znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 329/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 256/09 z 11. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 256/09 z 11. augusta 2009.

Ku skutkovému stavu, ktorý je príčinou podania sťažnosti, sťažovateľka uviedla, že je žalovanou v konaní o zaplatenie sumy 11 462 € vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej   len   „okresný   súd“).   Okresný   súd   vydal   27.   apríla   2009   platobný   rozkaz   sp. zn. 31 Ro/212/2009,   ktorým   ju   zaviazal   na   zaplatenie   žalovanej   istiny   a trov   konania. Sťažovateľka   proti   platobnému rozkazu   podala odpor,   preto jej   okresný   súd uznesením sp. zn. 31 Ro/212/2009 z 18. júna 2009 uložil zaplatiť súdny poplatok v sume 687,50 €. Dňa 15. júla 2009 podala sťažovateľka „odvolanie proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku za podaný odpor..., v ktorom súčasne požiadala o odpustenie súdneho poplatku“. Krajský súd   uznesením   sp. zn.   6 Co 256/2009   z 11.   augusta   2009   rozhodol,   že   sťažovateľke nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka súdny poplatok za podaný odpor napokon zaplatila, čo urobila podľa jej vyjadrenia len z toho dôvodu, aby zabránila správoplatneniu platobného rozkazu. Bola však schopná urobiť to iba tak, že si peňažné prostriedky požičala.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd mal rozhodnúť o jej odvolaní proti uzneseniu okresného   súdu,   ktorým   jej   bolo   uložené   zaplatiť   súdny   poplatok,   a o jej   žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   mal   rozhodnúť   v prvom   stupni   okresný   súd. Sťažovateľka   poukazuje   tiež   na   to,   že   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo rozhodnuté o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka cituje platnú právnu úpravu [§ 9, § 10 ods. 1, § 138 ods. 1, § 218, § 219, § 220 a § 221 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a konštatuje, že krajský súd svojím postupom „prelomil“ citované zákonné ustanovenia, a to tým, že:

- o jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol ako súd prvostupňový,

- nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,

- jej nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor, hoci podľa nej boli splnené zákonné podmienky.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave Uznesením 6 Co 256/09 z 11. 8. 2009, ktorým nepriznal sťažovateľke ako žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov, porušil jej základné právo zaručené   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Európskeho dohovoru.

2. Ing. D. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.315,56 €, ktoré jej je Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3.   Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   uhradiť   Ing.   D.   K.   trovy   konania   v sume 295,95 €   (za   dva   úkony   právnej   pomoci   a   paušál   včítane   DPH)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. S...“

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania predmetnej veci vyžiadal stanovisko   krajského   súdu   k podanej   sťažnosti.   Predsedníčka   krajského   súdu   v prípise sp. zn. Spr. 3622/2009 zo 16. novembra 2009 okrem iného uviedla:

«V   predmetnej   veci súd   prvého   stupňa uznesením sp. zn.   31 Ro 212/2009 zo dňa 18. 06. 2009, uložil žalovanej – Ing. D. K., povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu v sume 687,50 eur.

Podaním zo dňa 15. 07. 2009, označeným ako „odvolanie“, žalovaná navrhla, aby jej   bolo   priznané   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Toto   podanie   žalovanej odvolací   súd   podľa   jeho   obsahu   (ustanovenie   § 41   ods. 2   O. s. p.),   posúdil   ako   návrh na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p.

Odvolací   súd   uznesením   č. k.   6 Co 256/2009-103   zo   dňa   11. 08. 2009,   žalovanej nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Odvolací súd takto rozhodol v súlade s ustanovením §211 ods. 1, posledná veta, O. s. p.»

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 7. decembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Podľa § 41 ods. 2 0. s. p. (2)   Každý   úkon   posudzuje   súd   podľa   jeho   obsahu,   aj   keď   je   úkon   nesprávne označený.

Podľa § 138 ods. 1 0. s. p. (1)   Na   návrh   môže   súd   priznať   účastníkovi   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 211 ods. 1 0. s. p. (1) Ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209 ods. 1, odvolací súd sám   vyzve   toho,   kto   podal   odvolanie,   aby   doplnil   chýbajúce   náležitosti,   a   poučí   ho   o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d). Vo veciach podľa § 120 ods. 2 odvolací súd odstraňuje vady odvolania tým, že sa obmedzí len na zistenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda. Odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní odvolania   a   výzvy   podľa   § 209a ods. 1   tak,   že sám   vykoná   doručovanie.   Odvolací súd rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa.

