znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 329/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. K., M., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   pokojné   užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 146/2011 z 13. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. E. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2012   doručená   sťažnosť   MUDr.   E.   K.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „žalobca“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   H.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 146/2011 z 13. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka   je   podľa   zákona   č.   578/2004   Z.   z.   o poskytovateľoch   zdravotnej starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských   organizáciách   v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch   zdravotnej   starostlivosti“)   poskytovateľkou   zdravotnej   starostlivosti v odbore   všeobecný   lekár   pre   deti   a dorast,   ktorá   sa   žalobným   návrhom   doručeným Okresnému súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) 14. novembra 2008 domáhala proti obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), „uloženia povinnosti zaplatiť 460,07 € s prísl. titulom neuhradenia ceny práce za 4/2008, 7-10/2008 podľa faktúr č. 2008038, č. 2008091, č. 2008093, č. 2008094“. Žalovaná vykonáva „na základe povolenia udeleného Košickým samosprávnym krajom činnosť poskytovateľa lekárskej služby prvej pomoci“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Podaním zo dňa 14. 8. 2009 zobral žalobca návrh v časti späť z dôvodu čiastočnej úhrady dlžnej sumy zo strany žalovaného. Zároveň spresnil a rozšíril petit návrhu ohľadom úhrady ďalších faktúr a to č. 2008030 za 3/2008 a č. 2008063 za 6/2008 tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu 394,57 € s prísl. a trovy konania. Súd uznesením zo dňa 24.   3.   2010   konanie   v   časti   o   zaplatenie   171,00   €   zastavil   a   pripustil   zmenu   návrhu. Vyčlenený nárok na zaplatenie 394,57 € s prísl. a trov konania bol vedený pod sp. zn. 22 Cb/72/2009.

Podaním zo dňa 20. 5. 2010 žalobca zmenil návrh tak, že žiadal aby súd zaviazal žalovaného na sumu 1113,14 € s prísl. a žalovanému bola uložená povinnosť odo dňa právoplatnosti rozhodnutia uhrádzať žalobcovi za vykonávanie LSPP hodinovú odmenu vo výške 6,63 € za každú hodinu odpracovanú počas pracovného dňa a hod. odmenu vo výške 9,95 € za každú hod. odpracovanú počas pracovného pokoja, sviatku a trovy konania. Súd   uznesením   zo   dňa   24.   5.   2010   č.   k.   22   Cb/72/2010-45   konanie   v   časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške zo súm a za obdobie špecifikované vo výroku uvedeného uznesenia zastavil a vo zvyšku zmenu návrhu tak, ako to vyplýva z podania žalobcu zo dňa 20. 5. 2010 nepripustil.

Argumentácia žalobcu na prvostupňovom súde bola založená na týchto pilieroch: A.   nárok na zaplatenie   žiadanej   sumy opiera   o   znenie   §   451   ods.   1   OZ.   Podľa spomínaného ustanovenia § 451 ods. l OZ (cit.) „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.“ Žalobca bol toho názoru, že k bezdôvodnému obohateniu došlo v jeho negatívnej podobe. Teda že sa doterajší majetok poskytovateľa LSPP nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, kedy obohatený plnil svoje povinnosti (uhrádzal lekárovi spravodlivú odmenu a nie tú, ktorú mu do podania žaloby poskytoval).

B. Pod pojmom spravodlivá odmena si žalobca predstavoval nárok na celý zisk, ktorý poskytovateľa LSPP ostane z inkasovaných príjmov (zo služby žalobcu), po odrátaní nákladov priamo spojených so zabezpečením fungovania LSPP vo výške vykalkulovanej na dobu, v rámci ktorej lekár službu poskytoval. Zároveň by spravodlivá odmena mala zahŕňať aj paušálnu náhradu toho, že lekár musí proti svojej vôli vykonávať službu a svoj čas tráviť mimo rodiny.

C.   Určenie   výšky   odmeny   súdom   tak,   aby   spĺňala   kritéria   „spravodlivosti“   je zložitým   právnym   problémom.   Pri   kreácii   výšky   odmeny   je   nutné   zohľadniť   viacero skutočností. Úvodnou otázkou, ktorú si je potrebné ozrejmiť je, na základe akých kritérií možno vychádzať pri jej určení a aké sú relevantné pramene, z ktorých je tieto kritéria možné vyabstrahovať.

