znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 327/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. F., B., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. Z., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 31/08 zo 14. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2009 doručená sťažnosť Ing. E. F., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Z. Z., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 31/2008 zo 14. mája 2009.Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka „uzatvorila dňa 29. 12. 1981 pracovnú zmluvu so S., B., naposledy na vykonávanie práce na pracovnej pozícii vedúca odboru práce a miezd. So sťažovateľkou bol skončený pracovný pomer výpoveďou dňa   19.   10.   2004,   doručenej   dňa   19.   10.   2004   s odkladacou   podmienkou   vo   výpovedi, ktorou   je   prerokovanie   skončenia   pracovného   pomeru   navrhovateľa   so   zástupcami zamestnancov,   a tiež   dňa   28.   10.   2004   doručenej   v ten   istý   deň,   z dôvodu   kumulácie pracovnej činnosti vyplývajúcej z uvedenej pracovnej pozície s inou pracovnou pozíciou v rámci   racionalizačných   opatrení   prebiehajúcich   v S.   a pracovné   miesto,   ktoré sťažovateľka zastávala bolo zrušené.“.

Sťažovateľka sa v postavení žalobkyne domáhala žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej S. (ďalej len „žalovaná“) určenia neplatnosti výpovedí z 19. októbra 2004 a 28. októbra 2004 a určenia, že pracovný pomer trvá, ako aj náhrady mzdy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 126/2005 zo 6. novembra 2007 určil, že výpoveď z 19. októbra 2004 je neplatná. Žalobu v časti o určenie neplatnosti druhej výpovede (z 28. októbra 2004), ako aj v časti o určenie trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy okresný súd zároveň označeným rozsudkom zamietol. Proti zamietavému výroku rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 31/08 zo 14. mája 2009 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   31/08 zo 14. mája   2009   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu princípu právnej istoty, pričom poukazuje na to, že v právnej veci sťažovateľky krajský súd rozhodol inak ako v identickej právnej veci žalobcu M. F. (ďalej aj „žalobca“) proti žalovanej o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, pričom rozsudky (okresného súdu aj krajského súdu) v právnej veci žalobcu M. F. boli vydané skôr ako rozsudky v právnej veci sťažovateľky. Navyše krajský súd v sťažnosťou napadnutom   rozsudku   svoje   odlišné   rozhodnutie   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   riadne nezdôvodnil.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu M. F. proti žalovanej o neplatnosť výpovede   a náhradu mzdy   okresný súd rozsudkom   sp.   zn. 23 C 94/2005 z 20. novembra 2006 určil, že výpovede z 19. októbra 2004 a 28. októbra 2004 dané žalobcovi M. F. žalovanou sú neplatné a pracovný pomer trvá. Zároveň okresný súd priznal žalobcovi M. F. náhradu mzdy v sume 774 930 Sk a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9 Co 98/07   z 19.   februára   2009   rozsudok okresného   súdu   v časti   týkajúcej   sa   určenia   neplatnosti   výpovede   z 28.   októbra   2004 a v časti určenia, že pracovný pomer trvá, potvrdil. Odvolacie konanie v časti o určenie neplatnosti   výpovede   z 19.   októbra   2004   a v časti   náhrady   mzdy   v sume   4 401,51   € v dôsledku   späťvzatia   odvolania   žalovanou   zastavil.   Vo výrokoch   o povinnosti   náhrady mzdy a náhrady trov konania krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   žalovaná   (zamestnávateľ)   si   nesplnila   povinnosť ponúknuť jej inú prácu, a to napriek tomu, že voľné pracovné miesta mala, čo potvrdzuje skutočnosť,   že „15. 10.   2004   a 18.   10.   2004   prijal   do   pracovného   pomeru   nových zamestnancov   s miestom   výkonu   práce,   aké   bolo   dohodnuté   v pracovnej   zmluve u sťažovateľky“. Práve   z dôvodu   nesplnenia   „ponukovej   povinnosti“   (napriek   tomu,   že žalovaná   voľnými   pracovnými   miestami   disponovala)   ako   hmotnoprávnej   podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce krajský súd dospel k záveru o neplatnosti   výpovede   z 28.   októbra   2004   danej   žalobcovi   M.   F.,   ako   aj   k záveru,   že pracovný pomer žalobcu trvá.

