znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 327/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 3 CoE 84/2007 z 31. marca 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2008 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 84/2007 z 31. marca 2008.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor v exekučnej veci oprávneného S., a. s., B. (ďalej len „oprávnený“), proti povinnému M. P., K.,   o zaplatenie 10   588   Sk   s príslušenstvom   vedenej   pod   sp.   zn.   EX   689/97   podal   22. januára 2007 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   Er   838/97   zo   16.   apríla   2007   exekúciu v predmetnej   veci   zastavil   a súčasne   oprávnenému   uložil   nahradiť   sťažovateľovi   trovy exekúcie v sume 4 767 Sk. Sťažovateľ podal 3. mája 2007 proti uvedenému uzneseniu odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoE 84/2007 z 31. marca 2008 potvrdil uznesenie okresného   súdu   vo   výroku   o náhrade   trov   exekučného   konania.   Súčasne   sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania proti oprávnenému.

Podľa tvrdenia sťažovateľa:«Súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie   a nepriznať   exekútorovi   trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v rôznych   dňoch. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý   je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v tom,   že   výklad   a aplikácia   zákonov   musí   byť   v súlade   s ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.

Rovnaký názor, teda, že spočítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúceho   okrem   iného   nesprávny   postup   súdu   I.   stupňa   pri   sčítavaní   časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol:

„Z citovaného § 14 ods. 2 prvá veta vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú   hodinu,   že   odmena   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony   a preto   sčítanie   času   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením.“.

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta prvá Vyhlášky č.   288/1995 Z.   z.   možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť,   že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v rozpore   s týmto ustanovením.“.

Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 zo dňa 28. 4. 2006: „Podľa dovolacieho súdu z ostatne citovanej právnej normy možno jej jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny exekútora je 200   Sk   za   každú,   hoci   aj   začatú   hodinu   úkonu   exekučnej   činnosti.   Táto   odmena   patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony;   sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v rozpore   s citovanými   právnymi normami.“.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný   so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.»

Sťažovateľ ďalej uviedol, že ako „súdny exekútor, vykonával v exekučnom konaní od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a v prospech   oprávnenej   a sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval.“.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namieta, že „uznesením Krajského   súdu v Košiciach sp. zn.   3 CoE 84/2007   zo   dňa   31.   3.   2008   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy,   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   ako   aj   právo   podľa   čl.   6   dohovoru   boli   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 3 CoE 84/2007 z 31. marca 2008 porušené, zruší uvedené uznesenie a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní ním označených práv a zaviaže ho nahradiť mu všetky trovy tohto konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, IV. ÚS 133/08).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 dohovoru   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   3   CoE   84/2007 z 31.   marca   2008,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu zo 16. apríla 2007 vo výroku o náhrade trov exekúcie. Ústavný súd sa v prvom rade sústredil na posúdenie otázky, či v danom prípade mohlo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Z predloženého   rovnopisu   uznesenia   okresného   súdu   bolo   zistené,   že tento   súd rozhodol o podaní sťažovateľa, ktorým požiadal o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.   c)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) tak, že exekúciu zastavil   a súčasne   oprávneného   zaviazal   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   exekúcie   v sume 4 767   Sk,   a to   do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia.   K namietanému   porušeniu sťažovateľom   označených   práv   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   mu   ako   súdnemu exekútorovi   v dôsledku   nesprávnej   aplikácie   §   14   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   o odmenách   a náhradách   súdnych exekútorov“) nepriznal trovy exekúcie v rozsahu, v akom si ich v uvedenom konaní uplatnil (t. j. v sume 8 099 Sk).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že pri potvrdení náhrady trov exekúcie vychádzal z § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu   exekúcie,   môže   súd   uložiť   oprávnenému, aby   nahradil   trovy   exekúcie.   Pri vyčíslení trov exekúcie vychádzal krajský súd z § 14 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, na ktorého znenie vo svojom rozhodnutí sa odvolával. K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho vyčíslenia trov exekúcie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