Vzhľadom na povahové znaky vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktoré sa najviac približujú   charakterovým   črtám   obchodnoprávneho   vzťahu   je   potrebné   pri   hľadaní odpovedí   na   predošlé   otázky   vychádzať   z   lex   generalis   zákona   č.   513/1991   Z.   z. Obchodného zákonníka (ďalej tiež ako „OBZ“). Tento základný kódex pre podnikateľov na takéto   situácie   pamätá   a   k   riešeniu   týchto   medzier   zaujal   na   viacerých   miestach   aj hodnotové   stanovisko   (axiologický   postoj   zákonodarcu).   Azda   najbližším   ustanovením v rámci Obchodného zákonníka, ktoré svojím obsahom a účelom môžeme a simili použiť pri riešení vzniknutej situácie je ustanovenia § 546 OBZ pojednávajúce o určení ceny diela v prípade absencie dohody zmluvných strán. Zákon túto situáciu rieši v ods. l nasledovne (cit.) „Ak nie je cena dohodnutá alebo určiteľná je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá   sa   obvykle   platí   za   porovnateľné   dielo   v   čase   uzavretia   zmluvy   za   obdobných obchodných   podmienok“   Záver,   o   tom   že   pri   určovaní   odmeny   sa   má   automaticky vychádzať z výšky odmien obvykle dohodnutých pri iných poskytovateľoch LSPP s odkazom na ustanovenie § 546 OBZ, ktorý sa núka v predmetnom spore použiť je však podľa nášho názoru   pre   tento   prípad   nepoužiteľný.   Vychádzal   by   z   argumentu   per   petitio   principi. Ustanovenie   §   546   OBZ   upravuje   ideálnu   situáciu,   kde   štandardné   ceny   za   diela   sú dohodnuté   poctivým   obchodným   stykom   a   výsledkom   slobodného   vyjednávania podnikateľských subjektov.

Kontrahovanie   poskytovateľov   povinných   vykonávať   službu   v   prospech poskytovateľov LSPP však nepodlieha takej slobode, ako v iných prípadoch podnikania, pretože je výsledkom nepoctivého konania žalovaného, ako aj iných poskytovateľoch LSPP. Dôkazom nepoctivého konania žalovaného je zneužívanie hrozby disciplinárnych opatrení samosprávneho kraja, ktoré aj v tomto prípade sankcionovali žalobcu za neplnenie si svojej zákonnej   povinnosti   (rozhodnutie   Košického   samosprávneho   kraja   č.   1497/2008-RU20- 5172 zo dňa 25. 2. 2008). Rovnako dôkazom nepoctivého konania žalovaného je úplné alebo len čiastočné uhrádzanie faktúr aj 5 ročným oneskorením. Rešpekt k zákonu a strach z disciplinárneho konania pred samosprávnym krajom dávajú navrch poskytovateľom LSPP pri negociovaní ako odmeny, tak aj ostatných podmienok zmluvy. Je zrejmé, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemá kontraktuálnu povahu, pretože v ňom zo strany žalobcu chýba podstatný znak platného právneho úkonu, ktorým je slobodná vôľa (pozri § 34 a § 37 ods. 1 OZ). D.   Vzhľadom   na   skutočnosti   a   závery   vyplývajúce   z   osobitosti   tohto   prípadu   je žalobca toho názoru, že najobjektívnejším spôsobom ako sa dopracovať k tzv. spravodlivej odmene   za   služby   poskytované   žalobcom   je   jej   ustálenie   prostredníctvom   znaleckého posudku. Ako bolo naznačené, pri určovaní tejto výšky sa nemožno limitovať existujúcim stavom   pri   ostatných   prevádzkovateľoch   LSPP,   pretože   odmeňovanie   u   iných poskytovateľoch   LSPP   taktiež   vychádza   rovnako   z   nesprávne   nastaveného   systému a nereflektuje   hodnotu   služby   vykonávanú   slúžiacimi   poskytovateľmi.   Predmetom znaleckého posudku je:

Vyčísliť aký bol príjem (za výkony, inkasované poplatky od pacientov, pomernú časť paušálnych náhrad pripadajúce na dĺžku služby žalobcu) žalovaného zo služieb vykonaných žalobcom. Prehľad služieb žalobca prikladá k tomuto podaniu ako prílohu.

