znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 326/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   júna   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich Paľko, s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 23657/2013,   Rvp 23658/2013,   Rvp 23659/2013,   Rvp 23660/2013,   Rvp 23661/2013, Rvp 23662/2013,   Rvp 23663/2013,   Rvp 23664/2013,   Rvp 23665/2013,   Rvp 23752/2013, Rvp 23753/2013, Rvp 23754/2013 a Rvp 23755/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Levice   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami: 10 Er 46/2005 a jeho uznesením z 5. júna 2012 (Rvp 23657/2013),   16 Er 77/2005 a jeho uznesením z 20. júna 2012 (Rvp 23658/2013), 6 Er 96/2006 a jeho uznesením z 21. októbra 2011 (Rvp 23659/2013 a Rvp 23754/2013), 13 Er 291/2006 a jeho uznesením z 24. januára 2012   (Rvp 23660/2013   a Rvp 23752/2013),   4 Er 462/2003   a jeho   uznesením   z 30.   apríla 2012 (Rvp 23661/2013), 6 Er 970/2006 a uznesením z 23. januára 2012 (Rvp 23662/2013), 7 Er 563/2006 a jeho uznesením z 5. januára 2011 (Rvp 23663/2013), 8 Er 171/2007 a jeho uznesením   z 3. augusta 2011   (Rvp 23664/2013),   7 Er 480/2006   a jeho   uznesením z 5. januára   2011   (Rvp 23665/2013),   2 Er 463/2003   a jeho   uznesením   z 3. augusta 2012 (Rvp 23753/2013) a 14 Er 537/2006 a jeho uznesením z 2. augusta 2011 (Rvp 23755/2013), ako aj porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami: 15 CoE 236/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013   (Rvp 23657/2013), 11 CoE 200/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013   (Rvp 23658/2013), 11 CoE 172/2013   a jeho   uznesením   zo 17. septembra 2013   (Rvp 23659/2013 a Rvp 23754/2013),   15 CoE 280/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23660/2013 a Rvp 23752/2013), 15 CoE 205/2012 a jeho uznesením z 23. novembra 2012   (Rvp 23661/2013),   6 CoE 39/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23662/2013),   9 CoE 157/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23663/2013),   6 CoE 33/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23664/2013),   9 CoE 167/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23665/2013),   7 CoE 134/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23753/2013)   a 6 CoE 60/2013   a jeho   uznesením   z 30. augusta 2013 (Rvp 23755/2013), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 23657/2013,   Rvp 23658/2013,   Rvp 23659/2013,   Rvp 23660/2013, Rvp 23661/2013,   Rvp 23662/2013,   Rvp 23663/2013,   Rvp 23664/2013,   Rvp 23665/2013, Rvp 23752/2013,   Rvp 23753/2013,   Rvp 23754/2013   a Rvp 23755/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23657/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. decembra 2013   a 23.   decembra   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ, s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: 10 Er 46/2005 a jeho uznesením z 5. júna 2012 (Rvp 23657/2013), 16 Er 77/2005 a jeho   uznesením   z 20.   júna   2012   (Rvp 23658/2013),   6 Er 96/2006   a jeho   uznesením z 21. októbra 2011 (Rvp 23659/2013 a Rvp 23754/2013), 13 Er 291/2006 a jeho uznesením z 24. januára 2012 (Rvp 23660/2013 a Rvp 23752/2013), 4 Er 462/2003 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 (Rvp 23661/2013), 6 Er 970/2006 a jeho uznesením z 23. januára 2012 (Rvp 23662/2013), 7 Er 563/2006 a jeho uznesením z 5. januára 2011 (Rvp 23663/2013), 8 Er 171/2007 a jeho uznesením z 3. augusta 2011 (Rvp 23664/2013), 7 Er 480/2006 a jeho uznesením   z 5.   januára   2011   (Rvp 23665/2013),   2 Er 463/2003   a jeho   uznesením z 3. augusta 2012 (Rvp 23753/2013) a 14 Er 537/2006 a jeho uznesením z 2. augusta 2011 (Rvp 23755/2013)   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia   okresného   súdu“),   ako   aj porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1 ústavy   a podľa   čl. 47   charty a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom Krajského súdu   v Nitre (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaniach vedených   pod   spisovými značkami:   15 CoE 236/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013   (Rvp 23657/2013), 11 CoE 200/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013   (Rvp 23658/2013), 11 CoE 172/2013   a jeho   uznesením   zo 17. septembra 2013   (Rvp 23659/2013 a Rvp 23754/2013),   15 CoE 280/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23660/2013 a Rvp 23752/2013), 15 CoE 205/2012 a jeho uznesením z 23. novembra 2012   (Rvp 23661/2013),   6 CoE 39/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23662/2013),   9 CoE 157/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23663/2013),   6 CoE 33/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23664/2013),   9 CoE 167/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23665/2013),   7 CoE 134/2013   a jeho   uznesením   z 30. septembra 2013 (Rvp 23753/2013) a 6 CoE 60/2013 a jeho uznesením z 30. augusta 2013 (Rvp 23755/2013) (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako okresný súd v začatých exekučných konaniach poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené   základné   práva   podľa   ústavy   a charty   a práva   podľa   dohovoru   a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, keďže podľa nej má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tieto sú nevykonateľné. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že uvedené súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože   podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s tým,   prečo   buď dojednanie   rozhodcovskej   doložky   v   úverovej   zmluve,   alebo   udelenie   splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali   za   neprijateľnú   podmienku,   a v   tomto   smere   podľa   sťažovateľky   súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7   ods. 1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať v   tom   zmysle,   že vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu   v   napadnutých   konaniach   a jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   chartou,   dohovorom   a dodatkovým   protokolom   postupom a označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a z ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Er 462/2003   a jeho   uznesením   z 30.   apríla   2012 (Rvp 23661/2013),   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Er 462/2003 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 (Rvp 23661/2013)

