znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 328/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. G., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. I. G., P., ktorou namietala porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11, čl. 32 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 1121/93 v spojení   s postupmi   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a Krajského súdu   v   Trenčíne, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2004 faxom a 25. júna 2004 písomne doručená sťažnosť MUDr. J. G., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základných práv podľa čl. 11, čl. 32 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 1121/93 v spojení s postupmi Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   a   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo „krajské súdy“).

2. Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že konanie vo veci sp. zn. 1 D 1121/93 bolo   právoplatne   skončené   osvedčením   z   24.   júna   2004   sp. zn. 1 D 1121/93   vydaným notárkou JUDr. Ľ. K. ako súdnou komisárkou (ďalej len „notárka“), ktoré nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia 12. júla 2004 a s obsahom ktorého sťažovateľka 24. júna 2004 výslovne súhlasila, čo potvrdila podpisom svojho právneho zástupcu.

3.   Zo   spisu   okresného   súdu   bolo   súčasne   zistené,   že   vec,   v   ktorej   sťažovateľka namieta porušenie základných práv, bola naposledy na príslušnom krajskom súde v roku 2000.

II.

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

5. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nedovoľuje zákon o ústavnom súde žiadne výnimky ani odpustenie dodržania tejto lehoty. Vzhľadom na to,   že   predmetom   namietaného   porušenia   práv   sťažovateľky   majú   byť   aj   postupy krajských súdov, ktoré skončili v roku 2000, bolo treba jej sťažnosť proti krajským súdom odmietnuť pre oneskorenosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

III.

6. Sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 11, čl. 32 a čl. 36 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 1121/93.

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmieta sťažnosti,   ak zistí, že sú zjavne neopodstatnené pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietanými postupmi   všeobecných   súdov   a tvrdenými   porušeniami   základných   práv   alebo   slobôd. Zjavnou   neopodstatnenosťou   sa   v takom   prípade   rozumie   to,   že   už   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti   ústavný súd   nezistí   žiadnu   reálnu možnosť   porušenia   základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

7.   Ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil   žiadnu   spojitosť   medzi   postupom okresného súdu a porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zodpovedajúcich práv podľa listiny a dohovoru. Súd neodmietol realizovať toto základné právo a na tomto mieste treba pripomenúť, že vo veci konal a právoplatne rozhodol notár ako súdny komisár, aj keď jeho úkony sú považované za úkony súdu.

Vecná súvislosť nie je ani medzi postupom okresného súdu a porušením základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy a zodpovedajúcich práv podľa listiny a dodatkového protokolu. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka)   a táto   právna   skutočnosť   bola   deklarovaná   vydaním   osvedčenia   o   dedičstve z 24. júna 2004 sp. zn. 1 D 1121/93. Z tohto dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Preto   sťažnosť   v   rozsahu   uvedenom   pod   bodom   6   bola   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

IV.

8. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd sťažnosť aj v časti, v ktorej sa namietalo   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   sp.   zn.   1   D   1121/93 bez zbytočných prieťahov a zodpovedajúcich práv podľa listiny a dohovoru.

Ako vyplynulo zo spisu okresného súdu, notárka ako súdna komisárka v roku 2004 nariadila na prejednanie veci pojednávania na 11. marec, 25. marec a 13. máj. Na prvé dva termíny   právny   zástupca   sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   neúčasť   a   13.   mája   2004   sa dostavil na pojednávanie a bol oboznámený s pripraveným návrhom osvedčenia o dedičstve. Požiadal však o jeho odročenie na 3. jún 2004, ktoré bolo opäť odročené na základe listu právneho   zástupcu   na   24. jún   2004,   na   ktorom   sa   vydalo   osvedčenie.   S   jeho   obsahom právny zástupca účastníčok plne súhlasil, čo potvrdil podpisom.

Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu faxom 23. júna 2004 a písomne 25. júna 2004, t. j. v dobe, keď už sťažovateľka (jej právny zástupca) vedela o tom, že konanie skončí,   resp.   skončilo   dohodou   dedičov.   Zároveň   si   sťažovateľka   (jej   právny   zástupca) musela byť vedomá toho, že v roku 2004 by už najneskôr 3. júna 2004 došlo k vydaniu osvedčenia,   ak   by   právny   zástupca   nebol   oddialil   vydanie   osvedčenia   postupnými ospravedlneniami v roku 2004, tak ako vyplývajú zo spisu.

Z uvedeného vyplýva, že ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu síce vec nebola právoplatne rozhodnutá vydaním osvedčenia, ale stav právnej neistoty sťažovateľky bol už prakticky   odstránený,   pretože   ak   ústavný   súd   odhliadne   od   faxom   doručenej   sťažnosti, písomná sťažnosť bola doručená deň po tom, ako sťažovateľka dohodou s druhou dedičkou odstránila   stav   právnej   neistoty   v   dedičskom   konaní,   a   tento   úkon   bol   len   potvrdený vydaním osvedčenia.

Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   takej   úzkej   časovej   spojitosti   s podaním sťažnosti spolu s úkonmi notárky ako súdnej komisárky, ktoré sa vykonali v roku 2004 a boli   bez   účinku   len   kvôli   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   dovoľuje   záver,   že medzi postupom   okresného   súdu   a   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci sp. zn. 1 D 1121/93   bez   zbytočných   prieťahov   a   zodpovedajúcich   práv   podľa   listiny a dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť.

Na tomto mieste musí ústavný súd pripomenúť, že vo veci nekonal priamo okresný súd, ale notárka ako súdna komisárka. Aj keď úkony súdneho komisára sú úkonmi súdu (§ 38 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), z ústavného hľadiska treba pripomenúť, že v roku 2004 okresný súd nebol upozornený na zbytočné prieťahy v konaní súdnej komisárky, tak aby mohol vykonať potrebné opatrenia podľa § 175zb ods. 1 OSP (odňatie veci pre zbytočné prieťahy).

Preto sťažnosť aj v rozsahu uvedenom pod bodom 8 bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).