Vyčísliť aké boli náklady na prevádzkovanie LSPP a určiť aká pomerná časť pripadá na   obdobie,   v   ktorom   slúžil   žalobca.   Posúdiť   ekonomickú   opodstatnenosť   nákladov   na prevádzku a v prípade zistenia nehospodárnych nákladov vyčísliť na základe ekonomických ukazovateľov aká by mala byť ich opodstatnená výška.

Vyčísliť rozdiel medzi bodom 1 a bodom 2 - toto je podľa názoru žalobcu bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré žalobca žiada vydať.

E.   Na   ilustráciu   a   obhajobu   tvrdenia   o   podobe   spravodlivej   odmeny   žalobca poukazuje na zdroje financovania žalovaného:

-   odplata   za   konkrétne   poskytnuté   zdravotné   výkony   podľa   nariadenia   Vlády   SR č. 226/2005   Z.   z.   o   výške   úhrady   za   zdravotnú   starostlivosť,   ktorú   uhrádza   zdravotná poisťovňa poskytovateľovi lekárskej služby prvej pomoci v platnom znení

-   úhrada   priamo   od   poistenca   za   spracovanie   údajov   zistených   pri   poskytovaní ambulantnej starostlivosti v rámci lekárskej služby prvej pomoci najviac vo výške 1,7 % zo sumy životného minima (cca 2 €) - § 38a ods. 1 písm. b) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej   starostlivosti   uhrádzanej   na   základe   verejného   zdravotného   poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

-   paušálna   platbu   za   každého   poistenca   v   rámci   ich   spádového   územia   -   podľa príslušného opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR.»

O žalobe   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   22   Cb   72/2010 zo 7. marca   2011   (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu“)   tak,   že „zaviazal   žalovaného k úhrade sumy 88,81 € spolu s prísl., v ostatnej časti nárok zamietol. Rovnako nepriznal účastníkom náhradu trov konania.“. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodol   namietaným rozsudkom   krajský súd tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti a zároveň nepriznal účastníkom trovy odvolacieho konania, pričom odvolanie sťažovateľky „... považoval za nedôvodné. Pokiaľ ide o odôvodnenie predmetného rozhodnutia odvolací súd sa stotožnil zo závermi prvostupňového súdu.“.

Sťažovateľka zastáva názor, «že rozhodnutím Okresného súdu Michalovce zo dňa 7. 3.   2011   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   13.   10.   2011   bolo   porušené základné právo na súdnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu základných práv a slobôd, a to z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutí. Tento nedostatok v konečnom dôsledku spôsobuje   neospravedlniteľnosť   a   neudržateľnosť   jeho   rozhodnutia   ako   predpoklad porušenia ústavnosti...

Za účelom sumarizovania predkladá sťažovateľ tento prehľad príčin porušenia práva na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ktorých   výsledkom   je   nezákonné a protiústavné rozhodnutie ako Okresného súdu, tak aj Krajského súdu, a ktoré v konečnom dôsledku vedú k porušeniu práva na vlastníctvo:

Vnímanie odmeny v rozsahu iba „obvyklej odmeny“ je pre sťažovateľa z odkazom na hore uvedené argumenty viď. neprijateľné a sťažovateľ v ňom vidí arbitrárnosť. Možnosti generovania zisku žalovaným a spôsob odmeňovania žalobcu sa dostávajú do zjavného nepomeru, čo v konečnom dôsledku narúša elementárny mechanizmus pri strete práva na podnikanie,   práva   na   vlastníctvo   a   generálneho   zákazu   nútenej   práce   s   princípom majetkovej rovnováhy tak, ako je vnímaná nielen vnútroštátnymi, ale aj medzinárodnými prameňmi práva. Súdy svojimi rozhodnutiami tak narúšajú princíp rovnosti a nestrannosti. Na podklade tohto vzťahu dochádza v súčasnosti k narušeniu majetkovej rovnováhy medzi účastníkmi konania v zmysle zásady „suum cuique tribuere“.

