znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 329/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   D.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   Ľ.   K.,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného   práva na inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 68/09 v súvislosti s preskúmavaním jej podnetu z 12. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. D. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2009 doručená sťažnosť B. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Ľ. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd [ďalej len „listina“ (v petite sťažnosti sťažovateľka uvádza „čl. 36 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, ale z obsahu sťažnosti vyplýva, že ide o zjavnú pisársku chybu a v skutočnosti mala sťažovateľka na mysli čl. 36 ods. 1 listiny;   pozn.)]   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VI/2   Gd   68/09   v súvislosti s preskúmavaním jej podnetu z 12. marca 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   listom   zo   17.   októbra   2007   doručeným Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len „okresná prokuratúra“) 19. októbra 2007 požiadala podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) o preskúmanie zákonnosti postupu a uznesenia Mestského zastupiteľstva   mesta   Banská   Bystrica   (ďalej   aj   „mestské   zastupiteľstvo“)   č.   549/2006 z 27. júna 2006, ktorým bol schválený prevod nehnuteľnosti z majetku obce, a to parcela KN C č. 2423/4 k. ú. S.

Mesto   Banská   Bystrica   ako   predávajúci   uzavrelo   kúpnu   zmluvu   s M.   S.   a   jeho manželkou   E.   S.   ako   kupujúcimi,   ktorú   schválilo   mestské   zastupiteľstvo   uznesením z 27. júna 2006. Predmetom kúpnej zmluvy bol pozemok – parcela KN E č. 267/4, ostatné plochy o výmere 13 m2 v k. ú. S. V súčasnosti ide podľa sťažovateľky o parcelu KN C č. 2423/4, ostatná plocha o výmere 13 m2 v k. ú. S.

Sťažovateľka s poukazom na čl. 4 ústavy a § 43 ods. 2 a § 51 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov tvrdí, že «Podľa zápisu z evidencie nehnuteľnosti bola predmetná parcela vedená v katastri nehnuteľnosti Správa   katastra   Banská   Bystrici   ako   vodná   plocha.   V   skutočnosti   sa   jedná   o   breh   R. Predmetom kúpnej zmluvy bol podľa môjho názoru pozemok, ktorý nemožno nadobudnúť do osobného vlastníctva....

Rovnako tak predmetom kúpnej zmluvy uzavretej medzi M. S. a E. S. ako kupujúcimi a A. B. ako predávajúcou sa stal prevod parcely C KN č. 2423/3 v k. ú. S., ktorá parcela je reálne   vodným   tokom   –   R.   S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   je   významná pochybnosť o vlastníckom práve predávajúcej A. B. Rozhodnutie Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici o schválení kúpnej zmluvy formou uznesenia č. 549/2006 zo dňa 27. 06. 2006 v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí je v rozpore s Ústavou   Slovenskej   republiky   a   v   rozpore   z   vyššie   citovaným   ustanovením   zákona o vodách.

Špecifikovaná nehnuteľnosť bezprostredne susedí s pozemkom parcela C KN č. 1865 k.   ú.   S.   na   ktorej   mám   postavený   rodinný   dom.   Územie   pozdĺž   potoka   je   záplavovým územím, kde v ostatnom období dochádza pravidelne k záplavám. Voda sa vylieva z koryta potoka   a   zasahuje   až   k   stavebnej   nehnuteľnosti   a   poškodzuje   ju.   Dôsledkom   prevodu vlastníckeho práva časti „R.“ ktorý nadobudli fyzické osoby, tieto nevenujú korytu potoka náležitú pozornosť, toto nie je udržiavané, burina a naplaveniny znižujú priepustnosť vody korytom a na tomto území sa zdržiavajú komáre a hmyz ktorý napáda bodaním mňa ako aj členov mojej domácnosti. Vo vegetačnom období som neprimerane obťažovaná v pokojnom užívaní svojho majetku.».

