne nevysporiadal ani odvolací súd, ale ani dovolací súd − takže takýmto postupom odvolacieho i dovolacieho súdu - účastníkovi konania (navrhovateľkám v 1/r.,   v   2/r.   a   v   3/r.)   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle ust. § 237, písm. f/ O. s. p.“

Podľa   právneho   názoru   strany   navrhovateliek   ide   zo   strany   odvolacieho   súdu o nesprávne právne posúdenie danej veci, a to v zmysle ust. § 241, ods. 2, písm. c/ O. s. p., a to z týchto dôvodov:

... Odvolací i dovolací súd opomenul, alebo prehliadol, že žaloba navrhovateliek v tejto veci bola podaná... včas v dvojročnej lehote, a to na skutkovom základe, ktorý strana žalobkýň vôbec nezmenila.

Pritom   odvolací   i   dovolací   súd   opomenul,   alebo   prehliadol   znenie   článku 29 montrealského dohovoru.».

Na tomto základe sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné   právo   sťažovateliek...   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne konanie vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   5   Co   389/2010-620   zo   dňa   13.   decembra   2011 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky...   sp.   zn.   7   Cdo   88/2012   zo   dňa 30. apríla 2013 porušené bolo...

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 7 Cdo 88/2012 zo dňa 30. apríla 2013 sa zrušuje.

... Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 5 Co 389/2010-620 zo dňa 13. decembra 2011 sa zrušuje.

...   Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III.   sp.   zn.   45   C   62/2007-510   zo   dňa 27. 05. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

... priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25.000,- Eur (slovom Dvadsaťpäťisíc   eur),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Bratislava   I.   povinný   vyplatiť vo výške   5.000,-   Eur,   Krajský   súd   v   Bratislave   vo   výške   10.000,-   Eur   a   Najvyšší   súd Slovenskej republiky... vo výške 15.000,- Eur - všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu - každej rovnakým dielom k rukám matky.

... Okresný súd Bratislava III., Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky...   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   trovy   konania   sťažovateliek do 15 dní od právoplatnosti tohto... nálezu na účet advokáta...“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľky odôvodňujú tým, že „došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na... súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a ďalšie práva v tejto sťažnosti uvedené sťažovateľkám bolo znemožnené   efektívne   chrániť   a   uplatňovať   svoje   právne   nároky   a   pritom   už   viac   ako 6 rokov   nemôže   skončiť   svoja   súdnu   kauzu,   ktorá   v   konečnom   dôsledku   je   priehľadná a jasná, no napriek tomu sťažovateľkám tento stav neustále spôsobuje ujmu.

Tým, že sťažovateľkám bolo faktický toto právo na súdnu ochranu, na spravodlivý proces a ďalšie práva − porušené − znamená to ich ujmu.

S   ohľadom   na   uvedené   si   sťažovateľ   uplatňuje   primerané   zadosťučinenie za porušenie práva na spravodlivý proces, na súdnu ochranu a na ďalšie práva v tejto sťažnosti   uvedené   a   za   porušenie   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov vo výške 25.000,- EUR (slovom Dvadsaťpäť tisíc eur) čo netreba považovať za náhradu ich celkovej   ujmy   ohľadom   predmetného   sporu   vo   vzťahu   k   odporcovi,   ale   považujú za významné z pohľadu verejného záujmu si ju aspoň v tejto miere uplatniť.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 20 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľky   v   petite   sťažnosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 13. decembra 2011 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2013. Následne v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd nálezom   zrušil   uvedené   rozhodnutia   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu.   Zároveň   však žiadajú zrušiť aj rozsudok okresného súdu č. k. 45 C 62/2007-510 z 27. mája 2010 a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v úvode svojej sťažnosti označujú za porušovateľov základného práva a slobody „I. Okresný súd Bratislava III. II. Krajský súd v Bratislave III. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave“.

Na tomto základe, napriek nejednoznačnému vymedzeniu v petite sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľky namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 45 C 62/2007 z 27. mája 2010,

- rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 389/2010 z 13. decembra 2011 a

- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   návrhy   podané   oneskorene,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 45 C 62/2007 z 27. mája 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 45 C 62/2007 z 27. mája 2010 ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd, ktorým bol v danej veci krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 389/2010 z 13. decembra 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   v   prípade   sťažovateliek   vychádzal   zo   svojej   aktuálnej   judikatúry (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľky podali dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu z ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľky   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k. 5 Co 389/2010-620 z 13. decembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej a zamietol návrh sťažovateliek na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci na základe   vykonaných   dôkazov   a   dospel   aj   k   správnym   skutkovým   zisteniam   a   tiež správnym spôsobom vec právne posúdil.

Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateliek, že im ako účastníčkam konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa tento neoboznámil s ich podaním zo dňa 20. mája 2010 a že ony neboli oboznámené s podaním odporcu zo dňa 25. mája 2010, tieto považuje   odvolací   súd   za   účelové,   keďže   z obsahu spisu   vyplýva,   že s vyjadrením   boli oboznámené prinajmenšom z ústneho prednesu zástupcu odporcu priamo na pojednávaní. Keď navrhovateľky namietajú nevykonanie dôkazov v potrebnom smere, tu odvolací súd poukazuje   na   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   ktorý   sa   s   návrhmi   na   doplnenie dokazovania plne vysporiadal.

Pokiaľ   odvolateľky   namietajú,   že   vo   veci   rozhodol   zaujatý   sudca,   keď   nebolo rozhodnuté o ich námietke zaujatosti z 25. 8. 2008, ide o nesprávne posúdenie dôvodov zaujatosti sudcu, ktoré nemôžu vyplývať z okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní, ale   zo   vzťahu   k veci resp.   účastníkom.   Keďže námietka spočívala   len v postupe sudcu v tomto konaní (§ 14 ods.   3 O.   s.   p.) správne súd na námietku zaujatosti neprihliadol (§ 15a ods. 5 O. s. p.) a v tomto prípade nemal ani povinnosť vec predkladať nadriadenému súdu. Napokon   vec   prejednávajúca sudkyňa tieto   skutočnosti   navrhovateľkám oznámila písomne dňa 30. 10. 2008.

K tvrdeniu navrhovateliek, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, keď ju   neposúdil   podľa   montrealského   dohovoru   č. 544/2003   odvolací   súd   uvádza, že navrhovateľky   si   nárok   na   náhradu   škody   −   poskytovanie   mesačného   výživného na maloleté a výživného na manželku pôvodne uplatnili podľa ust. § 195 a nasl. ZP a podľa ust. § 420 a nasl. v spojení s ust. § 427 OZ. Skutočnosť, že si uplatňujú nárok na náhradu škody   v   zmysle   dohovoru   o   zjednotení   niektorých   pravidiel   pre   medzinárodnú   leteckú prepravu, ktorý bol podpísaný 28. 5. 1999 v Montreale a uverejnený v Zbierke zákonov SR pod   č.   544/2003   Z.   z.   (montrealský   dohovor)   je   zrejmá   až   z   doplnenia   žaloby   zo   dňa 21. 4. 2008 (č. l. 94 spisu).