Odmietnutie vyčíslenia spravodlivej odmeny prostredníctvom znaleckého posudku je z pohľadu sťažovateľa v rozpore s princípom riadne odôvodneného a preskúmateľného rozhodnutia. Odkaz na neidentifikovateľnú judikatúru nevytvára dostatočné záruky právnej istoty   a   predvídateľnosti   rozhodovania   pre   žalobcu.   Nepripustenie   rozšírenia   návrhu o služby vykonané v roku 2009, ale predovšetkým odôvodnenie tohto rozhodnutia (stroho jednou vetou konštatované zákonné ustanovenie, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť   podkladom   pre   konanie   o   rozšírenom   návrhu),   je   ústavne   neudržateľné.   Nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia, preskúmateľnosti. Zároveň narúša právo sťažovateľa na prístup k súdu. Neprerušenie konania a nepodania prejudiciálnej otázky protiústavnosti predpisu   §   79   ods.   1   písm.   v)   zákona   č.   578/2004   Z.   z.   o   poskytovateľoch   zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov s odôvodnením že predmetná právna úprava upravuje iba povinnosť vykonávať LSPP a nedotýka sa odplatnosti je z pohľadu sťažovateľa alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov ako primárnych ochrancov ústavnosti (sp. zn. III. ÚS 79/02). Režim (protiústavného) fungovania LSSP v stále jeho aktuálnej zákonnej   podobe   a   jeho   akceptovanie   súdmi   v   podobe   ich   postupu   a   rozhodovania (neprerušenie konania a obmedzenie rozhodnutia len na obvyklú odmenu) je v príkrom rozpore a zasahuje do základného práva žalobcu vlastniť majetok tak ako ho Ústava SR upravuje vo svojom čl. 20 a dodatkový protokol č. 1 k Dohovoru v čl. 1. Princíp rovnakej zákonnej   ochrany   vlastníckeho   práva   bol   rozhodnutiami   Okresného   a   Krajského   súdu porušený. Súdy priznali vyššiu ochranu žalovanému. Takisto nebolo nútené obmedzenie vlastníckeho   práva   konformné   sústavou   SR,   nakoľko   absentuje   požiadavka   primeranej náhrady v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:

„1.   Rozhodnutím   Krajského   súdu   Košice   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cob/146/2011,   ktorým   Krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Michalovce v konaní sp. zn. 22 Cb/72/2010 a nepriznal náhradu trov konania bolo porušené právo na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. 3 Cob/146/2011 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   vo výške   323,50 € na účet   jeho právneho zástupcu do jedného   mesiaca   od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2000 € na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods.   1   a   čl.   20   ods.   4   ústavy a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl. 1 dodatkového protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   146/2011   z 13.   októbra   2011. Z dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že krajský   súd   napadnutým   rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 22 Cb 72/2010-160 zo 7. marca 2011, ktorým bola žalovanému   uložená   povinnosť   uhradiť   sťažovateľke   sumu   81,81   €   s príslušenstvom a ktorým bol nárok sťažovateľky vo zvyšku zamietnutý.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Zo   sťažnosti   vyplývajú   tieto   kľúčové   námietky   sťažovateľky,   podľa   ktorých namietaný rozsudok krajského súdu

a)   je   arbitrárny   v časti   týkajúcej   sa   priznania   odmeny   iba   v   rozsahu „obvyklej odmeny“ (ďalej aj „námietka arbitrárnosti rozhodnutia“),

b) je „v rozpore s princípom riadne odôvodneného a preskúmateľného rozhodnutia“ z dôvodu   odmietnutia „vyčíslenia   spravodlivej   odmeny   prostredníctvom   znaleckého Posudku“ (ďalej aj „námietka neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia“),

c)   je   neakceptovateľný   z dôvodu „neprerušenie(a) konania   a nepodanie(a) prejudiciálnej otázky protiústavnosti predpisu § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov s odôvodnením že predmetná   právna   úprava   upravuje   iba   povinnosť   vykonávať   LSPP   a   nedotýka   sa odplatnosti je z pohľadu sťažovateľa alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti“ [ďalej   aj   „námietka   neprerušenia   konania z dôvodov podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku“ (ďalej aj „OSP“)],

d) je neakceptovateľný z dôvodu nepripustenia rozšírenia návrhu „o služby vykonané v roku 2009“ (ďalej aj „námietka nepripustenia rozšírenia návrhu“).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Krajský súd v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol:«Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   podľa   zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p. aj s konaním, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd uvádza   nasledovné:   Súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   vzťah   medzi   účastníkmi   ako obchodno-právny a pri zisťovaní odmeny vychádzal z „obvyklej odmeny“, ktorú poskytovali LSPP   v   iných   obdobných   prípadoch.   Skutočnosť,   že   nastavenie   odmeňovania u poskytovateľoch   LSPP   je   podľa   názoru   žalobkyne   nesprávne   a   nereflektuje   hodnotu služby vykonávanú slúžiacimi poskytovateľmi v tomto prípade, nemôže ani pri prípadnej správnosti tohto tvrdenia súd zohľadniť, pretože by to bolo v rozpore so zák. č. 578/2004 Z. z. Námietky týkajúce sa nepripustenia zmeny žaloby a na prerušenie konania sú v tomto štádiu konania právne bezvýznamné.»