Okresná prokuratúra prípisom č. k. Pd 19/08-5 z 26. februára 2008 reagovala na list sťažovateľky   zo   17.   októbra   2007,   ktorý   vyhodnotila   ako   podnet   podľa   §   31   zákona o prokuratúre, tak, že podnet sťažovateľky ako nedôvodný odložila bez ďalších opatrení, čo odôvodnila tým, že „Preskúmaním spisového materiálu som v postupe a rozhodnutí Mesta Banská Bystrica pri odpredaji pozemku parc. C KN 1866, 2423/3 v k. ú. S. nezistila také porušenie   zákona,   ktoré   by   opodstatňovalo   uplatnenie   právnych   prostriedkov   dozoru prokurátora v zmysle zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov“.

Sťažovateľka   v reakcii   na   závery   okresnej   prokuratúry   v sťažnosti   okrem   iného uvádza:

„Prokurátorka šetrením   zistila,   že   v   čase   keď   Mesto   Banská   Bystrica   prijalo uznesenie   číslo   549/2006-MsZ,   ktorým   schválilo   a   po   prijatí   predmetného   uznesenia následne odpredalo pozemok vo vlastníctve Mesta Banská Bystrica a to parc. č. KN-E 267/4 o výmere 13 m2 k. ú. S., nebol tento pozemok v katastri nehnuteľností evidovaný ako vodná plocha so spôsobom využitia pozemku ako vodný tok, ale ako ostatná plocha, pričom tento údaj bolo potrebné s prihliadnutím na ustanovenie § 70 ods. 1 Zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších zmien a doplnkov považovať za hodnoverný. Ďalej uviedla, že z listín predložených Správou katastra Banská Bystrica vyplýva, že v súčasnosti je pozemok parc. č. KN-E 267/4 o výmere 13 m2, k. ú. S. ako vodná plocha so spôsobom využitia vodný tok, evidovaný iba v evidenčnom liste č. 1354 a to ako parcela C KN č. 2423/4, ktorý má iba informatívny charakter...

Prokurátorka   okresnej   prokuratúry   na   strane   jednej   uvádza,   že   som   omylom označila v podnete parcelu CKN č. 2423/3, výmera 83 m2, druh pozemku vodné plochy, pričom ona posudzovala parcelu CKN č. 2423/4 o výmere 12 m2, druh pozemku vodné plochy. Obidve uvedené parcely sú evidované na LV č. 2652 vo vlastníctve manželov S. Prokurátorka považuje tento zápis len za informatívny, ako to uvádza v poslednom odseku na str. 2. Uvedený údaj je záväzným stavom katastra. Obidve uvedené parcely, pokiaľ boli odpredávané, museli byť od pôvodnej parcely odčlenené geometrickým plánom, ktorý musel byť vypracovaný geodetom a tento musel pozemky v teréne zamerať a reálne tak pozorovať, že sa jedná o vodný tok. Prokurátorka ďalej uvádza, že predmetom prevodu bola parcela E- KN č. 267/4 ostatná plocha o výmere 14 m2 k. ú. S. Zápis o charaktere druhu pozemku považuje za záväzný a to aj   napriek tomu,   že sa jedná o stav registra E,   ktorý podľa ustanovenia   § 34   vyhlášky   č.   79/1996   Z.   z.,   ktorá vykonáva zákon č. 162/1995 Z.   z.   o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), nie sú záväznými údajmi katastra, druhy pozemkov v údajoch parciel registra E. Podľa ustanovenia § 19 písm. a) katastrálneho zákona, vlastníci a iné oprávnené osoby   sú   povinné   dbať,   aby   všetky   údaje   katastra   týkajúce   sa   nehnuteľností,   alebo vlastníctva nehnuteľností, ako aj zmeny týchto údajov mohli byť v katastri riadne evidované, a ohlásiť každú zmenu správe katastra do 30 dní odo dňa vzniku, zmeny alebo zániku rozhodujúcej skutočnosti...

