znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 327/2013-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   augusta   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. Č., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/72/2001, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   Č.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/72/2001 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/72/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. Č. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Č. trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 327/2013 zo 6. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C/72/2001   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 25. mája 2001 okresnému súdu žalobu „o zaplatenie nevyplatenej časti mzdy“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3504/2013 (doručeným ústavnému súdu 8. júla 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Nakoľko   ako   podpredsedníčke   Okresného   súdu   Bratislava   I   mi   neprináleží posudzovať zákonnosť zvoleného postupu súdu a povahu jednotlivých jeho úkonov, ako ani usmerňovať   zákonného   sudcu,   akým   spôsobom   má   v   súdnom   konaní   postupovať, posudzovala som postup súdu a jednotlivé jeho úkony iba z hľadiska ich plynulosti.... musím   konštatovať,   že   konanie   v predmetnej   veci   bolo   poznačené   prieťahmi, aktuálne však súd vo veci plynulo bezprieťahovo koná. Mám zároveň za to, že ku vzniku prieťahov v konaní zo strany tunajšieho súdu došlo z objektívnych dôvodov, a to najmä z dôvodu   nadmernej   zaťaženosti   sudcov,   vyšších   súdnych   úradníkov   občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I a vysokého počtu pridelených vecí súdneho oddelenia 10 C. Subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne, vyššieho súdneho úradníka, prípadne iných zamestnancov súdu v tomto prípade zistené nebolo.

Zákonná sudkyňa JUDr. D. K. vo svojom vyjadrení k predloženej ústavnej sťažnosti sťažovateľa   zároveň   uviedla,   že   vo   veci   nebolo   možné   konať   bez   zbytočných   prieťahov vzhľadom na počet vecí v pridelenom oddelení 10 C, ako aj na skutočnosť, že v oddelení 10 C boli časté personálne zmeny týkajúce sa vyšších súdnych úradníkov a asistentov, čo malo tiež vplyv na plynulosť konania.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj   tento   prehľad   dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania:

„Dňa 25. 5. 2001 žalobný návrh doručený tunajšiemu súdu, veci pridelená spisová značka 10 C 72/2001.

Dňa 11. 6. 2001 pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, dňa 9. 7. 2001 navrhovateľ vyzvaný na úhradu súdneho poplatku za podaný návrh, tento dňa 16. 7. 2001 uhradený.

Dňa 9. 10. 2001 vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 29. 5. 2002, odporca zároveň vyzvaný na vyjadrenie sa k žalobnému návrhu a zaslanie relevantnej dokumentácie. Vo veci vzhľadom na pridelený počet vecí nebolo možné nariadiť termín pojednávania skôr. Dňa   29. 5. 2002   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 18. 9. 2002.

Dňa   18. 9. 2002   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   za   účelom   mimosúdneho rokovania odročené na termín 11. 12. 2002.

Dňa 11. 12. 2002 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.

Dňa   18. 3. 2004   vo   veci   uznesením   nariadené   znalecké   dokazovanie,   za   znalca ustanovený Ing. J. P.

Dňa   15. 6. 2004   na   súd   doručené   podanie   navrhovateľa   spolu   so   žiadosťou o odpustenie súdnych poplatkov.

Dňa 21. 10. 2004 vydané opravné uznesenie k uzneseniu   o   nariadení znaleckého dokazovania, výzva súdu adresovaná navrhovateľovi na zdokladovanie jeho majetkových pomerov.

Dňa 23. 12. 2004 navrhovateľovi priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 11. 4. 2005 súdny spis doručený ustanovenému súdnemu znalcovi. Dňa   9. 5. 2005   ustanovený   znalec   vrátil   spisový   materiál   s   odôvodnením,   že z časového hľadiska nie je možné posudok vypracovať.

Dňa 10. 6. 2005 pokyn vyššieho súdneho úradníka na zaslanie výzvy ustanovenému znalcovi,   aby   tento   zdokladoval   a   preukázal   svoju   zaneprázdnenosť,   dňa   7. 7. 2005 doručené podanie ustanoveného znalca.

Dňa 16. 11. 2005 súd uznesením za znalca ustanovil Ing. Ľ. K., súdny spis mu bol zaslaný dňa 9. 12. 2005.

Dňa 1. 6. 2010 úradný záznam súdnej tajomníčky o tom, že znalec Ing. Ľ. K. bol vyzvaný na vrátenie súdneho spisu.

Dňa 18. 6. 2010 súdny spis vrátený tunajšiemu súdu. Dňa 22. 6. 2010 súd uznesením za znalca ustanovil Ing. E. L., súdny spis jej bol zaslaný po právoplatnosti uznesenia dňa 2. 8. 2010.

Dňa 9. 9. 2010 ustanovená znalkyňa prípisom požiadala súd o zaslanie preddavku na znalecké dokazovanie.

Dňa 2. 11. 2010 doručené podanie ust. znalkyne, oznámenie o tom, že posudok nie je možné   vyhotoviť   bez   potrebnej   dokumentácie   +   uplatnenie   si   vynaložených   výdavkov, znalečného.

Dna 8. 4. 2011 uznesenie súdu o znaleckej odmene ust. znalkyne. Dňa 25. 7. 2011 vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 16. 11. 2011. Dňa 16. 11. 2011 sa vo veci konalo pojednávanie, toto odročené na deň 14. 12. 2011. Dňa 14. 12. 2011 pojednávanie odročené na deň 23. 4. 2012. Dňa 23. 4. 2012 sa vo veci konalo pojednávanie, toto odročené na neurčito z dôvodu zváženia opätovného nariadenia znaleckého dokazovania.