V   súlade   s   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vo   svojej   ustálenej   judikatúre   v   nadväznosti   na   §   219   ods.   2   OSP   ústavný   súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V nadväznosti   na   uvedený   právny   názor   ústavný   súd   preskúmal   aj   odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb/72/2010 zo 7. marca 2011, v ktorom okresný súd zaujal podrobné stanovisko k jednotlivým námietkam sťažovateľky, pričom krajský súd sa v napadnutom rozsudku s právnymi názormi prvostupňového súdu stotožnil.

II.1.1   K   námietke   arbitrárnosti   rozhodnutia   a námietke   neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu a aj krajského súdu vyplýva, že sa stotožnili s právnym názorom sťažovateľky (žalobkyne), že v okolnostiach posudzovaného sporu ide zo   strany   žalovanej   o   bezdôvodné   obohatenie   z dôvodu   služieb   poskytovaných sťažovateľkou, za ktoré jej (sťažovateľke) patrí peňažná náhrada. Sporným sa však stalo samotné ustanovenie výšky bezdôvodného obohatenia.

Okresný súd v rozsudku k týmto námietkam uviedol: „Právny   vzťah   medzi   účastníkmi   konania   vyhodnotil   súd   s poukazom   na   ich postavenie ako obchodno-právny sui generis. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca vykonával v jednotlivých mesiacoch služby LSPP u žalovaného. Účastníci však mali rozdielny názor na výšku odplaty, ktorá patrí žalobcovi za výkon takejto služby. Keďže ide o podnikateľov,   v rámci   ich   podnikateľskej   činnosti,   súd   sa   nestotožnil   s názorom,   žeby uvedené služby mali byť zo strany žalobcu poskytované bezodplatne, hoci kogentná právna úprava expressis verbis jej odplatnosť neupravuje. Napokon aj žalovaný tým, že uzatváral s jednotlivými lekármi ako poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nepomenované zmluvy, kde bola dohodnutá cena takejto služby, uznáva jej odplatný charakter. Súd právny vzťah medzi   žalobcom   a žalovaným   posudzoval   analogicky   pokiaľ   ide   o nárok   na   odplatu   za výkon   LSPP   podľa   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o bezdôvodnom   obohatení.   Ide o použitie tzv. analógie legis vtedy, ak tu existuje právny vzťah, avšak neexistuje právna norma na tento vzťah priamo dopadajúca (medzera v práve), a ak existuje právna norma svojim obsahom a účelom najbližšia. t. j. upravujúca podobný vzťah. Nemožno pripustiť, že v danom prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nepoctivých zdrojov, ak samotný   právny   predpis   upravuje   vzájomný   vzťah   žalobcu   a žalovaného   a ich   práva a povinnosti. To isté platí aj na prípad bezdôvodného obohatenia pri plnení bez právneho dôvodu.   Preto   súd   mal   za   to,   že   výkonom   služby   LSPP   žalobcu   u žalovaného   a to   bez zmluvného rámca, sa žalovaný na úkor žalobcu obohacoval. Preto toto obohatenie musí žalobcovi   vydať.   Keďže   bezdôvodné   obohatenie   spočívalo   v poskytnutí   služby,   patrí žalobcovi peňažná náhrada . Pokiaľ však ide o jej výšku, súd tu vychádzal z toho, že účelom LSPP   je   zabezpečiť   fungovanie   a výkon   LSPP   a nie   fungovanie   trhového   hospodárstva a hospodárskej súťaže. Tým je odôvodnený verejný záujem, ktorého cieľom je poskytovanie zdravotnej   starostlivosti,   čo   predstavuje   aj   významnú   garanciu   základného   práva   na ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy. Žalobca síce navrhol za účelom zistenia spravodlivej odmeny za výkon LSPP nariadiť znalecké dokazovanie, ktorým by bol vyčíslený príjem žalovaného zo služieb vykonaných žalobcom a vyčíslené náklady na prevádzkovanie LSPP s posúdením   ekonomickej   opodstatnenosti   týchto   nákladov   a v prípade   nehospodárnych nákladov   vyčísliť   iba   ich   opodstatnenú   výšku,   pričom   rozdiel   týchto   položiek   by   tvoril bezdôvodné obohatenie žalovaného, tu