znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 327/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti P. K., K., zastúpeného JUDr. R. M. – ADVOKÁT s. r. o.,   K.,   konajúcou   prostredníctvom   jej   konateľa   a advokáta   JUDr.   R.   M.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 7 K 214/2001, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 K 214/2001   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 K 214/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   mu   j e   Krajský   súd   v   Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť P. K. trovy konania v sume 386,40   €   (slovom   tristoosemdesiatšesť   eur   a štyridsať   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. R. M. – ADVOKÁT s. r. o., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 327/2012 z 21. júna 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 K 214/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ poukázal na nečinnosť krajského súdu v napadnutom konaní zdôrazňujúc najmä „nečinnosť správcu podstaty, nad ktorým má vykonávať dohľad krajský súd“, čím spolu   s neúmerne   dlhým   priebehom   napadnutého   konania   došlo   podľa   jeho   názoru k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd uložil krajskému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Krajský   súd   prípismi   sp. zn.   Spr. 3211/12   doručenými   ústavnému   súdu   2.   apríla 2012, 7. júna 2012 a 12. júla 2012 predložil k sťažnosti vyjadrenia, v ktorých okrem iného poukázal na to, že «zákonný sudca uviedol, že v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti v dobe   od 16. 05. 2011   do   01. 08. 2011,   z   objektívnych   dôvodov   nemohol   vykonávať akúkoľvek   činnosť   v   súvislosti   s   pridelenými   vecami.   Napriek   práceneschopnosti v uvedenom termíne bola sťažovateľovi poskytnutá informácia v právnej veci úpadcu: S., a. s..., o dôvodoch nepredloženia konečnej správy v tejto veci.

Bezprostredne   po   návrate   zákonného   sudcu   do   pracovného   procesu,   boli   dňa 26. 09. 2011 na č. 1. 498 a dňa 15. 12. 2011 na č. 1. 499 konkurzného spisu, vykonané úkony vo veci pokračovania – zabezpečenia plynulého konania bez zbytočných prieťahov. Dňa   08. 03. 2012   na   č. 1.   500   konkurzného   spisu   boli   zároveň   vykonané   úkony vo veci   zistenia   stavu   predloženia   konečnej   správy   zo   strany   ustanoveného   správcu konkurznej podstaty.

Zákonný sudca uviedol, že si nie je vedomý žiadneho konania v uvedenej konkurznej veci, ktoré by spočívalo v dôvodoch, zakladajúcich sťažnosť sťažovateľa na porušenie práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 127 Ústavy SR.

V pridelených veciach vrátane predmetnej konkurznej veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7 K 214/2001, zákonný sudca poukázal na to, že postupoval v súlade so zákonom č. 328/1991 Zb.   o konkurze a vyrovnaní   (ďalej len „ZKV“),   a to plynule, bez zbytočných prieťahov.

Objektívna   nemožnosť   vykonávať   akúkoľvek   pracovnú   činnosť   z   dôvodu práceneschopnosti   v   dobe   od   16. 05. 2011   do   01. 08. 2011   vrátane   nutného   liečenia v mesiaci   október   2011,   neumožnila   sudcovi   v uvedenom   období   byť   pracovne   činným. V tejto súvislosti sudca uviedol, že táto skutočnosť však nemala žiadny zásadný význam a predmetnú konkurznú vec sp. zn. 7 K 214/2001 vzhľadom na štádium jej konania, v akom sa toto konkurzné konanie nachádza, pričom predmetné štádium vyžadovalo úkon zo strany správcu   konkurznej   podstaty   vo   vzťahu   k   spracovaniu   a   predloženiu   konečnej   správy. Dôvody,   ktoré   viedli   správcu   k   nepredloženiu   konečnej   správy   konkurznému   súdu,   sú uvedené v spise sp. zn. 7 K 214/2001.

Zákonný sudca má za to, že z vyššie uvedených dôvodov nie je možné prihliadnuť k tvrdeniam,   ktoré   sú   obsahom   ústavnej   sťažnosti,   podanej   dňa   10. 02. 2012   na ÚS SR, a preto považuje túto sťažnosť sťažovateľa, v celom rozsahu za nedôvodnú.