K uvedenému udávam, že podľa vyjadrenia sťažovateľky ju ani prvostupňový, ani odvolací   súd   nevyzýval   na   odstránenie   vád   podania   ani   inak   s   ňou   nekomunikoval. Podčiarkujem v ústavnej sťažnosti uvedený argument, že odvolací súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z nepravdivých informácií /napr.   sťažovateľka nevlastnila žiadne motorové vozidlo, ako sa v rozhodnutí uvádza a pod./. Z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, odkiaľ súd takúto informáciu zistil. Navyše meritom sporu má byť navrhovateľom uplatnený nárok na úhradu nájomného za užívanie nehnuteľnosti odporkyňou od 11. 4. 2007 – čo je zjavne svojvoľné a zrejme bezúspešne uplatňovanie práva, pretože sťažovateľka ako spoluvlastník nehnuteľností nemôže mať tieto v prenájme. Ďalej sťažovateľka argumentuje faktom, že spomínané   rozhodnutie   KS   Bratislava   meritórne   nerozhodlo   o   jej   odvolaniu   proti vyrubenému súdnemu poplatku za odpor, pretože rozhodol iba o tom, že sa jej nepriznáva oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ale   o   jej   odvolaní   proti   poplatkovej   povinnosti   súd nerozhodol. Z tohto dôvodu podľa názoru sťažovateľky uznesením KS Bratislava uznesením 6 Co 256/09   z   11. 8. 2009   bolo   prelomené   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie.   Dopĺňame   na   základe   horeuvedených   argumentov,   že   súd   svojím   postupom prelomil aj citované ustanovenie § 211 ods. 1 0. s. p.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím   tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   a   skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd:

- o jej žiadosti o odpustenie súdneho poplatku rozhodol ako súd prvostupňový,

- nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým jej bolo uložené zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,

- nepriznal jej oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor, hoci podľa jej názoru boli splnené zákonné podmienky, v dôsledku čoho mal porušiť jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   § 206   ods. 1   OSP   ak   podá   ten,   kto   je   na   to   oprávnený,   včas   odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. To znamená, že v zásade platí, že odvolanie, ktoré je prípustné, za predpokladu, že je podané   včas   a oprávnenou   osobou,   má   suspenzívny   (odkladný)   účinok,   teda   podaním odvolania sa odkladá právoplatnosť napadnutého rozhodnutia.

Podanie odvolania má aj devolutívny účinok, ktorého zmysel spočíva v tom, aby o veci,   o ktorej   už   rozhodol   súd   prvého   stupňa,   ktorý   je   svojím   rozhodnutím   viazaný, po podaní   odvolania   rozhodoval   iba   súd   vyššieho   stupňa.   Devolutívny   účinok   je   však vylúčený   u odvolania   podaného   proti   rozhodnutiam,   kde   právna   úprava   umožňuje autoremedúru prvostupňovým súdom (§ 210a OSP), prípadne je podané proti uzneseniu, ktoré vydal vyšší súdny úradník a justičný čakateľ.

V uvedenom   prípade,   keďže   išlo   o uznesenie   o uložení   povinnosti   zaplatiť   súdny poplatok   vydané   navyše   vyšším   súdnym   úradníkom,   mal   súd   prvého   stupňa   možnosť odvolaniu vyhovieť. Keďže sa tak nestalo, spis bol predložený krajskému súdu, ktorý, ako už   bolo   uvedené,   vyhodnotil   podanie   sťažovateľky   podľa   jeho   obsahu   len   ako   žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku a v súlade s § 211 ods. 1 OSP poslednou vetou (z ktorej vyplýva   právomoc   odvolacieho   súdu   rozhodnúť   aj o návrhoch   podľa   § 138   ods. 1   OSP vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa), o nej rozhodol tak, že jej nevyhovel. Podľa § 209 ods. 2 OSP ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.

Z uvedeného   vyplýva,   že   odvolanie   smerujúce   proti   nemeritórnemu   rozhodnutiu predkladá   prvostupňový   súd   vyššiemu   súdu   len   vtedy,   ak   by   prvostupňový   súd   bez rozhodnutia   o odvolaní   nemohol   pokračovať   v konaní   vo   veci   samej,   inak   až   spolu s odvolaním podaným proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej.

Keďže v prípade zaplatenia súdneho poplatku za podaný odpor ide o jednu z vecných procesných   podmienok   prípustnosti   ďalšieho   konania   pred   súdom   prvého   stupňa,   bez splnenia   ktorej   nie je možné, aby konanie prebiehalo ďalej,   ak sťažovateľka   zistila, že krajský súd nerozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor, mala a ešte stále môže upozorniť okresný súd, aby uplatnil postup podľa § 209 ods. 2 OSP.

