znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 328/09-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť L. G., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000, za účasti Okresného súdu Košice - okolie, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice - okolie p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € [slovom dvetisíc eur (60 252 Sk)], ktoré mu j e   Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť L. G. trovy konania v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. Ž., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009 doručená sťažnosť L. G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 3. októbra 2000 domáha náhrady investícií do cudzej veci (rodinného domu). Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 11 C 340/2000.

Sťažovateľ uviedol, že „záležitosť nie je natoľko právne zložitá, aby ju súd riešil bez ďalšieho 8 rokov“. Ďalej uviedol, že «pred časom som podal /cca pred 4 rokmi/ sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorou som sa taktiež domáhal nápravy vo veci. Ústavný súd SR odmietol moju sťažnosť z dôvodu, že som „údajne“ len formálne využil nápravu vo veci, keď som nevyčkal odpoveď na moju sťažnosť od predsedu pojednávajúceho súdu. Pritom predseda pojednávajúceho súdu označil moju sťažnosť ako dôvodnú. Z genézy veci je nesporné, že uplynuli   ďalšie   vyše   štyri   roky   a   vec   je   stále   na   súde   prvého   stupňa   a   stále   nie   je právoplatne skončená!!!

Nápravu som sa opätovne pokúšal zjednať sťažnosťou u predsedu pojednávajúceho súdu zo dňa 5. 02. 2009.

V predmetnej odpovedi na sťažnosť mi predseda pojednávajúceho súdu udal, že moja sťažnosť nie je dôvodná, lebo pojednávajúci súd koná. Ja sa na tomto mieste pýtam ako koná   súd,   keď   aj   napriek   uplynutiu   doby   vyše   8   rokov   vec   stále   nie   je   právoplatne skončená? Konanie súdu hodnotím ako nanajvýš neefektívne.».

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   340/2000,   prikázal   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000 konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   328/09-8 z 25. septembra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   dospel   k záveru,   že   od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. 1 Spr V 510/09   z   9.   októbra   2009   doručeným   ústavnému   súdu   12.   októbra   2009   podal podrobný rozbor právnej veci o zaplatenie sumy 3 319,39 € (100 000 Sk) s príslušenstvom vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 340/2000 a uviedol, že:

„Vec napadla na tunajší súd dňa 3. 10. 2000. Predmetom konania sú investície do cudzej veci.

Po nápade boli vykonané tieto úkony:

- dňa   23.   11.   2000   –   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   zaslaný   návrh   na vyjadrenie, vyžiadaný spis, ktorý s vecou súvisí

- pojednávanie vytýčené 23. 4.2002 – nedostavila sa žalovaná – doručenie nebolo vykázané

- pojednávanie 21. 5. 2002

- žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku

- zisťovanie majetkových pomerov

- spis bol vyžiadaný KS Košice – vrátený 17. 9. 2003

- uznesenie o pripustení ďalšieho účastníka a zmenu žalobného návrhu 17. 2. 2005

- zaslané výzvy novým účastníkom

- dňa 1. 4. 2005 – priznané oslobodenie od platenia súdneho poplatku

- pojednávanie 30. 5. 2005 – odročené

- dňa 10. 6. 2005 žalobca navrhol vypočuť svedka

- pojednávanie 18. 10. 2005

- vyjadrenie žalovanej 9. 11. 2005

- vyjadrenie žalobcu 6. 3. 2006

- ohliadka na mieste samom 13. 9. 2006 preročená na 11. 10. 2006

- vyjadrenie žalovanej 7. 11. 2006

- pojednávanie 13. 2. 2007

- pojednávanie zo dňa 26. 3. 2007 odročené za účelom znaleckého dokazovania

- uznesenie zo dňa 13. 6. 2007 o nariadení znaleckého dokazovania

- dňa   10.   7.   2007   –   odvolanie   žalobcu   proti   uzneseniu   o   nariadení   znaleckého dokazovania