S uvedeným vyjadrením zákonného sudcu Krajského súdu v Bratislave v konkurznej veci   sp. zn.   7 K 214/2001,   sa   v   celom   rozsahu   stotožňujem (podpredsedníčka   krajského súdu, pozn.).».

Ďalej   krajský   súd   v doplnení   vyjadrenia   k sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „Prípisom zo dňa 30. 05. 2012 bol zákonný sudca požiadaný o doplnenie vyjadrenia zo dňa 29. 03. 2012   k   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   zo   dňa   31. 01. 2012;   predmetné   doplnenie vyjadrenia mi bolo predložené dňa 05. 06. 2012.

V   tomto   vyjadrení   zákonný   sudca   uviedol,   že   konkurzné   konanie   je   špecifické, ktorého dĺžka závisí najmä od činnosti správcu konkurznej podstaty úpadcu. Z tohto dôvodu sudca   konštatoval,   že   pre   väčšiu   objektivitu   posúdenia   konkurzného   konania   sp. zn. 7 K 214/2001, by bolo potrebné vyžiadať aj vyjadrenie od správcu konkurznej podstaty. Čo sa týka procesných úkonov vykonaných v predmetnej veci konkurzným súdom, zákonný sudca poukázal na to, že tieto úkony sú žurnalizáciou chronologicky zaznamenané v konkurznom spise Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 K 214/2001, ktorý spis tunajší súd súčasne zapožičiava pre potreby ÚS SR.“.

V druhom   doplnení   k sťažnosti   krajský   súd   poukázal   na   to,   že „Prípisom   zo dňa 06. 07. 2012, bol zákonný sudca požiadaný o II. doplnenie vyjadrenia zo dňa 29. 03. 2012 k obsahu sťažnosti sťažovateľa zo dňa 31. 01. 2012; toto II. doplnenie vyjadrenia mi bolo predložené dňa 12. 07. 2012.

V   tomto vyjadrení   sa   uvádza,   že   v predmetnej   veci   sa   zákonný sudca   stotožňuje s doterajšími vyjadreniami k sťažnosti. Súčasne uviedol, že medzičasom bol do konkurznej podstaty úpadcu zaradený ďalší majetok, ktorý bude musieť správca speňažiť, čo vyplýva zo správy správcu, doručenej tunajšiemu súdu 14. 05. 2012. Z uvedeného dôvodu správca zatiaľ nemôže predložiť konkurznému súdu konečnú správu o speňažovaní, nakoľko túto je možné vypracovať až po speňažení všetkého majetku úpadcu.

Opätovne sudca zdôraznil, že zo strany súdu nedošlo počas konkurzného konania k žiadnym zbytočným prieťahom.   Úkony súdu boli   vykonávané   bezodkladne,   v zákonom stanovených lehotách, bez zbytočných prieťahov. Zároveň bol správca konkurzným súdom pravidelne vyzývaný na podávanie priebežných správ a na pokračovanie v konkurznom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7 K 214/2001.“.