Spôsobom akým prokurátorka okresnej prokuratúry posúdila podnet je akceptovanie postupu,   ktorým   Mesto   Banská   Bystrica   obišlo   katastrálny   zákon,   keď   ako   vlastník pozemku,   ktorý   bol   reálne   vodným   tokom   neoznámil   Správe   katastra   Banská   Bystrica správne charakter pozemku – vodná plocha, ale tento previedol na fyzické osoby v rozpore so zákonom. Rovnako prokurátorka akceptovala porušenie zákona aj v prípade prevodu vlastníckeho práva k pozemku parcela C KN č. 2423/4 v k. ú. S. medzi fyzickými osobami A. B., rod. M. a M. S. s manželkou E. S...“

Keďže sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom okresnej prokuratúry, podaním z 31. júla 2008 požiadala o preskúmanie postupu okresnej prokuratúry Krajskú prokuratúru v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“).   Krajská   prokuratúra   vyhodnotila podanie sťažovateľky ako opakovaný podnet a prípisom č. k. Kd 140/08-7 z 30. septembra 2008   ho   odložila   s poukazom   na   to,   že „nezistila   také   porušenie   zákonnosti,   ktoré   by opodstatňovalo   uplatnenie   právneho   prostriedku   dozoru   prokurátora   proti   Vami namietanému uzneseniu“.

Podaním z 12. marca 2009 požiadala sťažovateľka o preskúmanie postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry v predmetnej veci generálnu prokuratúru, ktorá na neho reagovala listom č. k. VI/2 Gd 68/09-10 z 26. mája 2009 tak, že ho odložila.

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Na základe podnetu postup a právne stanoviská Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici a Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici preskúmala aj Generálna prokuratúra SR a dospela k záveru, že k porušeniu zákona nedošlo a môj podnet odložila ako opakovaný bez   prijatia   opatrenia.   Nemôžem   súhlasiť   s   postupom   Generálnej   prokuratúry   SR   a   už vôbec nie s vyjadrením, že som podala opakovaný podnet. Z uvedenou právnou vecou som sa   na   Generálnu   prokuratúru   SR   obrátila   len   raz   a   jej   postup   a   právne   stanovisko považujem   za   nesprávne   v   rozpore   so   zákonom.   Takýmto   postupom   mi   Generálna prokuratúra SR ako orgán štátu, odmietla poskytnúť právnu ochranu napriek tomu, že som sa jej domáhala zákonom predpísaným postupom...

V uvedenej právnej veci som sa na štátnom orgáne – prokuratúre domáhala právnej ochrany v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, ktorá je orgánom príslušným na   jej   poskytnutie.   Práva   na   ochranu   pokojného   užívania   majetku   som   sa   domáhala v priamej súvislosti s porušením čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky orgánom samosprávy a fyzickými osobami v rozsahu scudzenia vlastníctva k majetku ktorý nemôžu nadobudnúť fyzické osoby. Dôsledkom porušenia je právny stav ktorý mi neumožňuje pokojne užívať vlastný majetok.

Generálna   prokuratúra   SR   ani   podriadené   zložky   prokuratúry   SR   mi   neposkytli zákonom zabezpečené právo na ochranu majetku, nepreskúmali náležite postup a právne úkony samosprávy a fyzických osôb a neprijali opatrenia na jeho ochranu a zabezpečenie. V konečnom dôsledku nenaplnili svojím konaním ani povinnosť dohliadať na dodržiavanie zákonnosti   postupu   orgánov   verejnej   moci   a   orgánov   samosprávy,   keď   umožnili nadobudnutie   majetku   fyzickými   osobami,   ktoré   podľa   Ústavy   a   zákonov   SR   nie   sú oprávnené takýto majetok nadobudnúť...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby o nej ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základne právo sťažovateľa B. D. domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a domáhať sa ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   určených prípadoch   na   inom   orgáne   podľa   čl.   36   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   postupe   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní   o preskúmaní podnetu sťažovateľky zo dňa 12. marca 2009 porušené bolo.

2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa ukladá, aby podnet sťažovateľky zo dňa 12. marca 2009 opätovne preskúmala a vo veci rozhodla.