Podľa názoru súdu prvého stupňa ne prejednávaný prípad nemožno montrealský dohovor vzťahovať, keďže tento zakotvuje zodpovednosť leteckého dopravcu, za ktorého sa považuje   letecký   dopravný   podnik   s   platnou   dopravnou   licenciou.   Ozbrojené   sily Slovenskej republiky nie sú leteckým dopravným podnikom a nemajú ani dopravnú licenciu. Rovnako   ani   Slovenská   republika,   ktorej   majetkom   bolo   vojenské   lietadlo   AN-24 nie je leteckým   dopravným   podnikom,   z   uvedeného   dôvodu   preto   nemôže   byť   daná zodpovednosť Slovenskej republiky za spôsobenú škodu podľa montrealského dohovoru ani podľa   Nariadenia   EP   a   R   č.   2027/97,   či   Nariadenia   EP   a   R   č.   889/2002,   ktoré   tiež za leteckého dopravcu považujú letecký dopravný podnik s platnou dopravnou licenciou. Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu právo na náhradu škody v zmysle čl. 35 ods.   1   montrealského   dohovoru   navrhovateľkám   zaniklo,   keď   žaloba   s   príslušným skutkovým vymedzením vo vzťahu k odporcovi ako dopravcovi resp. osobe zodpovednej nebola   uplatnená   do   dvoch   rokov   od   nehody   (zastavenia   prepravy),   t.   j.   najpozdejšie do 19. 1. 2008, teda právo zaniklo pre márne uplynutie prekluzívnej lehoty.

Z   týchto   dôvodov   potom   odvolací   súd   návrh   navrhovateliek   na   prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. zamietol a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ sa v odvolaní namieta neposkytnutie jednorázového odškodnenia pozostalých, ale   iba   jednorázové   zvýšené   odškodnenie,   týmto   sa   odvolací   súd   nezaoberal,   keďže to nebolo predmetom konania pred súdom prvého stupňa.

Ak súd prvého stupňa konštatoval, že na priznanie náhrady nie je daná právomoc súdu, pričom navrhovatelia dôvodia o opaku, práve s poukazom na ust. § 25 ods. 6 zák. č. 328/2002 Z. z., je potrebné poukázať na skutočnosť, že v zmysle označeného ustanovenia náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí pozostalým, voči ktorým mal zomretý v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom, nemožno potom o výške vyživovacej povinnosti rozhodovať spätne ku dňu, kedy táto zanikla, a to ako o prejudiciálnej otázke pre iný orgán, ktorý má na rozhodovanie veci právomoc v zmysle právneho predpisu.“

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto poukazuje aj na niektoré časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu   č.   k. 45 C 62/2007-510   z 27.   mája 2010,   ktorý   krajský   súd   vyhodnotil   ako vecne správny. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   zhodnotením   dôkazov   jednotlivo ako aj v ich   vzájomnej   súvislosti   s   prihliadnutím   na   všetko   čo   vyšlo   za   konania   najavo dospel k záveru, že navrhovateľkám v 1., 2. a 3. rade nemožno poskytnúť právnu ochranu, ktorej sa svojim návrhom domáhali.

Predmetom konania bol uplatnený nárok navrhovateľmi na náhradu škody z titulu občianskoprávnej   zodpovednosti   a   to   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   dopravných prostriedkov, lietadlom v zmysle § 427 a nasl. Obč. zák.

V prejednávanej veci súd vychádzal zo skutkových zistení založených na zhodnom tvrdení   účastníkov   o   tom,   že   J.   B.   zahynul   pri   havárii   vojenského   lietadla   AN-24   dňa 19. 1. 2006   pri   obci   Hejce   na   území   Maďarskej   republiky   a   teda   došlo   k smrteľnému služobnému (pracovnému) úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ.

Odporca   uznal   zodpovednosť   za   spôsobenú   škodu   a   prostredníctvom   Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava odškodnil pozostalých, navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade v zmysle Zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov. J. B. bol   profesionálnym   vojakom   Ozbrojených   síl   Slovenskej   republiky   a   úpravu   právnych vzťahov pri vykonávaní štátnej služby bola posúdená podľa Zák. č. 346/2005. Z. z. v zmysle ktorého zákonník práce sa vzťahuje na právne vzťahy profesionálneho vojaka k Slovenskej republike vymedzené v ustanovení § 191 ods. 1 Zák. č. 346/2005 Z. z., okrem iných § 195 ods. 2 a 5, § 196, § 197 ide o zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania.

Smrteľný úraz, ktorý utrpel pri havárii vojenského lietadla AN-24 J. B. dňa 19. 1. 2006, manžel navrhovateľky v 1. rade a otec maloletých detí navrhovateliek v 2. a 3. rade súd považoval za služobný úraz a podľa § 29 ods. 1, 2 Zák. č. 328/2002 Z. z.

Služobný pomer profesionálneho vojaka J. B. teda zanikol úmrtím podľa § 74 Zák. č. 346/2005 Z. z.

Rozsah a spôsob náhrady škody profesionálneho vojaka, ktorý utrpel služobný úraz je upravený v § 20, § 25 a nasl. Zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Z   vykonaného   dokazovania,   zo   zhodných   tvrdení   účastníkov,   ako   aj   z   listinných dôkazov mal súd ďalej preukázané, že navrhovateľkám v 12. a 3. rade boli v zmysle Zák. č. 328/2002 Z. z. poskytnuté:

dávky úrazového zabezpečenia:

- zvýšené jednorazové odškodnenie každej navrhovateľke vo výške 553.511,- Sk,

- navrhovateľke v 1. rade náklady na smútočné ošatenie spojené s pohrebom vo výške 2.601,- Sk,

- cestovné náklady súvisiace s pohrebom 236,- Sk,

- navrhovateľky   v   1.   až   3.   rade   nezabezpečovali   pohreb   J.   B.,   preto   náklady na zriadenie   pomníka,   náhrobnej   tabule   vo   výške   41.400,-   Sk   boli   priznané   otcovi nebohého,   ktorý   ich vynaložil   a   nie manželka navrhovateľka   v 1.   rade ako   aj   náklady na smútočné posedenie spojené s pohrebom vo výške 7.399,- Sk,

dávky dôchodkového zabezpečenia:

- navrhovateľke v 1. rade bol priznaný vdovský výsluhový dôchodok od 19. 1. 2006 vo výške 8.303,- Sk mesačne od 1. 7. 2009 vo výške 403,47 eur (12.154,90 Sk) mesačne,

- navrhovateľkám   v   2.   a   3.   rade   bol   priznaný   sirotský   výsluhový   dôchodok od 19. 1. 2006 každej vo výške 4.152,- Sk za mesiac, od 1. 7. 2009 vo výške 268,96 eur mesačne (8.10,70 Sk)

- úmrtné každej navrhovateľke vo výške 179.892,- Sk Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súd bol toho názoru, že v danom prípade boli navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade odškodnené z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti a nároky pozostalých boli posudzované ku dňu smrti zomrelého J. B. Pokiaľ ide o vzťah zákonníka práce k občianskemu zákonníku pre všeobecnú prvú časť zákonníka práce platí subsidiárna   pôsobnosť   občianskeho   zákonníka.   V   prípadoch   kde konkrétna   úprava všeobecnej časti zákonníka práce chýba, budú sa v plnej miere uplatňovať ustanovenia občianskeho zákonníka. Pri interpretácii tohto vzťahu sa vychádza z princípu (lex specialis derogat legi generali) osobitný zákon ruší všeobecný zákon.