Vzhľadom   na   to,   že   bez   rozhodnutia   o odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu, ktorým   jej bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor,   nemožno pokračovať   v konaní,   mala   sťažovateľka   možnosť   uplatniť   aspoň   mininálnu   procesnú aktivitu a upozorniť okresný súd na nutnosť opätovného predloženia predmetného spisu krajskému súdu. Ústavný súd považuje v okolnostiach daného prípadu tento postup za iný právny prostriedok, ktorý sťažovateľke zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne   poskytoval   a na použitie   ktorého   bola   a je   v okolnostiach   daného   prípadu   stále oprávnená (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľka mala a dosiaľ má k dispozícii   procesný   nástroj   spôsobilý   napraviť   vytýkané   pochybenie   krajského   súdu priamo v rámci prebiehajúceho súdneho konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich   ohrozovaniu   a   poškodzovaniu.   Táto   zásada   teda   predpokladá,   že   sťažovateľ   musí využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonať   prípadné   potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) musí byť realizované a napĺňané v celom súdnom procese prioritne tými všeobecnými súdmi, ktoré   konkrétnu   vec   prerokovávajú   a rozhodujú.   Judikatúra   ústavného   súdu   stabilne pripomína, že   ochrana   ústavnosti   nie   je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   I. ÚS 214/09). Podľa   právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie   príslušným   všeobecným   súdom   v danej   veci   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.

Súčasťou   doterajšej   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   také   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Využitie všetkých opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných   práv   a slobôd   pred   ústavným   súdom   (napr.   I. ÚS 256/05).   Keďže aj v okolnostiach   daného   prípadu   táto   podmienka   nebola splnená, ústavný   súd   sťažnosť podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavom   súde   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   pri   jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť.

2. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd vôbec nemal rozhodovať o jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ústavný súd v zhode s vyjadrením krajského súdu poukazuje na § 211 ods. 1 poslednú vetu OSP, podľa ktorej odvolací súd rozhodne v odvolacom konaní aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 (možnosť súdu priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov) vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa.

Uvedená   právna   úprava   umožňuje   odvolaciemu   súdu,   aby   o   takomto   návrhu na oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   rozhodol   sám.   (J.   Mazák:   Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku 99/1963 Zb., § 211, systém ASPI)

Vzhľadom   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   nerozhodol   o žiadosti   sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov, o tomto návrhu rozhodol odvolací súd, i keď zjavne opomenul   rozhodnúť   o podanom   odvolaní   (proti   uzneseniu,   ktorým   jej   bola   uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor) tvrdiac, že ho podľa obsahu „posúdil ako   návrh   na priznanie   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov   podľa   ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p.“.

Ústavný súd poznamenáva, že uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Preto za porušenie základného práva nemožno považovať to, že krajský súd postupujúc   v súlade   so   zákonom   rozhodol   o   nevyhovení   žiadosti   sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov (napr. m. m. I. ÚS 8/96). Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

3.   Napokon   sťažovateľka   namieta,   že   jej   krajský   súd   nepriznal   oslobodenie od súdnych   poplatkov,   hoci   podľa   jej   názoru   na   to   boli   splnené   zákonné   podmienky. Napadnutému uzneseniu krajského súdu vytýka, že majetok v rozsahu, v akom bol v ňom uvedený, „nezodpovedá skutočnosti a ňou vyplnenému tlačivu o majetkových pomeroch“.

Otázka   právneho   a   skutkového   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   zákonné podmienky na oslobodenie od súdneho poplatku, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   naprávať   prípadné   skutkové   a   právne   omyly všeobecných súdov. Ak však k rozhodnutiu súdu neoslobodiť sťažovateľku od súdnych poplatkov došlo z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje a umožňuje Občiansky súdny poriadok,   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním   jeho   myšlienkových   úvah   a   hodnotení   o   existencii   alebo   neexistencii skutkových okolností (majetkových pomerov) odôvodňujúcich rozhodnutie súdu o žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych   poplatkov. Sťažovateľka nemá zaručené právo, aby všeobecný súd akceptoval jej názor na rozsah, spôsob a postup zisťovania skutkového stavu (v okolnostiach daného prípadu majetkových pomerov). Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych   poplatkov   súd   zohľadňuje   všetky   jemu   úradne   známe   skutočnosti o majetkových   a   zvlášť   príjmových   pomeroch.   Potvrdenie   je   len   administratívnou pomôckou a rozsah v ňom uvádzaných údajov nevymedzuje rozsah informácií, ktoré súd môže použiť pri rozhodovaní o oslobodení. Ak súd, ako to vyplýva z uznesenia „podľa obsahu spisu“, vedel o ďalšom majetku sťažovateľky, tak toto nielen mohol, ale i musel zohľadniť.

Ústavný   súd   preto   v okolnostiach   daného   prípadu   navyše   konštatuje,   že   uvedené rozhodnutie   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   nie   je   zjavne   svojvoľné. Z uvedeného   dôvodu   samotné   rozhodnutie,   ktorým   nebolo   vyhovené   návrhu   účastníka konania na oslobodenie od súdnych poplatkov, nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred   súdom   (I. ÚS 160/03).   Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   totiž   neznamená právo na vyhovujúce rozhodnutie o procesnom návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   povinnosť   zaplatiť   súdne   poplatky   nemožno v princípe   podriadiť   pod   „spory   o občianskych   právach   a záväzkoch“   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy (I. ÚS 143/09, II. ÚS 67/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010