znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 327/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., L., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   3 To 132/2010 z 3. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011 doručená sťažnosť J. T., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 132/2010 z 3. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 171/2007 z 12. júla 2010 uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   so   stredným stupňom stráženia.

Zároveň tým istým rozsudkom okresný súd oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona   a   prečin   výtržnícva   podľa   §   364   ods.   1   písm.   a) Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom.

Proti odsudzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ a proti   oslobodzujúcemu   výroku   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie   prokurátor, ktorý zároveň napadol aj výrok o treste, keďže tento považoval za neprimeraný.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 3. februára 2011 uznesením sp. zn. 3 To 132/2010 podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) a e) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a vo výroku o oslobodení sťažovateľa a vec vrátil v zrušenom rozsahu okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   poukazuje na   to,   že   z odôvodnenia   namietaného uznesenia   krajského súdu   zjavne   vyplýva,   že   jeho   odvolanie   podané   proti   odsudzujúcemu   výroku   rozsudku okresného súdu krajský súd zamietol ako nedôvodné, aj keď príslušný zamietavý výrok v namietanom uznesení absentuje. Sťažovateľ tvrdí, že ak odvolací súd zamieta odvolanie ako nedôvodné, musí tak urobiť na verejnom zasadnutí a nikdy nie na neverejnom (§ 326 ods.   1   Trestného   poriadku).   Keďže   krajský   súd   v   danom   prípade   zamietol   odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné na neverejnom zasadnutí, zasiahol tak neprípustným spôsobom do   jeho   práv   garantovaných   ústavou   a   dohovorom.   Sťažovateľ   uvádza,   že „Odporca nerešpektoval   namietané   súčasti   práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   a   to   zásadu verejnosti   a   ústnosti.   V   konečnom   dôsledku   odporca   odmietol   spravodlivosť   (denegatio iustitie), pretože uvádzal vecné názory v rámci procesného rozhodnutia, ktorým de facto zamietol odvolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí (kabinetným spôsobom).“.

Sťažovateľ tiež namieta, že v rámci konania na odvolacom súde nerozhodoval v jeho veci zákonný sudca (zákonní sudcovia). S poukazom na bod II.2.3 písm. Ab) a bod II.2.1 písm.   k)   rozvrhu   práce   krajského   súdu   na   rok   2010   mal   podľa   sťažovateľa   vo   veci rozhodovať   senát,   v   ktorom   pôsobí   sudca   spravodajca,   ktorý   mal   vec   pridelenú   na rozhodnutie   o   prvom   opravnom   prostriedku,   pričom   v   danom   prípade   to   bola   sudkyňa JUDr. M. U., ktorá rozhodovala o prvom odvolaní sťažovateľa pod sp. zn. 3 To 104/2008 uznesením zo 4. septembra 2008. Sťažovateľ zastáva názor, že v dôsledku nesprávneho pridelenia   jeho   veci   v   odvolacom   konaní   bolo   porušené   jeho   právo   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi, ako aj právo na nezávislý a nestranný súd.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné práva J. T. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3 To/132/2010-684 z 03. 02. 2011 porušené boli.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 3 To/132/2010-684 z 03. 02. 2011 zrušuje prikazuje Krajskému súdu v Žiline vo veci znova konať a rozhodnúť.

3/J. T. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania J. T. na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M. P. vedený v... tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, ku ktorému malo dôjsť namietaným uznesením krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uplatňuje dve základné námietky:

a) namieta procesný spôsob rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaniach podaných ním (vo vzťahu k odsudzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu, pozn.) a prokurátorom (vo vzťahu k oslobodzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu, pozn.) na neverejnom zasadnutí, a

b)   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   v   dôsledku pridelenia veci senátu odvolacieho súdu v rozpore s rozvrhom práce.

Podľa § 326 ods. 1 Trestného poriadku o   odvolaní   rozhoduje   odvolací   súd   na verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom zasadnutí môže urobiť rozhodnutie

a) podľa § 316 ods. 1 alebo 3,

b) podľa § 318, § 320 ods. 1, § 321 ods. 1 alebo 2, ak je zrejmé, že chybu nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 295 ods. 1 Trestného poriadku po   otvorení   verejného   zasadnutia   podá predseda   senátu   alebo   ním   určený   člen   senátu   na   podklade   spisu   správu   o   stave   veci zameranú na otázky, ktoré treba na verejnom zasadnutí riešiť. Následne osoba, ktorá dala svojím návrhom na verejné zasadnutie podnet, návrh prednesie. Osoba, ktorá môže byť priamo   dotknutá   rozhodnutím,   ako   aj   prokurátor   sa   k   návrhu   vyjadria,   ak nie   sú   sami navrhovateľmi.