- spis zaslaný znalcovi

- znalecký posudok podaný 8. 7. 2008

- uznesenie o priznaní znalečného dňa 12. 8. 2008

- odvolanie proti uzneseniu 3. 9. 2008

- po zabezpečení vyjadrenia spis dňa 6. 11. 2008 predložený KS Košice

- zrušené uznesenie KS Košice 27. 11. 2008 vec vrátená 18. 12. 2008

- pojednávanie zo dňa 7. 4. 2009 odročené, doručenie predvolania žalovanej 3) nebolo vykázané

- pojednávanie zo dňa 14. 9. 2009 odročené na neurčito, lebo žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť a je potrebné vyjadrenie žalovaných k späťvzatiu žaloby

- rozhodnutie v tej veci bolo závislé na rozhodnutí vo veci 7 C 501/00 Okresného súdu Spišská Nová Ves. Súd toto konanie neprerušil, ale priebežne konal s tým, že čakal na toto rozhodnutie

- vo veci bolo rozhodnuté, rozhodnutie nadobudol právoplatnosť dňa 23. 6. 2009, preto   žalobca   vzal   žalobu   späť.   V   prípade,   ak   by   súd   rozhodol   nezávisle   na   tomto rozhodnutí, žalobca by tým získal bezdôvodné obohatenie a vznikol by ďalší spor.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že súd vo veci konal a preto k porušeniu zákonného práva sťažovateľa nedošlo.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 16. októbra 2009, v ktorom okrem iného uviedol, že „súd síce konal   vo   veci   ako   toto   vyplýva   z   rozsahu   realizovaných   úkonov,   ale   úkony   súdu   boli neefektívne   o   čom   svedčí   neodvratná   skutočnosť,   že   doposiaľ   vec   nie   je   právoplatne skončená a právna neistota môjho klienta aj naďalej trvá.

Súd   t.   č.   očakáva   vyjadrenie   odporcov   k   späťvzatiu   žaloby.   Pritom   stanovisko odporcov v tejto otázke doposiaľ nie je známe, čo v konečnom dôsledku vedie opäť len k právnej neistote následkom nedoriešenia veci. Môj klient bol k späťvzatiu žaloby vyzvaný priamo súdom, pričom za 9 rokov vedenia sporu vynaložil nemalé finančné prostriedky na bránenie svojho práva, aj z uvedeného dôvodu požaduje finančnú satisfakciu. Súd súdnymi prieťahmi zavinil stav, že nehnuteľnosť, ktorá tvorila predmet sporu schátrala natoľko, že pán Gajdoš môže opäť pokračovať vo vynakladaní investícií do opráv domu!

Stavu, ktorý potvrdzuje prieťahy v konaní svedčí aj fakt, že spor už trvá deväť rokov, vec nie je doposiaľ právoplatne skončená, stav právnej neistoty naďalej trvá, vec nie je natoľko zložitá, aby ju bolo potrebné riešiť v tak dlhodobom časovom rozmedzí.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritéria,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetné   konanie,   ktoré   sa   začalo 3. októbra 2000, nie je dosiaľ (ani po vyše deviatich rokoch) právoplatne skončené.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a   iné) relevantnú na rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o zaplatenie bezdôvodného obohatenia   (z   dôvodu   zhodnotenia   nehnuteľnosti   sťažovateľom)   nehodnotil   ako   právne zložité.