«... ustanovenie § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. uvádza, že pri zastavení exekúcie sa odmena súdneho exekútora za výkon exekúcie určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a tiež paušálnou sumou za úkony exekučnej činnosti. Odmena súdneho exekútora sa skladá z dvoch zložiek. V prvom prípade je to počet hodín účelne vynaložených   na   exekúciu,   teda   čas   účelne   vynaložený   na   exekúciu.   Je   zrejmé,   že   ide o celkový čas, a to iba účelne vynaložený na exekúciu bez ohľadu na počet (množstvo) úkonov exekučnej činnosti. Počet úkonov exekučnej činnosti v danom prípade, alebo dátum jeho vykonávania je rozhodujúci iba z hľadiska ich samotnej dĺžky, pričom túto dĺžku je povinný súd preskúmavať z hľadiska účelnosti, t. j., či niektorý úkon exekučnej činnosti nebol vykonávaný neprimerane dlhú dobu.

Nemôže obstáť taká právna argumentácia „v určení počtu hodín na exekúciu (resp. času)“,   aká   vychádza   z toho,   že   za   každý   jednotlivý   úkon   je   potrebné   samostatne vypočítavať   výšku   časovej   odmeny,   a to   ani   pri   argumente,   že   úkony   boli   vykonávané v rôzne dni. V tomto prípade totiž nehovoríme o počte hodín vynaložených na exekúciu, ale o počte   úkonov,   pri   ktorých   sa   odmena   vypočítava   jednotlivo,   t.   j.   pri   každom   úkone samostatne v závislosti od dĺžky úkonu. Nesprávnosť argumentov súdneho exekútora ako odvolateľa   pri   výpočte   odmeny   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu, potvrdzuje   existencia   druhej   zložky   nároku   na   odmenu,   ktorou   je   paušálna   suma   za jednotlivé úkony exekučnej činnosti podľa ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 288/1995 Z. z., ktorá stojí popri „časovej odmene“ podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Úkony exekučnej činnosti, za ktoré patrí paušálna suma súdnemu exekútorovi taxatívne vymedzuje ust. § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z...

K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 16/2005 zo dňa 28. 4. 2006 odvolací súd poznamenáva, že právnou otázkou výkladu a aplikáciu ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z. z. sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako aj v rozsudku sp. zn. 1MCdo 7/2006 z 28. 5. 2007, ktorý v odôvodnení uviedol, že pri výpočte odmeny súdneho exekútora je určujúci čas potrebný na vykonanie exekúcie bez zreteľa na počet úkonov, ktoré si exekúcia vyžaduje. Sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a na základe tohto súčtu určenie odmeny podľa § 14 ods. 2 cit. vyhlášky, je v súlade s ust. § 14 ods. 1 písm. a)...

Z hľadiska uvedeného preto odvolací súd zastáva právny názor, že výklad ust. § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 citovanej vyhlášky súdom prvého stupňa má svoju právnu ako aj logickú opodstatnenosť a preto námietka ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci v súvislosti so sčítaním času pri jednotlivých úkonoch exekučnej činnosti nie je relevantná.»V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   do   pôsobnosti   všeobecného   súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie označených   základných   práv   sťažovateľa,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku v spojení   s   §   14   vyhlášky   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov,   ktorou   súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v tejto   veci   dospeli   k záveru,   že   za   počet   hodín   účelne vynaložených na exekúciu možno považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín, bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch, nie je v rozpore   s   účelom   a   cieľom   uvedených   ustanovení,   ktoré   vo   svojom   texte   nesporne obsahujú zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie v celom rozsahu uplatnenom súdnym exekútorom, ktoré pri výkone exekúcie do jej zastavenia vynaložil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   samotná   skutočnosť,   že   v   konečnom   dôsledku   môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným   postavením   pri   výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa odlišnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   pokiaľ   ide   o   spôsob   vyčíslenia   trov exekúcie, ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Vzhľadom na sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru ústavný súd v súvislosti so svojou doterajšou judikatúrou   zdôrazňuje,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Uznesenie krajského súdu z 31. marca 2008 je podľa názoru ústavného súdu riadne a náležite odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a ktoré by súčasne mali za následok namietané porušenie označených práv sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s uznesením   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho postupu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   dohovoru odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy ústavný   súd   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 326/07)   poukázal   na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, a preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že obdobne ako v tomto rozhodnutí, rozhodol už aj v iných porovnateľných veciach (pozri napr. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08, IV. ÚS 133/08).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2008