K vyjadreniam   krajského   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 31. júla 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„Predovšetkým je zjavné, že stanovisko je zo strany porušovateľa základného práva iba   obštrukciou   v   snahe   čo   najviac   oddialiť   meritórne   rozhodnutie.   V   prvom   rade sťažovateľ podľa neho riadne odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť na porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov zo dňa 31. 1. 2012. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní na základe   vykonaného   dokazovania   domnieva,   že   uniesol   dôkazné   bremeno,   ktoré   malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti jeho nároku, predovšetkým tak sťažovateľ má za to, že   v predmetnej   veci   sú   splnené   podmienky   na   vyhovenie   ústavnej   sťažnosti.   Svoje zamietavé   vyjadrenie   k   stanovisku   porušovateľa   odôvodňuje   aj   tým,   že   sťažovateľ   v uvedenom   konaní   preukázal   oprávnenosť   požadovania   vyslovenia   porušenia   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 K 214/2001. Nie je prípustné, aby   hoc   aj konkurzná   vec   sťažovateľa   bol   vedená   11   rokov   a   ešte   nebola   ukončená. Porušovateľ základného práva má v zmysle zákona č. 328/1991 Zb. vykonávať dozor nad postupom správcu konkurznej podstaty úpadcu, čo v danom prípade nebolo dodržané. Súd síce uložil správcovi JUDr. P. H. podávať správy o svojej činnosti každé 3 mesiace ako aj podať konečnú správu o speňažení majetku úpadcu a vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu pod hrozbou poriadkovej pokuty, čo však v predmetnej konkurznej veci absentuje! Za   úplné   klamstvo   pokladáme   vyjadrenie   správcu   z   9.   3.   2011   (spomenuté   v   liste Ministerstva   spravodlivosti   SR   z   15. 7. 2011),   že   vec   je   v   štádiu   spracovania   konečnej správy, keď od tohto vyjadrenia uplynulo už takmer 1,5 roka a konečná správa dodnes nebola na súd podaná. Podľa sťažovateľa je stanovisko porušovateľa základného práva z 29. 3. 2012 v danej veci ohľadom dlhodobej PN konajúceho konkurzného sudcu úplne irelevantné, veď za takmer 11 rokov trvania konkurzného konania je v tomto stanovisku uvedená   PN   iba   v dobe   2,5   mesiaca.   V   čom   spočíva   plynulosť   konkurzného   konania porušovateľ vôbec neuviedol. Z dôvodu dlhodobého trvania konkurzného konania, keď si sťažovateľ   nemôže   svoju   pohľadávku   prihlásenú   do   konkurzu   vymôcť   ani   odpísať z účtovníctva   ako   nedobytnú   (hoci   daň   z   pridanej   hodnoty   už   štátu   z   nej   odviedol)   sa sťažovateľ   domnieva,   že   má   nárok   aj   na   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3 000,-   €. Na základe   uvedených   skutočností   žiadame   ústavnej   sťažnosti   z   31. 1. 2012   vyhovieť v celom rozsahu...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 7 K 214/2001 zistil tento priebeh napadnutého konania:

Konkurzné   konanie   začalo   20.   decembra   2001,   keď   krajský   súd   uznesením z uvedeného dňa vyhlásil na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti S., a. s..., konkurz.Sťažovateľ podaním prihlášky z 1. marca 2002 uplatnil v rámci konkurzného konania pohľadávku v sume 3 103 Sk z titulu „nezaplatenia faktúr za prenájom tlakovej fľaše“.V ďalšom období prebiehalo speňažovanie majetku úpadcu podľa plánu schváleného schôdzou   veriteľov 4. marca 2002. Na základe záverov schôdze konkurzných veriteľov uskutočnenej 20. januára 2003 bol uznesením krajského súdu z 21. januára 2003 ustanovený za   nového   správcu   konkurznej   podstaty   (ďalej   len   „SKP“)   JUDr.   P.   H.   Odvolanie pôvodného SKP JUDr. K. K. proti uzneseniu krajského súdu z 21. januára 2003 Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   č. k.   4 Obo 53/03-222 z 29. mája   2003   odmietol.   Keďže   pohľadávka   úpadcu   (novoobjavený   majetok)   voči   Š. v sume   17 000 000 Kč   nebola   súčasťou   konkurznej   podstaty   v čase   schvaľovania   plánu speňaženia, SKP navrhol krajskému súdu zvolanie schôdze veriteľov z dôvodu schválenia speňaženia tohto majetku.

Schôdza veriteľov uskutočnená 15. marca 2004 bola odročená na neurčito s tým, že krajský   súd   zvolá   novú   schôdzu   veriteľov   až   po   vyjasnení,   či   pohľadávka   patrí do konkurznej podstaty (o predmetnom novoobjavenom majetku prebiehalo súdne konanie na Mestskom súde v Prahe).

Krajský súd prípisom zo 14. novembra 2005 prikázal SKP pod hrozbou uloženia poriadkovej   pokuty   25 000 Sk   povinnosť   podávať   štvrťročne   stručnú   písomnú   správu o stave   konania.   V súvislosti   s predmetnou   pohľadávkou   v sume   17 000 000 Sk   SKP 7. decembra 2005 písomne oznámil krajskému súdu, že „Výška pohľadávky a skutočnosti okolo   prípadu   mi   znemožňujú   v súčasnom   stave   uzatvoriť   konkurzné   konanie   a podať konečnú správu.“.