3.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   nahradiť   B.   D.   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   289,74   Eur.   (slovom   dvestoosemdesiatdeväť   eur   a sedemdesiatštyri centov) na účet právneho zástupcu JUDr. Ľ.   K., advokáta č. ú.... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním požiadal generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) o vyjadrenie k sťažnosti. Generálny prokurátor na žiadosť ústavného súdu reagoval prípisom č. k. GÚs 37/09-3 z 9. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... Listom z 12. 3. 2009 podala B. D. na Generálnu prokuratúru SR opakovaný podnet, ktorým namietala spôsob vybavenia jej predchádzajúcich podnetov zo 17. 10. 2007 a 31. 7. 2008 Okresnou prokuratúrou v Banskej Bystrici ako i Krajskou prokuratúrou v Banskej   Bystrici,   ktorými   žiadala   o   preskúmanie   zákonnosti   uznesenia   Mestského zastupiteľstva mesta Banská Bystrica č. 549/2006-MsZ bod A č. 5 z 25. 6. 2006, ktorým bol vyslovený súhlas s odpredajom pozemku parc. č. KN 2423/4 – ostatná plocha o výmere 13 m2 kat. územie S. manželom S.

Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu mesta Banská Bystrica, ako i obsahu dozorových denníkov jednotlivých prokuratúr konajúcich o predchádzajúcich podnetoch B. D. zo 17. 10. 2007 a 31. 7. 2008, bol podnet menovanej z 12. 3. 2009 bez prijatia   prokurátorského   právneho   prostriedku   listom   č.   VI/2   Gd   68/09   z   26.   5.   2009 odložený, nakoľko neobsahoval oproti predchádzajúcim podnetom žiadne nové skutočnosti (§ 34 ods. 2 zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších právnych predpisov) o ktorej skutočnosti bola už menovaná upovedomená vo vybavení Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici č. Kd 140/08 z 30. 9. 2008 a ani Generálna prokuratúra SR nezistila v postupe   podriadených   prokuratúr   také   pochybenie,   ktoré   by   bolo   potrebné   napraviť prijatím osobitného právneho prostriedku prokurátorského dozoru.

Chcem opätovne zdôrazniť, že v prípade podnetu B. D. z 12. 3. 2009 sa jednalo o ďalší opakovaný podnet, t. j. v poradí tretí, ktorý sa na prokuratúre v zmysle § 34 ods. 2 zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších právnych predpisov vybavuje iba, ak   obsahuje   nové   skutočnosti   a   tento   podnet   bol   na   Generálnej   prokuratúre   SR preskúmavaný   i   keď   neobsahoval   žiadne   nové   skutočnosti   z   dôvodu   výkonu   metodicko riadiacej činnosti Generálnej prokuratúry voči podriadeným prokuratúram. Týmto chcem poukázať   na   skutočnosť,   že   konanie   o   podnetoch   menovanej   bolo   meritórne   ukončené vybavením Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici č. Kd 140/08 z 30. 9. 2008 a nie až vybavením Generálnej prokuratúry SR č. VI/2 Gd 68/09 z 26. 5. 2009.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného by pasívne legitimovaným v tomto prípade mala byť Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici a nie Generálna prokuratúra SR.

V danom prípade však vzhľadom na konštantnú rozhodovaciu prax Ústavného sudu SR o sťažnostiach na postup orgánov prokuratúry pri vybavovaní podnetov v netrestnej oblasti mimosúdnej, t. j. pri výkone prokurátorského dozoru voči orgánom verejnej správy, riešenie otázky pasívnej legitimácie nie je podstatné.

Podľa   doterajšej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   z   oprávnenia   prokurátora   na vykonanie   opatrenia   nemožno   vyvodiť   právo,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana, pričom za porušenie práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať iba skutočnosť, že prokuratúra podnetu podanému podľa   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   nevyhovie   podľa   predstáv   navrhovateľa (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 38/02 z 10. apríla 2002). Obdobne bolo v uznesení Ústavného súdu SR č. III. ÚS 216/09-31 z 28. 7. 2009 konštatované, že súčasťou práva na inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už prostredníctvom   podnetu   alebo   opakovaného   podnetu   (31   ods.   2   a   §   34   ods.   2   zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších právnych predpisov), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, II. ÚS 32/01 a III.   ÚS   133/06).   Ďalej   Ústavný   súd   SR   v   predmetnom   rozhodnutí   konštatoval,   že skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko sa vysporiadala s argumentami sťažovateľky, pričom predstavila svoje argumenty, ktoré ju viedli k záveru o zákonnosti vybavenia predchádzajúceho podnetu.

Postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej   Bystrici,   ktorá   sa   vo   vybavení opakovaného   podnetu   B.   D.   z   31.   7.   2008   vysporiadala   s   jej   námietkami   a súčasne predstavila   i   svoje   argumenty,   na   základe   ktorých   dospela   k   záveru   o nedôvodnosti opakovaného   podnetu   sťažovateľky,   čo   v   konečnom   dôsledku   potvrdila   i Generálna prokuratúra SR vo vybavení č. VI/2 Gd 68/09 z 26. 5. 2009, teda vec nevybavila v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej ústavného práva podľa článku 46 ods.   1   Ústavy   SR   lebo   podnety   B.   D.   boli   vybavené   v   súlade   so zákonom   stanoveným postupom a v rámci zákonných právomocí prokuratúry.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto odporúčam Ústavnému súdu SR, aby návrh B. D., zastúpenej JUDr. Ľ. K. z 29. 7. 2009 na začatie konania o sťažnosti proti postupu Generálnej prokuratúry SR, ktorým bolo porušené právo podľa čl. 46 ods. 1, čl. 51 ods. 1 Ústavy SR odmietol.“

Ústavný súd zaslal kópiu vyjadrenia generálneho prokurátora na vedomie, vyjadrenie a prípadné zaujatie stanoviska   právnemu zástupcovi   sťažovateľky   s upozornením, že ak v určenej lehote stanovisko nezaujme, ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje na základe dokumentácie,   ktorú   má   k dispozícii.   Právny   zástupca   sťažovateľa   v určenej   lehote stanovisko k vyjadreniu generálneho prokurátora ústavnému súdu nedoručil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,   tiež   napr. I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).   Za   iné   dôvody   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   treba   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (napr. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 68/09 v súvislosti s preskúmavaním jej podnetu z 12. marca 2009.   Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie   jej opodstatnenosti   vychádzajúc   pritom   z   námietok,   ktoré   sťažovateľka   v nej   proti   postupu generálnej prokuratúry formulovala..Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor   upovedomí   podávateľa   podnetu v lehote   ustanovenej   v   odseku   1   o   spôsobe   vybavenia   podnetu.   V   rovnakej   lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor   zistí,   že podnet   je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom ustanoveným   spôsobom   sa   takýmto   podnetom,   resp.   opakovaným   podnetom   zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Sťažovateľka   formuluje   proti   postupu   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jej podania z 12. marca 2009, ktorý sama označila ako podnet, dve základné námietky. Prvá z nich sa dotýka skutočnosti, že generálna prokuratúra vyhodnotila jej podanie z 12. marca 2009 ako opakovaný podnet („Nemôžem súhlasiť... s vyjadrením, že som podala opakovaný podnet.   Z uvedenou právnou   vecou   som sa   na   Generálnu   prokuratúru SR   obrátila len raz...).

Túto námietku sťažovateľky považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú, keďže nezodpovedá obsahu príslušných ustanovení zákona o prokuratúre (§ 31 ods. 2 v spojení s § 34 ods. 1). V okolnostiach danej veci už podanie sťažovateľky zo 17. októbra 2007 okresná prokuratúra správne označila ako podnet a jej podanie z 31. augusta 2008 týkajúce sa tej istej veci krajská prokuratúra správne označila ako opakovaný podnet, pričom podanie sťažovateľky z 12. marca 2009 adresované generálnej prokuratúre týkajúce sa opäť tej istej veci   bolo   v skutočnosti   ďalším   opakovaným   podnetom   podľa   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre.   Námietka   sťažovateľky   vychádza   z nesprávnej   interpretácie   príslušných ustanovení   zákona   o prokuratúre,   keďže   za   opakovaný   podnet   v ich   zmysle   nemožno považovať   opakované   podanie   tomu   istému   orgánu   prokuratúry   v tej   istej   veci,   ale opakované podanie v tej istej veci adresované nadriadenému orgánu prokuratúry, ktorý je aj podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre povinný ho vybaviť.

