znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 327/07-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. H., B., zastúpeného advokátom Mgr. G. O., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T   81/06   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu z 11. januára 2007, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva M. H. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 81/06 p o r u š e n é   b o l i.

2.   M.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. G. O., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. augusta 2007 doručené podanie M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. G. O., T., označené ako „Doplnenie sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd zo dňa 20. 07. 2007“. V tomto podaní dopĺňal sťažovateľ svoju pôvodnú sťažnosť z 20. júla 2007 adresovanú ústavnému súdu tak, že ňou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) aj postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 81/06 súvisiacim s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 11. januára 2007.

Z dokumentácie   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   o sťažnosti   sťažovateľa   z 20.   júla 2007 už ústavný súd rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 162/07-11 z 27. septembra 2007 tak, že ju odmietol ako podanú oneskorene. Z uznesenia zároveň vyplýva, že predmetom tohto konania pred ústavným súdom nebolo rozhodovanie o postupe okresného súdu, ktorý súvisí s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu 11. januára 2007.

Vzhľadom   na uvedené považoval ústavný súd   podanie   sťažovateľa   z 22.   augusta 2007   za   novú   sťažnosť.   Keďže   táto   nová   sťažnosť   neobsahovala   všetky   náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v určenej lehote sťažnosť doplnil. Právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 4. decembra 2007.

Zo sťažnosti v znení jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 81/06 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. januára 2007.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu z 11. januára 2007 (odoslanej poštou 15. januára 2007), doplnenej podaním z 26. júna 2007, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu „ešte stále nerozhodol“. Nečinnosťou okresného súdu   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   základných   práv   vyplývajúcich z ústavy a práv vyplývajúcich z dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Okresný súd Bratislava I svojou nečinnosťou porušil právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

2. Okresný súd Bratislava I porušil právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože jeho vec neprerokoval bez zbytočných prieťahov.

3.   Je   dôležitou   povinnosťou   sudcov   všeobecných   súdov   dbať   na   dodržiavanie ústavnosti a zákonnosti priebehu väzby.

4.   Sudca   Okresného   súdu   Bratislava   I   JUDr.   S.   D.   je   vylúčený   z prejednávania trestnej veci sťažovateľa č. k. 2 T 81/06.

5. Väzba sťažovateľa bola na základe nečinnosti Okresného súdu protiústavná.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 327/07-14 z 13. decembra 2007 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu a právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu a právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu ústavného súdu uviedli, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania vo veci, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené až 26. mája 2008 vzhľadom na skutočnosť, že v trestnej veci sťažovateľa prebiehalo dovolacie konanie. V rámci chronológie úkonov vykonaných v trestnej veci sťažovateľa v časti týkajúcej sa predmetu sťažnosti je v ňom uvedené:

„Dňa 16. 01. 2007 bola súdu doručená žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby, o ktorej nebolo rozhodnuté, čo zákonný sudca zdôvodnil tým, že túto posúdil ako doplnenie sťažnosti proti uzneseniu o väzbe zo dňa 06. 11. 2006.“

V nadväznosti na citované okresný súd v závere svojho vyjadrenia uvádza:

„Vzhľadom k tomu, že zákonný sudca podľa obsahu predmetného podania zo dňa 11. 01. 2007, doručeného súdu dňa 16. 01. 2007, toto posúdil len ako doplnenie sťažnosti obžalovaného   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I zo   dňa   06.   11.   2006 č. k. 2 T 81/06   o ďalšom   trvaní   väzby,   som   toho   názoru,   že   nedošlo   k porušeniu   práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Taktiež nie je ani dôvod na rozhodnutie o vylúčenie zákonného sudcu JUDr. S. D. z prejednávania predmetnej trestnej veci, pričom dávam do pozornosti aj to, že menovaný je od   01.   01.   2008   na   jednoročnej   stáži   na   Krajskom   súde   v Bratislave,   preto   v zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2008 boli jeho nevybavené veci prostredníctvom elektronickej podateľne a aplikácie STA prerozdelené. Zákonnou sudkyňou, ktorej trestná vec obžalovaného M. H. bola prerozdelená, je v súčasnosti JUDr. M. L.

V prípade ak Ústavný súd SR dospeje k inému záveru, navrhujem, aby vzhľadom na okolnosti prípadu mu nebolo priznané finančné zadosťučinenie.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa na vedomie a na prípadné zaujatie stanoviska v lehote 5 dní od doručenia. Právny zástupca sťažovateľa   v určenej   lehote   a ani   do   dňa   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu nezaujal stanovisko.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 2 T 81/06   súvisiacim   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu z 11. januára 2007 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podstatnou   požiadavkou   vyplývajúcou   z   čl. 5   ods. 4   dohovoru   je   aj   to,   aby   súd rozhodol   „urýchlene“   (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom   čl. 5   dohovoru,   to znamená   s   ochranou   jedinca   proti   svojvôli,   osobitne   aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne aj v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   čl. 17   ods. 2   ústavy   obsahuje v súvislosti s väzbou také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a na základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou   (rozhodnutie   III.   ÚS   7/00). Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri obdobne napr. rozhodnutia III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).