Sťažovateľka   podala   na   príslušnej   prokuratúre   v predmetnej   veci   aj   podnet   na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:„... došlo k porušeniu základného práva a slobody na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a princípu právnej istoty rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo 14. 05. 2009 sp. zn. 3 Co 31/08, a aby   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV   zo   dňa   06.   11.   2007   sp.   zn. 12 C 126/2005   a rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   14.   05.   2009   sp.   zn. 3 Co 31/08.

Zároveň žiadame priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 667 eur (slovom šestošesťdesiatsedem   eur)   z dôvodu   straty   právnej   istoty   v právny   poriadok.   A nahradiť trovy právneho zastúpenia advokátkou doposiaľ vyčíslené vo výške 245,70 € (za dva právne úkony – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie na Ústavný súd SR, jeden úkon podľa § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhl. 655/2004 za 122,85 €, t. j. základná tarifa 115,90 € plus režijný paušál 6,95 €).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 31/08 zo 14. mája 2009 došlo k porušeniu jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že

a)   krajský   súd   rozhodol   v jej   právnej   veci   odlišne   ako   v identickej   právnej   veci žalobcu M. F., pričom rozsudky (okresného súdu aj krajského súdu) v právnej veci žalobcu M. F. boli vydané skôr ako rozsudky v právnej veci sťažovateľky,

b) krajský súd v namietanom rozsudku dospel k nesprávnemu záveru v súvislosti s povinnosťou žalobcu ponúknuť jej inú prácu v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky ústavný súd z rozsudku krajského súdu sp. zn.   9   Co   98/07   z 19.   februára   2009   v   právnej   veci   žalobcu   M.   F.   proti   žalovanej o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy zistil, že podľa názoru krajského súdu si žalovaná v súvislosti s výpoveďou danou žalobcovi 28. októbra 2004 nesplnila ponukovú povinnosť vyplývajúcu   z ustanovenia   §   63   ods.   2   písm.   a)   Zákonníka   práce.   Krajský   súd   v tejto súvislosti v odôvodnení označeného rozsudku okrem iného uviedol, že „Podľa výsledkov vykonaného dokazovania však odporca, hoci tvrdil, že nemá žiadne voľné pracovné miesto, prijal do pracovného pomeru v mesiaci október 2004 piatich nových zamestnancov, a to: od. 1. 10. 2004 A. B. (profesia koordinátor), od 1. 10. 2004 M. N. (profesia prevádzkový referent ), od 15. 10. 2004 P. M. (profesia administrátor), od 15. 10. 2004 P. S. (profesia asistent administrátora) a od 18. 10. 2004 P. Z. (profesia technik autoprevádzky - vodič). Odporca   teda   disponoval   voľnými   pracovnými   miestami,   pričom   vyššie   spomínaných 5 nových   zamestnancov   malo   podľa   obsahu   pracovných   zmlúv   dohodnuté   ako   miesto výkonu práce Bratislavu, podobne ako navrhovateľ.“.

