znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 328/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. M., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. Č. p.: MV-SLV-70/PS-2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010 doručená   sťažnosť   F.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   nebyť zadržaný   ako   podozrivý   z trestného   činu   v iných   prípadoch   než ustanovených   zákonom   a nebyť   pozbavený   osobnej   slobody   inak   ako   z dôvodov a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Č. p.: MV-SLV-70/PS-2010. Aj   keď   to   sťažovateľ   v sťažnosti   výslovne   neuviedol,   z jej   obsahu,   v ktorom   slovne vymedzil namietané porušenie svojich základných práv, je zrejmé, že ide o základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Zo sťažnosti   a z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   5.   augusta   2009 o 02.15   h   predvedený   príslušníkmi   Obvodného   oddelenia   Policajného zboru   v P.   (ďalej aj „obvodné   oddelenie   PZ“)   z   dôvodu   podania   vysvetlenia   podľa   § 17   ods. 2   zákona č. 171/1993   Z. z.   o Policajnom   zbore   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 171/1993 Z. z.“) a následne bol umiestnený v cele predbežného zaistenia, kde mu podľa jeho tvrdenia do 11.45 h nebolo napriek jeho požiadavke poskytnuté žiadne jedlo ani nápoj.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   podal   10.   augusta   2009   Okresnej   prokuratúre   P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) sťažnosť na nezákonnosť postupu obvodného oddelenia PZ.   Okresná   prokuratúra   prípisom   z 21.   augusta   2009   upovedomila   sťažovateľa,   že po preskúmaní vyžiadaného vyšetrovacieho spisu zistila v postupe obvodného oddelenia PZ len   ten   nedostatok,   že   jeho   poverený   príslušník „nepostupoval   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   § 85   ods. 3   Tr.   por..., o čom   upovedomila   jeho   priameho   nadriadeného s tým, aby sa podobný nedostatok v budúcnosti neopakoval.

V tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal nezákonnosť postupu obvodného oddelenia PZ, pokiaľ ide o jeho predvedenie z dôvodu podania vysvetlenia, ako aj následné držanie   v cele   predbežného   zaistenia   a s tým   spojené   neposkytnutie   stravy,   odstúpila okresná prokuratúra predmetnú sťažnosť s poukazom na § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. obvodnému oddeleniu PZ, ktoré ju z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti postúpilo na   vybavenie   Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   Trenčín   (ďalej   len   „krajské riaditeľstvo PZ“).

Krajské   riaditeľstvo   PZ   prípisom   z 23.   septembra   2009   oznámilo   výsledok prešetrenia   sťažnosti   sťažovateľovi   s tým,   že   ju   vyhodnotilo   podľa   § 19   ods. 1   zákona č. 152/1998   Z. z.   o sťažnostiach   v znení   zákona   č. 164/2008   Z. z.   platného   a účinného v relevantnom čase (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) ako neopodstatnenú v celom rozsahu. Sťažovateľ sa so závermi krajského riaditeľstva PZ uvedenými v označenom prípise nestotožnil,   a preto   sa   podaním   z 8.   októbra   2009   obrátil   s podaním   označeným   ako „Sťažnosť proti prešetreniu Krajského riaditeľstva PZ Trenčín!“ na ministerstvo vnútra.

Ministerstvo   vnútra,   sekcia   kontroly   a inšpekčnej   služby,   reagovalo   na   podanie sťažovateľa   z 8.   októbra   2009   oznámením   z 20.   novembra   2009,   v ktorom   uviedlo,   že vo vzťahu k tej časti jeho sťažnosti, kde namieta závery prešetrenia jeho pôvodne podanej sťažnosti   krajským riaditeľstvo   PZ   a opätovne v nej uvádza okolnosti,   ku   ktorým došlo 5. augusta 2009, postupovalo krajské riaditeľstvo   PZ „v zmysle ustanovenia § 20 ods. 1 zákona   o sťažnostiach,   kde   vykonaným   prekontrolovaním   správnosti   vybavenia   Vašej pôvodnej   sťažnosti   nebol   zistený   postup   v rozpore   s ustanoveniami   citovaného   zákona, z ktorého dôvodu bola predmetná časť uzatvorená ako neopodstatnená“.

