znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 328/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. P., H., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., H., ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   22   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou jej listovej korešpondencie s manželom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   K.   P. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. K. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania (ďalej len „policajný orgán“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou jej listovej korešpondencie; otvorením jej listu z 26. októbra 2010 adresovaného manželovi, ktorý bol v tom čase vo väzbe..., z ktorej bol 2. novembra 2011 prepustený.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   najmä   uvádza,   že «je   manželka   JUDr.   P.   P.,   ktorý   je obvinený uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky - úradu boja   proti   organizovanej   kriminalite   č.   k.   ČVS:   PPZ-243/BOK-ZA-2010   zo   spáchania zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140 písm. c/ Tr. zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj ako „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 89/2010 z 22. 10. 2010 bol manžel sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. e) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť dňom   20.   10.   2010   od   10.36   hod.   a   vykonávala   sa   v...   Uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Tost 31/2010 bolo uznesenie Špecializovaného trestného súdu podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z 22. 10. 2010 zrušené ako nezákonné a manžel sťažovateľky bol prepustený na slobodu dňa 02. 11. 2010.

Sťažovateľka zaslala manželovi dňa 26. 10. 2010 list na adresu do... Po prepustení manžela sťažovateľky na slobodu dňa 29. 11. 2010 bola manželovi sťažovateľky doručená korešpondencia z..., ktorá okrem iných zásielok obsahovala aj list sťažovateľky, ktorý bol otvorený.   Následne   manžel   sťažovateľky   požiadal   o   stanovisko   UVV...,   kto   a   kedy predmetné zásielky vrátane listu sťažovateľky otvoril. Vedúci úseku administratívy OPO ÚVV... v liste zo dňa 07. 12. 2010 oznámil manželovi sťažovateľky, že uvedené zásielky vrátane listu sťažovateľky boli po doručení do ÚVV... následne zaslané orgánu činnému v trestnom konaní, ktorý ich ako otvorené následne späť zaslal do ÚVV..., odkiaľ boli zaslané sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu. Na základe žiadosti manžela sťažovateľky sa k otvoreniu   korešpondencie   po   prepustení   z   väzby   jej   manžela   vyjadril   aj   vyšetrovateľ Prezídia policajného zboru SR a to vyhotovením záznamu zo dňa 7. 1. 2011, do ktorého sťažovateľ nahliadol po prvý krát až 12. 5. 2011, pričom v rovnaký deň sa o tom dozvedela aj sťažovateľka. V zázname vyšetrovateľa zo dňa 7. 1. 2011 sa uvádza, že vyšetrovateľ nevedel, že v čase vykonávania kontroly korešpondencie dňa 8. 11. 2010 a 9. 11. 2010 bol manžel sťažovateľky z väzby prepustený a prvýkrát sa to dozvedel od samotného manžela sťažovateľky dňa 7. 12. 2010.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   tvrdí,   že „došlo   k   zásahu   do   ústavou garantovaného práva na súkromný život tzv. listové tajomstvo, nakoľko bolo zrejmé, že manžel   sťažovateľky   je na   slobode   a teda nie   je   možné cenzurovať a   nahliadať   do jej osobnej korešpondencie. Na dôvažok uvádzam, že k nahliadnutiu do korešpondencie a jej následnému   cenzurovaniu   neexistuje   ani   zákonný   podklad...“. Sťažovateľka   v   tejto súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov a na tomto základe konštatuje, že „oprávnenie nahliadať do korešpondencie obvineného nie je   žiadnymi právnymi predpismi dané   orgánom činným v trestnom konaní vrátane vyšetrovateľom Prezídia policajného zboru - odboru úradu boja proti organizovanej kriminalite a to nielen počas trvania väzby obvineného,   ale najmä vtedy, keď je obvinený prepustený na slobodu“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   jej   manžel „žiadal   o   nápravu   prokurátora,   ten   však protiprávny stav neodstránil“, a v nadväznosti na to tvrdí, že „V systéme orgánov štátnej moci   neexistuje   žiaden   orgán   okrem,   Ústavného   súdu   SR,   ktorý   by   mohol   konštatovať nezákonnosť a protiústavnosť uvedeného konania príslušníka Prezídia policajného zboru Slovenskej republiky.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o nej takto rozhodol:

„1. Prezídium Policajného zboru. Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 porušili základné   právo   sťažovateľky   podľa   článku   22   ods.   1   a   22   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti so kontrolou korešpondencie sťažovateľky s jej manželom po prepustení manžela sťažovateľky z väzby.