Druhou   námietkou   sťažovateľka   namieta   vecné   stanovisko   (resp.   právny   názor), ktoré zaujali orgány prokuratúry (tak okresná prokuratúra, ako aj krajská prokuratúra a tiež generálna prokuratúra)   k jej podaniam, t.   j. skutočnosť,   že   ich   nevybavili v súlade   s jej právnym názorom („... jej postup a právne stanovisko považujem za nesprávne v rozpore so zákonom. Takýmto postupom mi Generálna prokuratúra SR ako orgán štátu, odmietla poskytnúť právnu ochranu napriek tomu, že som sa jej domáhala zákonom predpísaným postupom...).

Vecné stanovisko k podaniu sťažovateľky zaujala už okresná prokuratúra v prípise č. k. Pd 19/08-5 z 26. februára 2008, keď uviedla:

„Z   doteraz   uvedeného   vyplýva,   že   v čase   keď   Mesto   Banská   Bystrica   prijalo uznesenie   číslo   549/2006-MsZ,   ktorým   schválilo   a po   prijatí   predmetného   uznesenia následne odpredalo pozemok vo vlastníctve mesta Banská Bystrica a to parc. č. KN-E 267/4 o výmere 13 m2, k. ú. S., nebol tento pozemok v katastri nehnuteľností evidovaný ako vodná plocha so spôsobom využitie pozemku ako vodný tok, ale ako ostatná plocha, pričom tento údaj   bolo   potrebné   s prihliadnutím   na   ustanovenie   §   70   ods.   1   zák.   č.   162/1995   Z.   z. o katastri   nehnuteľností   a o zápise   vlastníckych   práv   a iných   práv   k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov a doplnkov považovať za hodnoverný. Z listín predložených Správou katastra Banská Bystrica vyplýva, že v súčasnosti je pozemok parc. č. KN-E 267/4 o výmere 13 m2, k. ú. S. ako vodná plocha so spôsobom využitia vodný tok evidovaný iba v evidenčnom liste č. 1354 a to ako parcela č. 2423/4, ktorý má iba informatívny charakter.“

Formálne   nedostatky   v   stanovisku   okresnej   prokuratúry   korigovala   krajská prokuratúra   v prípise   č.   k.   Kd   140/08-7   z 30.   septembra   2008,   v ktorom   okrem   iného uviedla:

„Predmetným uznesením Mestské zastupiteľstvo... schválilo odpredaj pozemku parc. č.   KN-E   267/4-ostaná   plocha   o výmere   13   m2...   Pozemok   bol   v predmetnom   uznesení špecifikovaný tak, ako bol evidovaný na LV č. 1781 k. ú. S. List vlastníctva v registri C-KN k pozemku nebol založený a stav na evidenčnom liste – na ktorý poukazujete (t. j. č. 1354) sa sa neudržiava.

Vzhľadom k vyššie uvedenému nie je dôvod vyčítať Mestskému zastupiteľstvu, keď pri schvaľovaní odpredaja vychádzalo z údajov na LV č. 1781 k. ú. S. Súčasne poukazujem na to, že v uznesení je uvedený iba tento pozemok.

Je   potrebné   dať   Vám   za   pravdu,   že   v odkladacom   liste   prokurátorka   uviedla nepresné (nesprávne) údaje o parcelných číslach – čo bolo zrejme spôsobené tým, že vo Vašom prvom podaní sa prelínali dva podnety – na preskúmanie územného rozhodnutia a na preskúmanie vyššieuvedeného uznesenia, čo samozrejme nepresnosti odkladacom liste neospravedlňuje.   Predmetom   skúmania   bolo   uznesenie   mestského   zastupiteľstva,   teda v odkladacom liste nemali byť uvedené iné pozemky. Po právnej stránke však prokurátorka posúdila zákonnosť uznesenia Mestského zastupiteľstva správne a v rozsahu, na ktorý je prokurátor oprávnený.

