znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 329/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. G., bytom B., J. G., bytom B., J. G., bytom B., I. G., bytom T., a Ing. B. G., bytom T., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietali porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práv   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2004 sp. zn. 3 Cdo 11/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. G., J. G., J. G., I. G. a Ing. B. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2004 doručená sťažnosť Mgr. J. G., bytom B., J. G., bytom B., J. G., bytom B., I. G., bytom T., a Ing. B. G., bytom T. (ďalej aj „sťažovatelia“), v ktorej uviedli:

„Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   napadnutým   rozsudkom   dovolacieho   súdu   boli porušené ich základné práva zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to v tom, že

1. všeobecný   súd   v odôvodnení   rozsudkov   nepodal   výslovné   stanovisko   k žiadanému overeniu   podpisu   sťažovateľky   4)   grafológom   (keď   tento   dôkaz   nevykonal,   mal vysvetliť prečo tak neurobil), preto tento tzv. opomenutý dôkaz zakladá porušenie zásady spravodlivého procesu;

2. nemožno prehliadnuť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku je kladený dôraz len na   tie   dôkazy,   ktoré   svedčili   v neprospech   sťažovateľov,   zatiaľ   čo   dôkazy   v ich prospech   neboli   súdmi   vôbec   vykonané,   resp.   neboli   hodnotené   spôsobom zodpovedajúcim príslušným ust. OSP (viď hodnotenie výpovede Ing. J. G. na čl. 39 spisu a pod.);

3. zmena právneho náhľadu odvolacieho súdu – na ktorú mal reagovať dovolací súd ako na vadu podľa § 237 písm. f) OSP, ku ktorej prihliada ex offo – na prejednanú vec okresným súdom, mala byť dôvodom pre vydanie kasačného rozhodnutia a nie zmeňujúceho,   lebo z ústavnoprávneho hľadiska uzavrel pre sťažovateľov možnosť predkladať nové dôkazy ap. a tým zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania;

4. v rozpore s § 157 ods. 2 OSP je tzv. súhrnné zistenie, ku ktorému sa uchýlili ako odvolací tak i dovolací súd, ktoré zakladá prakticky nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a porušenie čl. 46/1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností navrhujeme vydať tento nález:

1. Základné právo sťažovateľov podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení s čl.   6   ods.   1 dohovoru,   postupom   a rozhodnutím   NS   SR   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Cdo 11/03 porušené bolo.

2. Rozsudok NS SR z 27. 5. 2004 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom   priznáva   satisfakciu   v sume   100.000   Sk,   ktorú   im   vyplatí   NS   SR v lehote do 2 mesiacov.

4. Sťažovateľom priznáva trovy právneho zastúpenia 14.110 Sk, ktoré NS SR vyplatí ich právnej zástupkyni.“

K sťažnosti bolo pripojené aj dovolanie proti napadnutému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorého ústavný súd cituje:

„Dovolatelia odôvodňujú podaný opravný prostriedok tým, že konanie je postihnuté inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   [§   241   ods.   2 písm. b) O. s. p.], že napadnuté rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. d) O. s. p.]. Inou   vadou   je   procesná   nesprávnosť,   ktorá   je   (rovnako   ako   vady   konania   taxatívne vymenované   v   §   237   O.   s.   p.)   spôsobená   porušením   procesných   noriem   upravujúcich občianske   súdne   konanie,   ktorá   ale   (na   rozdiel   od   nich)   nezakladá   tzv.   zmätočnosť rozhodnutia; právne relevantnou je pritom len „iná vada“ majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 132 O. s.   p.   v zmysle   ktorého   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a to   každý   dôkaz   jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli   účastníci.   Skutkové   zistenie   nemá   oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie   nemá   v podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   vtedy,   ak   sa   týka skutočností,   ktoré   boli   významné   z hľadiska   hmotno-právneho   posúdenia   veci.   Právnym posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery a aplikuje   konkrétnu   právnu   normu na zistený   skutkový stav.   Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či odvolací   súd   na   zistený   skutkový   stav   použil   správny   predpis   a či   ho   aj   správne interpretoval.“

II.