Dňa 5. 6. 2012 výzva súdu adresovaná účastníkom na zaslanie otázok, ktoré majú byť položené ust. znalcovi.

Dňa 25. 9. 2012 navrhovateľ doručil do súdneho spisu návrh na zmenu návrhu. Dňa   4. 10. 2012   výzva   súdu   adresovaná   navrhovateľovi,   dňa   17. 10. 2012 od navrhovateľa doručená odpoveď.

Dňa   18. 10. 2012   úradný   záznam   vyššej   súdnej   úradníčky,   uznesením   pripustená zmena žalobného návrhu, opätovné nariadenie znaleckého dokazovania.

Dňa   15. 11. 2012   súd   uznesením   priznal   ust.   znalkyni   preddavok   na   znalečné vo výške 500,- Eur.

Dňa 28. 2. 2013 ust. znalkyňa doručila súdny spis spolu s vyhotoveným znaleckým posudkom a vyúčtovaním si znalečného.

Dňa   12. 3. 2013   znalecký   posudok   doručovaný,   spolu   s   výzvou   na   vyjadrenie   sa k nemu účastníkom.

Dňa   25. 3. 2013   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa,   dňa   4. 4. 2013   doručené vyjadrenie odporcu.

Dňa   24. 4. 2013   súd   uznesením   vyzval   navrhovateľa   na   odstránenie   vád   zmeny žaloby, uznesením rozhodnuté o priznaní znaleckej odmeny ust. znalkyni.

Dňa   22. 5. 2013   výzva   súdu   adresovaná   odporcovi   na   vyjadrenie   ne/súhlasu s čiastočným späťvzatím žalobného návrhu.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   (doručeným ústavnému súdu 22. júla 2013), v ktorom okrem iného uviedol:

„Máme za to, že vec je dostatočne objasnená v podanom návrhu, ako aj vo vyjadrení sa k sťažnosti podaného Okresným súdom Bratislava I zo dňa 1. 7. 2013, nakoľko Okresný súd Bratislava I v uvedenom stanovisku potvrdil opodstatnenosť podanej sťažnosti a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemáme.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 1. júla 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu nevyplatených mzdových nárokov tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. Uvedený názor sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   v plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   konanie   napadnuté sťažnosťou, pričom ústavný súd poznamenáva, že na zložitosť veci nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti. V okolnostiach prípadu treba mať navyše na zreteli aj to, že predmetom preskúmavaného konania je existenčná vec, ktorej povaha vyžaduje osobitnú pozornosť venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu súdu, aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 6 a § 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, II. ÚS 35/07).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom pri   posudzovaní,   či   v   napadnutom   konaní   mohlo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na   ťarchu sťažovateľa v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom v preskúmavanom konaní, bol postup okresného súdu. Predmetom   tohto   konania   je   rozhodovanie   o nároku   na   náhradu   mzdy   uplatnenej sťažovateľom ešte v roku 2001.

Ústavný   súd   v priebehu   napadnutého   konania   zistil   jedno   obdobie   dlhodobej nečinnosti   okresného   súdu,   a to   od   9.   decembra   2005   (súdny   spis   bol   odoslaný ustanovenému   súdnemu   znalcovi)   do   1.   júna   2010   (okresný   súd   vyzval   ustanoveného súdneho znalca na vrátenie zapožičaného súdneho spisu).

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   zdôrazňuje,   že   napriek   tomu,   že na vypracovanie a predloženie znaleckého posudku bola určená lehota 60 dní od doručenia súdneho spisu, okresný súd bez akéhokoľvek relevantného dôvodu zostal nečinný v rozsahu takmer 4 a pol roka.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že do roku 2010 boli v rámci znaleckého dokazovania okresným   súdom   ustanovení   dvaja   znalci   na   vypracovanie   a predloženie   znaleckého posudku; prvý uznesením okresného súdu z 18. marca 2004 a druhý uznesením okresného súdu zo 16. novembra 2005.

Napriek tomu, že na vypracovanie a predloženie znaleckého posudku bola určená lehota 60 dní od doručenia súdneho spisu, ktorá bez ospravedlniteľného dôvodu nebola znalcami dodržaná, okresný súd ani v jedom prípade nevyužil voči znalcom poriadkové opatrenie v zmysle § 53 OSP, čo je potrebné vyhodnotiť ako neefektívnosť a nesústredenosť jeho postupu v napadnutom konaní.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (napr. II. ÚS 311/06, IV. ÚS 279/08) už uviedol, že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný   postup   v súdnom   konaní tak,   aby   čo   najskôr   odstránil   tento   stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje   (vrátane   poriadkových   opatrení   v zmysle   §   53   OSP),   aj   vo   vzťahu   k súdnemu znalcovi.   Všeobecný   súd   v rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti   (nadmerná   zaťaženosť   sudcov   a vyšších   súdnych   úradníkov,   vysoký   počet pridelených vecí, časté personálne zmeny), keď vo svojej predchádzajúcej stabilizovanej judikatúre   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06)   už   uviedol,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   v súlade   s predchádzajúcou   judikatúrou považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní (najmä s prihliadnutím   na jeho   povahu –   mzdový   nárok)   nebola odstránená   ani po uplynutí viac ako 12 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 260/04)Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/72/2001 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   10 000   € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   keď   okrem   iného   poukázal   na pocit   právnej neistoty vyplývajúci z nečinnosti okresného súdu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10 C/72/2001,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu, najmä   povahu prerokúvanej veci a jej význam pre účastníka konania, ale aj skutočnosť, že toto konanie nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považuje priznanie sumy 6 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. I. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,13 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013