Vzhľadom na rozsah sporných investícií, ktoré mal vykonať sťažovateľ v roku 1998 na nehnuteľnosti (rodinnom dome súp. č. 208 zapísanom na LV č. 3 v kat. území K.), a z toho   vyplývajúce   problémy   s   ich   ocenením,   ktoré   si   vyžiadali   nariadenie   znaleckého dokazovania, ako aj vzhľadom na súbežne vedený súdny spor Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 7 C 501/00 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000, ústavný súd pripúšťa určitú faktickú zložitosť predmetnej veci majúcu   vplyv   na   priebeh   a   aj   dĺžku   konania.   Ani   táto   faktická   náročnosť   však neospravedlňuje doterajšie vyše deväťročné trvanie súdneho sporu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Využívanie   procesných   oprávnení   sťažovateľom   (návrh   na   dokazovanie   výsluchom viacerých svedkov, ohliadkou na mieste samom, znaleckým posudkom, rozšírenie žaloby a úprava jej petitu, podanie žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, odvolanie proti trovám znaleckého dokazovania) nemalo zásadný vplyv na priebeh konania a nebolo ani hlavným dôvodom jeho doterajšej dĺžky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v   konaní   posudzoval   ako   celok   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre sťažovateľa.

Ústavný   súd   na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo súdneho spisu sp. zn. 11 C 340/2000 a z vyjadrenia predsedu okresného súdu (rovnaké procesné   úkony,   ktoré   sú   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   zistil   aj   ústavný   súd z predloženého   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu)   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   bez ústavne   akceptovateľných   dôvodov   nečinný   najmä   v období   od   21.   decembra   2000 (zaplatený súdny poplatok) do 15. marca 2002 (nariadenie pojednávania na 23. apríl 2002) a v období od 21. mája 2002 (pojednávanie odročené z dôvodu zaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom   za   rozšírený   návrh)   do   16.   februára   2005   (pripustenie   zmeny   návrhu sťažovateľa,   pripustenie   do   konania   účastníkov   na   strane   žalovaných),   pričom   spolu s ďalšími   krátkodobými   obdobiami   nečinnosti   celková   doba   neodôvodnenej   nečinnosti okresného súdu v predmetnej veci bola dlhšia ako štyri roky.

Obranu okresného súdu založenú na tvrdení, že vo veci priebežne konal s tým, že čakal na právoplatné skončenie súvisiaceho súdneho sporu o určenie vlastníckeho práva vedeného Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 7 C 501/00, ústavný súd hodnotí ako nedôvodnú, pretože táto skutočnosť nebola podľa jeho názoru bezprostrednou príčinou zistených prieťahov v postupe okresného súdu v preskúmavanej veci. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že výsledok označeného súdneho konania, ktorého predmetom bolo rozhodovanie   o neplatnosti   právneho   úkonu   (vrátenia   daru)   síce   mohol   mať (a   aj   mal) význam   pre   posúdenie   právneho   dôvodu   sťažovateľom   uplatňovaného   nároku   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000 (tým, že sťažovateľ sa opäť stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti, odpadol právny dôvod tohto konania, čoho dôsledkom bolo, že sťažovateľ na pojednávaní   konanom   14.   septembra   2009   vzal   žalobu   v   celom   rozsahu   späť   a   žiadal predmetné konanie zastaviť), avšak v prípade, že okresný súd v napadnutom konaní dospel k takémuto záveru, mohol a mal podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP konanie prerušiť, a tak svojím postupom zabrániť vzniku zbytočných prieťahov v uvedenom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania podľa   označeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   predstavuje   zákonnú prekážku   v konaní,   a preto   nečinnosť   všeobecného   súdu   z dôvodu   existencie   zákonnej prekážky   v konaní ústavný   súd   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   (m.   m.   II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06 atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   340/2000   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 340/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, najmä „z dôvodov trvalej právnej neistoty, výloh na bránenie práva, ako aj z dôvodov nemožnosti užívať sporný dom a poškodenia mojich vecí uložených v dome“.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa   čl. 41 dohovoru, so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 11 C 340/2000, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že napriek   späťvzatiu   žaloby   sťažovateľom   predmetné   konanie   nebolo   do   rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   R.   Ž.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z   návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   ich   vyčíslil   sumou   245,70   € (vypočítanou zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €), a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), t. j. 2-krát po 115,90 € a 2-krát po 6,95 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009