Z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   z   jeho   odôvodnenia   vyplýva,   že k obsahu dovolania sťažovateľov zaujal toto právne stanovisko:

«Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je „inou vadou“ konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. Dovolanie ale v prejednávanej veci nedôvodne vytýka odvolaciemu súdu, že jeho   rozhodnutie   bolo   vydané   v konaní   postihnutom   touto   vadou,   lebo   z napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd rešpektoval ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. a že v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a   jasne vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a posúdil zistený skutkový stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Odvolací   súd   úplne   zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, na základe čoho dospel k skutkovému záveru a uzavretí druhej kúpnej zmluvy (viď odôvodnenie jeho rozsudku na č. l. 296 a 297 spisu). Výslovne uviedol, že tento záver zaujal na základe výsluchu samotného žalobcu 1 (Ing. J. G.) o predaji nehnuteľnosti a vyplatení kúpnej ceny predávajúcim (č. l. 39 spisu), listu Západoslovenského krajského národného   výboru   z 5.   novembra   1975   o dôvodoch   neschválenia   prvej   kúpnej   zmluvy (č. l. 49 spisu), listu Západoslovenského krajského národného výboru z 28. novembra 1975 zn.   Fin.   4/598/75   o schválení   nového návrhu druhej kúpnej zmluvy o prevode sporných nehnuteľností za 370 910,16 Kčs podľa § 30 vyhlášky č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku a   v súlade   s uznesením   Rady Západoslovenského krajského   národného   výboru z č. 20/1971 (č. l. 52 spisu), potvrdenia Okresného úradu v Topoľčanoch z 9. novembra 1998   o tom,   že matrika overila 26. novembra   1975   pravosť   podpisov žalobkyne   3   a jej manžela   pod   č.   189/1975   a č. 190/1975   (na   bližšie   neoznačenej   listine).   Pri   takomto stručnom a jasnom vyložení, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel   svoje   skutkové   zistenia   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval, nemožno   rozsudok   odvolacieho   súdu   považovať   za   nepreskúmateľný.   Na   úkor preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nie je podľa dovolacieho súdu skutočnosť, že odvolací súd výslovne neuviedol konkrétny deň, kedy v súlade s jeho skutkovými zisteniami došlo   v novembri   1975   k uzavretiu   druhej   kúpnej   zmluvy.   Z hľadiska   zrozumiteľnosti   a preskúmateľnosti   napadnutého   rozsudku   treba   za   postačujúci   v prejednávanej   veci považovať uvedený časový údaj („november 1975“). Naviac, pri riešení otázky, do akej miery je to-ktoré rozhodnutie súdu preskúmateľné, je podľa dovolacieho súdu vždy potrebné vziať na zreteľ nielen samotný obsah odôvodnenia rozhodnutia (spôsob, ako súd vysvetlí skutkové   zistenia   a z nich   vyvodené   právne   závery),   ale   aj   význam   určitej   skutkovej okolnosti   z hľadiska   právneho   posúdenia   veci;   tu   je   potrebné   uviesť,   že   pri   odvolacím súdom   zaujatých   právnych   záveroch   nebolo   nevyhnutné   v odôvodnení   uviesť,   konkrétne v ktorý deň došlo k zmluvnému konsenzu účastníkov druhej kúpnej zmluvy v predpísanej forme,   lebo   postačujúcim   bolo   vysvetlenie,   že   druhá   kúpna   zmluva   nadobudla   platnosť a účinnosť v novembri 1975.

K dovolacej námietke, že napadnuté rozhodnutie vychádza   zo skutkového zistenia, ktoré   nemá   v podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   (dovolatelia   za   také považujú predovšetkým zistenie odvolacieho súdu o čase uzavretia druhej kúpnej zmluvy), treba   uviesť,   že   vykonané   dokazovanie   dostatočne   preukázalo,   že   24.   novembra   1975 vyhotovil znalec I. K. znalecký posudok o cene prevádzaných nehnuteľností, 26. novembra 1975 žalobkyňa 3/ a jej manžel podpísali bližšie neoznačenú listinu a 28. novembra 1975 Západoslovenský   krajský   národný   výbor   schválil   druhú   kúpnu   zmluvu,   ktorej   písomné vyhotovenia v ten istý deň prevzal osobne manžel žalobkyne 3 (č. l. 52 spisu). Skutkové zistenie, že druhá zmluva bola uzavretá v novembri 1975, má vzhľadom na to plnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ ide o výhradu, že žalobkyňa 3 poprela podpísanie inej než prvej kúpnej zmluvy, dovolací súd v zhode s odvolacím súdom poukazuje na potvrdenie matriky o overení jej podpisu na listine, zapadajúcej do časového rámca uzavierania druhej kúpnej zmluvy.»