však súd vychádzal z ustálenej judikatúry, kde zisk, ktorý   podnikateľ   dosiahne   svojou   podnikateľskou   činnosťou,   nie   je   úžitkom   v zmysle ustanovenia § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zisk žalovaného je totiž výsledok jeho podnikania, ktoré predstavuje široký súbor činností, a to najmä fyzickej a duševnej práce, ako aj činnosti strojov a zariadení. Z týchto dôvodov uvedený zisk nepredstavuje samostatný druh   bezdôvodného   obohatenia   (§   458   ods.   1   Občianskeho   zákonníka),   ale   ani   úžitok z tohto obohatenia (§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd vychádzal z obvyklej odmeny ako kategórie, ktorá sa použije aj v prípade napr. mandátnej zmluvy, zmluvy o dielo a pod., keď výška ceny (odplaty) nebola dohodnutá. Preto oslovil viacerých poskytovateľov LSPP a z toho vychádzal pri určení tzv. obvyklej odmeny, ktorá patrí žalobcovi. Z oznámení týchto subjektov bolo zistené, že odmena sa pohybovala v roku 2008 v rozpätí od 70,- Sk do 130,- Sk za 1 hodinu pokiaľ ide o pracovný deň a od 90,- Sk do 155,- Sk za 1 hodinu pokiaľ ide o sviatok a víkend. Na základe toho súd ustálil, že žalobcovi patrila v roku 2008 odmena vo výške 100.-Sk/hodina   pokiaľ   ide o pracovný   deň   a vo   výške 150,-   Sk/hodina   pokiaľ   ide o víkend. Pri sadzbe za pracovný deň sa súd priklonil k dolnej sadzbe hodinovej odmeny, pri službe za víkend k jej hornej sadzbe, čo odzrkadľuje určitú kompenzáciu za povinné služby   proti   vôli   žalobcu   v čase   dní   pracovného   voľna,   ktorý   je   prevažne   určený   na regeneráciu pracovných síl. Žalobca požadoval za rozhodné obdobie na žalovanom 565,63 EUR (za 3/2008 sumu 65,72 EUR, za 4/2008 sumu 71,70 EUR, za 6/2008 sumu 39,83 EUR, za 7/2008 sumu 79,67 EUR, za 8/2008 sumu 119,50 EUR, za 9/2008 sumu 69,71 EUR, za 10/2008 sumu 119,50 EUR, žalovaný mu uhradil sumu 239,81 EUR (za 3/2008 sumu 47,13 EUR, za 4/2008 sumu 42,42 EUR, za 6/2008 sumu 16,13 EUR, za 7/2008 sumu 26,29 Eur, za 8/2008 sumu 42,42 EUR, za 9/2008 sumu 23 EUR, za 10/2008 sumu 42,42 EUR). Podľa sadzby, ktorú súd považoval za obvyklú mal žalovaný žalobcovi poskytnúť sumu 328,62 EUR (za 3/2008 sumu 54,77 EUR, za 4/2008 sumu 59,75 EUR, za 6/2008 sumu 19,92 EUR, za 7/2008 sumu 39,83 EUR, za 8/2008 sumu 59,75 EUR, za 9/2008 sumu 34,85 EUR, za 10/2008 sumu 59,75 EUR). Rozdiel v nezaplatenej sume tak predstavuje suma 88,81 EUR, na ktorú úhradu súd zaviazal žalovaného. Vo zvyšku presahujúcu túto sumu súd žalobu žalobcu zamietol. Súd taktiež nepripustil rozšírenie návrhu o odplatu za služby za rok 2009, pretože by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o rozšírenom návrhu.

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, účinného do 31. 12. 2008, ak je dlžník v omeškaní   so   splnením   peňažného   záväzku   alebo   jeho   časti,   je   povinný   platiť z nezaplatenej   sumy   úroky   z omeškania   určené   v zmluve,   inak   o 10   %   vyššie,   než   je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom   kalendárneho   polroka,   v ktorom   došlo   k omeškaniu.   Základná   úroková   sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu sa použije počas celého tohto polroka. Žalobcovi súd priznal nárok na úrok   z omeškania   vo   výške   12,50   %   ročne   zo   súm   nezaplateného   peňažného   záväzku, vzhľadom k tomu, že sa žalovaný dostal do omeškania deň po dni splatnosti jednotlivých faktúr, ktoré sú považoval za výzvu na vydanie plnenia. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Pretože žalobca žiadal na žalovanom celkovo sumu 565,63 EUR, pričom v čase podania návrhu bola dôvodná suma čo do výšky 328,62 EUR a až po podaní návrhu   uhradil   žalovaný   žalobcovi   sumu   2389,81   EUR,   rozhodol   súd,   že   žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovaná   platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

