znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 328/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 98/2009 a jeho rozsudkom z 21. septembra 2010, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 271/2011 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   T.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   98/2009   a   jeho   rozsudkom z 21. septembra 2010, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   postupom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   271/2011   a   jeho   rozsudkom z 27. októbra 2011.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   predmetom   namietaných konaní pred okresným súdom a krajským súdom bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal proti Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy   2 649,46   €   s   príslušenstvom.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   25 C 98/2009 z 21. septembra 2010 žalobu sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol, pričom krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Co 271/2011 z 27. októbra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „...   podal   dňa   19.   03.   2009 Okresnému   súdu   Bratislava   I.   návrh   na   začatie   konania   v   právnej   veci   navrhovateľa: Ing. T. L., B. proti odporcovi: Úrad vlády SR, Bratislava o náhradu škody, ktorá bola vedená u tohto súdu pod č. k. 25 C 98/2009-129...

Súd pro forma po vyše 1,5 roka nečinnosti a to dňa 21. 09. 2010 vyzval uznesením sťažovateľa o odstránenie vád podaného podania. Sťažovateľ listom zo dňa 04. 10. 2010 splnil výzvu súdu...

Sťažovateľ listom zo dňa 24. 01. 2011 doplnil žalobný petit... vzhľadom na vznik nových skutočností.

V zápisnici o pojednávaní zo dňa 04. 02. 2011 sťažovateľ o. i. uviedol rozhodujúce skutočnosti   vo   vzťahu   k   podanému   návrhu   na   začatie   konania...   Pojednávanie   bolo odročené.

Súčasťou   zápisnice   o   pojednávaní   zo   dňa   04.   03.   2011   bolo   detailné   uvedenie predmetu žaloby sťažovateľom... Súd pojednávanie odročil.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 04. 04. 2011... vyplýva, že sťažovateľ musel reagovať na stále meniaci dôvod PZO o zamietnutí žaloby o tom napríklad, že údajne došlo k   premlčaniu   dvojročnej   lehoty.   Sťažovateľ   deklaroval,   čo   je   uvedené   aj   v   zápisnici o pojednávaní, že zo strany odporcu išlo o úmysel a vedomú likvidáciu osoby sťažovateľa, na ktorý sa vzťahuje 10-ročná lehota premlčania. Preto žiadal prvostupňový súd, aby sa s touto námietkou zaoberal a vyhodnotil ju v rámci dokazovania. To sa však bezdôvodne nestalo. O pravdivosti tohto tvrdenia sťažovateľa svedčí aj odôvodnenie odvolacieho súdu, ktorý   síce   uviedol   vo   svojom   odôvodnení   rozsudku   nezákonnosť   odporcu,   ktorú   zrušil Najvyšší súd i Úrad pre štátnu službu na základe protestu generálneho prokurátora SR (istý druh možného šikanovania sťažovateľa), či Krajský súd v Bratislave, ale len v spojitosti s opisom   činnosti   sťažovateľa   ako   štátneho   zamestnanca.   S   námietkou   sťažovateľa s uvedenou v zápisnici o pojednávaní o vedomom šikanovaní sťažovateľa a jeho likvidácii a o platnosti 10-ročnej lehote pre premlčanie sa taktiež odvolací súd nezaoberal a ani ju nevyhodnotil v odôvodnení svojho rozsudku.

Okresný súd Bratislava I. vydal rozsudok č. k. 25 C 98/2009-129 zo dňa 21. 09. 2010, v ktorom rozhodol, že súd návrh sťažovateľa - sťažovateľa v celom rozsahu zamietol z dôvodu premlčania lehoty - dvojročnej. Zároveň zaviazal sťažovateľa nahradiť odporcovi trova konania...

Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal   s   uvedením konkrétnych   dôvodov   a   každá   námietka   bola   podložená   listinným   dôkazom...   V   tomto odvolaní sťažovateľ jednoznačným prehlásením požiadal odvolací súd, aby odvolanie sa uskutočnilo na verejnom prerokovaní za prítomnosti sťažovateľa a tak, aby sa mohol na tomto konaní vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré budú slúžiť ako podklad pre vynesenie rozsudku. T. j. aby došlo k súlade s Čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej sťažovateľ v tomto odvolaní   vyslovil   nesúhlas,   aby   odvolací   súd   rozhodol   o   odvolaní   bez   nariadenia pojednávania. To sa však zo strany odvolacieho súdu bezdôvodne nestalo.

Sťažovateľ dňa 12. 07. 2011 opätovne požiadal odvolací súd, aby sa uskutočnilo predmetné odvolacie konanie v súlade s Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky t. j. aby sa uskutočnilo odvolacie konanie za mojej prítomnosti a aby som mohol uplatniť moje ústavné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom pričom právna vec, aby bola prerokovaná v mojej prítomnosti. Zároveň sťažovateľ prehlásil v tejto žiadosti, že nesúhlasí, aby predmetná vec bola vyhlásená bez nariadenia pojednávania s odvolaním sa na ust. § 214 ods. 2 O. s. p... To sa však bezdôvodne zo strany odvolacieho súdu nestalo, čo považujem za rozhodujúcu skutočnosť - porušenie ústavných práv sťažovateľa pre podanie tejto ústavnej sťažnosti.“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 21. septembra 2010 sťažovateľ svoje námietky konkretizuje takto:

„K vážnemu pochybeniu zo strany súdu došlo v tom smere, že sťažovateľovi bolo porušené jeho právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Tieto zbytočné prieťahy v predmetnom konaní trvali celkom vyše 24 mesiacov. Zbytočné prieťahy potvrdila predsedníčka okresného súdu, avšak neprijala opatrenie na odstránenie tohto nedostatku

-zbytočné prieťahy v konaní, čím porušili ustanovenie § 66 zák. č. 757/2004 Z. z.

Sťažovateľovi   nebolo   umožnené   súdom,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Dôkazom   tohto   tvrdenia   je   skutočnosť,   že   celé   odôvodnenie v uznesení súdu na prvom stupni vo vzťahu k predmetu žaloby nezodpovedá skutočnému stavu právnej veci. Týka sa najmä vznesenej námietky o tom, že v danej veci ide o 10-ročnú premlčaciu lehotu a nie dvojročnú ako to nesprávne uviedol súd vo svojom odôvodnení rozsudku.   Súd   nemal   záujem,   aby   sťažovateľom   vznesenú   námietku   a   poukázanie   na platnosť 10-ročnej premlčacej lehoty overil a následne vyhodnotil vo svojom odôvodnení rozsudku. Nezaoberal sa ani s predloženými listinnými dôkazmi, ktoré jednoznačne svedčia o šikanovaní a úmyselnom poškodzovaní osoby sťažovateľa. (pozri rozsudky Najvyššieho súdu, Krajského súdu v Bratislave).“

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu a jeho rozsudku z 27. októbra 2011 sťažovateľ svoje námietky konkretizuje takto:

„V odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu - Krajského súdu v Bratislave sa o. i. uvádza, že tento súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.   s.   p.,   prejednal   odvolanie   navrhovateľa   -   sťažovateľa   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (avšak bez uvedenia a splnenia konkrétnych zákonných podmienok) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. S   uvedenou   konštatáciou   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   zásadne   nesúhlasí,   najmä z týchto dôvodov:

Tvrdenie odvolacieho súdu, že prejednal odvolanie navrhovateľa je síce pravdou, ale neprejednal ho tak ako ustanovuje § 212 ods. 1 O. s. p. t. j. odvolací súd v danom prípade sa neviazal celým rozsahom a všetkými dôvodmi odvolania navrhovateľom - sťažovateľom. Svedčí o tom obsah odvolania v porovnaní s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu. Napríklad, odvolací súd sa nezaoberal a nevyhodnotil námietku navrhovateľa - sťažovateľa o   diskriminácii,   vedomom   šikanovaní   osoby   sťažovateľa   (opísané   a   doložené   listinnými dôkazmi v odvolaní).