Občianskoprávna   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   dopravných prostriedkov, lietadlom ktorú si uplatnili navrhovateľky v 1., 2. a 3. rade a nároky z nich vyplývajúce sú upravené v ust. § 448 Obč. zák., podľa ktorého fyzická osoba voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení Zák. č. 461/2003 Z. z.

J. B. mal v čase svojho úmrtia 19. 1. 2006 vyživovaciu povinnosť určenú súdom vo vzťahu k navrhovateľkám v 2. a 3. rade a to rozsudkom Okresného súdu v Humennom zo dňa 2. 2. 2005 sp. zn. 19 P 461/04-59 ktorým bola schválená dohoda rodičov na základe ktorej mal. M. B. a mal. M. B. boli zverené vo výchovy matky a otec sa zaviazal prispievať na   výživu mal.   M.   B.   2.500,-   Sk   mesačne a na výživu   mal.   M.   B.   2.500,- Sk mesačne s účinnosťou od 1. 5. 2004, vždy do 1. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Vo vzťahu k navrhovateľke v 1. rade bola vyživovacia povinnosť určená rozsudkom Okresného súdu v Humennom zo dňa   17. 5. 2005 sp.   zn.   11   C 229/2004-68,   ktorým bol   zaviazaný   J.   B. prispievať na výživu manželke M. B. sumou 4.000,- Sk mesačne.

Náhrada nákladov na výživu pozostalých sa od 1. 1. 2004 považuje za pozostalostnú úrazovú rentu. Plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania prechádzajú od zamestnávateľa na sociálnu poisťovňu, ktorá ich vypláca v zmysle zákona 461/2003 Z. z.

Podľa § 93 ods. 1 Zák. č. 461/2003 Z. z. mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti a ktorú si navrhovateľka ako pozostalá manželka uplatnila vo výške 13.134,- Sk mesačne a navrhovateľky v 2. a 3. rade ako maloleté deti po otcovi každé vo výške 8.358,- Sk mesačne.

Zákon o sociálnom poistení v ktorom je upravený nárok na pozostalostnú úrazovú rentu sa však nevzťahuje na profesionálnych vojakov ozbrojených síl podľa § 1 ods. 2 cit. zák.   a   preto   si   navrhovateľky   v   1.,   2.   a   3.   rade   nemohli   uplatňovať   nárok na pozostalostnú   úrazovú   rentu,   výživné   a   príspevok   na   výživu   rozvedenej   manželky vyplývajúci podľa § 448 Obč. zák.

Navyše   pozostalostná   úrazová   renta   v   zmysle   citovaného   zákona   o   sociálnom poistení sa vzťahuje na pracovné úrazy a choroby z povolania podľa § 92 ods. 1 cit. zák. a do pôsobnosti   ústredia   patrí   rozhodovať   v   prvej   skupine   o   dôchodkových   dávkach, o úrazovej rente a o pozostalostnej úrazovej rente.

Sociálne zabezpečenie policajtov, profesionálnych vojakov, ktoré tvorí nemocenské zabezpečenie,   úrazové   zabezpečenie,   výsluhové   zabezpečenie   a   služby   sociálneho zabezpečenia,   nárokov   pri   úmrtí   profesionálneho   vojaka   následkom   služobného   úrazu sú upravené v špeciálnom predpise Zák. č. 328/2002 o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov.

Pri   úmrtí   profesionálneho   vojaka   následkom   služobného   úrazu   je   Vojenský   úrad sociálneho zabezpečenia povinný poskytnúť náhradu nákladov na výživu pozostalých podľa § 25 ods. 1 písm. c) cit. zák., ktorá je ďalej upravená v § 25 ods. 6 cit. zák. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že Vojenský úrad soc. zabezpečenia o náhrade nákladov na výživu pozostalých vo veci doposiaľ nekonal a nevydal rozhodnutie.

Zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   dopravných   prostriedkov, prevádzateľom   lietadla   sa   posudzuje   v   zmysle   §   427   ods.   1   Obč.   zák.   vo   vzťahu k prevádzkovateľom, ktorí vykonávajú dopravu ako svoju hlavnú činnosť, ktorá je ďalej upravená   v   špeciálnom   predpise   o   civilnom   letectve.   Na   zjednotenie   niektorých pravidiel pre Medzinárodnú leteckú dopravu bol prijatý dohovor 544/2003 Z. z., účinný od 4. 11. 2003 (montrealský dohovor), ktorý sa vzťahuje na medzinárodnú prepravu osôb, batožiny,   alebo   nákladu   vykonanú   lietadlom,   za   odplatu   ako   aj   na   bezplatnú   prepravu lietadlom, ktorú vykonáva Letecký dopravný podnik (čl. 1 bod 1 montrealského dohovoru). V danom prípade odporca nevykonával leteckú dopravu ako svoju hlavnú činnosť, zodpovedal   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   dopravných   prostriedkov   ako   prevádzateľ lietadla v zmysle § 427 ods. 2 Obč. zák. ktorá skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná a preto súd nevykonal dokazovanie na návrh navrhovateliek ohľadne registrácie lietadla AN-24.

Uplatňovaný nárok navrhovateľkami na náhradu škody z titulu kompenzácie smrti J. B. podľa montrealského dohovoru pre prípad, že náhrada škody na výživnom určená súdom bude stanovená v nižšej sume ako je uplatnený nárok navrhovateliek predmetnou žalobou t. j. menej ako 990,84 eur (29.850,- Sk) a potom takto vzniknutý rozdiel si uplatnili podľa uvedeného montrealského dohovoru ako náhradu škody, súd považoval za neopodstatnený a nedôvodný.

Súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v prejednávanej veci sa navrhovateľky nedomáhali   náhrady   nemajetkovej   ujmy   súvisiacej   s   porušením   zásady   rovnakého zaobchádzania   v   zmysle   antidiskriminačného   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   ale   domáhali sa nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov, lietadlom. Súd však dospel k záveru, že nárok uplatňovaný navrhovateľkami v 1., 2. a 3. rade z titulu občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 427 a nasl. Obč. zák., § 448 Obč. zák. ako pozostalostná úrazová renta, t. j. výživné a príspevok na výživu manželke nie je dôvodný, nakoľko zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistní sa nevzťahuje na profesionálnych vojakov ozbrojených síl. Náhradu nákladov na výživu pozostalým z titulu zodpovednosti pri úmrtí   policajta,   profesionálneho   vojaka   následkom   služobného   úrazu   je   povinný poskytnúť príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia v zmysle § 25 ods. 1 Zák. č. 328/2002 Z. z. O náhrade nákladov na výživu pozostalých podľa § 25 ods. 1 písm. c) Zák. č. 328/2002 Z. z., ktorá je upravená v § 25 ods. 6 cit. zák. doposiaľ nekonal a nerozhodol Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Navrhovateľkám   bola   priznaná   náhrada   škody   z   titulu   zodpovednosti   pri úmrtí profesionálneho   vojaka   následkom   služobného   úrazu   podľa   §   20   a   nasl.   Zák. č. 328/2002   Z.   z.   ako   aj   náhrada   škody   za   zničené   a   poškodené   veci   J.   B.   na základe uzavretej dohody dňa 16. 7. 2007, preto pozostalí môžu byť len raz odškodnení z tej iste škodovej udalosti.“

Sťažovateľky v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 13.   decembra   2011   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa z 27. mája   2010.   Sťažovateľky   argumentujú   tým,   že   konajúce   súdy   nesprávne   právne posúdili prerokúvanú vec v takom rozsahu, že to viedlo k svojvôli pri aplikácii a výklade príslušných právnych predpisov a k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. V tejto súvislosti predovšetkým namietajú

- právny   záver   o   tom,   že   v prerokúvanej   veci   nemožno   aplikovať   Montrealský dohovor s tým, že okresný súd v dôsledku tohto právneho záveru nevykonal navrhnuté dôkazy,

- právny záver krajského súdu o preklúzii práva na náhradu škody podľa čl. 35 ods. 1 Montrealského dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že okresný súd v súvislosti   s   návrhom   sťažovateliek   poukázal   na   to,   že „pozostalí   môžu   byť   len   raz odškodnení z tej istej škodovej udalosti“, pričom tiež uviedol, že sociálne zabezpečenie profesionálnych vojakov tvorí „nemocenské zabezpečenie, úrazové zabezpečenie, výsluhové zabezpečenie a služby sociálneho zabezpečenia, nárokov pri úmrtí profesionálneho vojaka následkom služobného úrazu sú upravené v... Zák. č. 328/2002...“.

Odporca   svoju   zodpovednosť   uznal   a   prostredníctvom   Vojenského   úradu sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vojenský úrad“) odškodnil sťažovateľky podľa zákona č.   328/2002   Z.   z.   Priznal   im   dávky   úrazového   zabezpečenia   –   zvýšené   jednorazové odškodnenie,   sťažovateľke náklady   na smútočné   ošatenie   spojené s pohrebom, cestovné náklady   súvisiace   s   pohrebom,   dávky   dôchodkového   zabezpečenia   –   sťažovateľke vdovský výsluhový   dôchodok,   maloletým   sťažovateľkám   sirotský   výsluhový   dôchodok a tiež úmrtné.

Vychádzal tiež zo zistenia, že vecná škoda bola sťažovateľkám uhradená na základe dohody s odporcom zo 16. júla 2007. Vojenský úrad v čase rozhodovania okresného súdu nerozhodol o náhrade nákladov na výživu pozostalých podľa § 25 ods. 1 písm. c) a podľa § 25 ods. 6 zákona č. 328/2002 Z. z.

Sťažovateľky   uplatnili   voči   odporcovi   občianskoprávnu   zodpovednosť   za   škodu spôsobenú   dopravným   prostriedkom   –   lietadlom   podľa   §   427   Občianskeho   zákonníka a na tomto   základe   si uplatnili   pozostalostnú   úrazovú   rentu   podľa   §   448   Občianskeho zákonníka. Nárok na pozostalostnú úrazovú rentu je upravený v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ktorý   sa   však   nevzťahuje   na profesionálnych   vojakov   (§   1   ods.   2   zákona   o   sociálnom poistení), preto si sťažovateľky „nemohli uplatňovať nárok na pozostalostnú úrazovú rentu, výživné a príspevok na výživu rozvedenej manželky vyplývajúci podľa § 448 Obč. zák.“.Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedený právny záver okresného súdu v spojení s krajským súdom nepovažuje za prejav svojvôle, je logický a vyplýva zo zmyslu a účelu uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu a tiež ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. a zákona o sociálnom poistení. Konajúce súdy tento právny záver odôvodnili primerane s tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu v tejto časti poskytuje dostatočný a adekvátny podklad pre výrok rozsudku o zamietnutí návrhu sťažovateliek.

Ústavný súd v týchto súvislostiach považuje za potrebné uviesť, že vzájomný vzťah jednotlivých režimov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu a jednotlivých druhov tejto zodpovednosti sa riadi zásadou, že osobitná úprava ruší úpravu všeobecnú (lex specialis derogat   legi   generali).   Všeobecná   zodpovednosť   za   škodu   podľa   §   420   Občianskeho zákonníka   sa   použije,   ak konkrétny   prípad   spôsobenia   škody   nespadá   pod   niektoré   iné ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky (predpoklady) zodpovednosti za škodu, alebo ak zodpovednosť za škodu nie je osobitne upravená v inom zákone (Fekete, I. Občiansky zákonník. Komentár. Bratislava: Epos, 2007, s. 407).   Tento   princíp   sa uplatní   aj   v   prípade   pracovnoprávnej   zodpovednosti zamestnávateľa   za   škodu   pri   úmrtí   následkom   pracovného   (služobného)   úrazu   alebo choroby z povolania. Zásada lex specialis derogat legi generali takto zabezpečuje praktické uplatnenie princípu, že za jednu škodovú udalosť možno poškodeného odškodniť len raz.

K   aplikácii   Montrealského   dohovoru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť, že tento dohovor v tretej kapitole vymedzuje zodpovednosť dopravcu za náhradu škody a jej rozsah.   Upravuje   jednotlivé   druhy   zodpovednosti   [napr.   zodpovednosť   za   smrť a zranenie   cestujúcich   a   za   škodu   na   batožine   (čl.   17),   škodu   na   náklade   (čl.   18), zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   omeškaním   (čl.   19)].   Vymedzuje   tiež   konkrétne predpoklady (podmienky) uplatnenia zodpovednosti za škodu a tiež aj obmedzenie alebo oslobodenie od tejto zodpovednosti.

