znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 328/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Štúdio   Beta,   spol.   s r.   o.,   Poľná   1, Bratislava, zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Katarínou Pecnovou, Námestie SNP 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave č.   k. 1 Cob 312/2009-686 z 29. apríla 2010 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Štúdio Beta, spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Štúdio Beta, spol. s r. o., Poľná 1, Bratislava (ďalej   len   „sťažovateľka,“   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. Katarínou Pecnovou, Námestie SNP 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 312/2009-686 z 29. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu)“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«1. Rozhodnutie   o   zamietnutí   dovolania   vydané   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „Najvyšší   súd“)   č.   k.   3   Obdo   55/2010   došlo   na   doručovanie Okresnému súdu Bratislava IV dňa 1. 2. 1012 a právnemu zástupcovi Sťažovateľa (ako je definovaný v bode 2) dňa 10. 2. 2012.

2. Spoločnosť Štúdio Beta spol. s r. o., so sídlom na Poľná 1, Bratislava... (ďalej len „Sťažovateľ“) týmto podáva proti právoplatnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 29. apríla 2010, č. k. 1 Cob 312/2009-686 v zákonnej lehote túto ústavnú sťažnosť.

3. Sťažovateľ tvrdí, že právoplatným rozhodnutím porušovateľa základného práva − Krajského   súdu   v   Bratislave   (špecifikovaným   v   bode   2   vyššie)   bolo   porušené   ústavou zaručené základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, resp. na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (23/1991 Zb).»

Svoje tvrdenia sťažovateľka podrobnejšie odôvodňuje takto:«4. Rozhodovanie   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   Okresného   súdu   Bratislava   IV v rozpore   s   Nálezom   Ústavného   súdu   a   porušenie   princípu   právnej   istoty   vzájomne si odporujúcou judikatúrou pri posudzovaní platnosti zmluvy z 22. 12. 1997 (porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 46 ústavy, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

5. Okresný   súd   Bratislava   IV   (ďalej   len   „Okresný   súd“)   rozhodol   medzitýmnym rozsudkom zo dňa 18. 5. 2005, č. k. 10 Cb 14/03-295 (ďalej len („Pôvodný rozsudok OS“), o základe nároku Sťažovateľa tak,   že jeho nárok na náhradu škody je voči spoločnosti Slovenská televízia so sídlom na Mlynská dolina, Bratislava..., ktorej právnym nástupcom sa stala spoločnosť Rozhlas a televízia Slovenska so sídlom na Mýtna 1, Bratislava... (ďalej len „Žalovaný“) opodstatnený.

6. V   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   Sťažovateľ   sa   podanou   žalobou domáhal náhrady škody vo forme ušlého zisku z titulu porušenia dvoch zmlúv, ktoré medzi sebou uzavreli Sťažovateľ a Žalovaný. Konkrétne sa jednalo o zmluvu zo dňa 27. 12. 1997, ktorá   sa   týkala   programu   „Dobré   ráno   Slovensko“   (ďalej   len   „Zmluva   z   r.   1997“) a o zmluvu zo dňa 30.   10.   1998 o spoločnej koprodukčnej výrobe programu (ďalej len „Zmluva z r. 1998“). Okresný súd ďalej uviedol, že Zmluvu z r. 1998 považuje za platnú, lebo v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 10 Cb 62/99 bolo právoplatne   rozhodnuté,   že   táto zmluva   je platná.   Ohľadom   Zmluvy z r.   1997 uviedol, že uvedená zmluva bola uzavretá platne, lebo táto nespadá pod režim zákona o verejnom obstarávaní...

7. Proti uvedenému rozsudku podal Žalovaný odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací svojim rozsudkom zo dňa 25. 5. 2006, č. k. 1 Cob   226/05-350   (ďalej   len   „Pôvodný   rozsudok   KS“)   potvrdil   Pôvodný   rozsudok   OS. V odôvodnení   svojho   rozsudku   sa   Krajský   súd   zaoberal   aj   otázkou   platnosti   Zmluvy z r. 1997,   pričom   dospel   k   záveru,   že   pri   uzatváraní   tejto   zmluvy   nedošlo   k   porušeniu zákona č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní a že Zmluva z r. 1997 je platná...

8. Proti uvedenému Pôvodnému rozsudku KS podal Žalovaný dovolanie. Najvyšší súd ako súd dovolací svojim rozsudkom zo dňa 31. 5. 2007, č. k. 4 Obdo 34/2006 (ďalej len „Pôvodný rozsudok NS“) dovolanie odmietol, čím potvrdil správnosť Pôvodných rozsudkov OS a KS...

9. Dňa 20. 9. 2006 podal Žalovaný ústavnú sťažnosť proti Pôvodnému rozsudku KS. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Ústavný   súd“)   svojim   nálezom   zo   dňa 2. 8. 2007 č. k. II. ÚS 410/06-35 (ďalej len „Nález Ústavného súdu“) rozhodol, že základné právo Žalovaného na súdnu ochranu bolo porušené, zrušil Pôvodný rozsudok KS a vec vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie.

10. Podľa Nálezu Ústavného súdu z obsahu odôvodnenia napadnutého Pôvodného rozsudku   KS   vyplýva,   tento   neodpovedal   na   námietku   Žalovaného,   že   ak   by   mal aj Sťažovateľ vo všetkom čo tvrdí pravdu, mohol by žiadať iba zmluvnú pokutu. Preto bolo nevyhnutné, aby sa Krajský súd s touto námietkou v odôvodnení Pôvodného rozsudku KS primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

11. Ústavný   súd   tiež   vo   svojom   náleze   vytkol   Krajskému   súdu,   že   právny   záver Krajského   súdu   o   tom,   že   nie   je   viazaný   rozhodnutím   správneho   orgánu   v   zmysle ustanovenia § 135 OSP sa opiera len o argumentáciu, že vo vyžiadanom spise správneho orgánu sa nenachádza rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke v súvislosti s porušením   zákona   o   verejnom   obstarávaní   vo   veci   uzavretia   zmlúv   o   spoločnej koprodukčnej   výrobe   programu   „Dobré   ráno   Slovensko“   so   žalobcom,   a   skutočnosť, že rozhodnutie predložené sťažovateľkou nebolo opatrené pečiatkou právoplatnosti. Podľa názoru Ústavného súdu bol Krajský súd povinný dôsledne preskúmať skutočnosti ohľadom právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu a až na tomto základe vyvodiť svoj právny záver a odôvodniť ho.

12. Ústavný   súd   teda   nespochybnil   vecnú   správnosť   Pôvodného   rozsudku   KS, ale požadoval   formálne   doplniť   odôvodnenie   tohto   rozsudku   tak,   aby   odpovedal na námietku Žalovaného ohľadom dojednania o zmluvnej pokute a aby dôsledne preskúmal skutočnosti   ohľadom rozhodnutia   Krajského   úradu   v Bratislave   č.   REG/64/4/1999/ULC z 3. 3. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie KÚ“).

13. Krajský súd však namiesto toho, aby v súlade s požiadavkami Nálezu Ústavného súdu (i) dôsledne preskúmal skutočnosti ohľadom právoplatnosti Rozhodnutia KÚ a (ii) doplnil časť odôvodnenia Pôvodného rozsudku KS, tak aby odpovedal na vyššie uvedenú námietku Žalovaného,

zrušil   svojim   uznesením   zo   dňa   26. 6. 2008   č.   k.   1   Cob/46/2008-393   (ďalej   len „Uznesenie KS“) Pôvodný rozsudok OS. Krajský súd zároveň v odôvodnení konštatoval, že s   poukazom   na   predložené   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktorým   bolo   rozhodnuté o porušení   zákona   č. 263/1 B93   Z.   z.   o   verejnom   obstarávaní   v   znení   účinnom   v   čase uzavretia zmlúv medzi účastníkmi v čase rozhodovania správneho orgánu a s poukazom na ust. 24a tohto zákona dospel k záveru, že uvedená zmluva zo dňa 22. 12. 1997 bola uzavretá v rozpore s týmto zákonom a je neplatná. Vzhľadom na tento záver, bude úlohou súdu prvého   stupňa   zaoberať   sa   nárokmi   uplatnenými   žalobcom   v   jeho   návrhu   zo   dňa 23. 12. 2002, ich právnym základom a výškou...

14. Krajský   súd   však   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil   na   základe   čoho   dospel k záveru, že Zmluva z r. 1997 sa spravuje zákonom o verejnom obstarávaní a je neplatná, a teda k úplne opačnému právnemu záveru ako v Pôvodnom rozsudku KS. Krajský súd nepreskúmal   skutočnosti   týkajúce   sa   právoplatnosti   Rozhodnutia   KÚ,   namiesto   čoho sa odvolával len na Nález Ústavného súdu. Z Nálezu Ústavného súdu pritom v žiadnom prípade nevyplýva, že Zmluva z r. 1997 sa spravuje zákonom o verejnom obstarávaní ani že Rozhodnutie   KÚ   je   právoplatné   alebo   že   Krajský   súd   je   bezpodmienečne   viazaný Rozhodnutím KÚ.

15. Na základe uvedeného Uznesenia KS, vydal Okresný súd dňa 1. 6. 2009 rozsudok č.   k.   10   Cb   14/2003-551   (ďalej   len   „Nový   rozsudok   OS“),   ktorým   zamietol   žalobu Sťažovateľa proti Žalovanému a podľa ktorého:

„Pri   zmluve   zo   dňa   22.   12.   1997   je   súd   viazaný   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave č. k 1 Cob 46/2008-393, v ktorom súd vyslovil názor, že uvedená zmluva bola uzavretá v rozpore so zák. č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase uzavretia   zmluvy   medzi   účastníkmi   i   v   čase   rozhodovania   správneho   orgánu   − Katastrálneho úradu v Bratislave a s poukazom na ust. § 24a cit. zákona je neplatná. Tento názor je v zmysle § 226 O. s. p. záväzný pre súd prvého stupňa.“

16. Sťažovateľ síce žiadal v súlade s Nálezom Ústavného súdu dôsledne preskúmať okolnosti právoplatnosti Rozhodnutia KÚ a v tejto súvislosti navrhoval pripojenie spisu Krajského úradu v Bratislave týkajúceho sa Rozhodnutia KÚ ako aj vypočutie osoby, ktorá opatrila   uvedené   rozhodnutie   pečiatkou   právoplatnosti   a   podpisom.   Okresný   súd   však v rozpore s Nálezom Ústavného súdu tieto dôkazy nevykonal a ani iným spôsobom dôsledne nepreskúmal   právoplatnosť   Rozhodnutia   KÚ   a   napriek   tomu   v   odôvodnení   Nového rozsudku OS vyslovil protichodný právny názor v porovnaní s Pôvodným rozsudkom OS a Pôvodným   rozsudkom   KS,   pričom   podľa   nového   rozsudku   OS   „nemá   pochybnosti   o právoplatnosti uvedeného rozhodnutia.“...

17. Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   zo   dňa   29. 4. 2010 č. k. 1 Cob 312/2009-686 (ďalej len „Nový rozsudok KS“) opäť zaoberal platnosťou Zmluvy z r. 1997, pričom dospel k záveru, že:

„... nie je preto dôležité, či Krajský úrad v Bratislave začal správne konanie v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní..., či za účastníkov pojal všetky dotknuté osoby, či týmto osobám doručil svoje rozhodnutie,... Dôležitým je len to či táto zmluva je platná   alebo   neplatná.   Kompetencia   posúdenia   platnosti   zmluvy   prislúcha   súdu. Pri hodnotení jej platnosti preto je potrebné vychádzať z ust. § 39 Obč. zák., podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje Zákonu alebo ho obchádza... V danom prípade ide o rozpor so špeciálnym zákonom (zák. č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov) a tento rozpor so zákonom spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy,...“

18. Krajský súd, vychádzajúc z tých istých skutočností bez toho, aby relevantným spôsobom vykonal prípadné ďalšie dokazovanie, t. j. posudzoval tú istú Zmluvu z r. 1997 a to isté správne rozhodnutie − Rozhodnutie KÚ, pritom dospel k diametrálne opačnému právnemu záveru ako vo svojom Pôvodnom rozsudku KS, podľa ktorého Rozhodnutie KÚ: „... nie je však právoplatné a odvolací súd dospel preto k záveru, že nie je viazaný takýmto rozhodnutím správneho orgánu v zmysle citovaného ust. § 135 O. s. p. Odvolací súd sa teda zaoberal otázkou, či takáto zmluva o koprodukčnej výrobe programu uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou ako dodávateľom a žalovaným ako obstarávateľom, ktorý je verejnoprávnou   organizáciou,   musela   byť   uzavretá   podľa   zák.   č.   263/1993   Z.   z. o verejnom obstarávaní...

Z obsahu oboch zmlúv však je zrejmé, že ich predmetom nebolo získanie tovaru, služieb   alebo   verejných   prác,   ale   zhotovenie   dohodnutého   diela...   Z   uvedeného   teda vyplýva, že pri uzatváraní zmlúv nedošlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní a tieto zmluvy teda podľa ust. § 24a tohto zákona nie sú neplatné.“

19. Z uvedeného vyplýva, že Krajský súd najskôr vo svojom Pôvodnom rozsudku KS z roku 2006 vyslovil právny názor, že Rozhodnutím KÚ viazaný nie je a že Zmluva z r. 1997 je platná. Po vydaní Nálezu Ústavného súdu však vo svojom Uznesení KS z roku 2007 s poukazom   na   predložené   Rozhodnutie   KÚ   konštatoval,   že   tá   istá   Zmluva   z   r.   1997 je neplatná,   a   to   bez   akýchkoľvek   nových   skutkových   zistení.   Následne   však   vo   svojom Novom rozsudku KS v roku 2010 opäť dospel k pôvodnému právnemu záveru kritizovanému Ústavným   súdom,   že   pri   posudzovaní   otázky   platnosti   zmluvy   nie   je   Rozhodnutie   KÚ relevantné a teda nie je potrebné skúmať jeho právoplatnosť a napriek tomu posúdil Zmluvu z   r.   1997   ako   neplatnú,   teda   podstatne   odlišným   spôsobom   a   to   bez   toho,   aby   sa argumentačne vyrovnal so svojimi skoršími rozhodnutiami.

20. Nový   rozsudok   KS   a   Nový   rozsudok   OS   sa   síce   odvolávajú   aj   na   uznesenie Najvyššieho   súdu,   keď   podľa   týchto   Zmluva   z   r.   1997   „bola   vyhlásená   za   absolútne neplatnú tak,... ako bolo konštatované v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 02. 2008 č. k. 1 Obo 87/2006-178 v inom konaní v obdobnej veci.“ V danom uznesení však Najvyšší súd nekonštatuje platnosť či neplatnosť Zmluvy z r. 1997, ale len, podobne ako Ústavný súd SR vo svojom náleze, „dospel k záveru, že súd prvého stupňa pochybil, keď pri posudzovaní platnosti zmluvy nevychádzal bez ďalšieho z tohto rozhodnutia.“

21. Z uvedeného tiež vyplýva, že Okresný a Krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali   s námietkami Žalovaného tak,   ako to   požadoval   Nález Ústavného   súdu. Namiesto tohto, ústavne konformného postupu si všeobecné súdy predmetné námietky pod „rúškom   ústavnosti“   bez   ďalšieho   nekriticky   vzali   za   svoje.   Primeraným   a   ústavne akceptovateľným   spôsobom   nevysporiadali   a   neodpovedali   na   námietku   Sťažovateľa, že uvedené   Rozhodnutie   KÚ   nie   je   právoplatné   o.   i.   z   dôvodu,   že   mu   ako   účastníkovi konania, keďže Sťažovateľove právom chránené záujmy a povinnosti mohli byť a aj boli Rozhodnutím   KÚ   priamo   dotknuté,   nebolo   nikdy   doručené,   čo   nakoniec   vyplýva aj z Rozhodnutia KÚ, súd ním teda nie je viazaný, napriek tomu, že ide o zásadný argument, nakoľko súd len ním odôvodnil neplatnosť Zmluvy z r. 1997...

22. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, „neoddeliteľnou súčasťou princípov   právneho   štátu   zaručeného   podľa   čl.   1   ústavy   je   aj   princíp   právnej   istoty. Za zreteľa hodný je v danom prípade potrebné považovať aj už skôr vyslovený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého „Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva   rovnaká   odpoveď“   „(PL.   ÚS   16/95)“.   (II.   ÚS   177/06).   Za   diskriminačný   možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom   ho   nemožno   objektívne   a   rozumne   odôvodniť   (mutatis   mutandis   PL.   ÚS   21/00 a PL. ÚS 6/04).

23. Pokiaľ   súd   rieši   právnu   otázku   (tú   istú   alebo   analogickú),   ktorá   už   bola právoplatne   vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa   argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a   môže   tým   porušiť   aj   právo   účastníka   súdneho   konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06).

24. K   podobným   záverom   dospel   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý konštatoval, že riešenie rovnakých právnych otázok rozličným spôsobom je samo o sebe v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch Dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu (napr. Beian v. Rumunsko z 2007).

25. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   najmä   na   absolútne   neodôvodnené   zmeny v rozhodovaní Krajského súdu považuje Sťažovateľ Nový rozsudok OS a Nový rozsudok KS za   nezrozumiteľný,   arbitrárny   a   porušujúce   ústavný   princíp   predvídateľnosti   práva. Z toho dôvodu boli Novým rozsudok OS a Novým rozsudkom KS porušené základné práva Sťažovateľa, najmä právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenú v článku 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

26. Rozhodovanie   v   rozpore   so   zásadou   súd   pozná   právo   „iura   novit   curia“ (porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Vo svojom „pôvodnom“ rozsudku sa Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) «... vysporiadal   s   námietkou   premlčania   vznesenou   žalovaným   v   časti   nároku ešte pred podaním návrhu na zmenu žaloby, uplatneného zo zmluvy zo dňa 22. 12. 1997... a zo zmluvy zo dňa 31. 10. 1998... a mal za to, že premlčacia lehota ktorú posúdil v zmysle § 397 a § 398 Obchodného zákonníka neuplynula.

Žaloba, ktorou si žalobca uplatnil nárok najprv na zaplatenie 409.330.128,40 Sk bola podaná na súd dňa 23. 12. 2002, teda ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty...

28. Okresný súd však následne vo svojom Novom rozsudku OS zamietol žalobu Sťažovateľa proti Žalovanému, o. i. aj z dôvodu, že:

„Nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania súd nemohol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi priznať, keďže si ho uplatnil po uplynutí štvorročnej premlčacej doby na pojednávaní dňa 01. 06. 2009, kedy súd žalobcom navrhnutú zmenu žaloby v tejto časti   pripustil.   Premlčacia   doba   začala   plynúť   obdobne   ako   je   vyššie   uvedené   dňa 28. 12. 1998 a uplynula 28. 12. 2002.“

29. Ak by však aj Sťažovateľ podľa Zmluvy z r. 1998 nemal nárok na náhradu škody, ale len na zmluvnú pokutu, tento nárok, ako to vyplýva aj z Pôvodného rozhodnutia OS z roku   2005,   nemohol   byť   premlčaný,   nakoľko   bol   uplatnený   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami zákona, na príslušnom súde a pred uplynutím premlčacej doby.

30. Ako   vyplýva   z   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu,   účastník   občianskeho súdneho konania má legitímne právo očakávať, že súd rozhodujúci v jeho veci pozná právo (iura novit curia) a rozhodne podľa práva (I. ÚS 390/08-26).

31. Podľa   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   ako   aj   Ústavného   súdu,   súd pri posudzovaní   dôvodnosti   uplatneného   nároku   na   peňažné   plnenie   vychádza   zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť uplatnený nárok po právnej stránke, a to bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného peňažného plnenia je nesprávne uvedený, alebo vôbec nie je uvedený, a to aj v petite (5 Obdo 4/2009, 1 Cdo 190/2004, I. ÚS 390/08-26).

32. Z   uvedeného   vyplýva,   že   hoci   Sťažovateľ   žiadal   vo   svojej   žalobe   podanej 23. 12. 2002 zaplatenie určitej čiastky z dôvodu náhrady škody, právna kvalifikácia nároku Sťažovateľom   nemala   byť   pre   súd   záväzná,   nakoľko   posúdenie   veci   a   jej   podriadenie pod príslušnú hmotnoprávnu normu je úlohou súdu. Okresný ani Krajský súd nepostupovali vo veci Sťažovateľa týmto spôsobom, keď dospeli k záveru, že Sťažovateľ si uplatnil svoj nárok   na   zaplatenie   zmluvnej   pokuty   až   po   uplynutí   premlčacej   doby,   hoci   skutkové okolnosti   prípadu   boli   dostatočne   zistené   a   preukázané   tak,   aby   ich   súd   mohol   riadne posúdiť.

33. Keďže Krajský súd neposkytol Sťažovateľovi súdnu ochranu a potvrdil rozsudok Okresného súdu o zamietnutí žaloby podanej Sťažovateľom v časti týkajúcej sa zaplatenia zmluvnej pokuty zo zmluvy z roku 1998 z dôvodu premlčania uplatneného nároku, ktoré bolo v priamom a očividnom rozpore so zákonným ustanovením zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v platom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“), samotný Krajský súd porušil tieto práva Sťažovateľa. Tým možno bez ďalšieho konštatovať, že nerešpektovanie normy podústavného práva, akou je o. i. Obchodný zákonník Okresným súdom vo svojom rozsudku zo dňa 1. 6. 2009, č. k. 10 Cb 14/2003-551 a Krajským súdom vo svojom rozsudku zo   dňa   29.   4.   2010   č.   k.   1   Cob   312/2009-686   v   prípade   sťažovateľa   viedlo   zároveň k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 390/08-26).

34. Ústavne   neprijateľný   formalizmus   pri   výklade   textu   zmluvy   z   30.   10.   1998 (porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

35. Ako je uvedené vyššie, z Nálezu Ústavného súdu vyplýva, že Krajský súd mal odpovedať   na   námietku   Žalovaného,   že   „v   prípade,   že   pôjde   o   jednostranné porušenie zmluvy zo strany STV, má Štúdio Beta právo uplatniť zmluvnú pokutu vo výške 65.000.000,- SK“, na základe čoho Žalovaný tvrdil, že „ak by mal aj žalobca vo všetkom pravdu čo tvrdí, mohol by žiadať iba zmluvnú pokutu.“ Krajský súd však na túto námietku v Uznesení   KS   neodpovedal   a   Okresný   súd   namiesto   toho,   aby   sa   s   touto   námietkou v odôvodnení vysporiadal, ju zobral bez akéhokoľvek nového zistenia za svoju.

36. Sťažovateľ má za to, že vôľa strán implementovaná do predmetného článku 7 ods. 3   Zmluvy   z   r.   1998   bola   dojednaná   ako   právo   na   zmluvnú   pokutu   v   prospech Sťažovateľa v prípade jeho odstúpenia z dôvodu porušenia Zmluvy z r. 1998 Žalovaným. Ako vyplýva z Nového rozsudku OS, výklad tohto ustanovenia Zmluvy z r. 1998 bol medzi Sťažovateľom a Žalovaným sporný.

37. Podľa odôvodnenia Nového rozsudku OS a aj Nového rozsudku KS (nakoľko sa Podľa jeho odôvodnenia Krajský súd stotožnil s právnymi závermi Okresného súdu), Okresný súd zamietol návrhy Sťažovateľa na vykonanie dôkazov − vypočutie svedkov... z dôvodu,   že   títo   „svedkovia   mohli   byť   vypočutí   len   na   ozrejmenie   okolností   ohľadne uzavretia zmluvy, prípadne na rokovania ohľadne uzavretia zmluvy, ktoré s tým súviseli, čo môže mať význam len vtedy, ak súd pristúpi k výkladu nejasného a nezrozumiteľného úkonu. Ak by aj títo svedkovia vo svojich výpovediach uviedli niečo iné než je v texte zmluvy obsiahnuté,   nemôže   to   v   tomto   prípade   zmeniť   nič   na   samotnom   texte,   pričom   naviac výkladom právneho úkonu spísaného v zmluve nemožno meniť obsah samotného úkonu, pokiaľ tento z textu vyplýva.“

38. Takýto   právny   záver   celkom   zjavne   nerešpektuje   judikatúru   Ústavného   súdu, podľa ktorej „text zmluvy je prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou   konajúcich   strán“   (I.   ÚS   243/07-25).   Uvedené   zároveň   odporuje   judikatúre Najvyššieho súdu, podľa ktorej „pri výklade vôle podľa § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka nemôže byť východiskom len sám prejav vôle, resp. vôľa konajúceho v momente, kedy prejav vôle urobil. Výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu s prihliadnutím na samotné jednanie o uzavretí zmluvy, prax, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku zaviedli a ich správanie po uzavretí zmluvy“ (3 Obdo 16/2002).

39. Súd sa zároveň vo svojom odôvodnení nevysporiadal s námietkou Sťažovateľa, že článok 7 ods. 3 „zmluvy nie je možné vykladať tak, že sa vyberie iba druhá veta tohto ustanovenia a vyloží sa tak, že bola dohodnutá zmluvná pokuta pre akékoľvek porušenie zmluvnej povinnosti a ignorovať prvú a v nadväznosti na druhú, tretiu vetu tohto článku“, hoci je táto námietka zásadného významu pre posúdenie predmetného ustanovenia.

40. Podľa Nového rozsudku OS, súd na okolnosti a rokovanie pri uzatváraní zmluvy prihliadne len vtedy, ak ide o výklad nezrozumiteľného úkonu. Nezrozumiteľný právny úkon by však bol absolútne neplatný a podľa právnej teórie je právny úkon nezrozumiteľný, ak ani jeho výkladom nemožno zistiť, aký obsah mal byť týmto úkonom vyjadrený. Inými slovami, podľa Nového rozsudku OS je výklad na základe okolností pri uzatváraní zmluvy možné pripustiť len vtedy, keď výklad takéhoto ustanovenia zmluvy aj tak nie je vôbec možný.

41. Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   odôvodnenie   Nového   rozsudku   OS   a   teda aj Nového rozsudku KS je samo o sebe nelogické a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   majú   za   následok   porušenie   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

42. Proti Sťažovateľovi je v súčasnej dobe vedená exekúcia na zaplatenie súdnych trov Žalovaného na základe napadnutého Nového rozsudku KS, čo vzhľadom na majetok Sťažovateľa ohrozuje jeho samotnú existenciu...

43. Sťažovateľ   je   preto   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   sú   splnené   zákonné podmienky, a tak si dovoľuje požiadať Ústavný súd o vydanie opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   platnom   a   účinnom   znení,   ktorým   odloží   vykonateľnosť   napadnutého právoplatného   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k.   1 Cob 312/2009-686 zo dňa 29. apríla   2010...   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 20. 12. 2011, sp. zn. 3 Obdo 55/2010..., vzhľadom na neprimerane vysoké trovy konania.»

Sťažovateľka v sťažnosti z 30. marca 2012 doručenej ústavnému súdu 2. apríla 2012 namieta porušenie svojich práv a dožaduje sa vyslovenia ich porušenia len napadnutým rozsudkom krajského súdu, pričom návrh na rozhodnutie (petit) formuluje takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   porušené   právoplatným   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. apríla 2010, č. k. 1 Cob 312/2009-686.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29. apríla 2010, č. k. 1 Cob 312/2009-686 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy tohto konania v zákonnej výške na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 312/2009-686 z 29. apríla 2010.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu faxom 2. apríla 2012 (o 18.06 h) a následne poštou 5. apríla 2012 podanie označené ako „sťažnosť... – zmena návrhu... jeho rozšírenie“, v ktorom za porušovateľa svojich práv označuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a dožaduje sa vyslovenia porušenie ňou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 55/2010 z 20. decembra 2011   (ďalej   aj   „uznesenie   najvyššieho   súdu“).   V odôvodnení   namieta „protiústavnosť“   rozsudku   krajského   súdu   a skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v rámci dovolacieho   konania   nepreskúmal   meritórne   rozsudok   krajského   súdu   na   základe   ňou vznesených   námietok a zaoberal sa   len prípustnosťou   dovolania, čím   porušil   jej práva. Sťažovateľka formuluje návrh na rozhodnutie, uvádzajúc napadnutý rozsudok   krajského súdu   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu,   pričom   nenamieta   jeho   výrok,   ktorý nekorešponduje s obsahom odôvodnenia, ale namietané porušenie svojich práv odôvodňuje vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu   tým,   že   vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd „potvrdil rozhodnutie   Okresného   súdu,   ale   s   iným   právnym   názorom,   išlo   a   hľadiska   obsahu posudzovaného   právneho   vzťahu   obidvomi   článkami   všeobecných   súdov   o   rozhodnutie zmeňujúce,   u   ktorého   bola   prípustnosť   dovolania   založená   §   238   ods.   1   OSP,   aj   keď formálne   bolo   rozhodnutie   Okresného   súdu   potvrdené.   Najvyšší   súd   preto   bol   povinný meritórne posúdiť dovolanie a nie ho odmietnuť...)“. V nadväznosti na uvedené „uzatvára“, že „zo všetkých uvedených dôvodov v spojení s dôvodmi v prvej sťažnosti, možno uznať opodstatnenosť   našej   sťažnosti   a   jej   prijatie   na   ďalšie   konanie   so   záverom,   uvedeným jej petite“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„- základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na legitímne očakávanie podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. 4. 2010, sp.   zn.   1   Cob   312/2009   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 20. 12. 2011, sp. zn. 3 Obdo 55/2010 porušené bolo,

- rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   29.   4.   2010,   sp.   zn.   1   Cob   312/2009 v spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   20.   12.   2011,   sp.   zn. 3 Obdo 55/2010 zrušuje a vec vracia Krajskému sna ďalšie konanie a

- zaväzuje Krajský súd v Bratislave uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu v sume 254,50 euro v lehote do 2 mesiacov...“

Sťažovateľka   súčasne   navrhuje   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu „vzhľadom na neprimerane vysoké trovy konania“.

Sťažovateľka podaním z 21. júna 2012 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2012 požiadala ústavný súd, aby „čo najskôr odložil“ vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 312/2009-686 z 29. apríla 2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 55/2010 z 20. decembra 2011.

Následne sťažovateľka v podaní z 2. decembra 2013 (doručenom ústavnému súdu 6. decembra   2013)   označenom   ako „Sťažnosť...“ na   prieťahy   uviedla,   že   na   základe napadnutého rozsudku   krajského súdu sa proti nej vedie   exekučné konanie pod sp.   zn. 1 Er 1437/2010, EX 4004/2010 na zaplatenie súdnych trov podľa rozhodnutí, ktoré napadla sťažnosťou na ústavnom súde, a požiadala ústavný súd, aby „začal vo veci Sťažnosti riadne konať“.

Ústavný súd v súvislosti s doterajším priebehom konania o sťažnosti sťažovateľky považoval za potrebné uviesť toto:

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi   trestné   oznámenie   a   zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto   súvislosti   (aj   keď   sa   zo   subjektívneho   hľadiska   necítil   byť   predpojatý)   listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal,   aby   zabezpečila   postup   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   sťažovateľky,   na   rozhodnutie   senátu ústavného súdu, ktorý je o nej príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013, sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 a sudca Ladislav Orosz listami z 9. septembra, 10. a 18. októbra 2013 v zmysle   §   27   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   predsedníčke   ústavného   súdu   oznámili, že okrem   iných   aj   vo   veci   sťažovateľky   sú   členmi   senátu   IV.   ÚS   ako   sudcovia spravodajcovia alebo ako sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H... proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 11145/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu   Gajdošíkovú   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní   vo   veci   sťažovateľky nevylúčil.

O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O   oznámení   Ladislava   Orosza   listami   z 9.   septembra,   10.   a   18. októbra 2013 rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 629/2013-14 z 24. októbra 2013 tak, že o veciach uvedených vo výroku tohto rozhodnutia Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie   nevylúčil   a k opakujúcim   sa   oznámeniam   vrátane   veci   sp.   zn.   Rvp   2736/2012 v odôvodnení   uviedol,   že „v spojitosti   s mechanicky   sa   opakujúcimi   oznámeniami vo veciach, kde odporcom je najvyšší súd, ústavný súd dáva do pozornosti oznamovateľa – sudcu senátu IV. ÚS Ladislava Orosza – obsah sľubu sudcu ústavného súdu [čl. 134 ods. 4 (najmä) in fine Ústavy Slovenskej republiky], ktorý (nielen v okolnostiach posudzovaných vecí,   pozn.)   má   konštitutívny   význam   (pozri   napr.   čl.   134   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky)“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do   právomoci   ústavného   súdu   v   konaní   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   však   patrí kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).   O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej   normy,   alebo ak   dôvody,   na ktorých   je založené   súdne   rozhodnutie,   absentujú, sú zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. V súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a citovanej judikatúry, sa ústavný súd   musel   vysporiadať   v prvom   rade   s tým,   čo   má   byť predmetom   jeho   rozhodovania. Na tento účel ústavný súd najprv vyhodnotil podanie sťažovateľky označené ako „sťažnosť – zmena návrhu... jeho rozšírenie“ doručené faxom 2. apríla 2012 (o 18.06 h) a následne poštou 5. apríla 2012 ako doplnenie jej sťažnosti z 30. marca 2012 doručenej 2. apríla 2012; ďalej obidve podania posudzoval ako jednu sťažnosť.

Sťažovateľka formuluje v doplnení sťažnosti nový návrh na rozhodnutie, uvádzajúc, že k porušeniu jej práv malo dôjsť napadnutým „rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. 4. 2010, sp. zn. 1 Cob 312/2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z 20. 12.   2011,   sp.   zn.   3   Obdo   55/2010“, „ale   námietky   proti   výroku, či odôvodneniu   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vo   svojej   sťažnosti   v zásade neuvádza“.   Na   druhej   strane   však   z obsahu   sťažnosti   možno   celkom   zjavne   vyvodiť, že citované   „slovné   spojenie“   sťažovateľka   v navrhovanom   petite   použila   v snahe dosiahnuť meritórne posúdenie napadnutého rozsudku krajského súdu (vo svojej sťažnosti to aj výslovne uvádza, že to chcela dosiahnuť podaním dovolania, avšak nebola úspešná, a tak sa domáha jeho preskúmania pred ústavným súdom) vzhľadom na prekluzívnu lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Za   týchto   okolností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   časť   sťažnosti   týkajúca sa označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   netvorí   dostatočný   a spôsobilý   základ na jej ústavnoprávne   preskúmanie,   či   už   samostatne,   alebo   v spojení   s napadnutým rozsudkom   krajského   súdu,   a považuje   ho   najmä   vzhľadom   na   dátum   nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu (14. júna 2010) a doručenie doplnenia sťažnosti ústavnému súdu 2. apríla 2012 (v ktorom za „porušovateľa“ svojich práv označila aj najvyšší súd) len za prostriedok „k dosiahnutiu“ zachovania lehoty na ústavnoprávne preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vo   veci   sťažovateľky   dospel   k záveru,   že   dvojmesačná   lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu bola dodržaná. Tento svoj záver ústavný súd zakladá na nasledovných skutočnostiach:

Vo výroku označeného uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sa síce uvádza, že sa dovolanie žalobcu (sťažovateľky, pozn.) zamieta, ale z jeho odôvodnenia zjavne   vyplýva,   že najvyšší   súd   sa   zaoberal   len   prípustnosťou   dovolania,   a   nie   jeho meritórnym   preskúmaním,   pričom   dovolanie   sťažovateľky   v skutočnosti   odmietol   pre neprípustnosť (a nie „zamietol“, ako je nesprávne uvedené vo výroku, pozn.). Odmietnutie dovolania dovolacím súdom pre neprípustnosť podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nezakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu pre nedostatok právomoci (na rozdiel od situácie, keď by dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo dovolacím súdom aj meritórne posúdené a na tom základe zamietnuté, pozn.), ale naopak, vytvára priestor   pre   jeho   preskúmanie   ústavným   súdom   (minimálne   v rámci   predbežného prerokovania). Pre úplnosť ústavný súd ešte uvádza, že ak by dospel k opačnému záveru, musel by odmietnuť sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu   ako   oneskorene   podanú   a vo   vzťahu   k označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Rozpor medzi výrokom a odôvodnením označeného uznesenia najvyššieho súdu považuje ústavný súd za pochybenie dovolacieho súdu, ktoré by v okolnostiach danej veci mohlo viesť aj k procesnému odmietnutiu sťažnosti sťažovateľky.   Ústavný   súd   v záujme   materiálneho   prístupu   k ochrane   ústavnosti (IV. ÚS 62/08, III. ÚS 499/2011, IV. ÚS 349/2011, III. ÚS 254/2012) a ochrane základných práv a slobôd (II. ÚS 134/05, I. ÚS 228/2012, IV. ÚS 200/2013, II. ÚS 83/2014) ale uplatnil tolerantný prístup k formálnemu pochybeniu najvyššieho súdu a na tomto základe sa pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   jej   práv   napadnutým   rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľky   v   rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb 14/2003-551 z 1. júna 2009, ktorým okresný súd žalobu   sťažovateľky   zamietol   a   uložil   jej   povinnosť   zaplatiť   žalovanému   na   účet jej právneho   zástupcu   náhradu   trov   konania v sume   1 045 088,38 eur do   3   dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského   súdu,   v ktorom   sa   odvolací   súd   podľa   nej   nevysporiadal   s jej odvolacími námietkami.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   namieta predovšetkým skutočnosť, že

- krajský   súd   nezisťoval   nadobudnutie   právoplatnosti   rozhodnutia č. REG/64/4/1999/ULC z 3. marca 1999 Krajského úradu v Bratislave (ďalej len „krajský úrad“) a len uviedol, že „... nie je... dôležité, či Krajský úrad v Bratislave začal správne konanie v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní..., či za účastníkov pojal všetky dotknuté osoby, či týmto osobám doručil svoje rozhodnutie... Dôležitým je len to, či táto zmluva je platná alebo neplatná“,

- krajský súd vo svojom rozhodnutí len konštatoval neplatnosť zmluvy uzavretej 22. decembra   1997,   ale «...   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil   na   základe   čoho   dospel k záveru, že Zmluva z r. 1997 sa spravuje zákonom o verejnom obstarávaní a je neplatná, a teda   k   úplne   opačnému   právnemu   záveru   ako   v   Pôvodnom   rozsudku   KS.   Z Nálezu Ústavného súdu pritom v žiadnom prípade nevyplýva, že Zmluva z r. 1997 sa spravuje zákonom   o   verejnom   obstarávaní...   Nový   rozsudok   KS   a   Nový   rozsudok   OS   sa síce odvolávajú aj na uznesenie Najvyššieho súdu, keď podľa týchto Zmluva z r. 1997... bola vyhlásená za absolútne neplatnú tak... ako bolo konštatované v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 02. 2008 č. k. 1 Obo 87/2006-178 v inom konaní v obdobnej veci... V danom uznesení však Najvyšší súd nekonštatuje platnosť či neplatnosť Zmluvy z r. 1997, ale len, podobne ako Ústavný súd SR vo svojom náleze, „dospel k záveru, že súd prvého stupňa pochybil,   keď   pri   posudzovaní   platnosti   zmluvy   nevychádzal   bez   ďalšieho   z   tohto rozhodnutia“»,

-   krajský   súd «neposkytol   Sťažovateľovi   súdnu   ochranu   a   potvrdil   rozsudok Okresného súdu o zamietnutí žaloby podanej Sťažovateľom v časti týkajúcej sa zaplatenia zmluvnej pokuty zo zmluvy z roku 1998 z dôvodu premlčania uplatneného nároku, ktoré bolo v priamom a očividnom rozpore so zákonným ustanovením zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v platom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“)»,

- nebol rešpektovaný nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 410/06-35 z 2. augusta 2007, pretože „... Ústavný   súd...   nespochybnil   vecnú   správnosť   Pôvodného   rozsudku   KS, ale požadoval formálne doplniť odôvodnenie tohto rozsudku...“,

- sa nevykonali ňou navrhnuté dôkazy – vypočutie svedkov a napadnutý rozsudok krajského súdu rieši tú istú, resp. analogickú právnu otázku „podstatne odlišným spôsobom, ako už bola právoplatne vyriešená“.

Vzhľadom   na   charakter   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok; v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb 14/2003-551 z 1. júna 2009, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Okresný súd Bratislava IV medzitýmnym rozsudkom podľa ust. § 152 ods. 2 O. s. p. ako súd prvého stupňa rozhodol o základe nároku žalobcu (Štúdio Beta, pozn.) uplatneného žalobou   tak,   že   tento   nárok   žalobcu   je   opodstatnený.   Uvedenou   žalobou   sa   žalobca domáhal, aby žalovanému (Slovenská televízia, t. č. Rozhlas a televízia Slovensko, pozn.) bola uložená povinnosť zaplatiť sumu 790.599.336,- Sk, ktorá suma predstavuje ušlý zisk z porušenia zmlúv uzavretých medzi účastníkmi dňa 22. 12. 1997 a dňa 30. 10. 1998. Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že základ nároku uplatneného žalobcom   je   medzi   účastníkmi   sporný   a   preto   sa   zaoberal   platnosťou   zmluvy   uzavretej medzi účastníkmi dňa 22. 12. 1997. Platnosťou zmluvy zo dňa 30. 10. 1998 sa nezaoberal z dôvodu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 10 Cb 62/99 bolo právoplatne rozhodnuté, že táto zmluva je platná a týmto výrokom je súd viazaný podľa ust. § 159 ods. 2 O. s. p...

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok súdu   prvého   stupňa   zrušiť   a   vec   vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   alebo po doplnení   dokazovania   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   a   rozhodnúť   o   trovách konania...

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 226/5-350 zo dňa 25. 05. 2006, právoplatným 16. 08.   2006   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   s   odôvodnením,   že   nárok   žalobcu je dôvodný   a   opodstatnený   a   vzhľadom   na charakter sporu   bol   správne riešený základ nároku medzitýmnym rozsudkom podľa ust. § 152 ods. 2 O. s. p.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   dovolanie   žalovaný   a   Najvyšší   súd   SR uznesením zo dňa 31. 05. 2007 č. k. 4 Odo 34/2006-365 jeho dovolanie odmietol.

Na základe sťažnosti žalovaného rozhodol vo veci Ústavný súd SR nálezom zo dňa 02. 08. 2007   č.   k.   II.   ÚS   410/06   tak,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   bolo porušené   právo   žalovaného   na   súdnu   ochranu,   rozsudok   odvolacieho   súdu   zo   dňa 25. 05. 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a Krajský súd v Bratislave zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného vo výške 5.302,- Sk na účet právneho zástupcu žalovaného...

Po vydaní nálezu Ústavného súdu SR krajský súd prejednal vec, opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a uznesením č. k. 1 Cob/46/2008-393 zo dňa 26. 06. 2008, právoplatným 04. 09. 2008 ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Súd (okresný,   pozn.) na   základe   intencií   odvolacieho   súdu   doplnil   dokazovanie vo veci   oboznámením   sa   s   prednesmi   právnych   zástupcov   účastníkov   a   ich   písomnými vyjadreniami,   originálom   rozhodnutia   Krajského   úradu   v   Bratislave   č.   REG/64/4/1999 ULC zo dňa 03. 03. 1999 právoplatným 30. 03. 1999, ako aj ostatným obsahom spisu... Súd   sa   v   zmysle   intencií   odvolacieho   súdu   v   doplnenom   dokazovaní   zaoberal nárokmi žalobcu uplatnenými v jeho návrhu zo dňa 23. 12. 2002 v spojení s pripustenými zmenami, ich právnym základom a výškou a dospel k nasledovným záverom.

Pri   zmluve   zo   dňa   22.   12.   1997   je   súd   viazaný   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 46/2008-393, v ktorom súd vyslovil názor, že uvedená zmluva bola uzavretá v rozpore so zák. č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase uzavretia   zmluvy   medzí   účastníkmi...   v   čase   rozhodovania   správneho   orgánu   − Katastrálneho úradu v Bratislave a s poukazom na ust. § 24a cit. zákona je neplatná. Tento názor je v zmysle § 226 O. s. p. záväzný pre súd prvého stupňa. Totožný názor vyslovil aj Najvyšší súd SR v uznesení č. k. 10 Obo 87/2006-178 zo dňa 27. 02. 2008 v inom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 45 Cb 60/99. Mal za to, že rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave č. REG/64/4/1999 ULC zo dňa 03. 03. 1999, ktorým tento orgán v správnom konaní uložil žalovanému pokutu za porušenie zák. č. 263/1993 Z. z. pri uskutočnenom   obstarávaní   zmluvného   dodávateľa   televíznej   relácie   „Dobré   ráno Slovensko“ je právoplatné a súd je ním v inom konaní viazaný v súlade s ust. § 135 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd SR tiež poukázal na ust. § 24a cit. zák., z ktorého priamo vyplýva neplatnosť spornej zmluvy.

S   poukazom   na   uvedené   súd   žalobu   v   časti   4.650.142,60   eur   (po   prepočte konverzným   kurzom   30,126,-   Sk,   predtým   140.090.196,-   Sk)   zamietol,   nakoľko   žalobca si nárok   z   titulu   náhrady   škody   s   poukazom   na   ust.   §   373   a   nasl.   Obch.   zák.   uplatnil na základe absolútne neplatnej zmluvy. Neplnením tejto absolútne neplatnej zmluvy však žalovaný neporušil žiaden... chýba jeden zo základných predpokladov pre vznik nároku na náhradu   škody   a   to   porušenie   právnej   povinnosti   −   protiprávny   úkon.   Žalobcovi nemohol vzniknúť ušlý zisk na základe neplatnej zmluvy, prípadne ani nárok na bezdôvodné obohatenie,   (ako   konštatoval   Najvyšší   súd   SR   v   uznesení   1   Obo   87/2006-198   za   iné obdobie, počas ktorého sa vysielalo a plnilo na základe neplatnej zmluvy), nakoľko v tomto konaní si žalobca uplatnil nárok v období po 28. 12. 1998, kedy žalovaný prestal vysielať program a zo strany žalobcu k žiadnemu plneniu v zmysle... zmluvy a k jeho odovzdaniu žalovanému nedošlo.

O   platnosti   zmluvy   z   30.   10.   1998,   na   základe   ktorej   si   žalobca   uplatnil   sumu 21.592.947,62 eur (pred prepočtom 650.509,140,- Sk) rozhodol Okresný súd Bratislava IV v konaní 10 Cb 62/99 a určil, že zmluva bola platne uzavretá. Týmto rozhodnutím je súd viazaný.

Súd sa zaoberal najprv námietkou premlčania vznesenou žalovaným v časti nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku na základe zmluvy zo dňa 30. 10. 1998 vo výške 307.060.011,60,- Sk, po prepočte 10.192.525,11 eur a nárok žalobcu v tejto časti zamietol ako   premlčaný.   Žalobca   si   škodu   v   tejto   výške   uplatnil   až   podaním   doručeným   súdu dňa 30. 08. 2004,   po   uplynutí   štvorročnej   premlčacej   doby,   ktorá   začala   plynúť   dňa 28. 12. 1998, kedy žalovaný oznámil žalobcovi, že zmluvy považuje okrem iného za neplatné a program „Dobré ráno Slovensko“ prestáva plniť, kedy žalobca mohol mať vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že škodu si uplatnil už podaním žaloby dňa 23. 12. 2002, keďže z obsahu samotnej žaloby je zrejmé,   že   škodu   si   uplatnil   pôvodne   vo   výške   343.449.128,40,-   Sk,   pričom   mu   nič nebránilo, aby si takmer po štyroch rokoch od 28. 12. 1998 nárok uplatnil v požadovanej výške. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobca pri navrhovanej zmene 30. 08. 2004 vychádzal z tých istých skutkových okolností, ktoré sa od podania žaloby nezmenili. Súd   sa   ďalej   v   doplnenom   dokazovaní   zaoberal   nepremlčanou   časťou   nároku na náhradu škody uplatnenej na základe zmluvy z 30. 10. 1998 vo výške 343.449.128,40,- Sk po prepočte 11.400.422,51 eur a námietkou žalovaného ohľadne dohody o zmluvnej pokute, ktorú podľa čl. 7 ods. III druhej vety mohol žalobca uplatniť v prípade, že pôjde o jednostranné porušenie zmluvy zo strany žalovaného vo výške 65.000.000,- Sk. Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v náleze II. ÚS 410/06-35 zo dňa 02. 08. 2007 bola v   okolnostiach   prípadu   zásadnou   odvolacou   námietkou   žalovaného,   ktorá   by   mohla v konečnom   dôsledku   spochybniť   nárok   žalobcu   na   náhradu   škody   na   základe   zmluvy z 30. 10. 1998 a absenciu argumentácie krajského súdu v tomto smere považoval za prejav arbitrárnosti. Krajský súd sa však ani následne vo svojom uznesení 1 Cob 46/2008-393 touto   námietkou   nezaoberal.   Prvostupňový   súd   mal   z   doplneného   dokazovania za preukázané, že zmluvné strany si zmluvnú pokutu platne dohodli v čl. 7/ ods. 3 druhá veta,   pre   prípad   jednostranného   porušenia   zmluvy   zo   strany   žalovaného.   Pokiaľ ide o jednotlivé povinnosti žalovaného z obsahu zmluvy vyplýva, že sú upravené v čl. 4 a 8. Vzhľadom na takto koncipované dojednanie je možné ustáliť, že zmluvná pokuta bola dohodnutá pre prípad akéhokoľvek jednostranného porušenia zmluvy zo strany žalovaného, čím   jednoznačne   bolo   porušenie   zmluvy,   konkrétne   v   danom   prípade   čl.   4   ods.   1, keď prestala nasledujúcim dňom po 28. 12. 1998 bezdôvodne televízny program vysielať. Výkladom   právneho   úkonu   spísaného   v   zmluve   súd   vyhodnotil,   že   z   textu   zmluvy jednoznačne   vyplýva,   že   zmluvná   pokuta   bola   dojednaná   na   všetky   porušenia   zmluvy, keď tento   názor   potvrdil a konštatoval   aj   právny   zástupca   žalobcu v zmenenom   návrhu z 26. 08. 2004, doručenom súdu 30. 08. 2004.

