znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 326/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   C...,   t. č. vo výkone   väzby,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia   čl. 2   ods. 2   a čl. 149   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 10   ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci vedenej pod č. k. 1 Kn 330/12-17 a jej prípisom z 19. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013 doručená   sťažnosť   R.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 26   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   porušenie   čl. 2   ods. 2   a čl. 149   ústavy   a práv   podľa   čl. 10   ods. 1   a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako aj porušenia čl. 34 dohovoru postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod č. k. 1 Kn 330/12-17 a jej prípisom z 19. marca 2013 (ďalej len „prípis z 19. marca 2013“ alebo „napadnutý prípis“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal potom, ako bol v Žilinskom večerníku uverejnený o jeho „osobe článok, ktorý neoprávnene zasiahol do [jeho] práv..., trestné oznámenie pre ohováranie a poškodzovanie cudzích práv“ na autorku tohto článku A. Ž. (ďalej len „autorka článku“).

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Poverený vyšetrovateľ trestné oznámenie odmietol, [on] proti nemu... sťažnosť nepodal, pretože... usúdil, že to v Žiline nemá význam. Avšak zaujalo [ho], že v ňom uvádzal, že meno A. Ž. je len pseudonym. Neuviedol však jej pravé meno ani dôvod prečo ho neuvádza.“.

Následne sťažovateľ ako oprávnená osoba požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, odbor kriminálnej polície Žilina (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) o kópiu trestného spisu,   preštudovaním ktorého zistil, že v zápisnici o trestnom oznámení boli začiernené osobné údaje (meno, priezvisko, adresa, podpis) autorky článku.

Keďže   sťažovateľ   považoval   takýto   postup   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva za nezákonný   a   účelový,   podal   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) na vyšetrovateľa trestné oznámenie s odôvodnením, že „svojím konaním spáchal tr. činy zneužitie právomoci verejného činiteľa, marenie spravodlivosti a pozmeňovanie úradných listín“.

Generálna prokuratúra odstúpila toto trestné oznámenie krajskej prokuratúre, ktorá ho vyhodnotila ako podnet – žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa – a odstúpila ho na vybavenie   Okresnej   prokuratúre   Žilina   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“).   Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresná prokuratúra prípisom č. k. 1 Pn 781/12-6 zo 14. februára 2013   posúdila   postup   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   za   zákonný   a k utajeniu identifikácie   autorky   článku   uviedla,   že už 24.   augusta   2012   pri   zápisničnom   doplnení trestného oznámenia prejavila obavu, že by v prípade odhalenie jej identity mohlo zo strany sťažovateľa dôjsť k prípadnej pomste voči nej. Uznesenie okresného riaditeľstva   sp. zn. ORP-794/1-OVK-ZA-2012 z 12. septembra 2012 bolo preto koncipované tak, aby z neho nebolo   zrejmé   skutočné   meno   autorky   tohto   článku,   ale   len   jej   pseudonym.   Keďže sťažovateľ požiadal o vyhotovenie fotokópie vyšetrovacieho spisu, boli vzhľadom na postoj autorky článku vykonané opatrenia smerujúce k tomu, aby sa sťažovateľ nedozvedel jej meno,   dátum   narodenia,   bydlisko,   telefónne   číslo,   a z toho   dôvodu   boli   tieto   údaje vyčiernené. Prokurátorka okresnej prokuratúry v ňom taktiež poukázala na písomnú žiadosť autorky článku z 1. februára 2013, v ktorej požiadala okresné riaditeľstvo o neoznámenie jej osobných údajov sťažovateľovi.

Sťažovateľ   považoval   vyjadrenie   prokurátorky   okresnej   prokuratúry za nezodpovedajúce   skutočnosti   a poukazoval   na   spisový   prehľad   vyšetrovacieho   spisu (na jednotlivé čísla listov), z ktorého je podľa jeho názoru jednoznačne zrejmé, že žiadne „zápisničné   doplnenie“ nemôže   existovať,   a toto   bolo   podľa   neho   vyprodukované „dodatočne zo spätným dátumom“. Taktiež spochybňuje aj relevanciu písomnej žiadosti autorky článku o utajenie jej osobných údajov.

Keďže   sťažovateľ   nebol   spokojný   s vybavením   svojho   podnetu, „podal   opravný prostriedok nadriadenej prokuratúre“, v ktorom už okrem uvedených námietok poukázal aj na „čl. 10 dohovoru“, z ktorého je „zrejmé, že... 20. 8. 12 neviem kto nazrel do spisu a robil   si   kópie...   24. 8. 12   uvedená   osoba   vypovedala.   Čiže   ak   to   bola   ona,   je   to neštandartný postup. Umožniť tejto osobe si dopredu spraviť obhajobu. Za ďalšie, nie je zrejmé v akom procesnom postavení osoba nahliadajúca bola, svedok? Ten nemá v zmysle § 69 ods. 1 tr. por. na to právo.“.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že   odôvodnenie   napadnutého   prípisu   krajskej prokuratúry „je v podstate tá istá demagógia ako v prípade okresnej prokuratúry. Jeho argument o analogickej aplikácii § 136 ods. 2 tr. por. je zúfalý alibizmus. Sám cituje ods. 4 citovaného   zákona,   že je potrebný   súhlas prokurátora no   zabudol spomenúť,   že súhlas neexistuje.   Pokiaľ   tým   súhlasom   myslí   zamietnutie   mojich   podnetov,   tak   nemá   poňatia o zmysle a podstate trestného poriadku.“.

Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   zmieňuje   o   bývalej   zamestnankyni   (zapisovateľke) Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a vyjadruje presvedčenie, že utajovanou autorkou článku je práve ona. Dožiadaním adresovaným okresnému súdu zistil, že táto zamestnankyňa   bola „prepustená   za   podozrivých   okolností   súvisiacich   s trestným oznámením“, a to tesne „po konaní o mojom trestnom oznámení“. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje,   že   toto   je   dôvod,   prečo   orgány   prokuratúry   odmietli   jeho   podnety   ako nedôvodné.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Namietané   práva   R.   C.   rozhodnutím   krajskej   prokuratúry   v Žiline   zo   dňa 19. marca   2013   sp. zn.   1 Kn 330/12-17   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   vydaniu rozhodnutia   porušené   boli   (čl. 2   ods. 2,   čl. 26,   čl. 46   ods. 1,   čl. 149   ústavy   SR   a čl. 10 ods. 1, čl. 13, čl. 34 dohovoru).

2. Napadnuté rozhodnutie ústavný súd SR zrušuje a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   R.   C.   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 €...,   ktoré   mu   je   povinná   zaplatiť   krajská   prokuratúra   do   2   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 26 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 34 dohovoru postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 330/12 a jej prípisom z 19. marca 2013.

Sťažovateľ proti   prípisu   okresnej   prokuratúry   č. k. 1 Pn 781/12-6 zo 14. februára 2013   podal „v   zmysle   § 34   ods. 1   cit.   zákona   opravný   prostriedok   nadriadenej prokuratúre“,   o   ktorom   rozhodovala   krajská   prokuratúra   a   vybavila   ho   prípisom z 19. marca 2013.

Krajská prokuratúra v napadnutom prípise poučila sťažovateľa tak, že „Vo vzťahu k opakovanému podnetu vás formálne poučujem podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre tak, že ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.“. Keďže sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „ďalší opakovaný tretí podnet by nemal žiadnu právnu účinnosť, pretože jeho podmienkou sú nové skutočnosti ktorými nedisponujem“,   navrhuje, aby ústavný súd uplatnil svoju   právomoc a preskúmal prípis krajskej prokuratúry z 19. marca 2013.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy v spojení s čl. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2   zákona   č. 153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06, I. ÚS 138/09).

Podľa   § 31   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 32 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie   je   podľa   zákona   oprávnený.   Podľa   § 32   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podnet možno   podať   na   ktorejkoľvek   prokuratúre.   Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre podávateľ   podnetu   môže   žiadať   o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku   1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to, aby jeho oznámenie, „opravné prostriedky“, resp. podnety boli vybavené kompetentným orgánom činným v trestnom konaní v kontexte jeho zákonného splnomocnenia a v rozsahu jeho   kompetencií.   Zákonnou   povinnosťou   krajskej   prokuratúry   bolo   teda   na   podnet sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť krajská prokuratúra splnila tým, že svojím prípisom z 19. marca 2013 zaujala stanovisko k námietkam sťažovateľa. Skutočnosť,   že   krajská   prokuratúra   nepostupovala   v   súlade   s   predstavami   sťažovateľa, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že sťažovateľovi bolo upreté právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne iné s týmto postupom súvisiace práva, ako napr. právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Krajská prokuratúra v prípise z 19. marca 2013 uviedla:„Keďže prvý podnet bol na úrovni okresnej prokuratúry vybavený zaslaním vám vyrozumenia   pod   č. k.   1 Pn 781/12-16   zo   14. 02. 2013,   nami   vybavované   podanie predstavuje opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre (č. 153/2001 Z. z. v platnom znení).“

Krajská prokuratúra odloženie opakovaného podnetu sťažovateľa ako nedôvodného odôvodnila takto:

„Prokurátorka okresnej prokuratúry vo svojom vyrozumení, s ktorým nesúhlasíte, poukázala na ustanovenie § 136 ods. 2 Tr. por. s tým, že sa v tomto prípade analogicky aplikovalo   na   osobu   novinárky,   ktorá   podala   vyjadrenie   ako   osoba,   ktorú   ste   označili za podozrivú zo spáchania trestného činu.