Vzhľadom na Vašu námietku, že predmetom odpredaja bol pozemok, ktorý mal byť reálne vodným tokom (teda nie ostatnou plochou), poukazujem na ust. § 43 ods. 7 zák. č. 364 Z. z. o vodách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v pochybnostiach o tom, či ide o vodný tok, prirodzené koryto alebo umelé koryto a o hranicu koryta, rozhodne orgán štátnej   vodnej   správy   na   základe   poznania   prírodných   podmienok,   s prihliadnutím   na brehové čiary susedných úsekov vodného toku.

V uvedenej právnej veci som sa na štátnom orgáne – prokuratúre domáhala právnej ochrany v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, ktorá je orgánom príslušným na   jej   poskytnutie.   Práva   na   ochranu   pokojného   užívania   majetku   som   sa   domáhala v priamej súvislosti s porušením čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky orgánom samosprávy a fyzickými osobami v rozsahu scudzenia vlastníctva k majetku ktorý nemôžu nadobudnúť fyzické osoby. Dôsledkom porušenia je právny stav ktorý mi neumožňuje pokojne užívať vlastný majetok.

Generálna   prokuratúra   SR   ani   podriadené   zložky   prokuratúry   SR   mi   neposkytli zákonom zabezpečené právo na ochranu majetku, nepreskúmali náležité postup a právne úkony samosprávy a fyzických osôb a neprijali opatrenia na jeho ochranu a zabezpečenie. V konečnom dôsledku nenaplnili svojím konaním ani povinnosť dohliadať na dodržiavanie zákonnosti   postupu   orgánov   verejnej   moci   a   orgánov   samosprávy,   keď   umožnili nadobudnutie   majetku   fyzickými   osobami,   ktoré   podľa   Ústavy   a   zákonov   SR   nie   sú oprávnené takýto majetok nadobudnúť...“

V prípise č. k. VI/Gd 68/09-10 z 26. mája 2009 generálna prokuratúra reagujúc na opakovaný   podnet   sťažovateľky   z 12.   marca   2009   k vecnému   problému,   ktorý   bol predmetom jej podaní, uviedla:

„Po   preskúmaní   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisového   materiálu   oznamujem,   že zo strany tunajšej prokuratúry nebol zistený dôvod pre prijatie osobitného prokurátorského opatrenia   a zmenu   stanoviska,   ktoré   Vám   bolo   oznámené   listom   Okresnej   prokuratúry v Banskej   Bystrici   č.   Pd   19/08   z 26.   2.   2008   a listom   Krajskej   prokuratúry   v Banskej Bystrici č. Kd 140/08 z 30. 9. 2008 a súčasne Vás v bližšom odôvodnení odkazujem na ich obsah, nakoľko sa s nimi stotožňujem.“

Z citovaného   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   sa   s podaním   sťažovateľky z 12. marca 2009 zaoberala spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (potvrdzuje to aj obsah spisu sp. zn. VI/2 Gd 68/09, ktorý si na účel preskúmania opodstatnenosti sťažnosti od generálnej prokuratúry   vyžiadal   ústavný   súd,   pozn.),   a po   vecnej   stránke   sa   stotožnila   s právnymi názormi, ktoré vo veci sťažovateľky vyslovila okresná prokuratúra a krajská prokuratúra.

Po preskúmaní spisovej dokumentácie ústavný súd dospel k záveru, že právne názory okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, o ktoré sa opiera aj generálna prokuratúra, sú vzhľadom na konkrétne okolnosti veci z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné, a preto   podľa   jeho   názoru   nemohlo   postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní podania sťažovateľky z 12. marca 2009 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Na základe   toho   ústavný   súd po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009