Súd   sa   nestotožnil   so   zmeneným   právnym   názorom   žalobcu   v   podaní   zo   dňa 30. 10. 2008, že zmluvná pokuta bola dohodnutá len pre prípad odstúpenia od zmluvy... Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 5/2000 (judikát   č. 27/2002)   podľa   ktorého   dôvodné   odstúpenie   od   zmluvy   nie   je   porušením zmluvnej povinnosti, ale výkonom práva, ktoré vyplýva buď zo zákona alebo zo zmluvy a ak účastníci   zmluvy   o   budúcej   zmluve   dohodli   zmluvnú   pokutu   pre   prípad   odstúpenia   od zmluvy, je zmluva v tejto časti neplatná pre rozpor so zákonom.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zmluvná   pokuta   pre   prípad   odstúpenia   vo   výške 65.000.000,-   Sk   v   čl.   7   v   odseku   2   bola   účastníkmi   dohodnutá   v   rozpore   so   zákonom a zmluva je v tejto časti pre rozpor so zákonom neplatná.

V   článku   7 ods.   1 bolo   zmluvnými stranami   ďalej dohodnuté   odstupné vo   výške 65.000.000,- Sk. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že zmluvnú pokutu nemožno zamieňať s odstupným, ktoré je záväzkom zaplatiť určitú sumu, alebo poskytnúť aj iné než peňažné plnenie   v   prípade   odstúpenia   od   zmluvy.   Odstupné   predpokladá   platné   odstúpenie od zmluvy a plní funkciu akéhosi odškodnenia druhého účastníka zmluvy za to, že k plneniu alebo prijatiu plnenia nedošlo. V predmetnej veci však nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, žalobcovi nevznikol nárok na odstupné a ani si takýto nárok neuplatňoval.

Žalobcovi mohol vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty platne dohodnutej čl. 7   ods.   3   zmluvy   ako   jednoznačne   vyplýva   z   textu   zmluvy   aj   napriek   tomu,   že   jej dojednanie   je   včlenené   do   textu   čl.   7   označeného   ako   „Odstúpenie   od   zmluvy a jej vypovedanie“. Súd mal za preukázané, že bola dojednaná v súlade s ust. § 544 O. z. a dostatočne určito vymedzovala povinnosti, ktoré mala zabezpečovať a bola dohodnutá aj jej   výška.   Súd   sa   plne   stotožňuje   s   právnym   názorom   žalobcu   v   podaní   doručenom 30. 08. 2004, že v prípade, ak sa znenie jednotlivých článkov odchyľuje od názvu, poprípade je zaradené v inom článku je smerodajné znenie zmluvy, teda obsah samotného textu a nie názov článku. Ako vyplýva z čl. 7 sú v ňom upravené samostatné právne inštitúty a to okrem iného odstúpenie od zmluvy a v tej nadväznosti − odstupné, ako aj jednoznačné porušenie zmluvy a s ňou spojené právo uplatniť si zmluvnú pokutu.

Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že v súlade s ust. § 545 ods. 2 O. z. žalobca nebol   oprávnený   požadovať   náhradu   škody   spôsobenej   porušením   povinnosti,   na   ktorú sa vzťahuje   zmluvná   pokuta,   nakoľko   žalobca   si   uplatnil   náhradu   škody   za   porušenie zmluvnej povinnosti vysielať televízny program, na ktorú sa vzťahovala dojednaná zmluvná pokuta a stranami nebolo dohodnuté, že žalobca je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej   zmluvnú   pokutu.   Na   základe   uvedeného   sa   žalobca   mohol   domáhať za jednostranné porušenie zmluvy vysielať program (čl. 4 ods. 1) len nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalobca si zmluvnú pokutu pôvodne aj uplatnil vo výške 65.000.000,- Sk, ale následne vzal žalobu v tejto časti späť a konanie bolo v tejto časti zastavené uznesením č. k. 10 Cb 14/03-272 zo dňa 26. 11. 2004, právoplatným dňa 24. 12. 2004.

Súd sa zaoberal aj nárokom žalobcu vo výške 2.157.604,73 eur (pred prepočtom 65.000.000,- Sk) z titulu zmluvnej pokuty, ktorý si žalobca opätovne uplatnil na pojednávaní konanom dňa 01. 07. 2009 s poukazom na čl. 7 ods. 3 zmluvy zo dňa 30. 10. 1998 a žalobu aj v tejto časti zamietol s poukazom na cit. ust. zákona. Nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania súd nemohol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi priznať, keďže si ho uplatnil po uplynutí štvorročnej premlčacej doby na pojednávaní dňa 01. 06. 2009, kedy súd žalobcom navrhnutú zmenu žaloby v tejto časti pripustil. Premlčacia doba začala plynúť obdobne ako je vyššie uvedené dňa 28. 12. 1998 a uplynula dňa 28. 12. 2002. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech súd priznal náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.»

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:«Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, ktoré medzi   účastníkmi   konania   v   konečnom   dôsledku   neboli   sporné   a   z   ktorých   pri   svojom rozhodovaní vychádzal. Rovnako sa stotožnil i s konečnými právnymi závermi súdu prvého stupňa   vyvodenými   z   vykonaného   dokazovania   vedúcimi   k   zamietnutiu   žaloby   a   preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa   ust.   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   za   situácie,   že   sa   odvolací   súd   stotožní s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   napriek   oprávnenosti   bližšie   nezdôvodňovať   svoje   rozhodnutie v prípade správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa danej mu ust. § 219 ods. 2 O. s. p., nechce alibisticky využiť toto zákonné ustanovenie, a preto sa zaoberal dôvodmi žalobcu uvedenými v odvolaní, ako aj stanoviskom k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu. Odvolací súd   chce   predovšetkým   uviesť,   že   prvostupňový   súd   v   danej   veci   vykonal   rozsiahle dokazovanie   a   vyvodil   z   neho   v   konečnom   dôsledku   správne   právne   závery.   Dôvody odvolania preto nie sú akceptovateľné.

Z   vykonaného   dokazovania   je   nepochybné,   že   medzi   účastníkmi   konania   boli uzavreté dve zmluvy, a to dňa 22. 12. 1997, predmetom ktorej bola koprodukčná spolupráca pri výrobe   televízneho   programu   pre   STV   1   s   názvom   „Dobré   ráno   Slovensko“   a   dňa 30. 10. 1998 druhá zmluva o koprodukčnej výrobe programu pre STV 2.