Tú   časť   podania,   v ktorej   sťažovateľ   uplatnil   nárok   na náhradu   škody,   postúpilo ministerstvo   vnútra,   sekcia   kontroly   a inšpekčnej   služby,   podľa   § 4   ods. 3   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 514/2003   Z. z.“) svojej sekcii legislatívy a vonkajších vzťahov, ktorá ho zastupuje v prípadoch uplatnenia nároku   na   náhradu   škody   pri   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   v trestnom   konaní vyšetrovateľom alebo povereným príslušníkom.

Napokon   zostávajúcu   časť   sťažnosti   týkajúcu   sa   okolnosti   podávania   sťažnosti sťažovateľa u službukonajúceho policajta po prepustení na obvodnom oddelení PZ nemožno podľa   názoru   ministerstva   vnútra,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby, „na   základe zistených skutočností prešetriť a následne objektívne vyhodnotiť v zmysle ustanovení zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, a teda nie je kožné prijať záver, či postup policajtov bol v súlade, resp. v rozpore s platnou právnou úpravou“.

Ministerstvo vnútra, sekcia legislatívy a vonkajších vzťahov, následne vyrozumelo sťažovateľa   prípisom   z 11.   januára   2010,   že   vzhľadom   na   nedoplnenie   jeho   neurčitého a nedostatočne   špecifikovaného   podania   v časti   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody (napriek výzve ministerstva vnútra z 26. novembra 2009) nemožno toto podanie komplexne posúdiť v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z., a preto ho vyhodnotilo ako nedôvodné.

Podaním   z 26.   januára   2010   adresovaným   ministerstvu   vnútra,   sekcii   legislatívy a vonkajších   vzťahov,   sťažovateľ   doplnil   svoje   podanie   v   časti   uplatneného   nároku na náhradu   škody   s tým,   že   žiada   priznať sumu   2 000   € „ako   odškodné   za   nezákonné držanie mojej osoby v CPZ na polícii v P...“.

V prípise   z 8.   februára   2010   ministerstvo   vnútra,   sekcia   legislatívy   a vonkajších vzťahov,   informovalo   sťažovateľa,   že   požiadalo „dotknuté   rezortné   útvary   o zaslanie stanoviska ku skutočnostiam uvedeným vo Vašej žiadosti. Po ich doručení na náš útvar o oboznámení   sa   s ich   obsahom   bude   v súlade   s   § 15   a   § 16   zákona   č. 514/2003   Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov k Vašej žiadosti zaujaté relevantné stanovisko v zákonnej šesť mesačnej lehote.“.

Konečné   stanovisko   k žiadosti   sťažovateľa   o predbežné   prerokovanie   nároku na náhradu škody zaslalo ministerstvo vnútra sťažovateľovi 20. júla 2010 oznamujúc mu, že „v danom   prípade   nebol   naplnený   jeden   zo   základných   predpokladov   pre   vznik zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, a to existencia nesprávneho úradného postupu. Vašej žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je možné vyhovieť.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1.) Orgán verejnej moci – nesprávnym úradným postupom ma nezákonne pozbavil osobnej slobody v časovej dobe cca – 7 hodín.

2. Priznal sťažovateľovi škodu vo výške 2 000 Eur.“.

Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   aj   kópiu svojej   žiadosti   zo 4.   augusta   2010 adresovanej   Slovenskej   advokátskej   komore, ktorou   sa domáha „pridelenia   advokáta k Ústavnému súdu, na ktorý sa obrátil so sťažnosťou“, odôvodňujúc túto žiadosť poukazom na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu.