Krajský súd prípisom z 22. marca 2007 vyzval SKP, aby podal priebežnú správu o aktuálnom stave konkurzného konania s osobitným dôrazom na podanie správy týkajúcej sa pohľadávky voči Š.

Krajský súd uzneseniami z 30. marca 2007 a 27. októbra 2008 nepripustil zmenu účastníkov konania.

Krajský súd prípisom zo 17. októbra 2008 a opätovne prípisom z 29. januára 2009 (pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty v sume 1 640 €) vyzval SKP, aby podal správu o aktuálnom   stave   konkurzného   konania   a aby   uviedol,   čo   bráni   predloženiu   konečnej správy. SKP písomným podaním z 13. marca 2009 oznámil krajskému súdu, že pripravuje spracovanie konečnej správy, a súčasne uviedol, že „vyvíjam snahu o zavŕšenie prípadu okolo   pohľadávky   voči   spoločnosti   S.“.   Obdobnú   správu   SKP   doručil   krajskému   súdu aj 14. júla 2009.

Krajský súd pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty vyzval 12. apríla 2010 SKP, aby   v lehote   5   dní   od   doručenia   urgencie   predložil   konečnú   správu,   resp.   aby   uviedol dôvody, ktoré bránia jej predloženiu.

V správe o stave konania a činnosti SKP doručenej krajskému súdu 9. marca 2011 SKP oznámil, že pripravuje spracovanie konečnej správy. Rovnaký obsah mala aj správa o stave konania a činnosti SKP doručená krajskému súdu 12. júla 2011 navyše s tým, že „vyzval   predošlého   správcu   konkurznej   podstaty   o poskytnutie   súčinnosti   v predmetnej konkurznej   veci   a predloženie   vyúčtovania   príjmov   a výdavkov   za   obdobie   jeho fungovania“.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v   konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 K 214/2001,   ktorého   je   sťažovateľ účastníkom   ako   jeden   z   veriteľov,   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Účelom   konkurzného   konania   je   usporiadanie   majetkových   pomerov   dlžníka, ktorý je v úpadku. Naplnenie tohto cieľa vyžaduje spravidla riešenie väčšieho množstva skutkových a právnych otázok spojených so zistením a zabezpečením majetku patriaceho do konkurznej podstaty, jeho speňažením, zistením a následným uspokojením pohľadávok konkurzných veriteľov, riešením incidenčných sporov a pod. V dôsledku tejto skutočnosti možno spravidla konkurzné konanie z hľadiska   kritérií uplatňovaných ústavným súdom v rámci   posúdenia   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   kvalifikovať   ako   právne a fakticky zložité (m. m. II. ÚS 85/04, II. ÚS 72/07). Z obsahu súvisiaceho spisu krajského súdu   vyplýva,   že   preskúmavané   konanie   nebolo,   pokiaľ   ide   o jeho   skutkovú   zložitosť, v tomto smere výnimkou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľ   sa opakovaným sťažnosťami   domáhal   informácií   o stave   konkurzného   konania,   žiadal o urýchlenie jeho priebehu a navyše uplatnil aj žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní (19. apríla 2011) adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

3. Napokon ústavný súd skúmal, či v napadnutom konaní krajský súd mohol svojou nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   a tým   porušiť označené základné právo sťažovateľa.

Konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 7 K 214/2001 ústavný súd posudzoval v intenciách právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), pretože podľa prechodného ustanovenia § 206 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého čl. I nadobudol účinnosť 1. januára 2006, konkurzy   a   vyrovnania   vyhlásené   alebo   povolené   pred   účinnosťou   tohto   zákona, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov.

Podľa právneho názoru ústavného súdu ústava nevyníma z povinnosti všeobecných súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   žiadne   konanie,   v   ktorom   sa   poskytuje   súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb (I. ÚS 70/98, III. ÚS 199/02).

Správca   konkurznej   podstaty   nie   je   v konkurznom   konaní   v pozícii   účastníka konania, ale je len osobou na konaní zúčastnenou (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obo 109/2001),   pričom   pri výkone   svojej   funkcie   je   povinný   postupovať   s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní   je   daná   rozsahom   jeho   oprávnení,   ktoré mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4 a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

S ohľadom na uvedené môže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu ísť o prieťahy v konkurznom konaní vtedy, ak súd (konkurzný) vôbec nevyužije vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený (m. m. I. ÚS 57/97, III. ÚS 199/02).