Trestné právo procesné (na rozdiel od trestného práva hmotného) umožňuje použitie analógie   (čo   v   tomto   konkrétnom   prípade   znamená,   že   ustanovenia   výslovne   uvedené v Trestnom poriadku pre štádium konania po začatí trestného stíhania sa môžu obdobne použiť aj na štádium konania pred začatím trestného stíhania, ale po podaní trestného oznámenia), a preto postup vyšetrovateľa, resp. aj prokurátorky pri vybavení vášho podnetu nemožno označiť za nezákonný.

Pri použití postupu smerujúceho k utajeniu totožnosti svedka v zmysle § 136 ods. 4 Tr. por.   je   potrebný   súhlas   prokurátora,   pričom   tento   musí   logicky   zvažovať   pomer okolností, ktoré opodstatňujú ochranu záujmov svedka formou neuvedenia jeho totožnosti oproti záujmu iného účastníka trestného konania na možnosti riadneho uplatňovania práv pri hájení svojich záujmov.

V tomto prípade vzhľadom na fakt, že ďalšie riešenie vášho oznámenia pre údajné ohováranie v súvislosti s inkriminovaným novinovým článkom je bezpredmetné, a to ešte aj bez ohľadu na vyhodnocovanie formálnych znakov (najmä absencie úmyslu) trestného činu, už len z dôvodu, že ste boli napokon aj právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný zločin vraždy, nemožno ani v naznačenom smere vyhodnotiť záver dozorujúcej prokurátorky o opodstatnenosti ochrany totožnosti novinárky ako neprimeraný.“

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajská prokuratúra v napadnutom prípise   zrozumiteľne   a   presvedčivo   reagovala   na   relevantné   námietky   sťažovateľa smerujúce   k   preskúmaniu   zákonnosti   postupu   prokurátorky   okresnej   prokuratúry,   ako aj vyšetrovateľa okresného riaditeľstva. Závery krajskej prokuratúry, podľa ktorých postup prokurátorky   okresnej   prokuratúry,   ktorá   vyhodnotila   postup   vyšetrovateľa   okresného riaditeľstva ako zákonný, bol v súlade so zákonom, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať   za   arbitrárny.   Samotná   skutočnosť,   že   krajská   prokuratúra   sťažovateľovi neodpovedala v súlade s jeho predstavami a názormi, ešte neznamená, že by tým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   opakovaný   podnet   nebol   riadne   podľa   zákona o prokuratúre preskúmavaný nadriadeným prokurátorom podľa platných právnych noriem, ako to tvrdí sťažovateľ, a takisto nebola zistená žiadna príčinná súvislosť medzi označenými základnými   právami   podľa   ústavy   a   právami   podľa   dohovoru,   ktorá   by   odôvodňovala prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia orgánov verejnej moci za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by postupom krajskej prokuratúry a jej napadnutým prípisom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva v spojení s článkom ústavy a práva podľa dohovoru tak, že by to umožňovalo vysloviť porušenie jeho práva po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti po predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu ostatných v sťažnosti uvedených základných práv a článkov podľa ústavy, ako aj práv a článkov podľa dohovoru

Porušenie   základného   práva   podľa   čl. 26   ústavy   (ktoré   zaručuje   slobodu   prejavu a právo   na   informácie)   a práva   podľa   čl. 10   dohovoru   (ktoré   zaručuje slobodu   prejavu) sťažovateľ   namieta   z   rovnakých   dôvodov,   ako   porušenie   svojich   ostatných   označených základných práv a článkov ústavy a práv a článkov dohovoru.

Ak ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj o základnom práve podľa čl. 26 ústavy a práve podľa čl. 10 dohovoru, ktoré majú materiálnu povahu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   orgán   verejnej   moci   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného (materiálneho) charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 26 ústavy a právo podľa čl. 10 dohovoru, ak toto porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   orgán   verejnej   moci   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 26 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany orgánu verejnej moci primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až čl. 48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   čl. 149   ústavy,   ústavný   súd konštatuje, že toto ustanovenie ústavy vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovania prokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlave ústavy.   Preto   nemožno   čl. 149   ústavy   samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   jeho porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo   právnických   osôb   podľa   čl. 127   ústavy   prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 165/07). Vzhľadom na túto skutočnosť, že sťažovateľ   namieta   porušenie   označeného   článku   ústavy,   porušenie   ktorého   nemožno samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 34 dohovoru. Podľa tohto článku dohovoru môže Európsky súd pre ľudské práva prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca,   mimovládnej   organizácie   alebo   od   skupiny   osôb,   ktoré   sa   považujú za poškodené v dôsledku   porušenia práv priznaných   dohovorom   alebo jeho protokolmi. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   namietané   porušenie   tohto   článku   dohovoru   neprichádza v okolnostiach danej veci vôbec do úvahy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi (napr. jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013