Sťažovateľka   na   odvolacom   pojednávaní   konanom   14.   mája   2009   poukázala   na rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 98/07 z 19. februára 2009 v právnej veci žalobcu M. F.   Krajský   súd   sa   touto   námietkou   sťažovateľky   v odôvodnení   namietaného   rozsudku zaoberal, pričom v súvislosti s ňou uviedol, že „v danej veci M. F. (aj keď išlo o rovnaké rozhodnutie generálneho riaditeľa č. 23/2004) vykonával inú prácu ako navrhovateľka. Dôvody výpovede, ako aj nadbytočnosť je potrebné skúmať vždy jednotlivo pre každého účastníka zvlášť, s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré vyšli za konania najavo. Vo veciach   nejde   a nemôže   ísť   o totožnosť   pokiaľ   ide   o posúdenie   nadbytočnosti. Z odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva,   že   v danej   veci   odvolací   súd   posúdil   výpoveď   ako neplatnú   z dôvodu   nedodržania   §   63   ods.   2   Zákonníka   práce   (ponuka   iného   vhodného pracovného miesta). Odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené vyššie v posúdení otázky ponuky   vhodného   miesta.“. Citované   závery   krajského   súdu   ústavný   súd   považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vo   vzťahu   k druhej   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   nesplnenia   povinnosti ponúknuť jej inú prácu v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce ústavný súd zistil, že aj s touto námietkou sa krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku sp. zn. 3 Co 31/08 zo 14. mája 2009 rozsiahlo zaoberal, pričom dospel k záveru, že žalovaná v rozhodnom čase nemala žiadne voľné pracovné miesto, a preto si nemohla splniť povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Tvrdenia sťažovateľky, že žalovaná v rozhodnom čase (od 14. októbra 2004 do 19. októbra 2004) prijímala nových zamestnancov, vyhodnotil krajský súd ako nepreukázané, resp. v okolnostiach veci právne irelevantné, keď v súvislosti s nimi okrem iného uviedol, že sťažovateľkou „Predložené listinné doklady, zmluva o spolupráci medzi   odporcom   a svedkyňou   H. (ako   podnikateľkou   podnikajúcou   na   základe živnostenského oprávnenia uzavretá na obdobie od 7. septembra 2004 do 31. marca 2005, pozn.), ako aj pracovná zmluva uzavretá medzi odporcom a S. O. taktiež nepreukazujú, že by v čase rozhodnom pre posúdenie tejto okolnosti mal odporca voľné pracovné miesto. Okrem   toho,   ako   uviedol odvolací   súd,   v zmluve   o spolupráci nešlo   o pracovnú   zmluvu a pokiaľ ide o pracovnú zmluvu so S. O. táto bola uzavretá na dobu určitú na obdobie od 15. 9. 2004 do 31. 3. 2005. Za voľné pracovné miesto, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť pracovníkovi pred daním výpovede nemôže byť miesto dočasné, teda na určitú dobu.“.

V súvislosti s nesplnením „ponukovej povinnosti“ žalovanej sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu vysloveným v sťažnosťou napadnutom rozsudku, podľa ktorého „Rozhodnutie   o organizačnej   zmene   bolo   zo   dňa   19. 10.   2004   a výpoveď   bola navrhovateľke daná a doručená dňa 28. 10. 2004. Preto pre posúdenie možnosti ponuky inej vhodnej práce je ohraničené týmto obdobím.“. Žalovaná mala preukázať podľa názoru sťažovateľky splnenie ponukovej povinnosti ešte pred daním výpovede, čo nebolo podľa nej   v konaní preukázané.   Treba   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   hmotnoprávne   podmienky platnosti   výpovede   uvedené   v   §   63   ods.   2   Zákonníka   práce   musia   byť   zo   strany zamestnávateľa   splnené   ešte   pred   daním   výpovede   zamestnancovi.   Na   druhej   strane z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   v ňom   zaoberal   aj pracovnými   miestami,   ktoré   žalovaná   vytvorila   pred   19.   októbrom   2004   (zmluva o spolupráci so svedkyňou H. a pracovná zmluva na dobu určitú so S. O.). Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k druhej námietke uplatnenej v sťažnosti   je namietaný   rozsudok   krajského   súdu   primeraným spôsobom   odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Zo zistení ústavného súdu teda vyplynulo, že oboma námietkami, ktoré sťažovateľka vo vzťahu uplatnila v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, sa krajský súd v odôvodnení namietaného   rozsudku   zaoberal,   pričom   právne   závery,   na   základe   ktorých   sa   s nimi vysporiadal,   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné,   a preto   nenaznačujú,   že   by   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol ústavný súd na ich základe dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009