S právami   vyplývajúcimi   z čl.   17   ods.   2   ústavy   bezprostredne   súvisia   i záruky garantované čl. 17 ods. 5 ústavy, keďže „rozhodnutie, dôvody a čas, na ktorý možno vziať do   väzby“,   tvoria   jeden   celok.   Vzhľadom   na   to,   že   „osobná   sloboda“   je   ústavne garantovaným   princípom   a   „pozbavenie   slobody   -   väzba“   je   výnimkou   z   neho,   musí príslušný súd neodkladne a urýchlene rozhodnúť, či trvajú dôvody väzby, a na tom základe buď dotknutú osobu prepustiť z väzby na slobodu, alebo ponechať vo väzbe.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých posudzoval urýchlenosť a neodkladnosť rozhodovania všeobecných   súdov   o   zákonnosti   väzby z hľadiska   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, konštatoval, že v citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05).

Zo sťažnosti vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľa, na ktorých zakladá svoje tvrdenie o porušení svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, je skutočnosť, že okresný súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, t. j. že nerozhodol o nej prednostne a urýchlene.

Zo sťažnosti sťažovateľa, z ním predloženej dokumentácie, ako aj z obsahu spisu sp. zn. 2 T 81/06 ústavný súd zistil:

1.   Dňa   16.   januára   2007   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby z 11. januára 2007 výslovne označená ako „Sťažnosť o prepustenie z väzby   podľa §   79 ods.   3   TP“, pričom   v jej   texte   sťažovateľ okrem   iného uvádza,   že „podávam v zákonnej lehote a zákonným spôsobom novú žiadosť podľa § 79 ods. 3 TP“.

2. Dňa 28. júna 2007 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa z 26. júna 2007 označené ako „Doplnenie mojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 11. 1. 2007“.

3.   Dňa   5.   septembra   2007   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa z 21. augusta   2007   adresované   Krajskému   súdu   v Bratislave   označené   ako „Žiadosť o rozhodnutie o mojich sťažnostiach o prepustenie z väzby z 11. 1. 2007 a 27. 6. 2007“.

4. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol okresný súd na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 2 T 81/2006 z 24. septembra 2007 tak, že ho prepustil z väzby na slobodu.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu po uplynutí viac ako 8 mesiacov od jej doručenia, čo nezodpovedá požiadavkám   na   prednostné   a urýchlené   rozhodovanie   vo   väzobných   veciach,   tak   ako vyplývajú z Trestného poriadku, ako aj zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a tiež z konštantnej judikatúry ústavného súdu. Ústavný súd neprijal argumentáciu uvedenú vo vyjadrení okresného súdu, podľa ktorej skutočnosť, že o žiadosti sťažovateľa nebolo rozhodnuté, „zákonný sudca zdôvodnil tým, že túto posúdil ako   doplnenie   sťažnosti   proti   uzneseniu   o väzbe   zo   dňa   06.   11.   2006“ s poukazom   na označenie tejto žiadosti i jej text, z ktorého zjavne vyplýva, že nejde o doplnenie sťažnosti, ale o novú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   81/06   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 11. januára 2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

V časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru namietaným   postupom   okresného   súdu,   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade išlo o rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby podľa   čl. 5 ods.   4 dohovoru,   a nie o prípady, ktoré   predpokladá čl.   5 ods.   3 dohovoru v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Rovnako tak ústavný súd nevyhovel ani tej časti sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   aj   vyslovenia   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy namietaným   postupom   okresného   súdu,   s poukazom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že čl. 48 ods. 2 ústavy sa vzťahuje na rozhodovanie   vo   veci   samej,   t.   j.   v danom   prípade   na   rozhodovanie   o trestnej   veci sťažovateľa, a nie na rozhodovanie okresného súdu o ďalšom trvaní jeho väzby, na ktoré sa vzťahujú garancie vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 304/06).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   vylúčil   sudcu JUDr. S. D. z prerokovávania a rozhodovania jeho trestnej veci.

Z citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy nevyplýva právomoc ústavného súdu rozhodnúť o vylúčení sudcu všeobecného súdu z prerokovávania o rozhodovania veci, pričom navyše v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti bol už sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   tiež   domáhal   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk s poukazom na „osobitne svojvoľné a hrubé“ porušenie jeho   práv   a negatívny   vplyv   ďalšieho   trvania   väzby   na   jeho   zdravotný   stav   a rodinné pomery.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   považoval   za   vhodné   využiť   svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 3 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Pri určení sumy primeraného finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný   súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc na jednej strane predovšetkým charakter porušenia práv sťažovateľa, dĺžku   nečinnosti   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby na slobodu a na druhej strane skutočnosť, že sťažovateľ bol už v čase rozhodovania ústavného   súdu   o jeho   sťažnosti   prepustený   z väzby   na   slobodu,   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom Mgr. G. O. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 6 296 Sk za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 vo výške 17 822 Sk, t. j. 2-krát 2970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné,   pretože   išlo   o úkony   urobené v roku 2007).

Priznanú   sumu   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2008