V čl. 21 Montrealského dohovoru je všeobecne upravený rozsah náhrady škody. Podľa   čl.   21   ods.   1   Montrealského   dohovoru   v   prípade   škôd   vzniknutých   podľa článku 17 ods. 1 neprevyšujúcich 100 000 zvláštnych práv čerpania na každého cestujúceho, dopravca sa nebude môcť zbaviť svojej zodpovednosti ani ju obmedziť.

Podľa   čl.   21   ods.   2   Montrealského   dohovoru   dopravca   nie   je   zodpovedný za vzniknuté   škody   podľa   článku   17   ods.   1   v   rozsahu,   v   akom   tieto   škody   prevyšujú na každého cestujúceho 100 000 zvláštnych práv čerpania, ak dopravca preukáže, že

a) takáto škoda nevznikla v dôsledku nedbanlivosti alebo iného protiprávneho činu, alebo opomenutia dopravcu alebo jeho pracovníkov alebo agentov, alebo

b) takáto škoda vznikla výlučne v dôsledku nedbanlivosti alebo iného protiprávneho činu, alebo opomenutia tretej strany.

V   čase   rozhodovania   okresného   súdu,   t.   j.   27.   mája   2010,   malo   podľa kurzu Medzinárodného   menového   fondu   100 000   zvláštnych   práv   čerpania   hodnotu 120 058 €   (http://www.imf.org/external/np/fin/data/rms_mth.aspx?SelectDate=2010-05-31&reportType=CVSDR).

Podľa   čl.   57   Montrealského   dohovoru   proti   tomuto   dohovoru   nemožno   urobiť výhradu   okrem   toho,   že   štát,   ktorý   je   stranou,   môže   kedykoľvek   vyhlásiť   oznámením depozitárovi, že tento dohovor sa nepoužije pre

a)   medzinárodnú   leteckú   prepravu   poskytovanú   a   uskutočňovanú   priamo štátom, ktorý   je   stranou,   nie   na   obchodné   účely,   týkajúcu   sa   jeho   funkcií   a   povinností ako suverénneho štátu, alebo

b)   prepravu   osôb,   nákladu   a   batožiny   jeho   vojenských   orgánov   lietadlami registrovanými alebo prenajatými v rámci štátu, ktorý je stranou, pričom celá kapacita tohto lietadla bola rezervovaná týmito orgánmi alebo v ich mene.

Podľa čl. 3 písm. b) Dohovoru o medzinárodnom civilnom letectve (podpísanom v Chicagu 7. decembra 1944) lietadlo používané vo vojenských, colných alebo policajných službách sa považuje za štátne lietadlo.

Podľa čl. 29 Montrealského dohovoru pri preprave cestujúcich, batožiny a nákladu môže   byť   podaná   akákoľvek   žaloba   na   náhradu   škody,   akokoľvek   podložená,   či už na základe   tohto   dohovoru,   alebo   na   základe   zmluvy,   alebo   deliktu,   alebo   inak, za podmienok   a   obmedzení   zodpovednosti,   ktoré   sú   ustanovené   v   tomto   dohovore,   bez ohľadu na to, kto sú osoby oprávnené podať žalobu a aké sú ich práva. V prípade takej žaloby nemožno získať náhradu   trestnú, náhradu   s prísnou   pokutou   alebo náhradu   inej neodškodniteľnej škody.

Podľa   čl.   35   ods.   1   Montrealského   dohovoru   právo   na   náhradu   škody   zanikne, ak nie je žaloba uplatnená v lehote dvoch rokov odo dňa príchodu na miesto určenia alebo odo dňa, keď malo lietadlo prísť, alebo odo dňa, keď bola preprava zastavená.

Podľa čl. 35 ods. 2 Montrealského dohovoru spôsob výpočtu tejto lehoty je určený podľa práva súdu, kde sa prípad prejednáva.

Citovaný čl. 29 Montrealského dohovoru predstavuje základ pre uplatnenie nároku na náhradu príslušnej škody. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že Montrealský dohovor   stanovuje   základný   právny   rámec   pre   zodpovednosť   dopravcu   za škodu („... za podmienok a obmedzení zodpovednosti, ktoré sú ustanovené v tomto dohovore...“). Právny poriadok štátu, ktorý je viazaný týmto dohovorom, nemôže teda stanoviť prísnejšie podmienky   pre   uplatnenie   zodpovednosti   za   škodu   voči   dopravcovi   ako ich   upravuje Montrealský dohovor. Rovnako tak vnútroštátny normotvorca nemôže ustanoviť prísnejšie obmedzenia rozsahu náhrady škody ako Montrealský dohovor.

Aplikácia   Montrealského   dohovoru   v   konkrétnej   veci   bude   takto   spočívať predovšetkým v uplatnení podmienok a obmedzení zodpovednosti za škodu v konkrétnom zodpovednostnom vzťahu voči dopravcovi a rozsah náhrady škody môže byť obmedzený alebo vylúčený len za podmienok, ako to ustanovuje Montrealský dohovor.

V prerokúvanom   prípade   nebolo   medzi   účastníkmi   sporné,   že   odporca   svoju zodpovednosť akceptoval a poskytol príslušné plnenia z titulu náhrady škody pri úmrtí profesionálneho   vojaka   následkom   služobného   úrazu.   Z   toho   dôvodu   sa   javí, že z praktického hľadiska je bez právneho dôvodu hodnotiť, či sa uplatnili predpoklady zodpovednosti   odporcu   podľa   Montrealského   dohovoru   alebo   podľa   iného   právneho predpisu vnútroštátneho právneho poriadku.

Pokiaľ ide o náhradu škody – jej rozsah a jednotlivé nároky, ktoré odporca z titulu zodpovednosti   pri   úmrtí   profesionálneho   vojaka   následkom   služobného   úrazu   uhradil, je zrejmé, že túto skutočnosť okresný súd a aj odporca právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z.

V návrhu na začatie konania, v ktorom tento nárok uplatnili, sťažovateľky uviedli:„Totiž   Vojenský   úrad   sociálneho   zabezpečenia   je   povinný   nahradiť   náklady   na výživu pozostalých v zmysle st. § 25 ods. 6/ cit. zák. len do výšky výsluhového dôchodku nebohého, čo je podstatne nižšia suma ako toto výživné a príspevok na výživu...

Teda ide tu o ďalší nárok na odškodnenie, ktorý týmto podaním účastníci konania – žiadatelia, ako poškodené fyzické osoby uplatňujú.“

V podaní z 11. marca 2010, ktorým sťažovateľky svoj návrh doplnili, svoj nárok formulovali takto:

„... pre prípad, že náhrada škody... určená konajúcim súdom ku dňu smrti... bude súdom   stanovená   v   nižšej   sume   ako   je   uplatnený   nárok   žalobkýň...   t.   j.   menej   ako 990,84 Eur/mesačne.

