znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 329/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ROB/24/2006 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 33 Cb 30/2007), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2008 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. P. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ROB/24/2006 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 33 Cb 30/2007).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom podaným okresnému súdu   9.   januára   2006   domáhala   proti   obchodnej   spoločnosti   L.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „žalovaná“), zaplatenia peňažnej čiastky 7 390 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd platobným rozkazom sp. zn. 1 ROB/24/2006 z 9. júna 2006 zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke uplatnenú sumu s príslušenstvom. Následne však uznesením zo 14. novembra 2006 okresný súd predmetný platobný rozkaz zrušil z dôvodu nemožnosti jeho doručenia žalovanej.

Sťažovateľka uviedla, že za obdobie viac než dva a pol roka okresný súd nevykonal jediné pojednávanie a vo veci právoplatne nerozhodol. Podľa jej názoru „... s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania je nesporné, že príslušný súd mal dostatok možností a časového priestoru na prejednanie veci, vydanie autoritatívneho - právne konformného rozhodnutia vo   veci   samej,   teda   na   vydanie   konečného,   právoplatného   rozsudku.   Keďže   sa   tak v predmetnom konaní nestalo, a to ani z dôvodu zložitosti veci, ani z dôvodov na strane účastníkov   konania,   je   nepochybné,   že   štát   objektívne   zodpovedá   za   prieťahy   v takom konaní.“.

Vzhľadom na to, že okresný súd od vydania uznesenia o zrušení platobného rozkazu bol   vo   veci   nečinný,   sťažovateľka   podaním   z   1.   apríla   2008   požiadala   okresný   súd o nariadenie   termínu   pojednávania   vo   veci   a rozhodnutie   o nej.   Poukázala   pritom   na skutočnosť, že ak by aj ústavný súd nepovažoval uvedené podanie za vyčerpanie všetkých právnych   prostriedkov   nápravy, „...   s   prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   konania,   ako   aj nečinnosť   Okresného   súdu,   nemôže   takýto   nedostatok   byť   dôvodom   pre   neposkytnutie ústavnej ochrany práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. V tomto smere argumentovala   rozhodnutím   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) z 13. júna 2006 sp. zn. 66083/01 vo veci Gažíková c. Slovenská republika, v ktorom „tento síce uviedol, že sťažovateľka nevyužila všetky vnútroštátne možnosti nápravy, napriek tomu uznal, že dĺžka konania v jej veci bola neprimeraná a zároveň sťažovateľke priznal náhradu nemajetkovej ujmy“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   zo   strany   okresného   súdu   v označenom   konaní dochádza k porušovaniu jej označených práv, pričom poukazuje na skutočnosť, že prieťahy v súdnom konaní navodzujú stav právnej neistoty, čo považuje za dostatočný dôvod na priznanie finančného zadosťučinenia.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ROB/24/2006, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ROB/24/2006 konal bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk a úhradu trov konania v zatiaľ nevyčíslenej sume.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ROB/24/2006 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 33 Cb 30/2007).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že súdne konanie začalo 9. januára 2006. Ústavný súd zo   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   po   zrušení   platobného   rozkazu   uznesením   sp.   zn. 1 ROB/24/2006 zo 14. novembra 2006 pre nemožnosť jeho doručenia žalovanej bola vec prevedená   pod sp.   zn. 33 Cb   30/2007.   Na pojednávaní uskutočnenom   2.   októbra   2008 okresný súd vo veci rozhodol. Konanie nie je v súčasnosti ešte právoplatne skončené.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V prípadoch, keď ústavný súd zistil, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (či v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

V predmetnej   veci   sťažovateľky   síce   doba   trvania   namietaného   súdneho   konania nebola primeraná povahe konania a predmetu sporu (obchodný spor o zaplatenie 7 390 Sk s príslušenstvom), ale na druhej strane pochybenia v postupe okresného súdu podľa názoru ústavného   súdu   nedosiahli   takú   intenzitu,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Tieto skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd   za   účinný prostriedok   nápravy namietaného protiprávneho stavu,   ktorý   má sťažovateľka   k dispozícii   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľka preukáže, že účinne využila označený právny prostriedok   nápravy   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak   preukáže,   že   túto   podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej prílohy, sťažovateľka písomnú sťažnosť podľa §   62   ods.   1   a nasl.   zákona   o súdoch   predsedovi   okresného   súdu   nepodala.   Podaním z 1. apríla 2008 len požiadala okresný súd „o vytýčenie termínu pojednávania za účelom rozhodnutia vo veci samej“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   podanie   sťažovateľky   z   1.   apríla   2008 považovať za sťažnosť podľa zákona o súdoch. Na základe uvedených skutočností ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľka   nevyužila   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   účinný   právny   prostriedok   nápravy   proti   nečinnosti okresného súdu a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky   pre   jej   neprípustnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   súčasne   konštatoval,   že   argumentáciu   sťažovateľky   o nevyužití právnych prostriedkov ochrany opierajúcu sa o rozhodnutie ESĽP z 13. júna 2006 sp. zn. 66083/01 vo veci Gažíková c. Slovenská republika nemožno aplikovať v danom prípade vzhľadom na dĺžku konania napadnutého sťažnosťou (súdne konanie v prípade Gažíková c. Slovenská republika trvajúce 15 rokov, v prípade sťažovateľky dva a pol roka).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2008