Rovnako je nepochybné, že žalovaná bola zriadená zákonom č. 254/1991 Zb. v znení neskorších   predpisov   ako   národná,   nezávislá;   verejnoprávna,   informačná,   kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá je právnickou osobou priamo zapojenou finančnými vzťahmi na štátny rozpočet so samostatnou rozpočtovou kapitolou Vzhľadom na toto jej postavenie je   povinná   podriadiť   sa   pri   uzatváraní   zmlúv   zákonu   č.   263/1993   Zb.   o   verejnom obstarávaní.

Podľa   ust.   §   1   ods.   1   veta   prvá   zák.   č.   263/1993   Z.   z.   o   verejnom   obstarávaní účinného   v   čase   uzavretia   uvedených   zmlúv   účelom   zákona   je   ustanoviť   postup pri obstarávaní tovarov, služieb a verejných prác uhrádzaných z verejných prostriedkov s cieľom   dosiahnuť   ich   hospodárne   vynakladanie,   efektívne   využitie,   zabezpečiť priehľadnosť procesu obstarávania, rovnaké podmienky pre uchádzačov a podporiť rozvoj konkurenčného   prostredia.   Obe   zmluvy   podľa   ich   obsahu   možno   podriadiť   pod   pojem služby.»

Aj   keď   sa   odvolací   súd   v súlade   s   § 219   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku stotožnil s dôvodmi prvostupňového súdu, na odôvodnenie svojho rozhodnutia použil ďalšie vlastné argumenty.

K   irelevantnosti   vyznačenia   právoplatnosti   na   rozhodnutí   krajského   úradu a k neplatnosti zmlúv krajský súd nad rámec odôvodnenia okresného súdu v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Pokiaľ ide o zmluvu zo dňa 22. 12. 1997 je potrebné uviesť, že táto zmluva už predchádzajúcimi   rozhodnutiami   bola   vyhlásená   za   absolútne   neplatnú   tak,   ako   to konštatoval súd prvého stupňa, ale aj ako bolo konštatované v rozhodnutí odvolacieho súdu (konanie pod č. sp. zn. 1 Cob 46/2008), ale aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 02. 2008 č. k. 10 Obo 87/2006-178 v inom konaní v obdobnej veci. I keď v týchto rozhodnutiach bolo len všeobecne konštatované, že táto zmluva je v rozpore so zákonom č. 263/1993   Z.   z.   o   verejnom   obstarávaní   účinnom   v   čase   uzavretia   zmluvy   a preto je neplatná,   je   potrebné   uviesť,   že   na   absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu   musí   súd prihliadať   „ex   officio“,   teda   z   úradnej   povinnosti.   Za   takejto   právnej   situácie   nie   je preto dôležité, či Krajsky úrad v Bratislave začal správne konanie v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, účinným v čase začatia konania,   či   za   účastníkov   pojal   všetky   dotknuté   osoby,   či   týmto   osobám   doručil   svoje rozhodnutie,   ani   to,   kedy   na   svojom   rozhodnutí   vyznačil   právoplatnosť   rozhodnutia. Dôležitým   je   len   to,   či   táto   zmluva   je   platná   alebo   neplatná.   Kompetencia   posúdenia platností zmluvy prislúcha súdu. Pri hodnotení jej platnosti preto je potrebné vychádzať z ust. § 39 Obč. zák., podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor so   zákonom   nemožno   vidieť   len   v   rozpore   s   Občianskym   zákonníkom,   prípadne s Obchodným zákonníkom, ale i rozpor so všetkými zákonmi Slovenskej republiky. V danom prípade ide o rozpor so špeciálnym zákonom (zák. č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov) a tento rozpor so zákonom spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy, ktorú je súd povinný skúmať, ako už bolo uvedené, z úradnej povinnosti, teda nielen na námietku účastníka zmluvného vzťahu, pretože táto neplatnosť vyplýva priamo zo zákona a nemôže byť dodatočne zhojená (ratihabilitovaná) alebo konvalidovaná. Keďže absolútna neplatnosť   nezakladá   žiadne   práva   a   povinnosti   zmluvných   strán,   z   neplatnej   zmluvy sa nemožno   domáhať   plnenia   práv   a   povinností,   možno   sa   len   domáhať   vydania bezdôvodného obohatenia, pokiaľ bolo na základe nej niečo plnené.

Rovnako   tak   pri   druhej   zmluve   (zo   dňa   30.   10.   1998)   i   napriek   tomu, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvého stupňa (konanie pod sp. zn. 10 Cb 61/99) bolo   určené,   že   táto   zmluva   je   platná,   čo   bolo   svojím   spôsobom   potvrdené   i   názorom odvolacieho súdu (nie však vo veci samej), odvolací súd v tomto štádiu konania dospel k záveru, že i táto zmluva je neplatná pre rozpor so zákonom č. 263/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov a to z tých istých dôvodov, ako je vyššie uvedené...

Odvolací   súd   v   predmetnej   veci   nepripustil   podanie   dovolania   a   to   z   dôvodu, že podľa jeho názoru ani dovolací súd sa nemôže zaoberať otázkou viazanosti rozhodnutia správneho orgánu v prípade, keď ide o zmluvu zo zákona neplatnú.

Odvolací   súd   preto   ustálil,   že   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   vecne správny a ako taký ho podľa ust. § 219 ods. 1 potvrdil...»

K premlčaniu   nároku   na   zaplatenie   zmluvnej   pokuty   krajský   súd   vzhľadom na neplatnosť obidvoch zmlúv len stručne uviedol, že „Bolo by preto bezúčelné zaoberať sa nárokmi...   z   tejto   zmluvy,   ich   výškou,   ako   i   prípadnou   premlčanosťou   namietaného žalovaným.“.

K nevykonaniu navrhnutých dôkazov ústavný súd uvádza, že krajský súd zhodnotil dokazovanie   uskutočnené   okresným   súdom   takto: „... Odvolací   súd   chce   predovšetkým uviesť, že prvostupňový súd v danej veci vykonal rozsiahle dokazovanie a vyvodil z neho v konečnom   dôsledku   správne   právne   závery.“ Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   ňou navrhnuté dôkazy nevykonal krajský súd, ústavný súd uvádza, že účastník konania sa síce má právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), avšak do jeho obsahu nepatrí povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhol,   pretože   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v   konaní   pred   súdmi   v   spojení zo zásadou   spravodlivého   rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   a   súdu   vykonať   len   tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takému rozhodnutiu vedú (I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).V   kontexte   posudzovaného   prípadu   bolo   teda   v   právomoci   krajského   súdu pri rešpektovaní ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť, aké dôkazy na účely zistenia skutočného stavu veci vykoná a aké dôkazy nevykoná, pričom len nevykonanie niektorých z dôkazov, hoci navrhovaných účastníkom (sťažovateľom), samo osebe nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného ústavou,   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   za   situácie,   ak   odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky   vo   vzťahu   k   výrokovej   časti   právne a skutkovo relevantné otázky (pozri už uvedené).

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu   nestotožňuje   s tvrdením   sťažovateľky,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu je nedostatočne   odôvodnený.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   náležite a zrozumiteľne   odpovedal   na všetky   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej ochrany,   ktoré   sťažovateľka   v odvolaní   nastolila.   Krajský   súd   sa   nevyhol   ťažiskovým odvolacím   argumentom   sťažovateľky   majúcim   pre   vec   podstatný   význam.   Vzhľadom na to ústavný súd považuje napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný, splňujúci hlavné požiadavky   vyplývajúce   zo základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel   k   názoru,   že   zo   záverov   odvolacieho   súdu   týkajúcich   sa   kľúčových   právnych problémov   namietaných   sťažovateľkou,   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013). Obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo na rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že „Ak všeobecný súd   reagoval   na   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne akceptovateľným   spôsobom   v súlade   s   platným   procesným   poriadkom,   a to   aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   nemôže   dôjsť   k porušeniu   základného   práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že o   prípadnom   porušení   sťažovateľkou   označeného   hmotného   práva   by   bolo   možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1   ústavy   alebo   v čl. 6   ods. 1   dohovoru,   resp.   v   spojení   s ich   porušením   (podobne I. ÚS 194/2010, I. ÚS 325/09). Medzi obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   neexistuje   relevantná   súvislosť,   preto   bolo potrebné   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   posúdiť   a aj   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014