V   citovanej   časti   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   sú   zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uvedené   dôvody,   pre   ktoré   súd   prvého   stupňa   posúdil záväzkovo-právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným ako vzťah sui generis a použil uplatnením analogie legis ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) upravujúce inštitút   bezdôvodného   obohatenia,   pričom   pri   stanovení   jej   výšky   (obvyklej   odmeny) vychádzal inter alia aj z účelu lekárskej služby prvej pomoci spätého v širšom kontexte s verejným záujmom, ktorým v danom prípade je ochrana zdravia, a nie zo sťažovateľkou navrhovaného znaleckého dokazovania, na základe ktorého by tzv. spravodlivá odmena bola stanovená   ako   rozdiel   medzi „príjmom   žalovaného   zo   služieb   vykonaných   žalobcom a vyčíslených   ekonomicky   opodstatnených   nákladov   na   prevádzkovanie   lekárskej   služby prvej pomoci“. Okresný súd zároveň v nadväznosti na § 428 ods. 2 OZ („S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal,   nekonal   dobromyseľne.“)   a v súvislosti   so   sťažovateľkou   navrhovaným   určením výšky tzv. spravodlivej odmeny poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „zisk, ktorý podnikateľ dosiahne svojou podnikateľskou činnosťou, nie je úžitkom v zmysle ustanovenia § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zisk žalovaného je totiž výsledok jeho podnikania, ktoré   predstavuje   široký   súbor   činností,   a   to   najmä   fyzickej   a   duševnej   práce,   ako   aj činnosti strojov a zariadení. Z týchto dôvodov uvedený zisk nepredstavuje samostatný druh bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale ani úžitok z tohto obohatenia   (§   458   ods.   2   Občianskeho   zákonníka).“. Sťažovateľka   v tejto   súvislosti zdôrazňuje,   že „Odkaz   na   neidentifikovateľnú   judikatúru   nevytvára   dostatočné   záruky právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania pre žalobcu.“.

Ústavný súd pripúšťa, že odôvodneniu rozsudku okresného súdu chýba precíznosť z hľadiska   neoznačenia   konkrétnej   judikatúry,   ktorú   okresný   súd   zobral   ako   základ   pri vysporiadavaní   sa   s argumentáciou   sťažovateľky   súvisiacou   s   ustanovením   výšky bezdôvodného   obohatenia.   Zároveň   však   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   tento   nedostatok odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   nemôže   mať   za   následok   jeho   protiústavnosť za predpokladu   existencie   takejto   judikatúry.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 59/2002 z 31. mája 2004, z ktorého vyplýva, že zisk, ktorý dosiahol žalobca svojou podnikateľskou činnosťou, nie   je   úžitkom   v zmysle   §   458   ods.   2   OZ.   Podľa   tohto   ustanovenia   s predmetom bezdôvodného   obohatenia   sa   musia   vydať   aj   úžitky   z neho,   pokiaľ   ten,   kto   obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Úžitok v zmysle tohto ustanovenia môže predstavovať iba to, čo sa nadobudlo určitým zhodnotením samotného bezdôvodného obohatenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   vzhľadom   na   uvedené   napadnutý   rozsudok krajského súdu, ktorým sa tento stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu vo vzťahu k posudzovaným   námietkam   sťažovateľky,   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   považuje   uvedené   námietky   sťažovateľky za zjavne neopodstatnené.

II.1.2 K námietke neprerušenia konania z dôvodov podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP

Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.

Podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   súd   konanie   preruší,   ak   rozhodnutie   závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka napáda sťažnosťou rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob/146/2011 z 13. októbra 2011 a namietané porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   odôvodňuje   tým,   že   okresný   súd   uznesením   nevyhovel   jej   návrhu na prerušenie konania vedeného pod sp. zn. 22 Cb/72/2010 „s odôvodnením že predmetná právna úprava upravuje iba povinnosť vykonávať LSPP a nedotýka sa odplatnosti“, čo je podľa jej názoru „alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov ako primárnych ochrancov   ústavnosti“.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   uznesenie   sp.   zn. 22 Cb/72/2010   z 18.   novembra   2010   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie konania   nadobudlo   právoplatnosť   10.   decembra   2010.   Sťažovateľka   totožnú   námietku uviedla   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   22   Cb/72/2010 zo 7. marca   2011,   pričom   krajský   súd   k nej   v napadnutom   rozsudku   uviedol,   že   ide o námietku, ktorá je v danom štádiu konania právne bezvýznamná.

