znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 327/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Václava Štefanca, bytom K., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 442/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Václava Štefanca   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2004 doručená sťažnosť Václava Štefanca, bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu   Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 442/98.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 16. septembra 1997 okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva. Keďže okresný   súd   vo   veci   plynulo   nekonal,   podal   sťažovateľ   11.   novembra   2000   sťažnosť na prieťahy adresovanú jeho predsedovi. Prieťahy v označenom konaní predseda okresného súdu   odôvodnil   poukazom   na   nepriaznivú   personálnu   situáciu   (nedostatok   sudcov). Následne okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 C 442/98 z 15. júna 2001, ktorý bol   na   základe   odvolania   sťažovateľa   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 2019/01 z 10. apríla 2002 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 442/98 z 28. októbra 2002 opätovne vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania, avšak na základe odvolania   odporkyne   podaného   proti   tomuto   rozsudku   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 6 Co 127/03 z 23. júla 2003 rozsudok súdu prvého stupňa znovu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj spôsob, akým okresný súd vykonával v predmetnej veci dokazovanie, nesúhlasí so znaleckým posudkom na zistenie všeobecnej (trhovej) ceny vyporiadavanej nehnuteľnosti ani so spôsobom určenia výšky podielov účastníkov konania. V súvislosti s tým žiada o výklad § 150 Občianskeho zákonníka.

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „Celá správa z pojednávaní bola nahratá na diktafon a mohla být zmenená, na co poukazuji v žiadosti hore uvedenej. Zistil som, že sa nedovolám   žiadnej   spravodlivosti,   preto   som   pristúpil   na   rozsudok   Okresného   súdu v Ružomberku“.

Z doložky právoplatnosti vyznačenej na pripojenom rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 442/98 zo 14. júna 2004, ako aj zo zistenia ústavného súdu na okresnom súde vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 20. augusta 2004.

Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1.   Žiadam,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   a zaviazal   Okresný   súd   v Ružomberku k úhrade 1.000.000,- Sk z dôvodu prieťahu v konaní.

2. Nápravu   pri   výpovediach   zo   stání   (pojednávaní)   a nechal   účastníkov   overiť pravosť zápisov podpismi.

3. Vždy pristupoval profesionálne a nediskriminoval žiadnu zo strán, bol nezávislý, ako mu to pripisuje sľub.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či   sťažnosť spĺňa zákonom   predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný súd   pri   predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zistil, že konanie, v ktorom malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bolo právoplatne skončené 20. augusta 2004 po tom, keď ani jeden z účastníkov konania nenapadol rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 442/98 zo 14. júna 2004 v zákonnej lehote odvolaním.

Ústavný   súd   poukazuje   na   účel   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ktorým je v zmysle jeho stabilnej judikatúry (napr. II. ÚS 26/95) odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 1/98 ústavný súd uviedol, že k vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu tohto práva označeným   orgánom   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresným   súdom)   došlo   alebo porušenie   v   tom   čase   ešte   trvalo   (m. m.   I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   IV. ÚS 96/02, III. ÚS 189/04).   Ak   v   čase   prerokovávania   sťažnosti   na   ústavnom   súde   už   nedochádza k porušovaniu   označeného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní, ktoré bolo 20. augusta 2004, t. j. pred doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu (4. októbra 2004), právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase predbežného   prerokovávania   sťažnosti   na   ústavnom   súde   tvrdené   porušovanie   práv sťažovateľa už netrvalo.

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Sťažovateľ   napadol   aj   postup   okresného   súdu   v   označenom   konaní   najmä s ohľadom na vykonávanie dokazovania, neuvádzajúc pritom, ktoré základné práva alebo slobody   mali   byť týmto   postupom   porušené.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti,   patrí   aj   to,   či   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie a rozhodnutie, najmä či nie je iný súd než ústavný súd, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o predmete sťažnosti zákonom ustanoveným postupom.

Citované ustanovenie čl. 127 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v   tých   prípadoch,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci súdneho konania môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu ktorých malo dôjsť pochybením vo veci konajúceho súdu, využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (v danom prípade Občiansky súdny poriadok).

Podľa   §   201   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   môže   účastník napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol, že túto možnosť nevyužil po tom, čo zistil, „... že sa nedovolám žiadnej spravodlivosti“. Sťažovateľ napriek tomu, že mal vedomosť o možnosti, ktorú mu poskytovala platná právna úprava, nenapadol označené rozhodnutie okresného súdu odvolaním a nevyužil možnosť dosiahnuť účinnú ochranu jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi.

V tejto spojitosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd. Na základe   podaného   odvolania   mohlo   dôjsť   predovšetkým   k   zrušeniu   sťažnosťou napadnutého   rozsudku   (§   221 OSP).   V rozsahu svojho   preskúmavacieho oprávnenia   sa odvolací   súd   musí   vyrovnať   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   ako sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa bol ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy), ktorý bol oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo alebo nedošlo k porušeniu jeho základných práv.

Vychádzajúc   z   týchto   záverov   ústavný   súd   nezistil   žiaden   ústavný   dôvod   na   to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, a preto po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   uvedeného   zákona   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K požiadavke sťažovateľa, aby mu ústavný súd podal výklad § 150 Občianskeho zákonníka, ústavný súd poznamenáva, že v rámci ústavou vymedzenej právomoci podáva podľa jej čl. 128 iba výklad ústavy alebo ústavného zákona (teda nie iného než ústavného zákona). Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom koncipuje toto konanie ako samostatné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo ako súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom, teda ani v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáha jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004