Potom takto vzniknutý tento rozdiel do žalobou uplatnenej výšky celkom vo výške 29.850,-   Sk/mesačne,   t.   j.   990,84   Eur/mesačne   žalobkyne   uplatňujú   ako   náhradu   škody z kompenzácie smrti... podľa Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu – ide tu o tzv. Montrealský dohovor...“

Z uvedeného je zrejmé, že nárok, ktorý uplatnili sťažovateľky návrhom na okresnom súde,   vo   svojej   podstate   vychádza   z   porovnania   výšky   náhrady   nákladov   na   výživu pozostalých podľa § 25 ods. 1 písm. c) v spojení s § 25 ods. 6 zákona č. 328/2002 Z. z. a z výšky   pozostalostnej   úrazovej   renty   podľa   §   448   Občianskeho   zákonníka   v   spojení s § 92   a   §   93   zákona   o sociálnom   poistení.   Podľa   sťažovateliek   suma   pozostalostnej úrazovej   renty   je   vyššia   ako   suma   náhrady   nákladov   na   výživu   pozostalých,   preto   si uplatnili tento čiastkový nárok podľa § 448 Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 a § 93 zákona o sociálnom poistení, alternatívne si uplatnili sumu rozdielu medzi týmito plneniami na   základe   Montrealského   dohovoru   –   zrejme   na základe   čl.   21   tohto   dohovoru upravujúceho   pravidlo,   že   dopravca   sa   nemôže   zbaviť   svojej   zodpovednosti   a   ani   ju obmedziť v prípade škôd neprevyšujúcich 100 000 zvláštnych práv čerpania (s. 26).

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné opakovane poukázať na zásadu, že   osobitná   úprava   ruší   úpravu   všeobecnú,   ktorá   definuje   vzťah   jednotlivých   režimov zodpovednosti   za   škodu,   a   na   zásadu   jedného   odškodnenia   jednej   škodovej   udalosti. Z uvedeného je zrejmé, že nároky, ktoré vyplývajú z jednotlivých režimov zodpovednosti za škodu,   v   zásade   nemožno   vnímať   ako   nároky   kumulatívne,   t.   j.   tak,   že   poškodený má nárok   na   odškodnenie   z   každého   systému   zodpovednosti   za   škodu.   Rovnako   tak vzájomný   vzťah   systémov   zodpovednosti   za   škodu   definovaný   uvedenými   princípmi zásadne neumožňuje, aby si poškodený vyberal čiastkové nároky z viacerých   systémov náhrady škody podľa výhodnosti a aby si takto vyskladal individuálny systém odškodnenia. Rozdielna výška jednotlivých nárokov, prípadne rozdielne druhy týchto nárokov v rámci viacerých systémov zodpovednosti za škodu, samy osebe nepredstavujú prejav nerovnakého zaobchádzania,   prípadne   prejav   diskriminácie.   Nemožno   hodnotiť   čiastkový   nárok izolovane, jednotlivé systémy zodpovednosti za škodu treba posudzovať komplexne – teda čiastkové nároky súhrnne. Prípadné rozdiely medzi systémami zodpovednosti za škodu – ich relatívna výhodnosť alebo nevýhodnosť – je v zásade prípustná – môže byť prejavom napr. zvýšeného rizika spojeného s určitým povolaním alebo iných okolností, ktoré takéto rozdiely odôvodňujú.

Rozdielna výška čiastkových nárokov v rôznych systémoch zodpovednosti za škodu tiež   nie   je   prejavom   obmedzenia   alebo   zbavenia   sa   zodpovednosti   v   zmysle   čl.   21 Montrealského dohovoru. Uvedený článok nemôže byť právnym základom pre selektívne uplatnenie nárokov v rámci rôznych systémov zodpovednosti za škodu.

V prerokúvanej   veci   sa   uplatnila   zodpovednosť   odporcu   vyplývajúca   zo   zákona č. 328/2002   Z.   z.,   predpoklady   pre   túto   zodpovednosť   neboli   medzi   účastníkmi   sporné a v tomto   prípade   zjavne   nešlo   o   prípad   obmedzenia   alebo   zbavenia   sa   zodpovednosti odporcu. Sťažovateľky neuviedli také okolnosti, ktoré by znamenali zmenu ich právneho postavenia v prípade aplikácie Montrealského dohovoru. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že je bez ústavnej relevancie skúmať opodstatnenosť záveru konajúcich súdov o tom,   že   v   predmetnej   veci   nemožno   aplikovať   Montrealský   dohovor,   a   tiež   záveru krajského súdu o preklúzii nároku na náhradu škody podľa Montrealského dohovoru.

Ústavný   súd   takto   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd, aplikujúc § 219   OSP,   odôvodnil   svoj   rozsudok   po   argumentačnej   stránke   primeraným spôsobom, relevantné skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Toto právne posúdenie je založené na primeranej aplikácii a výklade predovšetkým príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona č. 328/2002 Z. z., zákona o sociálnom poistení, pričom tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu krajským   súdom   a   okresným   súdom   uvedených   ustanovení.   Krajský   súd   s   poukazom na rozsudok   okresného   súdu   svoje   závery   primerane   odôvodnil,   nemožno   ich   teda považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.

Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   uvedených   právnych   predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 13. decembra 2011   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla 2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   z   30.   apríla   2013   odmietol   dovolanie sťažovateliek ako neprípustné v časti, v ktorej smerovalo proti výroku rozsudku krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu vo veci samej a o trovách konania. Dovolanie v časti, v ktorej smerovalo proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zamietol návrh sťažovateliek na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, najvyšší súd zamietol.

V   odôvodnení   svojho   uznesenia   najvyšší   súd   uviedol,   že   dovolanie   v   tej   časti, v ktorej krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, nie je prípustné podľa § 238 ods. 1 až   3   OSP,   pretože   nie   je   splnená   ani   jedna   zo   zákonných   podmienok   podľa   týchto ustanovení. Následne s prihliadnutím na obsah dovolania skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) a písm. g) OSP a v tejto súvislosti uviedol:

„Žalobkyne v súvislosti s... námietkou [podľa § 237 písm. f) OSP] uviedli, že súd im 1/   nedoručil   podanie   žalovanej   z   25.   mája   2010,   2/   nevykonal   navrhnuté   dokazovanie, 3/ riadne   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   a   nevysporiadal   sa   ich   písomným   podaním z 20. mája 2010, rovnako si túto povinnosť nesplnil ani odvolací súd (§ 157 ods. 2 O. s. p.), 4/ odmietol protokolovať celý obsah ústneho vyjadrenia zástupcu žalobkýň na pojednávaní súdu 27. mája 2010, 5/ rozhodnutie odvolacieho súdu je „prekvapivé“.