Úlohou ústavného súdu nie je však určovať namiesto konkurzného súdu optimálny postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na okolnosti   prípadu   akceptovateľné z pohľadu   ústavou   garantovaného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní je konkurzný súd oprávnený vyžiadať si od správcu konkurznej podstaty správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné   zisťovania.   Správcovi   môže   uložiť,   aby   si   vyžiadal   na   určité   otázky   názor veriteľského výboru, alebo správcovi môže dať pokyny sám.

Pokiaľ ide o skúmaný postup krajského (konkurzného) súdu, ústavný súd zistil, že krajský   súd   už   prípisom   zo   14.   novembra   2005   uložil   SKP   pod   hrozbou „uloženia poriadkovej   pokuty   vo   výške   25 000 Sk“ povinnosť „raz   za   tri   mesiace   podávať   súdu stručnú písomnú správu o stave konania, a to bez výzvy súdu“. Krajský súd súčasne vyzval SKP,   aby   uviedol   dôvody,   ktoré   bránia   predloženiu   konečnej   správy,   a aby   navrhol opatrenia,   ktorými   by   bolo   možné   konanie   urýchliť.   Napriek   uvedenému   SKP   okrem podania správy 7. decembra 2005 ďalšie správy o stave konania v nariadených intervaloch nepredkladal   a na   ďalšie   výzvy   krajského   súdu   z 22.   marca   2007   a 17.   októbra   2008 nereagoval. SKP reagoval až na výzvu krajského súdu z 29. januára 2009, ktorá obsahovala aj hrozbu uloženia poriadkovej pokuty v sume 1 640 €, keď mu podaním z 13. marca 2009 oznámil, že „vyvíja snahu o zavŕšenie prípadu okolo pohľadávky voči S.“, a ďalej uviedol, že   pripravuje   spracovanie   konečnej   správy.   Konečná   správa   nebola   predložená   ani v nasledujúcom období a krajský súd opakovane vyzýval SKP na jej predloženie prípismi z 8. júla 2009 a z 12. apríla 2010, v ktorom okrem iného pohrozil, že ak konečná správa nebude   predložená   v lehote   5   dní,   bude   mu   uložená   poriadková   pokuta   v sume   500 €. Napriek tomu, že správa SKP bola podaná až 9. marca 2011, krajský súd poriadkovú pokutu SKP neuložil.

Uvedený málo efektívny a nedostatočne razantný postup krajského súdu voči SKP podľa názoru ústavného súdu spôsobil nezanedbateľné spomalenie priebehu napadnutého konania. Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že v konaní, ktoré nasleduje po vyhlásení   konkurzu,   prebieha   speňažovanie   konkurznej   podstaty,   ktoré   bolo v okolnostiach danej veci pomerne zložité a časovo náročné.

Berúc do úvahy tieto skutočnosti ústavný súd uzavrel, že postupom krajského súdu v konkurznom   konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 K 214/2001   došlo   k porušeniu   základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto krajskému súdu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 50   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   3 000 € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázal   najmä   na   to,   že „neúmerným predlžovaním konania, kde už v roku 2009 avizoval SKP prípravu konečnej správy a tá ani po 3 rokoch nie je vynesená, sa dlhodobo predlžuje sťažovateľova právna neistota“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu   zdôrazňujúc,   že   finančné   zadosťučinenie   neslúži   na   uspokojenie   nároku (pohľadávky) sťažovateľa uplatneného v rámci označeného konkurzného konania.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konkurzného konania krajského súdu vedeného pod sp. zn. 7 K 214/2001 a berúc do úvahy najmä osobitosti tohto konania, konkrétne okolnosti daného prípadu (sťažovateľom uplatnená pohľadávka v sume 3 103 Sk), ale aj skutočnosť, že preskúmavané konkurzné konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 000   €   za primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   JUDr. R.   M.   – ADVOKÁT   s. r. o.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za tri úkony právnej služby spolu v sume   386,40   €   je   nižšia   ako   suma   vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v ním uplatnenej sume.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet JUDr. R. M.. – ADVOKÁT   s. r. o.   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v spojení   s § 149   OSP),   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012