Podľa § 295 ods. 2 Trestného poriadku ak   sa   na   verejnom   zasadnutí   vykonávajú dôkazy,   použijú   sa   primerane   ustanovenia   o   dokazovaní   na   hlavnom   pojednávaní. Obmedzenia vo vykonaní dôkazu čítaním zápisnice o výpovedi svedka alebo znalca platia iba pre verejné zasadnutie konané o odvolaní.

Podľa § 295 ods. 3 Trestného poriadku po vykonaní dôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné návrhy. Ak je osobou, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, obvinený, má právo hovoriť posledný. Ak je obvinený mladistvý, konečný návrh môže predniesť aj zástupca štátneho orgánu starostlivosti o mládež a zákonný zástupca.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného proti výroku rozhodnutia okresného súdu, ktorým bol J. T. uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, toto bolo vyhodnotené ako nedôvodné...

V zmysle ustanovenia § 321 ods. 3 Tr. por. bolo povinnosťou krajského súdu zrušiť výrok o treste, keďže, hoci čiastočne, zrušil výrok o vine (v oslobodzujúcej časti).“

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné   poukázať   na   to,   že   i   keď   vo   výroku   namietaného   uznesenia   krajského   súdu absentuje výrok o zamietnutí odvolania sťažovateľa, z existujúceho výroku celkom zjavne vyplýva,   že   krajský   súd   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   len   vo   výroku   o   oslobodení sťažovateľa   spod   obžaloby   a   vo   výroku   o   treste.   Táto   skutočnosť   rovnako   vyplýva   aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o odsudzujúci výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia   podľa   §   348   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona,   je   namietané   uznesenie krajského súdu v tejto časti rozhodnutím konečným a právoplatným, keďže (aj napriek absencii výroku o zamietnutí odvolania sťažovateľa ako nedôvodného, pozn.) okresný súd sa už skutkom kvalifikovaným ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 2 písm. b) Trestného zákona z hľadiska preukázania viny po vrátení veci na ďalšie konanie zaoberať nebude.

Posudzujúc argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu k námietke rozhodovania krajského súdu na neverejnom zasadnutí ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že jej podstata spočíva v tom, že rozhodnutím krajského súdu o zamietnutí odvolania sťažovateľa ako nedôvodného na neverejnom zasadnutí mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. okrem iného právo verejne a ústne prezentovať svoje stanovisko, vrátane konečného návrhu a   posledného   slova.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   povinnosť   súdu rozhodovať   vo   veciach   ustanovených   Trestným   poriadkom   na   verejnom   zasadnutí   má v prvom rade zabezpečiť plnohodnotnú realizáciu práva obžalovaného na obhajobu.Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 370 ods. 2 Trestného poriadku ak   sa   dovolanie   podáva   v   prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   nepodal   proti   namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie, hoci tak mohol a mal urobiť.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany,   a predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným) súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vychádzajúc zo   skutočnosti,   že   podstatou   posudzovanej   námietky   sťažovateľa   je tvrdenie, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím malo   dôjsť   zásadným   spôsobom   aj   k porušeniu   jeho   práva   na   obhajobu,   ústavný   súd konštatoval,   že   sťažovateľ   mal   (a   stále   má) právo   podať   proti   namietanému   uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. O   dovolaní sťažovateľa   je oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší   súd Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z   rovnakého   hľadiska   posudzoval   ústavný   súd   aj   druhú   námietku   sťažovateľa týkajúcu sa namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku pridelenia veci senátu odvolacieho súdu v rozpore s rozvrhom práce.

Podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení.

V zmysle judikatúry ústavného súdu je povinnosťou všeobecných súdov vykladať zákony ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) podľa   čl.   46   až   čl.   50   ústavy   v   dovolacom   konaní   v   trestných   veciach   umožňujú predovšetkým   ustanovenia   §   371   Trestného   poriadku.   Práve   preto   jednotlivé   dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 371 Trestného poriadku treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy. Z toho vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“, resp. „v nezákonnom zložení“ aj vtedy, ak   nekoná   zákonný   sudca,   resp.   zákonní   sudcovia.   Reštriktívny   výklad   označených ustanovení Trestného poriadku v dovolacom konaní, ktorý neposkytuje ochranu základnému právu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   (m.   m. II. ÚS 136/08).

Z uvedeného vyplýva, že aj vo vzťahu k námietke porušenia práva na zákonného sudcu sťažovateľ mal (a stále má) právo podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011