Je nepochybné, že odvolací súd sa rutinným postupom stotožnil s nesprávne zisteným skutočným stavom veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd v rámci svojej preskúmavacej činnosti   sa   nezaoberal   s   evidentnými   porušeniami   zákona.   Tento   súd   konal   závislé a jednostranne   bez   možnosti   uplatniť   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci, v jeho prítomnosti a nemohol sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Došlo zo strany odvolacieho súdu k porušeniu Čl. 48 ods. 2 ústavy i napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ale   aj   samostatnou   žiadosťou,   požiadal odvolací súd o dodržanie citovaného článku ústavy.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   odvolací   súd   nemal   rozhodnúť   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania nakoľko tým došlo k porušeniu aj § 123 O. s. p., keď navrhovateľ

- sťažovateľ nemohol sa vyjadriť k všetkým dôkazom, ktoré vykonal odvolací súd resp. nie je známe na základe, akých konkrétnych skutočnostiach dospel a stotožnil- sa odvolací súd so zisteniami súdom na prvom stupni, keď predložené listinné dôkazy jednoznačne preukazujú, že tento súd nezistil správne skutočný stav prejednávanej právnej veci.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. T. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie vecí v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 98/2009-129 porušené bolo.

2. Krajský súd v Bratislave postupom a vydaním rozsudku č. k. 3 Co 271/2011-191 z 27. 10. 2011 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 271/2011-191 z 27. 10. 2011 vo výroku o potvrdení rozsudku Okresného súdu Bratislava I. č. k. 25 C 98/2009-129 z 21. 09. 2010 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Bratislava I. postupom a rozsudkom č. k. 25 C 98/2009- 129 z 21.09. 2010 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č. k. 25 C 98/2009-129 z 21. 09. 2010 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie.

6. Okresný súd Bratislava I. je povinný nahradiť JUDr. P. Č., advokátovi do 15 dní od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   trovy   konania   vo   výške   260,78.-   €   (slovom dvestošesťdesiat eur) na účet advokáta.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z petitu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta:

1.   Porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 25 C 98/2009.

2. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu   sp.   zn.   25   C   98/2009   z   21.   septembra   2010   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu.

3. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 271/2011 z 27. októbra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 98/2009

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 98/2009 spoločne.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m.   m.   IV.   ÚS   225/05,   III.   ÚS   317/05, II. ÚS 67/06).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   pričom k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   pred   ústavným   súdom   uplatnená   v   čase,   keď k namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   ešte   mohlo   dochádzať   alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS   102/05).   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   už   nemôže dochádzať   k   porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02). Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež uvádza, že zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní   pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 223/2010).

V   danom   prípade   okresný   súd   v   sťažovateľovej   veci   rozhodol   rozsudkom z 21. septembra 2010, ktorý podľa zistenia ústavného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 271/2011 z 27. októbra 2011nadobudol právoplatnosť 9. decembra 2011, t.   j. zjavne pred doručením   sťažnosti ústavného súdu.   Za týchto okolností okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohol porušovať jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 25 C 98/2009 z 21. septembra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   ÚS   236/07).   Ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V danom prípade sťažovateľ mohol podať proti namietanému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 271/2011 z 27. októbra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v rámci ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 3 Co 271/2011 z 27. októbra 2011 na základe odvolania   sťažovateľa   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   25   C   98/2009 z 21. septembra 2010, ktorým súd prvého stupňa zamietol v celom rozsahu jeho žalobu, ktorou sa domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 2 649,46 € s príslušenstvom.

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka (a jediná námietka) sťažovateľa proti namietanému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, spočíva v tom,   že   krajský   súd   prejednal   jeho   odvolanie   a   rozhodol   o   ňom   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to napriek   tomu,   že   výslovne   v   odvolaní   požiadal   krajský   súd   o   to,   aby   o   jeho   odvolaní rozhodol na verejnom pojednávaní, „za prítomnosti sťažovateľa a tak, aby sa mohol na tomto konaní vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré budú slúžiť ako podklad pre vynesenie rozsudku“, pričom túto svoju žiadosť zopakoval aj v podaní z 12. júla 2011 adresovanom   priamo   krajskému   súdu.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   na   rozhodnutie odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania neboli splnené zákonné podmienky.

Vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľa ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné poukázať, že právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   tvorí   súčasť   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti neuvádza, a nie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Táto   skutočnosť   by   pri   prísne formalistickom posúdení sťažnosti sťažovateľa — zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, zakladala aj bez ďalšieho odôvodňovania podmienky na odmietnutie tejto časti sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej.   Napriek   uvedenému,   zohľadňujúc   požiadavku materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti ústavný súd považoval za potrebné preskúmať uvedenú námietku sťažovateľa proti postupu krajského súdu aj z vecného hľadiska. V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že odvolací súd   nie   je   viazaný   požiadavkou   účastníka   odvolacieho   konania,   aby   o   jeho   odvolaní rozhodol na verejnom pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania. Posúdenie otázky, či v   danom   prípade   existujú   dôvody   na   rozhodnutie   súdu   o   odvolaní   účastníkov   súdneho konania bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 1 OSP, patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti odvolacieho súdu, do ktorej ústavný súd môže zasiahnuť v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len celkom výnimočne, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že takýmto postupom došlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo   doplniť   dokazovanie,   b)   ide   o   konanie   vo   veciach   porušenia   zásady   rovnakého zaobchádzania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 205a ods. 1 písm. c) OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4.

Podľa   §   120   ods.   4   OSP   súd   je   povinný   okrem   vecí   podľa   odseku   2   poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie   (§   115a)   najneskôr   do   vyhlásenia   rozhodnutia   vo   veci   samej,   pretože   na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Sťažovateľ   svoj   návrh,   aby   krajský   súd   rozhodol   o   jeho   odvolaní   na   verejnom pojednávaní,   odôvodňoval   požiadavkou, „aby   sa   mohol   na   tomto   konaní   vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré budú slúžiť ako podklad pre vynesenie rozsudku“. Táto   požiadavka   by   bola   opodstatnená   a   mala   aj   ústavnú   relevanciu   v   prípade,   ak   by odvolací súd v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) OSP dospel k záveru, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a aj ho reálne uskutočnil.

Z   obsahu   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   obsahu   súdneho   spisu vyplýva,   že   krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania   nezopakoval   a   ani   nedoplnil dokazovanie, pričom na (nové) skutočnosti obsiahnuté v odvolaní neprihliadol z dôvodu, že neboli uplatnené v konaní pred súdom prvého stupňa (§ 120 ods. 4 v spojení s § 205a OSP). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu:

„Na poukaz navrhovateľa v odvolaní na zmenšenie jeho majetku tým, že nedostal príplatok za výkon finančnej kontroly a na oneskorenú výzvu na dostavenie sa na úrad za účelom opätovného zaradenia do štátnozamestnaneckého pomeru nemožno v odvolacom konaní prihliadať v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. (keď nie sú splnené podmienky v zmysle § 205a O. s. p.). Uvedené skutočnosti totiž neboli skutočnosťami, ktorými by navrhovateľ odôvodňoval svoj návrh na náhradu škody; neboli tak skutočnosťami uplatnenými pred súdom prvého stupňa. Napriek uvedenému odvolací súd opätovne odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku ohľadom nepreukázania predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu (a tým aj nepreukázania tvrdenej formy zavinenia vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania).“

Za týchto okolností ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný postup krajského súdu založený na jeho názore, že v danom prípade neboli naplnené dôvody na nariadenie verejného pojednávania vyplývajúce z § 214 ods. 1 písm. a) OSP. Rovnako nemožno mať v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci výhrady proti tomu, že krajský súd nenariadil pojednávanie z dôvodov uvedených v § 214 ods. 1 písm. b) a   c)   OSP,   o   to   viac,   že   sťažovateľ   v   odvolaní   na   naplnenie   týchto   dôvodov   ani nepoukazoval.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným postupom krajského súdu, ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodol postupom podľa § 214 ods.   2   OSP   (bez   nariadenia   pojednávania),   a   obsahom   sťažovateľom   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vyjadrenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012