2. Sťažovateľke JUDr. K. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Eur (slovom päťnásťtisíc eur), ktoré je Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažovateľke JUDr. K. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 312,22 Eur, ktoré je povinné vyplatiť sťažovateľke Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky, a to účet jej právneho zástupcu JUDr. P. P., advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom policajného orgánu v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou (otvorením) jej listu z 26. októbra 2010 adresovaného manželovi, ktorý bol síce v čase napísania listu vo väzbe, ale 2. novembra 2011 bol z nej prepustený na slobodu.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Z   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyplýva, že ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany,   a predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   v   danom   prípade   namieta   porušenie   svojich   ústavou   a   dohovorom garantovaných práv postupom policajného orgánu súvisiacim s kontrolou (otvorením) jej listovej korešpondencie, pričom tvrdí, že okrem ústavného súdu neexistuje žiadny orgán štátnej moci, ktorý by bol oprávnený „konštatovať nezákonnosť a protiústavnosť uvedeného konania   príslušníka   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky“. S   uvedeným   tvrdením   sa ústavný súd nestotožňuje.

Za právne prostriedky nápravy, ktoré v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovatelia musia vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v obdobných veciach, ako je vec sťažovateľky, ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje aj podnet a tiež opakovaný podnet podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   [ďalej len „zákon   o prokuratúre“   (pozri   § 31 až §   37   tohto   zákona,   pozn.)]; ústavný súd totiž považuje podnet a opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za také právne prostriedky nápravy, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje (m. m. napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.),   a   to   aj   vo   vzťahu   k   tým   právam,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta   touto sťažnosťou.

Sťažovateľka   síce   tvrdí,   že   jej   manžel „žiadal   o   nápravu   prokurátora,   ten   však protiprávny stav neodstránil“, nijako však nepreukazuje, že k tomu naozaj došlo, a už vonkoncom nie to, akými právnymi prostriedkami jej manžel o to žiadal, t. j. či využil v danom   prípade   všetky   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   mu   poskytuje   zákon o prokuratúre, teda aj podnet a následne aj opakovaný podnet. Z povahy veci vyplýva, že sťažovateľka   v   danom   prípade,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom (advokátom), musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že v danom prípade márne vyčerpala všetky právne prostriedky nápravy podľa zákona o prokuratúre.

Ústavný súd v posudzovanej veci nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku, aby preukázala, či skutočne vyčerpala v danom prípade všetky právne prostriedky nápravy podľa   zákona   o prokuratúre,   teda   podnet,   ako   aj   opakovaný   podnet,   pretože   v danom prípade prichádza do úvahy aj uplatnenie ďalšieho právneho prostriedku ochrany tých jej práv, ktorých porušenie touto sťažnosťou namieta. Z povahy veci totiž vyplýva, že ňou namietaný postup policajného orgánu možno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, pričom   uplatnenie   zodpovednosti   za   takýto   postup   upravuje   zákon   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

Z   §   3   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   vyplýva,   že   štát   zodpovedá za podmienok   ustanovených   týmto   zákonom   za   škodu,   ktorá   bola   spôsobená   orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci aj nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 druhej vety zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné   prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Z   §   15   ods.   1   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   vyplýva,   že   nárok   na   náhradu   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (rozumej všeobecnom súde, pozn.).

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   vzhľadom   na   ujmu   spôsobenú nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným   postupom,   uhrádza   sa   aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. zjavne vyplýva, že sťažovateľka sa môže účinne domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom podľa tohto zákona, ktorý má z hľadiska princípu   subsidiarity,   na   ktorom   je   založená   právomoc   ústavného   súdu,   prednosť   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (rovnako tak ako podnet a opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre, pozn.).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011