Podaním   z   25.   mája   2010   (č.   l.   487   spisu)   žalovaná   reagovala   na   vyjadrenie žalobkýň   z   11. marca 2010   (č.   1.   348-353   spisu),   ktorým   tieto   uplatnili   svoj   nárok na náhradu   škody   aj   v   zmysle   Montrealského   dohovoru.   V   ňom   žalovaná   poukázala na potrebu   pripustenia   zmeny   žaloby   súdom   a   uviedla,   že   Ozbrojené   sily   Slovenskej republiky   sa nepovažujú   za   leteckého   dopravcu   (letecký   dopravný   podnik   s   platnou dopravnou   licenciou)   a   preto   na   daný   prípad   sa   nevzťahuje   Montrealský   dohovor   ani nariadenie č. 2027/97 a č.   889/2002.   Túto právnu argumentáciu žalovaná prezentovala i na pojednávaní súdu 27. mája 2010 (č. l. 506 spisu)...

Z   hľadiska   sledovaných   cieľov   spravodlivého   súdneho   konania   zabezpečujúceho právo účastníkov na rovnosť zbraní a kontradiktórne súdne konanie, nie je v predmetnom prípade procesným deficitom taký postup súdu, ak sa účastníkovi konania síce nedoručí písomné   stanovisko   protistrany,   avšak   s   obsahom   ktorého   je   účastník   oboznámený protistranou na súdnom pojednávaní, pokiaľ má možnosť naňho reagovať, bezprostredne využije   možnosť   kvalifikovanej   reakcie   a   uplatní   vlastné   návrhy   na   podporu   svojho stanoviska s cieľom ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu o jeho právach a povinnostiach. V danom   prípade   takúto   možnosť   žalobkyne   mali,   z   obsahu   zápisnice   o   pojednávam z 27. mája   2010   vyplýva,   že   ju   aj   kvalifikovane   uplatnili   (išlo   o   repetíciu   skoršieho stanoviska žalobkýň, ktorým prezentovali dôvodnosť žaloby a uplatneného nároku), z tohto dôvodu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Pokiaľ   dovolateľky   tvrdili,   že   súdy   nevykonali   všetky   dôkazy   potrebné   na   úplné a správne zistenie skutkového stavu (najmä že nezaobstarali listinné dôkazy o registrácii lietadla a doklady o vydaní prevádzkovej licencii lietadla) a následne preto vec nesprávne právne posúdili, treba uviesť, že v zmysle ustálenej súdnej praxe (R 37/1993) bol zaujatý názor, podľa ktorého prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. K rovnakému záveru   dospel   najvyšší   súd   aj   v   rozhodnutí   R   125/1999,   v   ktorom   uviedol,   že   ak   súd v priebehu   konania   nevykonal   všetky   navrhované   dôkazy   alebo   vykonal   iné   dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Treba tiež pripomenúť, že význam dôkazov a nutnosť ich vykonania   sú   otázky,   ktorých   posúdenie   je   zásadne   v   právomoci   toho   orgánu,   ktorý rozhoduje o merite návrhu − inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe   obsahuje   právomoc   posúdiť,   či   a   aké   dôkazy   na   zistenie   skutkového   stavu   sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03). Z dovolania   vyplýva   tiež   názor,   že   súdy   nezistili   v   potrebnom   rozsahu   skutkový   stav. Namietaná neúplnosť alebo   nesprávnosť skutkových   zistení   nie   je ale procesnou vadou konania   v zmysle   §   237   O.   s.   p.   Vytýkaná neúplnosť   alebo   nesprávnosť   by   mohla   byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolateľky tiež   tvrdili,   že rozhodnutia súdov   nižších   stupňov   nemajú   náležitosti stanovené v § 157 ods. 2 O. s. p. a sú z tohto dôvodu nepreskúmateľné.

K tejto námietke treba uviesť, že na posúdenie prípustnosti dovolania − aj z aspektov § 237 písm. f/ O. s. p. - je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho   súdu   v   zmysle   §   219   ods.   1   O.   s.   p.   spĺňa   kritériá   pre   odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.) a preto tieto (ako celok) nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie   rozsudkov   zodpovedá   základnej   (formálnej)   štruktúre   odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O. s. p.), ako aj pre rozsudok   odvolacieho   súdu   (§   219   ods.   1   O.   s.   p.).   Súslednosti   jednotlivých   častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli.   Vysvetlili   tiež,   prečo   aplikácia   Montrealského   dohovoru   v   tomto   prípade neprichádza do úvahy (žalovaná, resp. Ozbrojené sily Slovenskej republiky nie sú leteckým dopravným podnikom s platnou licenciou). Pokiaľ žalobkyne i v odvolacom konaní zotrvali na svojej argumentácii odvolávajúc sa na Montrealský dohovor a odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu   odvolateliek.   Ak   navyše,   nad   rámec   doterajších   právnych   argumentov odvolací súd uviedol i ďalší dôvod (i keď nový) – t. j. že uplatnený nárok v dôsledku preklúzie   práva   v   zmysle   Montrealského   dohovoru   zanikol,   nemožno   jeho   rozhodnutie považovať za prekvapivé v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. Súdno-aplikačná prax totiž zhodne vychádza z toho, že pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (viď R 56/2012).

Dovolateľky   namietali,   že   súd   prvého   stupňa   odmietol   protokolovať   celý   obsah ústneho vyjadrenia zástupcu žalobkýň na pojednávaní súdu 27. mája 2010.

V zmysle § 40 ods. 1 O. s. p. o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkom alebo vykonáva dokazovanie, spisuje sa zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.

Podľa § 52 ods. 5 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   o   Spravovacom   a   kancelárskom   poriadku   pre   okresné   súdy,   krajské   súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, spravidla sa zapíše alebo nadiktuje len podstatný obsah výpovedí a prednesov, ak predpisy o konaní pred súdmi neustanovujú inak. Ak je to dôležité na posúdenie veci, zapíšu sa odpovede vyslúchaných osôb doslovne, prípadne sa v zápisnici uvedú jednotlivé otázky a odpovede k nim.

Právna   úprava   ukladá,   aby   v   zápisnici   o   pojednávaní   súdu   bol   zaznamenaný podstatný   prednes   účastníka   konania   (resp.   jeho   zástupcu).   Za   stanovených   podmienok (spravidla ak je to významné, dôležité pre vec) sa v zápisnici uvedie doslovná reprodukcia toho, čo zúčastnená osoba uviedla. Z uvedeného plynie, že nie je pravidlom (ale výnimkou), aby bol zaznamenaný obsah celého (doslovného) prednesu. Dovolateľky sa preto mýlia, pokiaľ   vychádzajú   z   toho,   že   prednes   ich   právneho   zástupcu   na   súdnom   pojednávaní 27. mája   2010   mal   byť   súdom   zaznamenaný   v   celom   −   doslovnom   znení.   Pokiaľ   sa v dovolaní neuvádza to, čo konkrétne z prednesu zástupcu v zápisnici zaznamenané nebolo, nemožno   zistiť   podstatu   tejto   námietky   a   posúdiť   jej   opodstatnenosť   (t.   j.   to,   či   bol zaznamenaný podstatný obsah vyjadrenia a či prípadne nebolo potrebné časť vyjadrenia zaznamenať doslovne). Za tohto stavu nemožno dovolateľkám prisvedčiť, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Pokiaľ dovolateľky z obsahového hľadiska namietali, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (o vadu tejto povahy ide medziiným vtedy, ak súd v rozpore s § 120 O. s. p. vôbec nezisťoval rozhodné skutočnosti pre posúdenie veci i keď boli tvrdené), dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než v § 237 O. s. p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá.