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Predmetom   sťažnosti   je   predovšetkým   namietané   porušenie   základných   práv sťažovateľa   nebyť   zadržaný   ako   podozrivý   z trestného   činu   v iných   prípadoch   než ustanovených   zákonom   a nebyť   pozbavený   osobnej   slobody   inak   ako   z dôvodov a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   postupom   ministerstva   vnútra   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. Č. p.: MV- SLV-70/PS-2010.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv, ku ktorému malo podľa neho   dôjsť   jeho   nezákonným   predvedením   príslušníkmi   obvodného   oddelenia   PZ 5. augusta 2009, ako aj následným držaním v cele predbežného zaistenia a neposkytnutím jedla.   V tejto   veci   podal   sťažovateľ,   ako   už   bolo   uvedené,   sťažnosť   podľa   zákona o sťažnostiach,   a to   najskôr   okresnej   prokuratúre   (10.   augusta   2009),   ktorá   ju   postúpila obvodnému oddeleniu PZ, odkiaľ bola z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti postúpená krajskému riaditeľstvu PZ. Krajské riaditeľstvo PZ sťažovateľovi prípisom z 23. septembra 2009 oznámilo, že vyhodnotilo jeho sťažnosť ako neopodstatnenú. Opakovanú sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namietal závery prešetrenia pôvodnej sťažnosti krajským riaditeľstvom PZ,   vyhodnotilo   ministerstvo   vnútra   podľa   § 20   ods. 1   zákona   o sťažnostiach   ako neodôvodnenú, čo oznámilo sťažovateľovi prípisom z 20. novembra 2009. V reakcii na toto oznámenie z 26. januára 2010 adresovanej ministerstvu vnútra sťažovateľ výslovne uvádza, že mu bol doručený «list – „oznámenie“ zo dňa 20. 11. 2009, Č. p.: SKIS-1137/OK-Sť- 2009», ktorým bola jeho sťažnosť vo vzťahu k namietanému postupu obvodného oddelenia PZ s konečnou platnosťou posúdená ako neopodstatnená. V ďalšom postupe sa ministerstvo vnútra zaoberalo už výlučne žiadosťou sťažovateľa o uplatnenom nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ podal svoju sťažnosť na poštovú prepravu 4. augusta 2010 a ústavnému súdu bola doručená 6. augusta 2010. Z obsahu spisu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že   prípis   ministerstva   vnútra   o vybavení   opakovanej   sťažnosti   sťažovateľa   (podľa   § 20 zákona   o sťažnostiach)   smerujúcej   proti   prešetreniu   jeho   pôvodnej   sťažnosti   krajským riaditeľstvom PZ, ktorá v okolnostiach daného prípadu predstavovala posledný do úvahy pripadajúci právny prostriedok nápravy, ktorý mu zákon o sťažnostiach na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), mu bol doručený najneskôr 26. januára 2010.

Zo zistených časových súvislostí je zjavné, že vzhľadom na posledný možný deň doručenia   prípisu   ministerstva   vnútra   z   20.   novembra   2009   sťažovateľovi   (ktorým   je 26. január 2010) a deň podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na poštovú prepravu (4. august 2010), bolo potrebné sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako podanú oneskorene.

2.   Sťažovateľ   sa   v petite   sťažnosti   domáha   aj   priznania   náhrady   škody   v sume 2 000 €.

V danom prípade ministerstvo vnútra prípisom sp. zn. SLV-70/PS-2010 z 20. júla 2010   sťažovateľovi   oznámilo,   že   vzhľadom   na   nesplnenie   základných   predpokladov na vznik zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci nemožno jeho žiadosti o náhradu škody vyhovieť.

Podľa   § 16   ods. 1   zákona   č. 514/2003   Z. z.   ak   príslušný   orgán   neuspokojí   nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

V súvislosti s tým ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov v zmysle zákona č. 514/2003   Z. z.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného súdu (m. m. I. ÚS 6/94, IV. ÚS 42/2010).

Vzhľadom na to ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť v časti, ktorou sa   sťažovateľ   domáha   priznania   náhrady   škody   v dôsledku   podľa   neho   nesprávneho úradného   postupu   na   ďalšie   konanie,   pretože   tomu   bráni   ústavný   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy. O tomto nároku musí totiž v okolnostiach prípadu rozhodovať najskôr všeobecný súd podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v zmysle tretej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej oneskoreného podania, ako aj z dôvodu   nedostatku právomoci, ústavný súd sa meritom veci, teda namietaným porušením označených práv sťažovateľa bližšie zaoberať nemohol.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd už nepovažoval za potrebné vyčkať, ako Slovenská advokátska komora rozhodne o žiadosti sťažovateľa zo 4. augusta 2010, ktorou sa domáhal ustanovenia advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010