Podľa názoru ústavného súdu je námietka sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku   krajského   súdu   zjavne   neopodstatnená.   Sťažovateľka   mala   právo   podať   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 22 Cb/72/2010 z 18. novembra 2010 o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (ďalej len „uznesenie o zamietnutí prerušenia konania“) odvolanie, o ktorom by bol povinný rozhodnúť krajský súd v rámci odvolacieho konania a v rámci neho   sa   s námietkou   vysporiadať.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   svoje   právo   nevyužila a uznesenie   okresného   súdu   o prerušení   konania   nadobudlo   právoplatnosť   10. decembra 2010, bol postup krajského súdu, ktorý k námietke sťažovateľky v rámci konania o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb/72/2010 zo 7. marca 2011 uviedol, že je v danom štádiu konania právne bezvýznamná, ústavne udržateľný. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napádaným rozsudkom krajského súdu a ňou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP povinnosť prerušiť konanie pre všeobecné súdy nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   subjektom   procesne   spôsobilým   podať   návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 259/09 ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   so   zákonom   alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj s touto námietkou sťažovateľky sa krajský súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom, a preto napadnutým rozsudkom nemohol porušiť sťažovateľkou označené základné právo podľa ústavy ani právo podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

II.1.3 K námietke nepripustenia rozšírenia návrhu

Z príloh   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podaním   z 20.   mája   2010   navrhla okresnému súdu pripustenie zmeny žalobného návrhu v súlade s § 95 ods. 1 OSP, keďže podľa   jej   názoru „výsledky   doterajšieho   konania   môžu   byť   podkladom   aj   pre   konanie o zmenenom   návrhu“.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   23   Cb/72/2010   z 24.   mája   2010 „konanie v časti úrokov z omeškania... zastavil“ a „vo zvyšku zmenu návrhu, tak ako to vyplýva   z podania   žalobcu   zo   dňa   20.   5.   2010   nepripustil“.   Sťažovateľka   namieta „predovšetkým odôvodnenie tohto rozhodnutia (stroho jednou vetou konštatované zákonné ustanovenie,   že   výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie o rozšírenom návrhu)“, ktoré považuje za ústavne neudržateľné, keďže nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd predovšetkým pripomína, že jej podstatou je nesúhlas   s   procesným   rozhodnutím   vo   veci   konajúceho   súdu,   na   ktorého   odôvodnenie nemožno   klásť také   požiadavky   ako na rozhodnutie vo   veci   samej. Toto   konštatovanie nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok nepripúšťa podať proti takémuto uzneseniu odvolanie [pozri 202 ods. 3 písm. f) OSP]. Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie   sťažovateľky   o strohosti   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   okresného   súdu a pripúšťa, že ho okresný súd mohol odôvodniť aj podrobnejšie, ale zároveň uvádza, že k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepostačuje akýkoľvek nedostatok v činnosti všeobecného súdu, t. j. musí ísť o pochybenie, ktoré má ústavný rozmer.

Za   situácie,   keď   podstatou   posudzovanej   odvolacej   námietky   sťažovateľky   je nesúhlas s procesným rozhodnutím súdu prvého stupňa, proti ktorému Občiansky súdny poriadok   odvolanie   samostatne   nepripúšťa,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať reakciu krajského súdu na ňu spočívajúcu v konštatovaní, že „Námietky týkajúce sa nepripustenia zmeny žaloby... sú v tomto štádiu konania právne bezvýznamné“, za také jeho pochybenie, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo zakladať reálny dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto považuje aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd po preskúmaní kľúčových námietok sťažovateľky dospel k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 146/2011 z 13. októbra 2011 a ňou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by vytvárala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákona   a všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria aj základné právo podľa čl. 20 ods.   1   a   4   ústavy,   ako aj právo podľa   čl.   1 dodatkového protokolu,   ak toto   porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a základnými právami podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   aj   v   tejto   časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 21. júna 2012