K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde   totiž   o   vadu   konania   vymenovanú   v   §   237   O.   s.   p.,   ani   znak   (atribút,   stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p, ako taký, ktorý zakladá prípustnosť dovolania. Keďže žalobkyňami bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesné   prípustné,   nemohol   dovolací   súd   podrobiť   napadnutý   rozsudok   posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Žalobkyne   v   dovolaní   z   hľadiska   obsahového   (§   41   ods.   2   O.   s.   p.)   namietali, že v konaní došlo k závažnej procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. Trvali na tom, že   v danom   prípade   mali   najskôr   sudcovia   súdneho   dvora   rozhodnúť   o   nastolených predbežných otázkach. Keďže sa tak nestalo, rozhodoval súd nesprávne obsadený. Nesprávne   obsadeným   súdom   v   zmysle   §   237   písm.   g/   O.   s.   p.   je   súd,   ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami, určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Súd nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci (viď IV. ÚS 64/02). Pokiaľ sa na konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený (viď IV. ÚS 206/08). V preskúmavanej   veci   ale   o   tento prípad nešlo. Pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p, vychádzal odvolací súd zo záveru, že pre rozhodnutie vo veci samej nie je otázka výkladu práva EÚ významná. Vnútroštátny súd nepodal v predmetnom konaní výklad práva EÚ. Vzhľadom na to dovolateľkami namietaná skutočnosť nemá vecnú oporu a nemohla založiť procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.

Treba dodať, že v § 237 písm. g/ O. s. p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré aj samostatne vedú k procesnej vade významnej podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi sú:   a/   rozhodovanie vylúčeným   sudcom,   b/ rozhodovanie súdom   nesprávne   obsadeným. V danom prípade ale z obsahu spisu nemožno vyvodiť záver, že v konaní došlo k namietanej procesnej   vade   −   vec   prejednali   a   rozhodli   miestne   a   vecne   príslušné   súdy   sudcami určenými   rozvrhmi   práce   súdov,   ktorých   vylúčenie   z   prejednávania   a   rozhodovania nemožno vyvodiť zo žiadnej súčasti spisu.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkýň v časti   smerujúcej   proti   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   potvrdený prvostupňový rozsudok vo veci samej, nie je procesné prípustné.»

Najvyšší súd tiež preskúmal prípustnosť a opodstatnenosť dovolania v časti, v ktorej smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým rozhodol o návrhu sťažovateliek na prerušenie konania, pričom v tejto časti odôvodnenia uviedol:

«Žalobkyne napadli dovolaním tiež výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý   ich   návrh   na   prerušenie   konania.   Aj   o   prerušení   konania   rozhoduje   súd uznesením (viď § 167 ods. 1 O. s. p.). V dôsledku toho aj prípustnosť tejto časti dovolania treba posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). V zmysle § 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu súdnemu dvoru (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska.

Konanie   pred   súdnym   dvorom   o   predbežnej   otázke   má   povahu   osobitného nesporového   a   medzitýmneho   konania,   v   ktorom   súdny   dvor   má   právomoc   vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií,   orgánov,   úradov   alebo   agentúr   Európskej   únie,   výklade   štatútov   orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p, ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke,   lebo   je   potrebné   podať   výklad   komunitárneho   práva,   ktorý   je   rozhodujúci   pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie   zákona   platného   v   Slovenskej   republike,   do   ktorého   bol   prenesený   obsah právnych   noriem   Európskej   únie.   Zmyslom   riešenia   predbežnej   otázky   je   zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O. s. p.

V preskúmavanej veci ide o náhradu škody, ktorá bola vyvolaná smrťou blízkej osoby pri leteckej nehode. Odvolací súd zamietol návrh žalobkýň na prerušenie konania v zmysle § 109   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.   s   odôvodnením,   že   posúdenie   opodstatnenosti   žaloby a vyriešenie   právnych   otázok   nastolených   v   tomto   konaní   patrí   do   výlučnej   právomoci vnútroštátneho   súdu   bez   potreby   prejudiciálneho   rozhodnutia   súdneho   dvora.   Zo   spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy práva EÚ, ktorých výkladu sa   dovolateľky   domáhali   (v   spojení   s   výkladom   pojmu   „letecký   dopravca“).   Postup odvolacieho   súdu,   ktorý   neprerušil   konanie   v   zmysle   §   109   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p. a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu práva EÚ pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., je jeho právne posúdenie vecne správne a dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nebol uplatnený opodstatnene. To odôvodňuje záver, že dovolanie v časti, ktorou bol napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zamietajúci návrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), je síce procesné prípustné, nie však opodstatnené.»

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia z 30. apríla 2013 je zrejmé, že najvyšší súd sa vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateliek. Najvyšší súd skúmal opodstatnenosť námietok, ktorými sťažovateľky poukazovali na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP [t.   j.   odňatie   možnosti   konať,   ku   ktorému   malo   dôjsť   nedoručením   podania   odporcu z 25. mája   2010,   nevykonaním   navrhnutých   dôkazov,   tým,   že   konajúce   súdy   riadne neodôvodnili svoje rozsudky a nevysporiadali sa s podaním sťažovateliek z 20. mája 2010, tým, že okresný súd neprotokoloval prednes právneho zástupcu sťažovateliek doslovne, a tým, že rozsudok krajského súdu je prekvapivý, založený na iných právnych dôvodoch ako   rozsudok   okresného   súdu].   Najvyšší   súd   sa   jednotlivo   vysporiadal   s   uvedenými námietkami sťažovateliek, svoje právne závery v tomto smere primerane odôvodnil, pričom uvedené právne závery najvyššieho súdu nie sú prejavom svojvôle. Rovnako tak najvyšší súd skúmal existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP, svoje právne závery odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom s tým, že predmetné právne závery nie sú prejavom   svojvoľnej   aplikácie   a   výkladu   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s dovolacími námietkami sťažovateliek týkajúcimi sa rozhodnutia krajského súdu o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoje   právne   závery primeraným   spôsobom   odôvodnil,   tieto   závery   sú   preskúmateľné,   logické   a   vychádzajú z aplikácie   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nie   sú   zjavne neodôvodnené   a   ani   arbitrárne,   preto   sú   ústavne   udržateľné.   Závery   najvyššieho   súdu rešpektujú zmysel a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä § 237 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 88/2012 z 30. apríla   2013   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014