Vo   vzťahu   k označeným   konaniam   okresného   súdu   a krajského   súdu   a ich uzneseniam ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, bola ústavným súdom už odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci a zjavnej neopodstatnenosti (teda z iného dôvodu ako pre nesplnenie podmienok konania) uznesením sp. zn. IV. ÚS 86/2014 z 18. februára 2014.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľky   v   časti,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami okresného a krajského súdu, je neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

II.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a ostatnými rozhodnutiami okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie ex offo zastavil, resp. vyhlásil ich za neprípustné a následne ich zastavili.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému   postupu   a napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   odvolania,   o   ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.4 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a ostatnými rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do   štyroch   základných   východiskových   bodov.   Sťažovateľka   v prvom   rade   namieta, že krajský   súd   nenapravil   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   ako   súd   exekučný   podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci tak mali urobiť, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“, alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené v zmluve   o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu   v   notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v celom rade predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach   napr.   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22. augusta 2012,   sp. zn.   I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012 a sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31.   januára   2013,   sp. zn.   II. ÚS 562/2013   z 30.   októbra   2013   (v   prípadoch,   keď   bol exekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   v rozhodnutiach   sp. zn. II. ÚS 79/2013   zo 7. februára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013   a sp. zn. IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.   I. ÚS 745/2013   z 11.   decembra   2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

So zreteľom   na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné opätovne uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave   sp. zn.   18 CoE 641/2011   z 30. novembra 2012,   ktorým   Krajský   súd v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v časti   istiny   a v   časti úrokov   z omeškania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tak   urobil   v dôsledku   nepreskúmateľnosti odôvodnenia   zrušovaného   uznesenia,   a tým   naplnenia   odvolacieho   dôvodu   zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   pred rozhodnutím   o   posúdení   zmluvnej   podmienky   ako   nekalej   nedal   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Csipai   a spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a neprípustnosti   exekúcie   z už   uvádzaných dôvodov   už z uznesení okresného súdu,   proti ktorým   aj podala odvolania, v ktorých   sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniam okresného súdu) v tom zmysle,   že   si   neprajú, aby bolo v   ich   prípadoch   vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých uzneseniach   náležite   zaoberal   a vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   dospel   k záveru,   že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a v   tej   súvislosti   pre   sťažovateľku   s   ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   a napadnutým uzneseniam krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2014