Sťažovatelia pripojili k sťažnosti aj rozsudok odvolacieho súdu (rozsudok Krajského súdu v Nitre z 11. júla 2002 sp. zn. 8 Co 206/01), z ktorého ústavný súd upozorňuje na tú časť   jeho   odôvodnenia,   ktorá   sa   týka   námietky   sťažovateľov   o nevykonaní   dôkazu znaleckým posudkom vypracovaným grafológom:

„... z potvrdenia Okresného úradu v Topoľčanoch zo dňa   9. 11. 1998 o overení podpisov J. G. pod por. č. 189/1975 a I. G.   (sťažovateľky v tomto konaní, pozn.) pod por. č. 190/1975 dňa 26. 11. 1975 na Matričnom úrade v Topoľčanoch... je preukázané, že došlo   k uzavretiu   riadnej   kúpnej   zmluvy   o prevode   nehnuteľnosti...   kúpna   zmluva   bola účastníkmi podpísaná...“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   (a   to   platí   aj   pre   sťažnosti)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka   konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný   na   všetky   tieto   procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí   (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej   slobody.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu (II. časť   odôvodnenia)   konfrontovaného   s   obsahom   dovolania   sťažovateľov   vyplýva,   že najvyšší súd na každý uplatnený dovolací dôvod uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho viedli   k zamietnutiu   dovolania.   Tieto   závery   netrpia   žiadnymi   vnútornými   rozpormi a zaujímajú   stanovisko   k   podstate   dôvodov   uvedených   v   dovolaní   v   rozsahu,   ktorý   je porovnateľný   s obsahom dovolania.   Treba   ešte uviesť,   že   odvolací   súd aj dovolací   súd zaujali stanovisko aj k tomu, prečo sa nevykonal dôkaz znalcom grafológom, keď dospeli k záveru, že podpisy účastníkov zmluvy J. G. a I. G. boli riadne overené na Matričnom úrade v Topoľčanoch, a to všeobecným súdom postačovalo na záver o riadnom podpísaní kúpnej   zmluvy.   Tomuto   záveru   so   zreteľom   na   overenie   podpisov   účastníkov   zmluvy príslušným matričným úradom nemožno nič vyčítať, lebo jeho dôkazná hodnota je taká vysoká,   že   na   jej   spochybnenie   nepostačuje   len   tvrdenie,   že   sťažovateľka   I.   G.   kúpnu zmluvu nepodpísala.

Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že sťažovatelia v dovolaní neuplatnili dôvod zmätočnosti   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   spočívajúci   v zmene právneho názoru odvolacieho súdu na predmet sporu, a preto aj keď inak najvyšší súd sa takýmto dôvodom venuje ex offo, ústavný súd na tento dôvod neprihliadol (subsidiarita jeho právomoci),   pretože   sťažovatelia   v sporovom   konaní   sú   povinní   uplatniť   všetky   svoje námietky proti postupom a rozhodnutiam nižších súdov aj v odvolacom konaní a nemôžu sa spoliehať na to, že za nich tak urobí dovolací súd.

Z uvedených   záverov vyplýva, že   napadnutý   postup a rozsudok   najvyššieho súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   v celom   rozsahu   nie   je   potrebné   rozhodovať   o   takých nárokoch   na   ochranu   ústavnosti,   ktorých   uplatnenie   a   použitie   predpokladá   aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto ústavný súd nerozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení,   ktoré   požadovali   sťažovatelia,   a   o   zrušovaní   napadnutého   rozsudku (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy).